„Prečo je tu taká zima?" opýtala som sa, dávajúc si dole premočené šaty od snehu. Mala som na sebe dokopy päť vrstiev a dokonca dvoje nohavice. Podarilo sa mi na čierne rifle natiahnuť tie, ktoré som nosila vo väznici, takže som mala extra teplo aj takýmto spôsobom. No bola som vrcholne šťastná, keď som sa mohla polovice oblečenia zbaviť.

„Vykurovanie prázdneho domu nebola moja priorita, Camila."

„Už si ale nakopol kúrenie, že?"

„Samozrejme." Oblečenie som hodila na sedačku, no namiesto toho, aby som išla dole do laboratória, som sa pobrala schodmi hore. Mierila som do svoje izby, kde som dúfala v nejaký ten poriadny úlovok. Sprcha bola vec, pre ktorú by som v tej chvíli vedela zabíjať a konečne čisté oblečenie taktiež.

„Teplú vodu máme?"

„Áno Camila, teplú vodu máš plne k dispozícii." Pousmiala som sa a siahla po kľučke. Bolo zvláštne, zas vidieť fialové steny a čistú izbu. Spájalo sa mi s touto miestnosťou veľa spomienok, ktoré sa ale akoby strácali za závojom bolesti a sklamania. Všetky jej farby bledli, až z nich napokon nezostane vôbec nič. Raz si na toto tu nebudem pamätať vôbec. „Chceš, aby som sa postaral ešte o niečo?"

„Pre teraz nie, ďakujem." Dlho som sa nerozhliadala. Nechcela som myslieť na časy, ktoré dávno prešli. Prešla som teda k dverám po mojej pravici a zavrela sa za nimi. V malej kúpeľni, ktorá ale bola vrcholne útulná. Kachličky levanduľovej farby, kombinované s bielou a miestami so sklenenými detailmi. V rohu veľká vaňa a oproti nej sprcha, ktorá ma k sebe volal. O oblečenie, ktoré som už nikdy nechcela ani vidieť, som sa priveľmi nestarala. Zhodila som ho na zem, kopla stranou a vošla do sprchy. Z dvoch strán, kde neboli kachličky ju tvorilo krásne lesklé sklo, ktoré sa zarosilo skoro okamžite.

Radostne som privrela oči, keď mi na kožu dopadli prvé kvapky tak vzácnej vody. Po tom, čo som mala za sebou, bola podobná sprcha veľmi veľkým luxusom. Užívala som si každú sekundu, ktorú ma teplo rozmaznávalo a hladilo mi ubolené svaly. Bola som razom ako v siedmom nebi, na mieste ktoré som nechcela už nikdy opustiť. Moje problémy sa na chvíľu vzdialili, rozpadli sa a nezostal z nich dokonca ani prach. Bola som len ja a teplá voda, ktorá veľmi úspešne zaháňala zimu. Ako som sa prezrela, modriny a rany po súboji s Bartonom sa behom cesty skoro všetky zahojili. Rebrá ma stále pobolievali, ale už to nebolo nič hrozné. Za chvíľu mi nič nebude pripomínať, čo sa vlastne stalo na území väznice. A tak to bolo dobre. Nechcela som na to spomínať. Stálo ma to priveľa.

„JOEY?" oslovila som ho takmer okamžite, keď som opustila teplé územie sprchy a zamotala sa do mäkkej osušky. „Ako je na tom Harding? Koľko ti asi bude trvať, kým ho rozmrazíš?"

„Aby som zabránil náhlemu zhoršeniu jeho stavu, budem na to musieť ísť pomaly. Takže...približne za týždeň, by ste si mali byť schopní pohovoriť." Prikývla som a prešla k zrkadlu. Neviem, čo som v ňom čakala, ale nespoznávala som sa. Pripadala som si iná, v každom jednom uhle. Vlasy mi troška podrástli, ale ešte stále zostali prijateľnej dĺžky, oči som mala príšerne unavené a jazvu, ktorú mi zanechal na brade Shawn pomerne červenú. Zjavne iba od vody, ale bola zrazu až priveľmi viditeľná. „Chceš, aby som ho začal preberať?"

„Neviem. Mala by som sa pustiť do práce, ale..."

„Čo keby si si najskôr oddýchla? Máš za sebou dlhú cestu, musíš byť unavená." Mal pravdu. Bola som zničená, ale nemohla som myslieť na to, že si pôjdem len tak ľahnúť. Bála som sa, čo by sa mohlo stať. „Kde je Matthew? Nešla si náhodou pre neho?"

„Je to veľmi zložité JOEY, nechce sa mi to vysvetľovať." Prečo by som aj mala? Nebol význam v tom, aby som si sypala soľ do rán. Preto som aj nechala zízanie do zrkadla tak a išla sa obliecť. Chvíľu som sa hrabala medzi oblečením, ktoré som tak dlho nevidela, no našla som si pohodlné veci. Konečne som sa nemusela súkať do nejakej uniformy, ale mohla som si dať tepláky s tielkom a chlpatým svetrom, v ktorom mi dozaista nebude zima. Chvíľu som sa pohrabala aj medzi teniskami, aby som nemusela ísť dole bosá, hlavne ak bola zem maximálne studená.

Pri pohľade na posteľ ma premáhala únava, ale skôr akoby som si ľahla, som musela zájsť dole. Bez toho by som nezaspala. Preto som vypla svetlá v mojej izbe a pomaličky sa pobrala schodmi dole. Dom bol stále chladný a nehostinný, aj keď boli zapnuté dole všetky svetlá. Okrem mojej chôdze a vetra vonku nebolo počuť absolútne nič. Skutočne mi to prišlo, akoby celá komunita vymrela. Akoby som ja bola jediná živá duša na tomto území. Bolo to v istom smere desivé, to určite áno, ale keď posledné dni mi samota natoľko vyhovovala.

„Kto každý tu bol počas mojej neprítomnosti?"

„Pomerne veľký počet ľudí. Počnúc Drexelom, cez Evana, Graysona a Evie." Pokrútila som hlavou, kým mi JOEY otváral dvere. Bolo mi zle z predstavy, že sa tu všetci motali bez môjho dovolenia a vedomia. Jediný, kto mal prísť, bol Drexel. Mal uložiť plutónium a tam mala jeho misia končiť. Rozhodne sem s ním nemal nikto chodiť . Boli tu veci, o ktorých nemal vedieť nikto. „Neboj sa, nič ti tu nerozvrátili. Iba boli mierne šokovaný mojou prítomnosťou."

„Ty si zjav pre každého." Opatrne som zišla tých pár schodov a prešla dlhou chodbou do hlavnej miestnosti. Inde som sa pre teraz nezastavovala. Síce neviem, čo som chcela robiť tam, ale pocítila som istú moc, keď som sa posadila na svoje miesto. Vzalo ma to späť vírom spomienok, ktoré mi ale nahnali slzy do očí. Stalo sa toho veľmi veľa, odkedy som tu nevedome sedela a písala Morganovi kódy. V žiadnom smere som nebola dievčaťom, ktoré práve tu, na tomto mieste začínalo svoju prácu.

„Camila, netráp sa prosím. Mala by si si ľahnúť."

„Nemôžem." Veľká obrazovka predo mnou zrazu ožila a objavili sa na nej dve veľké robotické oči. Bolo to, akoby som sa po dlhej dobe pozrela do očí starého priateľa. Dokonca bez slov som vedela, že na neho sa spoľahnúť môžem. Ja som ho vytvorila a hoci vznikol kvôli mojej samote, bola som na neho hrdá. „Moja hlava je plná nevysvetliteľných myšlienok, ktorým nerozumiem."

„Mohol by som ti nejako pomôcť?"

„Vedel by si ma preskenovať? Prišla som nato, že mám v sebe nejaký čip, o ktorom som doteraz nič netušila." S ním som mohla hovoriť o všetkom. Neexistovalo tajomstvo, ktoré by som musela skrývať, lebo on ich nemal voči mne ako použiť. „No možno...možno som ho nikdy ani nájsť nemala."

„Ak myslíš, môžem sa ho pokúsiť nájsť." V momente som vstala a prešla do miestnosti vedľa. Do miestnosti, ktorá bola plná séra pre mňa a v útrobách ktorej odpočíval Harding, vo svojom ľadovom väzení. Ja som ale zamierila k veľkému chromovanému stolu, na ktorom sa to zjavne všetko stalo. Práve tu, som dostala ten čip a práve tu, som stvorila Evie. Končekmi prstov som prešla po chladnom povrchu. Striaslo ma. Bolo mi z toho na vracanie, ale aj napriek tomu, som si sadla na jeho kraj. Váhala som, netušila som, či chcem vôbec vedieť pravdu. Či ju ešte unesiem.

Napokon som ale nabrala odvahu. Vyložila som si nohy na chladný chróm a ľahla si. Zhlboka som dýchala, no zle mi bolo ešte aj zo vzduchu naokolo. Bol plný krutých spomienok, ktoré naokolo mňa znova otvárali peklo. Peklo, z ktorého sa za mnou načahovali ruky, trhajúce ma na kúsky. Počula som, ako mi JOEY niečo hovorí, ale vnímať som ho nedokázala. Nie, keď sa razom zhasli svetlá a všetko sa ponorilo do úplne tmy. Srdce sa mi od úzkosti a strachu nepríjemne rozbúchalo, ale snažila som sa ležať bez toho, aby sa mi triasli ruky. Oči som v temnote upierala do stropu, z ktorého sa razom objavili dva lúče oranžového svetla. Pomaly stúpali dole smerom ku mne, ale skôr ako sa ku mne dostali, som privrela oči. Nechcela som hľadieť na moment, ktorý mi ruinoval život a ktorý mi za chvíľu potvrdí, že nejaký ten čip skutočne mám.

„Uvoľni sa prosím," povedal JOEY, no...ja som to nedokázala. Oči som privrela ešte pevnejšie, pričom som bola napätá ako struna. „Pokojne môžeš dýchať, Camila. To mojim senzorom nevadí." Ale mne to vadilo. Nemohla som dýchať, keď som v každom nádychu cítila pekelné teplo, ktoré mi pálilo pľúca. Moja myseľ sa však stále dokázala držať verzie, že nič z toho nie je skutočné. Podlaha okolo stola nehorela a mňa sa nepokúšal nikto roztrhať. Bola som tu len ja a JOEY, ktorý hľadal čip, alebo možno aj niečo iné.

Trvalo to dlhé minúty, počas ktorých nás obklopovalo zabijácke ticho. Nabrala som ale odvahu, aby som otvorila oči a hľadela na pásy svetla, ako behajú po mojom tele a hľadajú. Hľadajú to, čo ma posledné týždne natoľko ničilo, čo mi spôsobovalo halucinácie a trhalo ma od reality. Svetlá sa predo mnou mihali rýchlo, potom pomaly, občas mi JOEY niečo povedal, ale ja som mlčala. Počkala som, kým nedokončil skenovanie a kým sa zas rozsvietili svetlá. Až potom som mohla znova pokojne dýchať. Peklo sa uzavrelo bez toho, aby mi niekto ublížil a aby ma niekto roztrhal na márne kúsky.

Zostala som ale ležať. Nemala som silu, aby som sa posadila a niečo skúmala. Neviem prečo, ale doľahla na mňa celá cesta, všetko, čím som od odchodu odtiaľto prešla. A bolo toho veľmi veľa. Nie raz som skoro zomrela, zistila som príšerné veci a proste...dostala som sa zjavne na pokraj svojich síl. Nemohla som už ďalej. Natoľko som dúfala, že keď prídem späť, opadne zo mňa celý stres z cesty. Chcela som si ľahnúť do teplej postele vedľa muža, pre ktorého plakalo moje srdce ešte aj teraz. Chcela som si užívať pocit, že mám späť svojho drahého brata a, že som opäť medzi ľuďmi, ktorým som mohla dôverovať a ktorí mi pomohli. Namiesto toho som ale ležala na chladnom stole v dome, ktorý bol celý život mojim väzením a čakala na výsledky, ktoré mi zjavne ešte viac zruinujú život.

„Môžeš si ísť pokojne ľahnúť, mne zaberie niekoľko hodín, kým prejdem všetky záznamy."

„Našiel si niečo?" Ubolene som sa posadila a oprela o roztrasené ruky. Bola som konečne aj hladná, ale nepočítala som s tým, že niečo v chladničke po takej dobe nájdem. Zjavne budem nútená ísť zajtra niečo zohnať. „JOEY..."

„Ráno sa porozprávame. Potrebuješ sa vyspať." To úplne stačilo. Nemusel hovoriť nič viac. Vedela som, že našiel nejaký problém, akurát ma nechcel položiť už úplne. Alebo si chcel niečo overiť, neviem. Každopádne mi bolo nad slnko jasné, že narazil na problém. Asi by ale nemalo cenu, keby sa s ním hádam. Preto som pomaly zliezla zo stola a skôr, akoby som sa pobrala hore do izby, som si vzala so sebou dve striekačky so sérom. Mala som pocit, že ich budem potrebovať.

„Zamkol si dvere?" spýtala som sa, keď som hádzala na zem kopu vankúšov. Zrazu som absolútne nechápala, načo som ich toľko mala. Robili nejakú výzdobu to áno, ale momentálne boli dobré iba na to, aby som ich šmarila na zem a konečne...konečne si po dvoch týždňoch ľahla do normálnej postele. Prvotne mi nebolo príjemné, že všetko bolo natoľko pohodlné, ale keď som si vydýchla a na chvíľu privrela oči, prišiel ten pocit, na ktorý som čakala. Konečne som sa mohla na chvíľku uvoľniť v nebesky mäkkej a teplej posteli.

„Dobrú noc, Camila." Niečo som zamrmlala ako odpoveď, ale pochybujem, že mi JOEY rozumel. „Sladké sny."

***

Bola som pomerne zmätená, keď som sa prebudila. Mala som za sebou celkovo nepokojnú noc, budila som sa skoro každú hodinu a znova ma trápili iba tie najhoršie sny. Sérum na nočnom stolíku som ale nepotrebovala. Zaobišla som sa bez vykašliavania krvi, no nemohla som povedať, že som si oddýchla. Cítila som sa popravde horšie, ako keď som si líhala. Preto som sa ani nenáhlila vstať z postele. Ležala som aj niekoľko hodín a zakrytá až po uši počúvala šumenie chladného vetra. Sneh sa podľa všetkého sypal stále, čo mi ale robilo skôr starosti, ako radosť.

„JOEY?"

„Prajem dobré ráno." Nešlo nepousmiať sa nad jeho milým prístupom, hoci som sa cítila úplne pod psa. „Ako ti pomôžem?"

„Čo si našiel?" Možno som hneď začínala nový deň zle, ale nemohla som to dlhšie naťahovať. Chcela som vedieť, na čom som a čo sa bude dneska diať. Nemala som popravde žiadnu chuť sa postaviť a urobiť  niečo produktívne. Únavu som cítila neskutočne silnú, ale spať som vlastne nemohla.

„V ľavom zápästí máš čip, ktorý je ale roztrieštený na malé kúsky a už rozhodne neplní svoju funkciu. Za ľavým uchom som našiel maličký vysielač, ktorý doteraz určite prijímal signály z toho čipu a potom...potom je tu tvoj mozog ako celok. To ti takto ľahko vysvetliť neviem." V momente som siahla za ľavé ucho a odhrnula si vlasy, ale nič som pod kožou necítila. Žiadny vysielač, alebo čo to malo vôbec byť. Ale vydesilo ma to. Rovnako ako správa o tom, že čip je na maličké kúsky. Žeby to stálo za mojimi halucináciami?

„Čo sa ti na ňom nepozdáva?"

„Keď prídeš dole, ukážem ti nákres, ktorý tu nechával tvoj otec." Hej? Morgan tu mal iba tak náhodne nákres môjho mozgu? Nedajbože chcel robiť nejaké pokusy tak priamo? „A hlavne sa nezľakli spoločnosti, ktorá čaká v laboratóriu."

„Spoločnosti?" opýtala som sa nechápavo a pomaličky sa vytrepala z postele. Každý pohyb ale bolel. „Povedal si, že Harding sa tak skoro neprebudí."

„Nehovorím o ňom." Rýchlo som si natiahla tenisky a bez svetra sa pobrala dole. Stále tu bolo akosi chladno, ale viac ako to, ma zaujímala moja tajomná spoločnosť. Po schodoch som zbehla aj napriek únave a do pol minúty som bola dole v laboratóriu. Bála som sa, kto tam na mňa asi čaká, ale...keď som chrbtom k sebe uvidela sedieť plavovlasého chlapca, všetky obavy zo mňa opadli. Vo chvíli, kedy sa ku mne na stoličke otočil sa mi na tvári objavil tak nefalšovaný úsmev, že som tomu ťažko verila.

„Evan..." Jeho meno sa mi vyslovovalo nesmierne ťažko. Preto som asi ani nepovedala nič viac. Len som k nemu podišla a bez váhania sa mu hodila okolo krku. V tom momente nezáležalo vlastne na ničom, čo bolo okolo nás. Iba na pocite, ako si ma k sebe pevne privinul a ako mi pravou rukou zašiel do vlasov. Až teraz, keď sme sa objímali veľmi podobne ako po udalosti dole v bani mi došlo, nakoľko mi chýbal aj on. Vďačila som mu za tak veľa.

„Vitaj späť," zašepkal, no moja odpoveď prišla len v podobe sĺz. Minimálne desať minút som ho nechcela nikam púšťať. „Si v poriadku?" Pokývala som hlavou, ktorú som si oprela o jeho ľavé rameno. Pravou rukou ma príjemne pohladil po chrbte, pričom si ma k sebe tisol hádam všetkou silou. A tak mi to vyhovovalo. Lebo hoci to bolelo, išlo o bolesť, ktorú by som znášala veľmi dlho a bez protestu. Bola to bolesť, ktorá aspoň troška dokázala sceliť moje rozlámané srdce. A verte mi, že po tom všetkom som po ničom inom zrazu ani netúžila.

„Nepúšťaj ma prosím, aspoň ešte chvíľku nie."

„Môžeme sa objímať ako dlho len chceš. Máme čas," odpovedal so smiechom, ktorý mi nahnal do očí ešte viac sĺz. Chýbal mi, bez pochýb mi chýbal. A hlavne som bola vďačná všetkým svätým, že sa mu nič nestalo, nech už to so Shawnom riešili čokoľvek. Videla som na ňom, že je akýsi smutný, ale nechcela som sa teraz pýtať. Potom, keď si sadneme a budeme mať čas hovoriť. Ak teda budeme mať čas. Stačilo, že som otvorila oči a uvidela, čo na počítači študoval, kým som neprišla.

„Prečo si vlastne tu?"

„Aby som ti pomohol. Ten čip si sama nevyberieš." To asi nie, ale nedokázala som si predstaviť, že to nechám na ňom. Áno, naposledy ma dostal aj z oveľa horšieho, ale...aj tak. Keď som videla na veľkej obrazovke schému, zjavne môjho mozgu, zľakla som sa. Aj napriek všetkému, čo sa so mnou dialo posledné týždne, som sa stále bála, že príde niečo horšie. Niečo, čo ma položí úplne. „Neboj sa, nebude to bolieť. Sľubujem."

„Grayson nevie, že som späť?" Pokýval hlavou. Určite neprepočul, ako som si vydýchla. Nemohla som, proste som nemohla dovoliť, aby sa tu len tak objavil. Nebola som na to pripravená. A možno nikdy nebudem. Hovorí sa, že najviac bolí zbohom, ktoré nebolo nikdy povedané a možno, možno je to pravda.

„Ani si nevieš predstaviť, aký som rád, že si konečne tu. Veľmi som sa o teba bál." Zjavne zaváhal, ale urobil dobre, keď mi vtisol pusu do vlasov. Mne to aspoň po toľkých hektických udalostiach padlo neskutočne dobre. A bola som mu zároveň vďačná, že sa na nič nevypytoval. Neriešil, kde je brat, pre ktorého som sa tak náhlila. Iba ma objímal a po všetkých hrôzach, mi poskytol pocit bezpečia.