Bolo ešte pomerne skoro ráno. Ja som ale zas klasicky nespal, ale prechádzal sa premrznutými ulicami. Nie, žeby som hľadal niečo konkrétne, ale zabíjal som tak čas, ktorého som mal priveľa. Skrátka som nevedel, čo so sebou. A posledné dva týždne už ani tak, ako dovtedy. Odkedy som všetko s Camilou úplne posral, mi dni ubiehali mučivo pomaly. Čas samotný sa mi vysmieval a uisťoval sa tak, že trpím za svoje činy. A verte mi, že som trpela. Chodil som za Evie, čo ale bola iba ďalšia príťaž. Už som v nej nevidel Camilu, ale stále bola predsa niečím, čo vytvorila.

No predsa som znova stál pred dverami Milesovho bytu. Dal som si tú námahu, aby som v tomto nečase prišiel. Hoci...nebol som jediný, kto dnes zamieril von. Iba pár minút predo mnou som si všimol odchádzať Evana s Drexelom, ktorí vyzerali, že majú naponáhlo. Dosť namrzene sa o niečom rozprávali, pričom minimálne na Evanovi sa dalo vidieť, že mal poriadne nervy.

„Idem," zakričal niekto, sotva som zaklopal. Zvláštne ale bolo, že išlo o mužský hlas. Ustúpil som o niečo vzdal, ale...bol som predsa pri správnych dverách. „Kto chodí na návštevy takto skoro, dopekla?"

„Miles?" Sotva otvoril a naše pohľady sa stretli, som zabudol dokonca ako dýchať. Ak bol on tu... „Čo tu pre Boha robíš?"

„Aj ja ti prajem pekné ráno, Grayson." Nemrzene si pretrel oči a oprel sa o rám dverí. Neveril som, že mi stojí naproti. Proste tu nemohol byť. Šiel predsa s Camilou a ak je on tu...musí byť...musí byť doma aj ona. „Predpokladám, že si prišiel za Evie."

„Kde je Camila?" Dobre, že som ho nevysotil z dverí vlastného bytu, len aby mi dovolil vojsť dnu. No čakalo tam na mňa viac ľudí, ako som si prvotne myslel. Mladý hnedovlasý chlapec, ktorý bol zjavne práve Matthew a vedľa neho na sedačke sedel akýsi holohlavý chlap s výrazne modrými očami. Po Evie ale nebolo ani stopy a po Camile už vôbec. „Miles, kde je Camila?!"

„Čo od nej chceš?" štekol po mne Matthew a v momente vstal na nohy. Malá podoba tam bola, to som musel uznať, hoci...možno sa mi to len zdalo. Možno mi už natoľko chýbala, že sa moje podvedomie snažilo nájsť jej tvár úplne všade.

„Pokoj, Matthew. Ja jej nechcem ublížiť. Som..." Čo som? Som ešte stále jej priateľ? Bude chcieť mať so mnou ešte vôbec niekedy niečo spoločné? „Volám sa Grayson Black. Neviem, či ti o mne Camila hovorila, ale..." Zamyslene sa na mňa zahľadel, ale nepovedal ani slovo. Iba si ma dôkladne prezeral, akoby vyhodnocoval, či som nejaká hrozba, alebo nie. No aj ja som si obzeral jeho. Keď už som konečne dostal šancu, aby som videl naživo človeka, kvôli ktorému boli posledné mesiace peklo na Zemi, nechcel som si ju nechať uisť.

„Si jej priateľ, však?" Prikývol som. Zahryzol som si pritom ale do jazyka, aby som potlačil zbytočné slová. Nechcel som nič vysvetľovať. Nie, kým ju konečne neuvidím. „Hovorila, že mala nejaký vzťah, ktorý...to je jedno. Tu ju hľadáš zbytočne. Choď k nej domov."

„Je tam sama?" Skleslo, so sklonenou hlavou prikývol a posadil sa spať. Miles a ten druhý muž na nás iba mlčky hľadeli, zjavne čakajúc na moju reakciu. Tá ale bola takmer okamžitá. Zvrtol som sa a zbehol dole schodmi úplne na prízemie za menej ako minútu. Akoby mi horelo za pätami som sa rozbehol zasneženou ulicou, kde mi nemal kto stáť v ceste. Nikde totiž nebolo ani živej duše. Mrazivým tichom sa ozývali len moje kroky, ako som bežal dlhou ulicou, až som sa v zákrute skoro pošmykol na ľade ukrytom pod snehom. Udržal som sa ale na nohách a bežal ďalej. Bolo to ďaleko, po pár minútach mi došiel dych, ale odmietal som spomaliť. Musel som sa k nej dostať čím skôr.

„JOEY!" zakričal som, sotva som zastal pred dverami. V treskúcej zime ma bolelo každé nadýchnutie, ale keď sa predo mnou zrazu týčil ten pekelný dom, cítil som sa o niečo lepšie. Chvíľami ma ovládala paranoja, že ma niekto sleduje, ale nikoho som naokolo nevidel a ani nepočul. Bol som len ja, uprostred snehovej záveje. „Otvor mi prosím ťa."

Búchať na dvere sa mi nevyplatilo a preto som čakal. Dal som mu chvíľu, aby si uvedomil kto vôbec som a poprípade dal Camile vedieť. Nervózne som prestupoval z nohy na nohu, pričom ma neskutočne triaslo od zimy. Počítal som s možnosťou, že ma dnu možno ani nepustí. Mala by na to všetky práva a hlavne dôvody. Nebol som pri nej, keď to potrebovala najviac. Nepodporil som ju, nedodal som jej silu na cestu späť ku mne.

Za dverami sa ale po chvíľke ozvali kroky. Ruky som okamžite zovrel v päsť, pripravený čeliť jej vyčítavému pohľadu, ktorý na mňa ale nečakal. Nie, keď som za dverami uvidel stáť Evana s Drexelom. V tej chvíli bolo ťažké určiť, kto z nás bol vo väčšom šoku. Či oni, že som sa sem dostal tak rýchlo, ale ja z dôvodu, že mi všetko zatajili. Vedeli, nakoľko som sa trápil, vedeli ako veľmi mi na jej návrate záleží, ale nevzali ma so sebou. Nepovedali ani pol slova, keď sem išli.

„Ty..." povedal Drexel nenávistne. Od toho večera mal na mňa ťažké srdce, skoro vôbec sme spolu nehovorili a radšej sa mi vyhýbal, ako sa len dalo. No rovnaký dôvod na hnev, som mal aj ja. Výslovne som mu povedal, že nechcem s Camilou hovoriť, takže ma nemal nútiť. Nie, ak vedel ako som na tom bol celý čas.

„Kázne si nechajte na potom," sykol som potichu a sotil do Evana, aby ma pustil dnu. „Kde je Camila? Matthew povedal, že išla sem."

„Teraz za ňou nepôjdeš!" Čakal som, že sa ma pokúsia zastaviť, ale žeby ma Evan hneď schmatol za zápästie, to nie. Doslova akoby mi chcel zakázať vôbec vojsť do domu. „Potrebuje pokoj, Grayson. Nechaj ju."

„Musím ju vidieť," naliehal som a vytrhol si ruku z jeho zovretia. Drexel ma ešte stále vraždil pohľadom, ktorý ale bol zastretý strachom. Strachom, ktorý som netušil odkiaľ pochádzal. „Pochopte ma prosím. Náhodne sa dozviem, že je konečne doma a vy ma nechcete za ňou pustiť? Po skoro troch mesiacoch?"

„Poď." Evan kývol hlavou smerom k laboratóriu, kde som ale ísť nechcel. Niečo mi hovorilo, že to nie je to správne miesto. Chcel som sa rozbehnúť hore na poschodie, do jej izby, ale napokon...šiel som s nimi dvomi. Zaviedli ma do hlavnej miestnosti, ktorá mala na najväčšej počítačovej obrazovke naozaj zaujímavý obraz. Nákres mozgu, rozdeleného na niekoľko častí, aj so stručným opisom.

„Čo je to?" Kývol som hlavou smerom na obrazovku. Na stole pred klávesnicou ležali na tácke akýsi rozkúskovaný čip, pri ktorom sa povaľoval okrúhly pliešok. Na oboch sa dala vidieť miestami zaschnutá krv, ktorú zjavne nasilu nechceli škrabať dole. Ak to boli vôbec oni, kto s tými vecami niečo robil. Možno...možno to už bolo Camiline dielo.

„To je Camilin mozog. Podľa všetkého, zložený dokopy ako nejaká skladačka, len z tých najlepších kúskov, ktoré jej otec dokázal nájsť. A toto sú čip a nejaký vysielač, ktoré som jej pár hodín dozadu vybral z tela," prehovoril Evan, sadajúc si za stôl. Ja som ale zostal hľadieť na veľkú obrazovku. Všetky časti mozgu mali inú farbu, zjavne aby boli dobre rozoznateľné. Medzimozog, stredný mozog, zadný mozog, talamus, hypofýza, hemisféry mozgu, predĺžená miecha... Všetko tam bolo dokonale rozpísané, aj so základnými funkciami, aké v organizme zastávali.

„Čip? Ako mohla mať v sebe čip? Carley ho predsa hľadal, dal jej do ruky rušičku..."

„Morgan myslel zjavne na všetko," povedal Drexel, ešte stále namrzene. „Čip bol obalený plutóniom, aby ho žiadne senzory nenašli. Žiadne, až na tie, ktoré tu mal on. A rovnako to bolo aj vysielačom, ktorý dostával signály z čipu a potom ich posielal ďalej do mozgu. Dôvod ale, prečo niečo podobné v sebe mala, je zatiaľ neznámy. Zostáva nám len hádať."

„Je v poriadku?"

„To práve nevieme. Odkedy je čip vonku, jej stav je veľmi nestabilný. Akoby jej mozog zrazu nevedel, čo robiť." A tomu sa akože čudovali? Stačí jeden pohľad na ten obrázok a človek pochopí, že podobne zložený mozog sám o sebe nemôže fungovať. A hlavne nie bez väčších problémov. Ako si to pre Boha jej otec vôbec predstavoval? Podľa čoho skladal dokopy jednotlivé časti? Koľkým ľuďom kvôli tomu rozrezal hlavu? „Preto som nechcel, aby si hneď šiel za ňou. Potrebuje si oddýchnuť a potom sa uvidí, ako na tom bude. No ak budú problémy trvať aj naďalej, budeme musieť na niečo prísť. Lebo veľmi pochybujem, že ona bude v stave, aby niečo vymýšľala a vytvárala."

„Je v izbe?" opýtal som sa na rovinu, vážne hľadiac na oboch. Polovicu z ich slov som si ani nevypočul a preto som sa chcel vypariť. Ísť konečne za ňou. Aspoň na chvíľku.

„Choď," povedal napokon Drexel. Konečne im zjavne došlo, že ma momentálne žiadne omáčky naokolo nezaujímajú. Áno, bolo to vážne, ale ja som sa tak či tak do podobných vecí nerozumel. Veda a medicína neboli moja parketa a preto by som tu postával zbytočne. „No nech ti ani nenapadne, aby si jej teraz niečo vyčítal. Ak sa samozrejme prebudí v dohľadnej dobe." Prikývol som, hodil si kabát na jednu zo stoličiek a tak rýchlo, ako som len mohol vybehol von a potom hore schodmi. S roztrasenou rukou som siahol po kľučke, ale zaváhal som. Niečo nebolo tak, ako malo. Dúfal som v iný pocit, v nekonečné šťastie, ale jediné čo som cítil, boli strach a neistota. Absolútne nič iné.

Opatrne som nazrel dnu, ale v izbe vládlo také šero, že som toho priveľa nevidel. Žalúzie boli zastrené skoro úplne, no pomedzi tenké pásiky svetla sa dalo vidieť, ako husto vonku sneží. No sneh bolo to posledné, čo ma zaujímalo v tej chvíli. Moje oči padli okamžite na niečo...niekoho oveľa zaujímavejšieho. Potichučky som za sebou zavrel a skoro po špičkách sa pobral k veľkej posteli. Spomínal som si na deň, kedy sme tu boli s Renou a ja som si prezeral tú nešťastnú fotku. Myslel som na deň, kedy tu budem znova, ale už aj s Camilou. A zrazu to bolo tu. Po tak dlhom čase bola iba kúsoček odo mňa a ja? Ja som sa jej bál čo i len dotknúť. Váhal som aj v smere, či si sadnem na kraj postele, alebo nie.

Bola jedna vec, keď sme spolu hovorili vtedy a bolo iné, keď som ju mal tu, len kúsok od seba. Váhavo som sa napokon posadil a vzal ju za ľavú ruku. Od zápästia až do stredu predlaktia ju mala prekrytú obväzom, spod ktorého vykúkala časť jej tetovania. Zvláštne ale bolo, že aj napriek príjemnému teplu, mala doslova ľadové ruky, pričom líca jej doslova horeli. Jazvu na brade mala pre niečo poriadne začervenanú a vlasy...tie mala o toľko kratšie, než ako som si pamätal. Pri tom jednom hovore som si práve tento detail moc nevšímal, ale teraz mi to bilo do očí. Nebola to ona. Nebola to tá Camila, ktorá ma tu nechala. Ešte aj srdce mi šepkalo, že sa pozerám na niekoho úplne iného, než koho som natoľko očakávať späť.

„Grayson..." Pohladil som ju pravou rukou po líci, ale nepovedal som nič, kým nepootvorila oči plné únavy a smútku. Kým sa na mňa konečne po tom všetkom nepozrela aspoň na maličkú chvíľu, počas ktorej vládala mať otvorené oči. „Zomieram, však?"

„To by si sa opovážila," zašepkal som s úškrnom a palcom jej z líca zišiel až k brade. Opatrne som jej pohladil jazvu, ktorú zanechal Shawn so svojou palicou a následne sa k nej sklonil. Tak veľmi som chcel na chvíľku, na pár sekúnd znova ochutnať jej pery, ale niečo ma zarazilo. Zaváhal som, iba pár centimetrov od jej pier, ktoré zjavne čakali, kedy sa konečne stretnú s tými mojimi. „Budeš v poriadku. Pomôžeme ti."

„Nemáte ako." Musela vynakladať veľkú námahu, aby vôbec držala otvorené oči, to mi proste neuniklo, hoci som na ňu nemal ten najlepší výhľad. Snažil som sa zvyknúť si na obmedzené videnie, ale stále to bolo sakra ťažké.

„O čom to hovoríš? Ten čip..."

„Bez neho je koniec, zomriem." Mlčky som pokýval hlavou a znova sa od nej odtiahol. Presne ako som hovoril. Nebola to ona. Tá Camila, za ktorou moje srdce natoľko smútilo. Díval som sa do úplne cudzích očí, ktoré ma akoby ani nespoznávali. Oslovila ma síce menom, ale čo keď to bolo len podvedome? „Nechal si ich, aby ma zabili. Vy všetci...vy všetci za to môžete."

„Prestaň, nedáva to žiadny zmysel."

„Čo nedáva zmysel?" Slabučko sa zasmiala, pričom ale zjavne od bolesti privrela oči. „Vy môžete za to, čo sa zo mňa stalo. Vy...ľudská rasa. Vaša nenásytnosť môže za všetko." Po lícach sa jej skotúľalo niekoľko sĺz, ktoré so mnou však ani nepohli. Nechápal som, čo jej slová mali znamenať. No možno to nevedela ani ona. Nezdalo sa, žeby bola pri zmysloch.

„Camila..."

„Nechaj ma, prosím ťa nechaj ma. Trpela som už dosť." Znova otvorila krvou podliate, červené oči, ktorými ma od seba doslova odháňala. Nechcela moju prítomnosť. Skutočne nestála o to, aby som bol pri nej. Aby som nám obom vynahradil aspoň štipku času z doby, kedy sme obaja trpeli stovky kilometrov od seba. „Všetko si zničil, Grayson." Ruky sa jej triasli, ale aj tak sa jej dosť šikovne podarilo rozopnúť si retiazku, ktorú mala okolo krku. Striebornú, s malým príveskom. S kompasom. S tým kompasom, ktorý som jej dal ja, ešte v PHPV. Bez váhania mi ho vložila do dlane pravej ruky. Bez toho, aby so mnou prerušila očný kontakt. Chladne sa mi dívala až do duše, ktorú týmto správaním ale mučila oveľa viac, ako svojou neprítomnosťou. A to už bolo čo povedať. Po toľkých prebdených nociach, po toľkých slzách a výčitkách bol jej pohľad tisíckrát bolestivejší, ako všetky tie veci dokopy.

„Čo sa to s tebou deje?" opýtal som sa zúfalo, potláčajúc trasenie v hlase. „Toto...toto nie si ty."

„Vy ste toto zo mňa urobili."

„Kto my?"

„Ľudia. Obyčajní smrteľníci, ktorí ste sa na tomto svete ocitli prirodzenou cestou. Vy, ktorí nechápete čo som a ktorí ma iba využívate. Všetci." Mal som chuť ju tam rovno nechať, ale to by bola asi osudová chyba. Musel som si vypočuť, čo mi povie. Aj napriek tomu, že ma to pomaličky trhalo na kúsky. „Pre vás som len projekt, výsledok nejakého pokusu, ktorý sa nevydaril tak, ako mal. Mala som byť dokonalá. Všetci...všetci ste mi mali kľačať pri nohách. Ja som mala byť tá, ktorej patrí budúcnosť tohto sveta. To vy...vy ste všetko zničili. Túto Zem, vesmír okolo nás a všetko pomedzi to. Vaša nenažranosť a túžba stále niekomu vládnuť."

„Počúvaš sa vôbec? Trepeš piate cez deviate a obviňuješ celú ľudskú populáciu len preto, že nevieš uniesť to, kým si."

„Lebo vy ste vinní." Pokrútil som hlavou. Nemal som sa nechať jej slovami rozhodiť, ale keď ona ich zjavne myslela tak smrteľne vážne. Možno som sem nemal chodiť. Mal som potichu prijať to, že sa všetko medzi nami skončilo. Pretože s touto Camilou ma nespájalo už nič. „Kde je?"

„Kto?"

„Môj klon. Kam ste ho skryli?" Nemyslel som si, že v sebe nájde dosť sily, aby sa tak svižne posadila. Tvárou jej preletela vlna bolesti, ktorá ale odznela pomerne rýchlo. Hlavne, keď sa postavila na nohy, ktoré ju ale sotva udržali. „Kde je?!"

„Evie je predsa u Milesa. Tam jej nič nehrozí." Zasmiala sa, na čo obišla posteľ, mieriac ku dverám. Mal som strach, že sa potkne o vlastné nohy, čo sa skoro aj potvrdilo. Sotva totiž vládala dôjsť ku dverám, o ktoré sa následne oprela celou váhou. Neušlo mi ani to, ako počas tej doby schudla. Bohužiaľ. „Camila, ublížiš si. Choď naspäť do postele." Neposlúchla ma. Namiesto toho, aby si šla oddýchnuť, sa pobrala dole schodmi. Tušil som, že mieri práve do laboratória, ale nemal som ju ako zastaviť. Hlavne nie bez použitia násilia, ktoré som praktizovať nechcel. Nie voči nej, keď už aj tak bola zjavne na samom okraji svojich síl. No stále sa ešte na tom kraji držala. Zubami nechtami, ale držala sa. Lebo keby sa zrúti do temnoty pod ňou, všetko by vyzeralo oveľa horšie. V tom som si bol istý.

Mlčky som ju teda sledoval. Evan a Drexel stáli v pozore hneď, ako ju uvideli, ale nepovedali nič. Ani som sa im ale nečudoval. To, čo zrazu stálo pred nimi, malo pramálo spoločného s Camilou Warnerovou, akú sme my všetci poznali. Bol to niekto úplne cudzí, kto si len požičal jej telo. Všetci traja sme jej uhýbali z cesty, keď sa tam motala hore-dole a obzerala okolo seba. So slzami v očiach, za ktorými ale bol nekončiaci oceán hnevu a nenávisti. Sama to povedala. My, obyčajní ľudia sme ju takúto urobili. A niekde mala pravdu. Nemohla z toho viniť všetkých, ale...vznikla rukou rovnakých ľudí, akým sme boli napríklad aj my traja. Stvorili ju ľudské ruky a ľudské nápady. 

„Harding..." zašepkala napokon bez toho, aby uplynulé minúty povedala čo i len slovo. S očami ešte stále od sĺz pozrela na mňa, potom na Evana a následne podišla k jednému zo stolov. Sklonila sa a s pod jeho dosky vytiahla brokovnicu. Čakal som, že ňou namieri rovno na nás, čo sa ale nestalo. Namiesto toho vyšla z miestnosti a zamierila vedľa. Keby sa za ňou pustím hneď, zastavil by som ju, ale takto sa stihla zamknúť. Dobíjať sa dnu nemalo cenu, ale keď sa celým laboratóriom ozval výstrel, akoby sa mi zastavilo srdce.