Sotva som brokovnicu udržala v rukách, no aj napriek tomu som si musela stáť za svojim plánom. Možno bol zúfalý a neuvážený, ale bola to moja jediná nádej. Stačil jeden jediný pohľad na obrázok toho mozgu a ešte skôr, akoby mi Evan čip vybral mi došlo, že bez neho nemôžem prežiť. Nemala som ako. Môj mozog bez nejakého usmerňovania sám nevie, čo má robiť. Jeho funkciou podľa mňa nikdy nebolo, aby riadil zvyšok môjho tela. Vznikol preto, aby som mala dosť poznatkov a dosť inteligencie, na tvorenie klonov. To bola vec, ktorú mi Morgan zatajil. Že mám v hlave skladačku, ktorá sama od seba fungovať nevie.

Teda...možno.

Jediné, čo mi bolo jasné, bola moja prirýchlo sa blížiaca smrť. No taká, akej som sa chcela vyhnúť. Už teraz som neskutočne trpela, chvíľami som netušila čo hovorím, alebo čo vidím. Nemala som skoro žiadnu kontrolu nad vlastným telom. Akoby ani nebolo moje, pričom ani myseľ samotná mi tak celkom nepatrila. Ja...alebo skôr to, čo zo mňa ešte zostávalo sa potkýnalo zo strany na stranu, medzi dvoma svetmi, z ktorých ju nechcel ani jeden.

Bola som odsúdená na záhubu.

V prvom rade...v prvom rade som nikdy ani nemala vzniknúť. Klony by existovať nemali. Smrť potom úplne strácala svoj význam. Lebo nech už bola akokoľvek bolestivá, udržiavala svet v rovnováhe. Ničila nás, ale zároveň bola našou jedinou spásou.

„Camila, o čo sa pokúšaš?" spýtal sa JOEY. Dvere som za sebou zapečatila, no aj tak sa na nich ozval po pár sekundách buchot. Počula som, ako na mňa Grayson kričí, no to ma nesmelo rozptýliť. Na neho som teraz nemohla dať. Nebol teraz vôbec podstatný. Teraz...teraz som bola dôležitá jedine ja. Môj vlastný život.

Sťažka, ale odistila som zbraň a namierila na svoj cieľ. Bol to veľmi riskantný krok, ale zároveň jediné riešenie. Stlačením spúšte, som vyslala guľku rovno do sklenej tabule, za ktorou sa skrýval Harding. Vedela som, že jeho guľka nezasiahne a preto som vystrelila ešte raz. Sklo sa rozletelo na všetky strany, zosypalo sa na zem a diera ktorá po ňom zostala, naskytla pohľad na toho bastarda. V chladiacom boxe vyzeral ako mŕtvola, so svojou bledou pokožkou a zavretými očami. Ja som ale vedela, že stále žije. Možno o chvíľu nebude, ale ak si tak zachránim vlastný život, nemala som prečo váhať.

„Ak teraz otvoríš dvere boxu, môžeš ho zabiť. Jeho telo ten šok nemusí zvládnuť."

„Nemám na výber," zašepkala som a hodila brokovnicu na zem. Namiesto nej som si vzala skalpel, ktorým mi zjavne Evan vyberal čip. Zostal sa váľať na tácke, ale bol očistený od krvi. Preto mi mohol poslúžiť ako nástroj spásy. „JOEY..."

„Si si naozaj istá?" Prikývla som. Nemala som prečo váhať. Doteraz bol nažive, aby mi pomohol tvoriť klony. Ale ak zomriem, tak či tak žiadne klony nebudú. „Urob to rýchlo a možno sa mi jeho stav podarí stabilizovať." Dala som tomu pár nádychov, pričom sa so mnou ale točila celá miestnosť. Bolo veľmi ťažké riadiť vlastné pohyby, ruky som mala úplne roztrasené a klamal ma dokonca aj sluch. Lebo namiesto Graysona, som zrazu počula za chrbtom kričať Morgana. Jasne som počula jeho hlas, ktorý volal moje meno.

Napokon som ale dvere chladiace boxu otvorila. Mráz mi ovanul holé ruky, ktoré sa tým pádom rozklepali ešte viac. Musela som sa ale sústrediť, nech už to išlo hocijak ťažko. Musela som vzdorovať až do konca. Hardinga som vzala za pravú ruku a na mieste, kde mal jazvu, mu ruku rozrezala skalpelom. Kvôli jeho stuhnutej pokožke, ktorá pod náporom neustále chladu stvrdla, to išlo o niečo ťažšie, akoby malo. Postupne som sa ale prerezala dosť hlboko. To som už ale sotva dokázala držať oči na jednom konkrétnom bode. Nie, zrazu som nemala kontrolu ešte ani nad tým, kam sa pozerám.

Dokonca ešte aj krv v jeho žilách bola skoro zamrznutá. Nevyliala sa von tak, akoby som čakala. Rozptýlilo ma to viac, akoby malo...natoľko, že som položila skalpel a namočila si prsty do jeho krvi. Fascinovalo ma jej skupenstvo, ktoré bolo medzi tekutým a tuhým. Niečo, ako keď moja krv zhustla, akurát tá jeho na tom bola o niečo lepšie. Stále mu dokázala bez problému kolovať žilami, ale už mu z nich nevytekala, ako bolo od nej očakávané.

„Camila, beží ti čas," pripomenul mi JOEY. Potriasla som hlavou, aby som sa spamätala, čo ale nešlo. Nezvládla som stáť už ani na nohách. S rukami obalenými krvou, som sa zapotácala vzad a padla rovno na zadok. Sledovala som, ako sa mi pred očami všetko rozpadá, ako sa mi steny sypú na hlavu, ako Hardingova krv padá na podlahu...ako sa otvára podo mnou peklo. To isté, ktoré ma prenasledovalo cestou sem. Našlo si ma aj tu.

Rozkričala som sa. Spustila som vreskot, ktorý by pokojne mohol lámať okná, ak by tu nejaké boli. No musela som si nejako uľaviť od bolesti. Hlava mi trešťala s takou intenzitou, akoby ma niekto zvliekal z kože. Zaživa podotýkam. Za chrbtom niekto búchal do dverí, JOEY na mňa hučal príkazy, aby som sa konečne pohla a niečo robila, ale ja som kričala aj naďalej. Tak dlho, kým sa Hardingova krv nedostala až ku mne a ja som si do nej znova neponorila obe ruky. Bola chladná, chladnejšia ako snehové záveje vonku.

Nastalo ticho.

Priveľké ticho.

Už som nemohla viac kričať. Nie, keď z Hardingovej rany spolu s krvou na zem dopadlo aj niečo iné. Maličký čierny pliešok. Čip. Ten, ktorý som vybrala Evie a ktorý som skryla u Hardinga. Ten čip bol mojou záchranou. Vedela som, že funguje a fungovať bude, aj keď sa ocitne v mojom tele. Načiahla som k nemu ruku, ale skôr než by som sa ho zmocnila, ma zozadu niečie ruky chytili okolo pása a vytiahli na nohy. Zaprotestovala som a chcela sa oslobodiť, no moja sila samozrejme nestačila.

„Prestaň! Chceme ti pomôcť," zakričal na mňa Grayson, ktorý si ma chrbtom tisol k hrudi. Ja som sa mu ale odmietala vzdať. Stúpala som mu po nohách, znova som začala kričať, len aby ma pustil. „Camila!" Pred očami sa mi mihal rozmazaný obraz čipu, ku ktorému som sa ale nedokázala dostať. Nie, keď sa Graysonovi podarilo ma odtiahnuť preč. Hodila som sa síce na kolená, čím som ale ublížila len a len sebe.

Snažila som sa mu vykrútiť ako to len išlo, dokonca som mu nechty zaborila do rúk, aby ma pustil, no nedočkala som sa. Vytrvalo ma držal pri sene, úplne ignorujúc moju snahu dostať sa späť k čipu. Horšie ale bolo, keď sa objavil Evan, navyše s nejakou striekačkou v ruke. To vo mne vzbudilo ešte väčší strach a ešte väčšiu potrebu sa od nich dostať preč. Nechápali ma. Darmo som kričala, aby sa držali ďalej. Evan si k nám kľakol a aj napriek môjho nesúhlasu ma pevne schytil za pravý lakeť.

„Nechajte ju!" rozkázal zrazu JOEY. „Okamžite od nej obaja odstúpte!" Voľnou rukou som Evanovi vyrazila striekačku z rúk, ktorá sa odkotúľala ja ani neviem kde. Chvíľu trvalo, ale Grayson to napokon vzdal a pustil ma. Vražedne som na neho zagánila, pokúšajúc postaviť sa na nohy. Drexel bol ale pri čipe rýchlejšie. Zodvihol ho z mláčky krvi, ktorá sa neustále zväčšovala a pozorne prezrel.

„Ten čip...potrebujem ho," dostala som zo seba zadýchane. „Prosím vás..." Zjavne to ale bolo zbytočné. Nikto naokolo mňa nechápal, čo sa deje. A nechápala som to vlastne ani ja. Nemala som ako. Nikto ma na toto nepripravil, nikto nepovedal, že sa niečo podobné niekedy môže stať. Bože, donedávna som nevedela ani to, že nejaký čip v sebe mám a zrazu bol on moja jediná ochrana pred smrťou.

„Musíte ju počúvať. Potrebuje ten čip. Bez neho sa jej mozog behom niekoľkých hodín úplne zrúti. Sám od seba nevie vykonávať funkcie, aké sa od neho očakávajú," prehovoril JOEY. „Tento čip, vyrobila sama Camila. Keď ho aktivujem a Evan jej ho vloží na miesto toho starého, zachránite jej život. Bez neho zomrie."

„Dobre, čip máme, ale čo vysielač? Ten netreba druhý?" opýtal sa Drexel. 

„K tomuto čipu nie," zašepkala som. Matne, ale spomínala som si na jeho výrobu. Trvalo to ale dlho. Jeho stavba bola komplikovaná a jeho funkcie o to viac. „Vie fungovať sám, iba ho treba aktivovať. Verte mi."

„To v tomto momente ale nie je tak jednoduché," utrúsil Grayson nahnevane. Možno ak by som vnímala situáciu okolo seba jasne, poslala by som ho dopekla, ale teraz som nemohla. Nebola som si istá ani tým, čo som mu povedala, alebo nepovedala hore v izbe. Jasne som si spomínala iba na moment, kedy som otvorila oči a on bol pri mne. Jeho oči, hnedé ako čokoláda si ma s nádejou prezerali, no akoby ma nespoznávali. Nevedel, kto som, kým som sa za tie tri mesiace stala.

Pomaly som sa postavila na nohy, ale celý svet sa so mnou zatočil veľmi rýchlo. Srdce mi bilo tak prudko, až to doslova bolelo, načo sa mi pred očami rozmazalo úplne všetko. Ich hlasy zanikli v kriku, ktorý znova pochádzal z najhorúcejšieho pekla, pod našimi nohami. Ťahalo ma to do oboch strán, ale nejakým zázrakom som sa dokázala usadil na kraj stola, ktorý ma konečne podoprel. Zadýchane som si premeriavala Evana a prosila ho, aby konečne niečo urobil. Neomylne som cítila, ako ma pomaličky začína objímať smrť samotná a ako si ma volá k sebe. A hoci som ja toľko volala ju, teraz nebol vhodný okamih. Nie, keď som konečne prišla domov. Nie teraz...

***

Jediné, čo rušilo môj dokonalý pokoj, bola zima. Chlad, akoby som ležala niekde vonku v snehu. Pritom to ale nemohla byť pravda. Nie s príjemne mäkkou posteľou, kopou vankúšov a objatím, ktoré ma aj napriek všetkému držalo pri zemi. Veľmi nejasne som si spomínala, ako Evan s mojim plánom súhlasil a ako mi čip vkladal do ruky. Presvedčila som ho, že budem počas celej doby pri vedomí, ale niečo sa muselo zvrtnúť. Nespomínala som si na žiadne detaily, na žiadne slovo ktoré mi povedal, ale ani na to, ako som sa zas ocitla v posteli. No aj napriek tomu som veľmi dobre vedela, kto je pri mne.

Akurát som nepočítala s tým, že na mňa bude tak uprene pozerať a čakať, kedy sa zobudím. Nebola som pripravená, keď sa naše oči konečne po tom všetkom stretli počas chvíľky úplného pokoja. V hlave ma síce bodala nepríjemná bolesť, ale to pár dní, či týždňov ešte určite pretrvá. Môj mozog si musí zvyknúť na nový čip. Funguje odlišne, ako ten starý, v tom som si bola smrteľne istá. Ale...konečne sa so mnou svet nekolísal zo strany na stranu. Bol pokojný, aj napriek tomu, že Graysonove oči stále zahaľoval hnev. Hnev voči mne a voči tomu, čo som urobila.

„Máš právo sa hnevať," povedala som potichu. Ležal tak blízko pri mne, že keby chcem, bez problémov ho viem pobozkať. No nechcela som. Nebol na to správny okamih. „Akurát nechápem, prečo si tu. Dostatočne si dal najavo, že ťa nezaujímam."

„Nezniesol som myšlienku, žeby si sa po tom všetkom mala prebudiť úplne osamotene. Tak som zostal." Oči mi skĺzli k jeho perám skoro úplne automaticky. Tak som sa aspoň nemusela dívať na jazvu, ktorá sa mu tiahla ľavou polovicou tváre. „Vadí ti, že som sa tak rozhodol?"

„Nie." Nemalo mi to prečo vadiť. Lebo až teraz, až v jeho hrejivom objatí som konečne mala pocit, že som našla to miesto. Svoj domov.