„Môžete nás tu pokojne nechať, zvládnem to."

„Čo ak sa niečo stane? Budeš si vedieť poradiť?" Prikývol som, hoci nejaké pochybnosti viseli vo vzduchu. Na druhej strane som ale chcel, aby sme boli konečne sami. Vadil mi pocit, že Evan a Drexel sa motajú niekde v dome, hoci tu boli na to, aby Camile pomohli.

„Nič sa nestane. Bude v poriadku." Obzrel som sa za seba na Camilu, no pochyboval som, že nás počúva. Ak je múdra, využije čo najviac času na spánok, aby sa zotavila čím skôr. Nebudem klamať, celá záležitosť ma poriadne vydesila. Vidieť ju, ako sa tam dole váľa na zemi, v krvi toho zmrazeného muža mi dalo zabrať. Mohol som si byť istý, že tak skoro z mysle ten obraz nedostanem.

„Mali sme ju spútať, kým nebude jasné, že ten čip funguje. Čo ak sa zobudí a bude ťa chcieť zabiť?"

„Nič také sa nestane." Nemohol som si by istý. Absolútne žiadna záruka tu nebola. „Ona teraz najviac zo všetkého potrebuje pokoj a pochopenie, nie putá, Evan. S tým by sme nič nevyriešili." Snažil som sa veriť jej. Nie tej verzii, ktorá sa máčala dole v krvi, ale tej Camile, ktorú som spoznal v PHPV. Možno bola nenávratne preč, ale ja som to stále odmietal prijať. Chcel som ju späť. Takú som ju miloval.

„Ako myslíš. Len aby som ťa tu zajtra nenašiel nakúskovaného v mrazničke."

„Veľmi smiešne," zamrmlala, načo sme sa obaja otočili smerom k posteli. Takže som sa prerátal a predsa počúvala, čo hovoríme. Oči ale neotvorila. Zjavne sme jej nestáli za tú námahu.

„Prepáč, ale sama vieš, čo si stvárala."

„Nepamätám sa." Pravú ruku som si založil do vrecka a nahmatal v ňom kompas. Váhal som, či jej ho ešte vrátim. Možno nevie ani to, že mi ho dávala. Možno to nebol úmysel. Proste vtedy nevedela, čo robí a čo hovorí. Rovnako aj tie jej reči, že my, ľudská rasa môžeme za jej trápenie. Z malej časti to pravda bola, ale nemohla nás hodiť všetkých do jedného vreca. Lebo s takou myšlienkou by sa jej veľmi rýchlo podarilo rozpútať totálnu anarchiu. Za pomoci jej drahých klonov samozrejme. „Nechajte nás osamote."

„Chceš aby sme odišli?"

„Je to môj dom. Ste tu len hostia," pripomenula mu a radšej sa k nám otočila chrbtom. Znela akosi zvláštne, ale mal som sa čo čudovať? Prežila toho veľa. Priveľa nato, aby to zvládla s čistou hlavou. „Choďte."

„Dobre teda. Ako si želáš." Neznelo to od Evana urazene. Skôr naopak. Ešte k nej aj podišiel a skôr, než by ma pri odchode pobúchal po chrbte, jej vtisol pusu do vlasov. Zišiel som s nimi ku dverám, no Drexel na mňa ani napriek všetkému názor nezmenil. Stále som bol v jeho očiach zradca, alebo ako to nazvať. Najradšej by ma bol vyhodil von do zimy a zakázal mi, aby som sa k nej ešte niekedy v živote priblížil.

„Dávaj na ňu pozor a hlavne...žiadne debaty plné výčitiek, alebo ja neviem čoho. Schovaj si to napotom."

„Dobre," povedal som pokojne, pričom som ale ruku vo vrecku aj s kompasom zovrel v päsť. „Nemyslite si, že jej chcem zle. Nikdy som to nechcel."

„Škoda, že si podľa toho nekonal." Otvoril som na protest ústa, ale Drexel iba otvoril dvere a vyšiel von. Nechal som to teda plávať. Však on vychladne. A ak nie, časom na to zabudneme obaja. Nemôže mi to vyčítať predsa do smrti.

„Evan, ďakujem, že si jej pomohol. Veľmi si to cením."

„To nestojí za slovo. Viem, že aj ona by to urobila pre mňa." S vďačným úsmevom som prikývol a počkal, kým si obliekol kabát a tiež vyšiel von. Obaja sa za mnou ešte raz obzreli, než sa stratili v snehovej búrke. Niekoľko dní dozadu vydali dokonca varovanie, práve kvôli silnému vetru a snehu, ale až teraz mi došlo, prečo. Popravde som si netrúfal povedať, ako to bude s životom v komunite ďalej, ak sa počasie neupokojí. Už teraz sa dali pociťovať problémy a nieto ešte po týždni, alebo dvoch.

Keď som ale zavrel dvere, akoby sa ma nič z toho netýkalo. Bol som len ja, v šere veľkého domu, ktorý bol záhadou sám o sebe. Nepochyboval som, že keby sa veľmi snažím, nájdem tu kopu zaujímavých vecí. Či už v laboratóriu, alebo pomimo neho. Celý dom bol zjavne sám o sebe jedno začarované miesto, v ktorom ste nemohli skryť nič. Aspoň nie tak, aby o tom nevedel niekto, kto tu býval. Pre cudzie oči by sa tu dalo skryť zjavne až priveľa.

Namiesto toho ale, aby som pátral po neviem čom, som sa vrátil hore. Nepočítal som s ničím, ale chcel som jej byť nablízku. Predsa, ak by ma potrebovala, alebo niečo. Trocha ma prekvapilo, že si posedávala na posteli, no nie to, že jej po lícach tiekli slzy. Počítal som s tým, že tomu sa aj tak nevyhneme. Hlavne ak ona nemá ani poňatia, čo sa to s ňou dialo a skoro na nič si nespomínala. Preto som aj ležal prvotne pri nej. Nechcel som, aby sa prebudila po niečom takom sama. To by ju len zbytočne viac vydesilo. Takto, keď som bol pri nej, mala aspoň nejakú oporu.

„Prečo si zostal?" opýtala sa potichu, utierajúc si slzy. „Mal by si sa ma báť."

„Ale nebojím sa." Menšie klamstvo, ale pravda by jej zbytočne ublížila. Bál som sa, netušil som, čo od nej očakávať, ale mal som ju tu nechať? Osamote? Aby sa všetko ešte zhoršilo? „Prečo, máš v úmysle mi ublížiť?"

„V tom si ty ten expert." Zadívala sa na mňa, ale aj napriek všetkému, som si k nej sadol. Snažil som sa držať očný kontakt, ale moja vina bola priveľká. Nie, žeby ona bola bez viny, ale tá moja zjavne prispela k tomu, čo sa stalo. Lebo ak by som si s ňou vtedy pohovoril, ak by som ju podporil a podržal ju, nemuselo sa to možno stať. No keď som ju odmietol...

„Nikdy som ti vedome nechcel ublížiť. Nikdy v živote. To, čo som urobil bolo..."

„To bola zbabelosť, nič iné." Všimol som si, ako sa jej ešte stále triasli ruky, hoci zima jej nemohla byť. Bolo tu práveže veľmi príjemne. „Aj ja som trpela, ale pozbierala som silu a odvahu, aby som sa ti ozvala. To ty si sa mi otočil chrbtom. Natoľko si chcel, aby som sa vrátila a keď som ti chcela povedať, že sme na ceste, že sa čoskoro znova uvidíme...bolo ti to zrazu jedno. Konal si, akoby ti na mne už nezáležalo."

„Vieš, že to nie je pravda." Čakal som reakciu, akou by bolo prikývnutie, alebo niečo, no nič. Iba na mňa mlčky hľadela, s ešte stále červenými očami. „Camila, pozri sa na vec z môjho uhľa pohľadu. Vyspali sme sa spolu a kým som sa zobudil, bola si preč. Nechala si mi kus papiera, ktorý som si nikdy ani neprečítal, lebo sa niekam zapatrošil. Mesiac a pol som o tebe nepočul ani slovo, netušil som, či ešte vôbec žiješ a kde vlastne si. Musíš pochopiť, že nič z toho nebolo jednoduché ani pre mňa. Ja som mal pocit, že sa tu bez teba zbláznim."

„Tak prečo?"

„Lebo som to už neuniesol, preto. Stalo sa medzitým veľa vecí, skoro mi zomrel otec, takmer nič nevidím na ľavé oko, zradil som Renu, keď som jej nepomohol...a do toho celého, som už proste nedokázal uniesť ten pocit prázdnoty a zbytočnosti, ktorý prišiel s tvojim odchodom." Pokrútila hlavou. Akoby jej to nestačilo. Akoby čakala, že prídem s neviem akým vážnym dôvodom. No pre mňa boli toto tie vážne dôvody. Áno, možno som zlyhal na plnej čiare, ale čo už s tým? Čas sa vrátiť nedal. A aj keby áno, zjavne by som konal identicky. „Hádam si nečakala, že to zvládnem s chladnou hlavou."

„Nie. Vedela som, že ťa svojim odchodom položím."

„Tak vidíš." Prečo mi potom niečo vyčítala? Vopred vedela, čo sa stane, ale aj tak konala rovnako. „Povedz mi skutočný dôvod, prečo som nemohol ísť s tebou."

„Ten predsa poznáš." Pokýval som hlavou. „Nechcel som, aby si šiel. Ak by som mala celú cestu absolvovať so strachom, že sa ti niečo môže stať, bolo by to o to ťažšie. Prežili sme situácie, ktoré boli kritické samé o sebe. Nieto ešte, ak by si bol so mnou. Tvoj život som riskovať nemohla."

„A čo keby si zomrela ty?" Načiahol som sa za jej rukou, ktorú ale veľmi šikovne odtiahla mimo môj dosah. Pozerala na mňa vyplašene, ale...konečne normálne. Nebol to ten šialený pohľad plný nenávisti a zmätku. Prešlo iba pár hodín, ale už sa oveľa viac podobala na Camilu, ktorú som natoľko očakával. No nebola ešte úplne vo svojej koži. „Čo keby si sa už nikdy nevrátila?"

„Všetko by bolo oveľa jednoduchšie."

„Ako pre koho." Dal som tomu ešte jeden pokus. A uspel som. Vzal som ju za ruku, studenú ako ľad a pevne ju zovrel v dlaniach. Môj hnev voči nej trval, to bez debaty áno, ale nemohol som si pomôcť. Bola konečne tu, iba kúsok odo mňa a nemohol som zniesť pocit, že ma tu možno ani nechce. Nechcel som, aby to bolo medzi nami takéto. „Odpustíš mi niekedy?"

„Ublížil si mi."

„Ja viem." A ona ublížila mne. Boli sme na tom rovnako. Jedna, jedna. „Ale nezabúdaj, že aj ty si ublížila mne."

„Mala som na svoj odchod pádny dôvod. Hoci...teraz si už taká istá nie som. Všetko sa zrútilo tak rýchlo. Behom niekoľkých slov." Voľnou rukou prekryla tie moje, pričom moje oči už zásadne viseli na jej perách. Chcel som ju cítiť pri sebe, chcel som vedieť, že je zas iba moja. A to bez nejakých zábran. Presne, ako predtým. „Keď som odchádzala, vedela som, že je to pre náš vzťah veľmi veľká skúška. Akurát teraz neviem, či sme ju ustáli, alebo či sme zlyhali."

„Som predsa tu."

„Lenže ja neviem...ja neviem čo bude ďalej. Nechcem ti v tomto smere už klamať. Nemôžem ti sľúbiť, že zostanem s tebou, lebo sama neviem, čo bude." Hlas sa jej zrazu roztriasol, až sotva vládala dohovoriť. Pevne stískala moju ruku, čo som vzal ako signál, aby som zahodil svoje zábrany aj ja a objal ju. To teraz potrebovala zo všetkého najviac. Cítiť, že som s ňou aj napriek všetkému. Aj napriek bolesti, ktorú sme jeden druhému spôsobili. Či už úmyselne, alebo nie.

Posunul som sa bližšie k nej a opatrne, aby som jej prípadne neublížil, som si ju pritiahol do objatia. Obaja sme váhali, ona nechala prvotne ruky len tak spustené, ale potom...vložila do objatia všetku silu, ktorú v sebe nazbierala. Tak pevne som ju zovrel v náručí, až ju to podľa mňa zabolelo, ale nesťažovala si. Skôr sa ku mne pritúlila ešte viac a hlavu si zložila na moje ľavé plece. Toľko som jej toho chcel ešte povedať, ale došli mi slová. Nič nebolo v tej chvíli prednejšie, ako pocit, že sme konečne spolu. A osamote. Široko ďaleko nebolo nikoho, len nás dvoch.

„Veľmi si mi chýbala. Preplakal som za tebou veľa nocí, o tom klamať nebudem. Bál som sa...bál som sa, že sa už nikdy nevrátiš," povedal som napokon po poriadne dlhej chváli ticha. Nechal som ju, aby pokojne plakala, pričom som ju hladil po chrbte a stále pevne tisol k sebe. Ak by sa dalo, strávil by som s ňou takto pokojne rovnako dlhý čas, aký sme boli od seba. Len my dvaja. My dvaja, ignorujúc celý svet.

„Nechcem na to už myslieť. Nie, kým sa nemusím znova postaviť následkom."

„Akým následkom?"

„Neskôr ti poviem," odvetila potichu. Pravou rukou mi zašla do vlasov a pritúlila sa ku mne ešte viac. Až to následne už naozaj viac nešlo. No až v tej chvíli som pocítil niečo podobné, ako keď sme sa po dlhom mesiaci stretli v kanalizácii. Po tom, ako si myslela, že som mŕtvy. Na to objatie som do dnešného dňa nezabudol a teraz sa mi vybavilo úplne dokonale. Vdychujúc jej vôňu, cítiac pravidelný tlkot jej srdca...všetko to bolo tak skutočné. Bola tu. Tu pri mne a bola len a len moja.

***

„Neviem spať," povedala Camila do ticha a tmy, ktoré nás obklopovali už dlhé hodiny. Boli sme na tom rovnako. Ani ja som nespal. Premýšľal som nad udalosťami dnešného dňa viac, akoby som mal. „Grayson..."

„Ani ja." Otvoril som oči a pozrel v tme na ňu. Veľa som toho nevidel, hoci sem trocha svetla prepúšťali medzery pomedzi žalúzie. Lampy na ulici svietili aj napriek tomu, že vonku nikoho dozaista nebolo. V tej slabej žiare bieleho svetla sa jej zaleskli oči, sotva sa ku mne trocha natočila a pohladila ma po líci. Palcom opatrne prešla po konci tej odpornej jazvy, ktorá na dotyk ešte stále trocha bolela.

„Dá sa zvyknúť na to, že zrazu vidíš iba na jedno oko?"

„Ťažko, ale časom to bude hádam lepšie. Niečo málo naň vidím, ale...škoda slov." Prehrabol som jej vlasy a opatrne ju pobozkal. Nie na ústa, na to som ešte nenabral dosť odvahy. Pery som pritisol vedľa ľavého kútika jej ústa a nosom sa jej otrel o líce. Neviem prečo som zvolil takúto vyhýbavú cestu. Nebolo to tak, žeby sme sa nikdy predtým nebozkávali, alebo neboli takto blízko seba. Predsa sme už zažili aj oveľa intímnejšie chvíle.

„Prečo ma nepobozkáš?"

„Bojím sa," povedal som do ticha, ešte stále iba centimeter, či dva od jej pier. Tak veľmi som po nich túžil. Chcel som ju pre seba. Len a len pre seba. „Neviem, ako to medzi nami je. Camila, hneváme sa na seba, obaja sa obviňujeme z bolesti ktorú sme si spôsobili, ale...ja ťa chcem. Stále ťa chcem."

„Ja nehovorím, že sa už nehnevám, ale to ešte neznamená, že nechcem všetko vrátiť do starých koľají." Keď som to neurobil ja, ona áno. Najprv sa iba letmo dotkla mojich pier, no potom ich spojila v tak vášnivom bozku, že som sa od nej nechcel odtiahnuť ani za nič. Jej pery boli presne také, ako som si spomínal. Mäkké, poddajné a plné lásky voči tým mojim.

„Takže ma ešte stále ľúbiš?"

„Samozrejme." Padol ešte jeden bozk. A potom ešte jeden. Bolo ich vlastne toľko, že som prestal počítať. Iba som si ich vychutnával a nechával sa nimi preniesť na úplne iné miesto. „Moja myseľ veľmi dobre vie, že na splnenie svojho cieľa nikoho okolo seba nepotrebujem, ale...moje srdce hovorí niečo iné. Vie, že bez teba to nepôjde. Chcem ťa po svojom boku, chcem aby si bol súčasť môjho života. Ak to samozrejme chceš aj ty."

„O nič iné mi po celý čas nešlo," zašepkal som a oprel si čelo o jej. Ako hovorila, stále sme sa jeden na druhého hnevali, to nemôže pominúť len tak. No bolo tu niečo silnejšie, ako hnev a nenávisť. Láska. Láska, ktorá vydržala všetko, čo sa medzi nami stalo, alebo skôr nestalo. Síce sa skoro tri mesiace otriasala od základov, vydržala. Stále nás dokázala zviesť dokopy s rovnakým pocitom, ako pred jej odchodom. „Neviem, čo bude tvoj plán obnášať, ale pokúsim sa byť ti oporou."

„Neskôr ti všetko objasním, dobre? No nebude sa ti to páčiť." To mi bolo jasné, už teraz. Nesúhlasil som s tým, aby vyrábala klony a stavala si tak svoju armádu. Ale keď to bolo jej poslanie, nemohol som jej stáť v ceste. Nie bez toho, aby som si ju proti sebe poštval a aby som ju napokon stratil nadobro.

„Inak...ak by ťa to zaujímalo, aj ja ťa stále ľúbim."

„Dobré vedieť." Po prvé, po tak dlhej dobe sa na mňa usmiala a hoci jej tvári ešte stále vládla únava, bola tak krásna. Nezabúdal som ale na jej chovanie, z dnešného rána. To, ako kričala a ako sa bránila nášmu zásahu. Možno to nebola skutočne ona, možno za to predsa mohol len ten čip, no...niekde v hĺbke mojej duše to zanechalo svoje stopy. Nemal by som zjavne zabúdať, že sa to môže hocikedy zopakovať. Bez varovania, presne ako teraz.

„Povieš mi niekedy aj o tom, čo sa dnes s tebou dialo?"

„Poviem," vydýchla napäto. „Možno zajtra, možno pozajtra. Ale dnes nie. Dnes sa do minulosti nechcem vracať." Predtým, akoby som zavrel oči a pokúsil sa konečne spať, som ešte raz ochutnal jej pery. Na krátku chvíľu, ale vnieslo mi to do srdca taký pokoj, aký som nepocítil už veľmi dávno.

***

„Počula si niekedy ten príbeh, ktorý sa rozpráva o Saturne a jeho prstenci?" opýtal som sa potichu, pričom sa dnu vkrádali prvé svetlá nového dňa. Nespali sme. Nič nebolo dokonalé a predsa sa všetko tak zdalo. Naše životy sa za posledné hodiny rozpadli a potom dali znova späť dokopy. Láska a nenávisť, hnev a túžba milovať sa bili pod rúškom tmy a stále som nemal poňatia, kto vyhral. Lebo hoci sme ležali v jednej posteli, telo na telu, vo vzduchu bolo citeľné napätie. Prebdeli sme celú noc, v tak pevnom objatí, akoby od neho záviseli naše životy. V tme a dokonalom tichu som sa jej pohrával s vlasmi, s jej hlavou pokojne zloženou na mojej hrudi. „Mama mi ho hovorila, ešte keď som bol malý. Často, veľmi často som mával nočné mory a tento príbeh bol niekedy ich hlavným námetom."

„Koluje o ňom veľa príbehov a niekoľko ich poznám, no...tento možno nie."

„Počula si niekedy zvuky, ktoré Saturn okolo seba vo vesmíre vytvára?" Prikývla, zaujato zahľadená na mňa. Spomínal som si na deň, kedy som tú nahrávku počul po prvé. Bol som malý chlapec, mohol som mať tak sedem, možno osem, keď sme sa učili v škole o vesmíre ako takom. Bolo úchvatné počuť zvuky tých veľkolepých planét, ktoré sa vznášali v priestore naokolo našej Zeme. „A čo ti to pripomínalo?"

„Ani sama neviem. Spomínam si akurát toľko, že ma pritom neustále striaslo od zimy."

„Ja som tiež netušil, ako ten zvuk prvotne popísať. Až keď mi mama povedala ten príbeh." Bolo to dávno, ale predsa akoby som jej slová počul v hlave aj teraz. Snáď im Evan povedal, že sa o mňa nemusia báť, keď som sa na noc nevrátil. „Niektorí ľudia hovoria, že tie zvuky sú výkriky zatratených duší, ktoré nikdy nenašli pokoj. Potom, ako človek tu na Zemi skoná, odletí vraj jeho duša do vesmíru, aby tam naveky putovala čierňavou a spleťou galaxií. Krásna predstava, nie?"

„Neviem, či krásna. Rozhodne ale zaujímavá," odvetila, kresliac mi ukazovákom pravej ruky po hrudi. „Pokračuj, prosím."

„Niektoré duše ale pokoj nenájdu ani tam. A práve tie si k sebe mocný Saturn svojou silou pritiahol, aby naveky trpeli a skuvíňali vo víre jeho nekonečnej sily. Uväznil ich vo svojom prstenci, odkiaľ nikdy nenašli svoje cestu von."

„Ako Saturn vedel, ktoré duše si zaslúžia večné utrpenie?"

„Netuším. On to ale nejako vedieť musel."

„A čo ak sa nejakou náhodou pod jeho vplyvom ocitla duša neprávom? Urobil výnimku?" Toto popravde vždy zaujímalo aj mňa. Nie, žeby mal byť ten príbeh skutočný, ale...čo ak? Odkiaľ si môžeme byť istý, čo sa s nami deje po smrti? Nikto sa ešte nevrátil, aby nám o tom porozprával. A tak je to zjavne dobre. Neviem, či by som chcel byť niekedy oboznámení s tým, čo sa deje po smrti.

„Podľa mňa nie. Možno jej preukázal nejaké zľutovanie, ale pochybujem, že ju pustil."

„Kruté." Možno. A možno to bol spôsob prejavenie jeho sily a dominancie. „Voči všetkým. Čo tak hrozné mohli urobiť, že boli odsúdené na večné trápenie?"

„Neželala by si to nikomu?" Presne ako som si myslel. Neodpovedala. Ani sama to nevedela. Alebo možno skôr nechcela, aby som sa zhrozil nad jej odpoveďou. To bolo oveľa viac pravdepodobné.

„A čo Saturnov najväčší mesiac, Titan? Aj on hrá v tomto príbehu nejakú rolu?" Veľmi šikovne zmenila tému, čo ale bolo zjavne dobré. Nechcel som vedieť, čo sa jej pri mojej otázke odohralo v hlave. Hlavne nie po tých nenávistných myšlienkach voči ľudskej rase ako takej.

„Titan je iba jeho sluha, nemo sa prizerajúci úkonom svojho pána. Nemá ako zasiahnuť, ani keby chcel."

„Mohol by. Len preto, že Saturn je jeho pán, sa mu nemusí plaziť pri nohách, ak nesúhlasí s tým, čo robí. O tom to je. Nebáť sa postaviť autorite, ktorá koná zaslepene." Kde sa v nej dopekla bralo toľko odvahy? Toto bola zaujímavá otázka, s ešte zaujímavejšou odpoveďou. Bola tak mladá, sotva dosiahla pár mesiacov dozadu dospelosť, ale mala viac odvahy, ako polovica ľudí, ktorých som za svoj život stretol. „Možno, ak by takto uvažovalo pred niekoľkými storočiami viac ľudí, dnes by sme boli niekde úplne inde."

„Možno na ešte horšom mieste. Myslíš si, že vzbury by v tej dobe pomohli?"

„Neviem. Ale ako vidíš, mlčanie nikomu nepomohlo." Ak by sa podobná situácia mala stať dnes, čo by bolo inak? Postavili by sme sa vláde na odpor? My, obyčajní ľudia, ktorých by sa to týkalo najviac? Alebo by sme prijali svoj osud tak, ako naši predkovia pred niekoľko sto rokmi? Ľudia, čo za tých čias snívali o budúcnosti, by boli pri pohľade na náš svet zjavne sklamaní. Veda a technika sa nemala kedy a kde vyvíjať do rozmerov, o ktorých oni básnili. Ľudská rasa môže byť rada, že vôbec prežila a znova sa jej podarilo rozmnožiť. „Ak v niečo veríš, musíš za to bojovať, Grayson. Nesmie tu byť nič, čo ťa zastaví, lebo ak necháš hocičo, aby ťa pripravilo o tvoju moc, nikdy si to nemyslel vážne."

„Lenže ústup je niekedy to jediné, čo prichádza do úvahy."

„Je to víťazstvo, alebo smrť. Nič iné neexistuje." Tu bol kameň úrazu. Na tomto mieste, kde sa naše názory priveľmi rozchádzali. Zatiaľ čo ja by som volil mier a záchranu toho, čo sa ešte zachrániť dalo, ona by išla bezhlavo riskovať všetko. Nehovorím, raz ju to možno dostane na výslnie. No takéto premýšľanie skrývalo pod svojim povrchom priveľa rizík.

***

„Grayson, nerád ťa ruším, ale pri dverách čaká návšteva, o ktorej si nie som moc istý," prehovoril JOEY potichu, sotva som si uvedomil, kde som a čo sa deje. Síce som netušil koľko môže byť hodín, svetlo prenikajúce cez žalúzie ma mierne upokojilo. Dlho som nespal. Možno dve, tri hodinky. Unavený som ale popravde ani nebol. Nie, keď moja myseľ stále neutíchala a musela dumať nad všetkým, čo sa udialo. A pritom veľmi dobre vedela, že sa už nič nedá zmeniť.

„Kto je tam?" opýtal som sa napokon a pretrel si oči. Camila našťastie spala. Síce sa jej podarilo vykrútiť z môjho objatia, zjavne keď som spal, ale za ruku ma držala stále. Akurát som si nebol po posledných hodinách istý, či je to dobré. Nesmel som povoliť ostražitosť. Nie, kým si nebudem istý, čo sa to s ňou včera dialo.

„Matthew."

„Prečo ho nepustíš?"

„Camila sa nezdala byť nadšená, keď som sa na neho opýtal. Možno sa medzi nimi niečo stalo." Niečo na tom bolo. Prečo by inak ona trávila čas tu, osamote a on bol u Milesa? „Mám hu pustiť dnu?"

„Nie, idem tam." Opatrne, aby som ju nezobudil som si vyslobodil ruku a postavil sa z teplej postele. Priveľmi sa mi ale nechcelo. Radšej by som bol zostal ležať, možno by som ešte zaspal aspoň na chvíľu. Takto mi ale nezostávalo nič iné, len si obliecť nohavice prehodené cez stoličku a obuť sa. Camilu som prikryl, aby jej nebola zima a následne sa pomaly pobral dole. Dom bol až priveľmi tichý, nedoliehalo dnu dokonca ani hučanie chladného vetra. Bola to dokonalá pevnosť, schopná udržať v sebe aj tie najhoršie možné tajomstvá.

A hoci som vedel, kto presne na mňa čaká, dvere sa mi otvárali ťažko. Camila zjavne nechcela, aby sa tu motal. Či už kvôli jej správaniu, alebo pre niečo iné. No otvoril som mu. Nechal som chlad, aby ma na chvíľu ovanul a aby vietor nafúkal dnu pár vločiek snehu. Počas noci ho napadlo skutočne hojné množstvo, to som musel uznať. A prihliadnuc k mrazu, sa tak skoro určite neroztopí. Matthew na mňa pozeral celý uzimený, čo ma zjavne donútilo, aby som ho bez váhania pustil dnu.

„Ako si to hovoril, že sa voláš?"

„Grayson," odvetil som a prekrížil si ruky na hrudi. Pozrel som smerom ku schodom, ale bol pokoj. Nechcel som veľmi, aby teraz nedajbože prišla dole Camila. Bolo by lepšie, ak by o jeho návšteve ani netušila. „Prečo si tu, Matthew?"

„Bývam tu. To je hádam dostatočný dôvod."

„Matthew, nemyslím si, že Camila by sa ti tešila," povedal zrazu JOEY. Nech už som s ním hovoril hocikoľko, nedokázal som si zvyknúť, že ku mne hovorí akoby dom samotný. Bolo to zvláštne. „Mal by si odísť."

„JOEY, neverím, že ťa skutočne dala dokopy a stále funguješ. Klobúk dole." Nechápavo som nadvihol obočie, ale chlapec mi nechcel vysvetľovať asi nič. Skôr by som povedal, že ho zaujímalo prostredie naokolo nás. Nebolo sa ale čomu diviť. Koľko tu nebol? Štyri roky? A aj teraz sa vrátil, pričom jeho rodina bola mŕtva. Povedala mu Camila vôbec, že za to môže klon, ktorý vytvorila? Že za to môže Evie? „Takže...ako je to medzi vami? Vieš, aby som bol v obraze." Otvoril som ústa, aby som odpovedal, ale v tom momente sa otvorili znova vchodové dvere. A stál v nich presne ten, koho som dnes očakával. Evan.

„No to ma podrž...Matthew Warner," povedal pohŕdavo a zabuchol za sebou. „Konečne môžem splniť to, čo som ti naposledy sľúbil."

„Už len ty si tu chýbal. A to dnešok začal tak pekne," zašomral Matthew. Skôr ale, akoby som si ja vôbec uvedomil ktorá bije, k nemu Evan pristúpil, napriahol sa pravou rukou a uvalil mu takú, že Matt skoro spadol z nôh. Rukou si okamžite prekryl nos, no pomedzi jeho prsty na koberec dopadlo pár kvapiek krvi. Ironicky presne na miesto, kde bola kopa zaschnutej, zjavne ešte od tej vraždy.

„Veľmi uspokojivý pocit," zamrmlal Evan, zatínajúc ruku v päsť, zjavne od bolesti. Nechápavo som pozeral z jedného na druhé, ale aj tak som nepochopil. Zjavne šlo o nejaké debilné vybavovanie účtov, hoci som veľmi pochyboval, že sa nejako dobre tí dvaja poznali.