Celá púšť sa mi rozpadala pod nohami. V zemi sa otvárali obrovské praskliny, pod ktorými horeli ohne samotného pekla. Vrhali oranžové svetlo na všetko okolo mňa, topili sneh zmiešaný s pieskom. Z prasklín sálalo príšerné teplo, ešte horšie, ako sme zažili počas prvých týždňov na púšti. Ale to nebolo to najhoršie. To, čo mi naháňalo husiu kožu, bol krik, ktorý znel odtiaľ zdola. Celé peklo kričalo, volalo moje meno a chcelo, aby som sa konečne stala jeho súčasťou. Ja som ale iba bez pohybu stála na mieste. Dívala som sa, aká pohroma sa deje kvôli mne, ale neurobila som nič, aby som pomohla ju zastaviť. Nevydala som sa peklu, ktoré by sa potom znova stiahlo na svoje odveké územie. Namiesto toho som sledovala, ako spálilo všetko okolo mňa. Auto, stan, moju neviditeľnú stenu a potom celú komunitu. Počula som krik jej obyvateľov, ktorí iba tak ľahli popolom aj s celým svojim majetkom.

„Načo čakáš...pridaj sa k nim," povedal niekto spoza mňa. Pomaličky som sa otočila, aby som nespustila oči z horiacej komunity. Chcela som vidieť jej pád. Túžila som počuť, ako sa sklenená budova, v ktorej spali Miles a Matthew rozpadne, ako jej okná popraskajú a potom sa zrútia do zeme, do ropnej rieky, ktorá vytvorila pekelnú hranicu. „Peklo bolo vždy tvojim domov."

„Akoby si ty patril niekam inam." Ťažko, ale odtrhla som zrak od obrazu skazy a pozrela na neho. Na Morgana Warnera, ktorému som ale inak ako menom nemohla povedať. Nič pre mňa jeho existencia neznamenala. Priala som si, aby horel spolu s peklom pod mojimi nohami. Aby jeho hlas zanikol v kriku, ktorý otriasal zemou.

„Ja som na rozdiel od teba ľudská bytosť. Ale čo si ty? Obyčajná skladačka, pre ktorú prišli o život nevinní. Čo myslíš, koľko ľudí som zabil, kým som mal všetky orgány?"

„Ich krv je na tvojich rukách, nie na mojich."

„Neviem, neviem." Hlavou kývol smerom na mňa. Nechápala som, až kým som nepocítila niečo vlhké na oboch rukách. Bála som sa pozrieť dole. A bol to oprávnený strach. Strach z krvi, ktorá mi pokrývala obe ruky a predlaktia a ktorá patrila ľuďom, ktorých telá sa začali zjavovať predo mnou. Peklo samotné mi ich vyhadzovalo na oči. Sledovala som, ako sa telá bez života vzniesli do vzduchu a potom s odporným zvukom dopadli. Krv sa rozliala okolo nich, niektoré končatiny sa im odlomili a ich telá sa skrútili do neprirodzených polôh.

„Ešte stále si myslíš, že ja môžem za ich smrť? Teba držia ich orgány nažive, nie mňa."

„Nikdy ti nešlo o to, aby si mal dcéru. Smrť toho malého dievčatka si využil na to, aby si dal stvoriť mňa. Aby sa to zaobišlo bez otázok. Vyhovoril si sa na bolesť, ktorú priniesla jej smrť, však Morgan?" So smiechom rozhodil rukami a pomedzi telá sa pobral ku mne. Ja som ale necúvla. Nechcela som. Nemusela som sa ho báť. „Ja som pre teba bola stále iba pokusný králik, niečo čo môžeš študovať a čo sa ti nikdy neotočí chrbtom, lebo si bude naivne myslieť, že..."

„S niečím ako láska na mňa nechoď. Načo by tebe nejaká láska bola? Nie si človek, si len pokrok modernej vedy, nič viac. Projekt, ktorý sa povedzme, že vydaril."

„Ak si so mnou nebol v nejakom smere spokojný, mohol si byť naštvaný len a len na seba. Zjavne si nemal dosť peňazí, aby som bola úplne dokonalá." Ruky som zaťala v päsť a zhlboka sa nadýchla horúčavy. Pálila ma v hrdle aj v nose. Iskry lietali všade naokolo nás, dym stúpla z každej jednej praskliny a krik sa stále stupňoval. Znel do bodky presne, ako som počula vtedy v PHPV. Tam, dole v bani, kde znetvorili veľa nevinných ľudí.

„Nikdy si nebola moja dcéra. Roky som ťa trpel len preto, aby sa mi vrátilo to všetko, čo som do teba investoval. No nemiloval som ťa. Hnusilo sa mi, že niečo ako ty, má v žilách moju krv a nosí moje priezvisko."

„Mal si ma zabiť." Urobila som krok k nemu. Chcela som, aby sme na seba narazili čím skôr. Stúpila som pritom do kaluže krvi nejakého chlapca, ktorý mal obrovskú dieru v hrudi. Jeho bezduché čierne oči sa upierali na mňa, pričom polovicu hnedých vlasov, mal obhorených a šaty potrhané. Bol to syn nášho vyslanca. Ten syn, ktorého srdce teraz bilo v mojej hrudi. Vyzeral mlado, veľmi mlado. Spálenú tvár mu na niektorých miestach ešte stále zdobili výrazné pery.

„Zabiť ťa? A riskovať, že tak dokonalý mozog ako nosíš v hlave vyjde nazmar?"

„Aj tak som sa už zbláznila, načo mi ešte je ten tvoj dokonalý mozog?" Keby mám pri sebe zbraň, strelím sa do hlavy. Bez váhania by som to urobila, aby som všetko skončila. Ale nemala som tú možnosť. Mohla som iba kráčať vpred a postaviť sa tvárou v tvár práve jemu. Morganovi Warnerovi.

Ako som kládla nohu za nohou, z prasklín v zemi sa ku mne začali naťahovať ruky. Čierne ako uhlie, s hrozivo vyzerajúcimi pazúrmi, ktoré sa mi okamžite zarezali do kože a potrhali ju. Najprv ma chytili za ľavú nohu, potom za pravú. Dve dlhšie sa mi zapreli do stehien a ďalšie sa načiahla až k môjmu krku. Pazúrmi mi rozdriapala všetku kožu, ktorá jej prišla do cesty, až ich v plnej sile zaborila do mojej hrude. No nevykríkla som. Nebolelo to. Vôbec som necítila, ako zviera v dlani moje srdce, ktoré mi vyrvala z hrude. Iba som kvôli ostatným rukám nevyhne stála a dívala sa, ako pevne ho zviera. Ako jeho krv z môjho vlastného srdce tečie dole po hrozivo dlhej ruke až do doby, kým ho úplne nerozdrtila. Ja som ale nepadla. Mala som byť dávno mŕtva, ale stále som sa prizerala tomu, čo nasledovalo. Tomu, ako ma dlhé ruky úplne spútali a trhali ma na kúsky. Všetko som ale vnímala bez paniky, kriku a bolesti. S pokojnou mysľou, ktorá nič z tohto nebrala ako hrozbu.

„Vidíš, tvoj mozog si nemyslí, že si v ohrození. Vie, že nič z tohto nie je skutočné a preto necítiš bolesť."

„Som rada, že si mŕtvy," povedala som skôr, akoby ma niektorá z rúk potiahla za sánku tak drsne, že mi ju zlomila. Načiahla sa následne za mojim jazykom, ktorý sa jej stal ľahkou korisťou. A rovnako aj všetky moje zuby.

„Vidíme sa tam dole." Uškrnul sa a rozprestrel ruky vo vzduchu. „Dcérka." Proste sa zvalil dozadu a padol do veľkej praskliny, ktorá ho pohltila. Stiahla ho do pekla, prijala jeho telo ako obetu. Pre mňa to ale bol uspokojivý obraz. Hlavne preto, že to bola posledná vec, ktorú som videla. Pre dlhé pazúry nebol problém získať moje oči z ich pôvodných miest. A ani to, aby následne zničili všetko, čo z môjho tela ešte zostalo. Až na jednu vec. Na môj mozog. Ten zostal nedotknutý. Preto som vnímala všetko, čo sa dialo okolo. Všetky zmysli mi zostali pracovať naplno, ale niekde sa stala chyba. Necítila som nič. Iba som vnímala podnety zvonka, hoci moje telo už bolo dávno minulosťou. Bolo potrhané na franforce, horelo v pekelných ohňoch, spolu s Morganom Warnerom, ktorý toto spôsobil.

***

„Čo akože po mne chceš? Aby som ti dala do rúk našu komunitu? Môj domov?" Pokývala som hlavou, s rukami zloženými na stole. Pred Jamimou som sa snažila tváriť, akoby sa mi v noci nesnívalo to, čo sa mi snívalo. Tvárila som sa, akoby som sa neprebudila s krvou v ústach a hysterickým krikom. „Tak potom?"

„Žiadam ťa len o to, aby si konečne niekoho na tú pozíciu našla. Mne je jedno, kto to bude."

„Nie je ti to jedno," poznamenala nervózne. „Chceš to byť ty, priznaj sa." Pousmiala som sa. Potichučky som si v hlave stále opakovala, že nie som blázon. Bol to len sen, ktorý nič neznamenal. Možno ma donútil uprostred noci kričať a plakať, donútil ma vybehnúť von aby som všetko skontrolovala, ale stále to bol len sen. Sen, ktorý zmizol v momente, kedy som sa prebudila. Horšie bolo, že ma na pár minút to náhle prebudenie úplne ochromilo. Mohla som len kričať, ale nie hýbať sa. A pritom som vedela, že mám ústa plné krvi, ktorú musím vypľuť a pichnúť si sérum.

„Nikdy by si nesúhlasila, však?"

„Prečo by som mala?" Bez svojich bielych vlasov pôsobila zvláštne. Minule to boli práve jej vlasy, ktoré ma zaujali, ale teraz bola ich obyčajná hnedá farba vrcholne nudná. Aj napriek tomu, že ich dĺžka bola stále veľmi impozantná. „Si decko, ktoré nevie čo so sebou robiť a preto sa pletie do záležitostí cudzích ľudí. To je tak v skratke môj názor na teba, Camila neviem aká."

„Najradšej by som nevedela ani ja," zamrmlala som a zahniezdila sa na stoličke. Nesedelo sa mi príjemne. Stále som musela triasť ľavou nohou, aby som nejako zmenšila napätie. Srdce, ktoré mi počas noci tie démonické ruky len tak vytrhli z tela, mi teraz búšilo až niekde v krku, pričom ruky som mala ako kusy ľadu. Zima tu ale nebola. Mohla za to moja nervozita, ktorá sa pomaly dostávala až do extrému. „Jamima, neviem odkiaľ berieš to, že sa starám do vašich problémov len z nudy. Pozri sa naokolo a pochopíš, prečo ma to natoľko trápi. Nikto z vás si nezaslúži, aby takto žil!" Hlavne, že ja som v noci stála a dívala sa, ako celá komunita ľahne popolom. Želala som si, aby sa budova kde sme práve sedeli rozpadla, aby som počula praskanie jej vzácneho odolného skla.

„Mala by si odísť. Choď tam, odkiaľ si v prvom rade prišla nechaj nás, aby sme si riešili svoje problémy. Nechceme tvoju pomoc."

„Si si istá?" Nadvihla som obočie, čakajú na jej reakciu. Celý čas sa mračila a odúvala hornú peru, akoby ma tým chcela vyprovokovať. Popravde sa jej to ale nehodilo. Nie k jej porcelánovej tváričke, na ktorej by ste ako zázrakom nenašli ani jednu nedokonalosť. „Vieš, včera ma možno niekto pustil k počítaču a možno, iba možno som v ňom ukryla niečo, čo by vás zničilo v priebehu niekoľkých minút. Čisto teoreticky...zamysli sa...nepotrebovala by si v takom prípade moju pomoc?"

„Ty..."

„Nikto iný ten súbor nenájde, ani keby prehľadáte celý systém. A aj keby ho nájdete nejakým poondiatym zázrakom, skončí to vašou smrťou. Určite vieš, aká horľavá je ropa. A hlavne v kombinácii so sírou, ktorej máte požehnane." Našpúlila som pery a sladko sa usmiala. Nie, nervozita ma neopustila, ale...presedlala som na inú taktiku. Na takú, ktorú moja myseľ v tom momente uznala za vhodnú. „A rovnako ako ropa, je veľmi horľavý aj plyn. Stačí jedna iskra, napríklad zo zlého elektrického vedenia a celá komunita spolu s vami vyletí do vzduchu. Už to nebude ako s tými výbušninami, kedy ste mali šancu. Tu zomriete všetci." Hľadela som jej priamo do očí, aby som ju dostala na prah jej možností. Ja som musela byť tá, ktorá odíde ako víťaz. A hlavne som toho víťazstva musela dosiahnuť rýchlo, lebo čas mi unikal pomedzi prsty a všetko sa každou minútou len zhoršovalo. Mala som v sebe časovanú bombu, ktorou bol ten čip. Netušila som, čo všetko dokáže, ale...posledné dni som jeho moc pocítila až priveľmi. Menila som sa v niečo, čo som chcela zabiť. Pomaly ale isto, sa zo mňa stával človek, akými sú Carley a Harding. Bezcitný tyran, pre ktorého ľudský život nemá skoro žiadnu cenu.

„Takže ak ti nedám toto všetko...zabiješ nás? Jednoducho to tu vyhodíš do vzduchu?"

„Vidíš, aké je to jednoduché." Vstala som zo svojho miesta s úmyslom trocha si natiahnuť nohy. „Stačí mi pár ťuknutí do klávesnice. A ver mi, že k tomu nepotrebujem byť na vašom území. Môžem všetko pekne sledovať z diaľky." Napojiť sa na ich server, by bola hračka. Záležitosť niekoľkých minút. Hlavne potom, ako som si ho včera celý v pokoji prešla a našla jeho slabé miesta. Ktorých mal pomerne veľa.

„Načo ti bude naša komunita?"

„Potrebujem zázemie, aby som mohla začať pracovať. O nič viac mi nejde. Akurát nemôžem riskovať, že mi niekto z vás bude stáť v ceste. A ak budem vodca...nebude mi mať kto brániť."

„Pracovať...čo pod tým mám rozumieť?" Znova som sa usmiala a otočila sa jej tvárou. Chcela som si vychutnať moment, kedy sa jej zmocní prekvapenie, alebo možno zdesenie.

„Chcem tu vyrábať klony. Tu, v tejto budove si postavím svoje laboratórium a nikto z vás, sa mi nepostaví do cesty. Nebudete ma obmedzovať v žiadnom smere, ale budete sa starať o to, aby ste dali komunitu dokopy čím skôr. Moje klony vám môžu pomôcť, môžete si z nich urobiť svoju ochranku, len mi nebráňte, aby som ich vyrábala." Nechápavo pokrútila hlavou a taktiež vstala zo svojho miesta. Pravou rukou silno buchla do dlhého oceľového stola, ktorý bol doteraz medzi nami. Zrazu ale stála oveľa bližšie, akoby mi bolo príjemné. Ešteže, sme boli v miestnosti iba my dve. Keby máme spoločnosť, už by tu znela búrlivá debata. „Tak?"

„Nie si normálna." Aká ironická poznámka, pane Bože. „Chceš, aby som kryla niečo podobné? Myslíš si, že nikto nepríde nato, čo tu robíš?"

„Nechcem to držať v tajnosti. Prečo by som mala? Nech celý svet vie, čo dokážem a nech sa ma boja." A hlavne nech sa to dostane k človeku, ktorý si moju pomstu užije naplno. Ak už som raz bola stvorená práve kvôli tomuto, naplním svoj osud. Nech sa Morgan neobracia v hrobe od ľútosti, že všetko to svinstvo urobil zbytočne. „Ber to takto. Vám, nebude hroziť nič. Ak pristúpiš na moje podmienky, ty, ale aj celá komunita budete v bezpečí."

„Nevidím jediný dôvod, prečo by som ti mala veriť. Kde je záruka, že si z nás neurobíš svojich otrokov?"

„Nepotrebujem otrokov." Neboli sme predsa v nejakom sedemnástom storočí, kde boli ešte podobné veci v móde. „Potrebujem spojencov. Tam je rozdiel."

„Ale ja ho nevidím. Vidím akurát to, aká mrcha skutočne si. Nie je ti hnusné ma vydierať, vyhrážať sa, že zabiješ každého, kto prežil posledné týždne plné teroru a hrôzy?" Bezmocnosť v jej hlase bola veľmi zreteľná. Znela ako to dievča, ktorým som bola ja, ešte počas súdu. Tiež som znela takto bezmocne, keď padol môj rozsudok smrti. Hľadala som oporu v hocikom a hocičom. „Si obyčajná vypočítavá sviňa, nič viac. Možno by si mala prosiť o spojenectvo ľudí, ktorí nám sem tie bomby nastražili. Zjavne toho máte veľa spoločného."

„Ja nechcem vašu smrť!" sykla som rozhodne. Ako jej to ešte dopekla mám vysvetliť?! „Chcem vaše územie. A chcem ho pokiaľ možno celé a nie rozmetané na kúsky. Ty si mi nedala na výber. Vyhodili ste ma, pohŕdali ste mojou pomocou a tak som musela pritvrdiť. Takže ak nechceš, aby som posledné zvyšky svojej dobroty hodila za hlavu a všetko tu zničila, pristúpiš na moju ponuku hneď teraz."

„Želám ti, aby si poriadne padla na hubu v momente, ako sa pustíš do svojej milovanej práce," povedala napokon. Prekvapivo, so slzami v očiach. Nemyslela som si, že ju zlomím až natoľko, ale bola som na seba hrdá. „Kedy chceš s tou tvojou diktatúrou začať?" Snažila sa slzy skryť, zahnať ich žmurkaním, ale nedarilo sa jej to. Nemala som sa zjavne čudovať takejto reakcii. Komunita bola pod vedením jej otca. Je normálne, keď jej na mieste záležalo po jeho smrti. Škoda len, že sa ho odmietala plne ujať.

„Dnes, alebo zajtra sa vrátim po nejaké veci, no behom mesiaca, možno dvoch, som späť. Natrvalo. Dovtedy sa to tu posnažte dať dokopy, obchodujte s ropou aby ste zarobili a hlavne urobte niečo s ochrannou stenou. Diery je treba zaceliť skôr, ako sa počasie ešte zhorší. Zima môže vyhnať predátorov, ktorých by ste tu nechceli."

„Odrazu toľká starosť..."

„Ako som povedala, nechcem vašu smrť. Stojím na vašej strane, chcem to tu dať do poriadku. No žiadam zato územie a vaše spojenectvo." Neviem, či som sa pre ňu vyjadrovala v nejakom cudzom jazyku, ale akoby mi vôbec nerozumela. Alebo ako keby stále počula len moje vyhrážky, ktoré ale boli nevyhnutné. Bez nich by ma k ničomu nepustila. No teraz som vyhrala. Zdolala som súpera, akým bola ona a hoci som nehrala fér, nemalo ma to prečo trápiť. Dosiahla som svojho. Na tom jedinom záležalo.

Čakala by som ešte námietky a nesúhlas, ale keď sa mi jednoducho otočila chrbtom a zabuchla dvere, usmiala som sa. Bolo to čisté šialenstvo, do ktorého som ale musela ísť. Musela som prijať risk, spojený so ziskom moci. Lebo darmo som si hovorila, že im nechcem vládnuť. Chcela som. Túžila som po tej veľkej moci a po pocite slobody. Konečne som chcela držať uzdu svojho života ja. Stačilo z toho, aby som pred niekým kľačala. Teraz nech všetci pokľaknú predo mnou.

***

„Prečo musíme ísť tak narýchlo?" opýtal sa Miles, kým ja som ešte zazerala na Jamimu a ona na mňa. Čakali sme, kedy príde Jade, aby sme mohli ísť. Nechala som im tu spísané veci, ktoré som žiadala do svojho príchodu späť splniť a dala Jamime sľub, že sa behom dvoch mesiacov určite vrátim. Či mu uverila, bolo čisto na nej. Určite sa ale bála mojej vyhrážky. Nechcela by ohroziť ľudí, na ktorých záležalo jej otcovi. „Nepočkáme do rána?"

„Nie," odvetila som stručne. Nechcela som čakať na nič. Cesta je dlhá a čím skôr sa na ňu vydáme, tým skôr budeme v cieli.

„Takže takto to končí? Upísala si sa s k tomu, že ich budeš riadiť? Naozaj si myslíš, že to tu postavíš opäť na nohy?" Prikývla som. Nemala som prečo pochybovať. Nebudem na to sama. Moje klony...moje klony sa postarajú o všetko.

„Budem potrebovať niekoho, kto mi bude pomáhať v tých úradných veciach a tak. Bola by som rada, keby si to ty." Bez nejakého strachu, či neistoty som sa mu pozrela priamo od očí. Ich krásna modrá ma troška upokojila a pritiahla späť k zemi, hoci som videla, že sa bojí. A nie cesty, ale môjho rozhodnutia. Desilo ho bremeno, ktoré som si na seba vzala.

„Čo Grayson? Nebol by ti lepším radcom?"

„Žiadny Grayson už nie je." Sklopila som zrak do zeme a ruky zaťala v päsť. Snažila som sa svoje srdce ohľadne toho upokojiť, ale nešlo mi to. Nevedela som to stráviť. Nie bez toho, aby ma to znútra zabíjalo a trhalo na kúsky. Nemohla som ale ukázať svoju slabosť. Vodca musí mať hlavu hrdo hore a rozhodnosť v očiach.

„Warnerová!" Striaslo ma pri vyslovení toho priezviska. Nenávidela som ho najviac, ako sa len dalo. „Čo s peniazmi, ktoré nám dajú za ropu?"

„Použite ich na renovácie. Vy sami musíte vedieť, ktoré budovy je treba prioritne opraviť." Znova som pozrela na Jamimu, ktorá stála medzi troma staršími mužmi a po jej boku bola akási mladá brunetka. „Ak myslíš, pokojne poproste komunitu s ktorou obchodujete o menšiu pôžičku. Postupne im to potom splatíme, alebo im pošlem pracovné sily, keby chceli. Samozrejme, že tým nemyslím vás."

„Ako ti môžem veriť, že sa vrátiš?"

„Záruku ti dať neviem. Musí stačiť moje slovo." Všetci z nich si ma prezerali ako najväčšieho nepriateľa komunity, pričom som ich ale zachraňovala. Možno trocha drasticky a vypočítavo, ale v konečnom dôsledku sa budú mať dobre. Nebudú sa mať načo sťažovať.

Jedným očkom som sledovala brata, ktorý sa ma ale našťastie stránil. Určite pochopil, že nestojím o jeho blízkosť. Nie, ani mi nenapadlo, aby som sa pokúsila o nejakú debatu, v ktorej by sme si to vysvetlili. Proste ma jeho názory nezaujímali. Klamal mi, opustil ma a to sú veci, ktoré sa len tak nezabúdajú. A hlavne nie človeku, ktorý tvrdil, že vás ľúbi a bude vždy pri vás. Preto ma aj potešilo, keď sa Jade konečne ukázal a mohli sme ísť. Aj rade asi odľahlo, že na čas znova opúšťam ich územie. Vyprevádzali ma s vražednými pohľadmi, akoby ma v tom momente najradšej verejne obesili.

Ja som ale odišla bez toho, aby sa ma niekto čo i len dotkol. Mali sme zjavne dosť zásob, aby sme cestu zvládli bez problémov. Miles nám dokonca zaobstaral reťaze na kolesá, aby sme nemali ťažkosti, takže...boli sme pripravení. Zostávalo sa len posadiť do auta a vyraziť. Jadea som poprosila, aby šiel dozadu vedľa Matta. Nedokázala som byť tak blízko pri ňom. Mala som problémy ešte aj s tým, že sedel v rovnakom aute. Ale rovnako to bolo s každým. Zrazu som sa zas cítila ako v nejakej klietke, moja myseľ vyhodnocovala všetko ako nebezpečenstvo, pred ktorým som sa mala chrániť.

„Počul som, aké podmienky si dala Jamime," prehovoril zrazu Jade, asi hodinu po tom, čo sme vyrazili. „Bolo to naozaj potrebné?"

„Bolo," odvetila som krátko a oprela si hlavu. Bolo mi neznesiteľne zle, ale nemohla som robiť proti tomu nič. Čím viac za jeden deň prejdeme, tým skôr budeme v cieli. Nie, už som tomu miestu nemohla hovoriť domov. Nebol to môj domov. Iba zastávka po ceste, ktorú som musela absolvovať, aby som si zaobstarala nejaké veci.

„Bola by si schopná urobiť to?"

„Ak by nebolo inej cesty..." Chladne som sa za ním obzrela, no pohľady sa nám nestretli. On radšej pozeral von, ako sa okolo nás sypal sneh. Na chvíľu som zavadila o bratov pohľad, ale dlho náš očný kontakt netrval. Obaja sme pozreli do iného smeru a ja som sa následne otočila späť dopredu. Radšej som sledovala cestu pred nami , ktorá sa ale v tom šere zdala nekonečná.

Išli sme dlhé hodiny, ktoré mne prišli ako najhoršia forma mučenia. Hlavne, keď sa mi začal pred očami skladať sen z poslednej noci. Priamo pred nami sa v zemi otvorili obrovské praskliny, z ktorých na povrch vychrlili pekelné ohne. Počula som stupňujúci sa krik a ruky, ťahajúce sa smerom k nám. Tápali v tme, až prenikli cez auto, zas ku mne. Ja som ale ani nepohla. Nemo som sedela presne ako dovtedy a nechala ich, aby ma trhali na kúsky. Oči som mala možno doširoka otvorené od hrôzy, ale moja myseľ veľmi dobre vedela, že nič z toho nie je skutočné. Bola to len hra. Spôsob, akým sa moje podvedomie bránilo voči okolitým nepríjemným podnetom. Vytváralo vlastné pekelné situácie, aby som ľahšie prežila cestu.

„Zastavíme na dnes?" opýtal sa Miles. Keď som sa ale na neho pozrela, videla som na mieste vodiča sedieť iba postavu z čiernych tieňov, ktorej ruky sa načahovali ku mne. Pre niečo sa ma ale nedotkli. Neublížili mi, iba sa ku mne snažili dostať. „Camila...počula si ma?"

„Zastav." Netušila som čo sa pýtal, alebo čo mohol povedať. Počula som len jeho hlas, ktorý ale nebol dosť mocný, aby prehlušil démonov hlboko pod nami. Preto som nepovedala okrem toho jedného slovíčka nič. No ani som nemusela. Obsiahla som v ňom všetko, čo som potrebovala. Chcela som von. Skôr, akoby som prestala rozoznávať halucinácie od reality.

V momente som vystúpila, striasla zo seba všetky páry rúk a urobila pár krokov od auta. Musela som si uvedomiť, že som sama. Všetci zostali vo vnútri, iba ja som postávala v chladnej noci. Pomaličky, ale fungovalo to. Mohla som sledovať, ako sa zem pod mojimi nohami zatvára a démonov sťahuje späť. Bez pohybu som stála, až kým sa nevytratili aj posledné zvyšky skazy a zem sa nevrátila do normálu. Zhlboka som dýchala chladný vzduch, ktorý mi pálil hrdlo. Oči som upierala do diaľky, odkiaľ našťastie nič neprichádzalo. Bola som sama. Nikto mi nemohol ublížiť. V tej chvíli sme boli len ja a mocná púšť okolo mňa.

***

„Hneď sme tam," zakričala som, pričom som si ale od chladu už necítila ruky. Dúfala som, že sa mi polezie ľahko, ale nebolo to tak. Nie, keď mi za chrbtom znova horela celá púšť a stena komunity sa mi rozsýpala pred očami. No ja som po nej aj tak liezla. Z posledných síl, ktoré som nejakým zázrakom ešte mala, som bojovala proti vetru, ktorý ma chcel zhodiť. Bol to dlhý týždeň cesty, počas ktorého som prežila viac halucinácií, ako reality. Celé dni počas ktorých sme išli, to bolo iba peklo kam som sa pozrela. Krvavá obloha, telá pohodené na púšti a krv na mojich rukách. Oheň ktorým som ale neraz prešla nemal dosť sily, aby ma zabil. Nemohol mi ublížiť. Nebol skutočný.

Ja, Jade a Matthew sme sa pustili do preliezania steny, pričom Miles šiel autom oficiálnou cestou. Vravel, žeby v tom nemal byť problém, ale...neviem. Ak sme nechceli riskovať pri odchode, prečo si myslel, že teraz sa niečo zmení? Každopádne som ale nemala čas to riešiť. Snežilo stále hustejšie, vietor bol ako ľadové ostrie, ktoré zabíjalo všetko, čo sa ocitlo vonku. Preto sme sa museli ponáhľať. Liezlo sa po stene omnoho ťažšie ako predtým v období sucha, ale...nebola iná možnosť. Ja som tréning na podobné záležitosti mala, Matthew mal tiež niečo málo za sebou a Jade...ten bol podľa všetkého v ešte lepšej kondičke, ako my dvaja.

„Zvláštne, byť späť po takej dobe," povedala som potichu, sotva som sa posadila na vrch steny. Sťažka som dýchala chladný vzduch, ktorý mi pálil pľúca. Tie dostali za uplynulé dva týždne zabrať najviac. Museli čeliť veľkému množstvu krvi, ktorá sa ma snažila udusiť skoro každú noc. Posledné dni som si musela pichať sérum dokonca dvakrát denne, takže...z tohto hľadiska som bola rada, že som späť. Bude príjemné mať po ruke zásoby a poprípade by som mohla začať pracovať na nejakom novom, ktoré by bolo účinnejšie. „Môžeme sa pustiť do zostupu?" Pozrela som na Jadea, ktorý zadýchane sedel vedľa mňa. Chvíľu mu to trvalo, ale napokon prikývol. Išla som znova prvá, opatrne som zostupovala dole, kládla nohy na zamrznuté výstupky v stene a blížila sa k zemi. Batožinu sme nechali v aute, takže sa nám liezlo ľahšie. 

Následnú cestu kanálom sme museli zvládnuť ešte osamote, ale nebol v tom problém. Viedla som ich, presne som si pamätala kam ísť a ktorým rebríkom sa dostať opäť na povrch. Žiadne stráže v tej zime nikde nehliadkovali, čo nám hralo do karát. Mohli sme sa nepozorovane prešmyknúť prázdniny ulicami, ktoré úplne zavial sneh. Mali sme ho skoro po kolená, čo bolo naozaj úctyhodné. Obloha nad našimi hlavami bola zatiahnutá tmavými mrakmi, akoby sa blížil koniec sveta. Bolo to desivejšie, než obrazy ktoré som videla posledné dni. Tie neboli skutočné, ale toto počasie bolo až priveľmi reálne. Podarilo sa mu premeniť známe ulice na veľkú neznámu. Nič mi tu už neprišlo rovnaké, poľahky by som sa stratila.

„Nemal si problémy?" opýtala som sa Milesa, sotva sme sa zas stretli.

„Nie, nikto nestrážil. Brána sa mi automaticky otvorila." Prikývla som. To bol lepší prípad, než keby musí vysvetľovať. Keby to vieme, mohli sme si aj my ušetriť horolezectvo. Ja som bola viac menej v poriadku, ale Matthew a dokonca aj Jade vyzerali vyšťavene. „Kam teraz? Chceš ísť ku mne po Evie, alebo..."

„Vy traja pôjdete k tebe a ja...ja idem svojou cestou." Pozrela som dole dlhou ulicou, ktorou som sa musela vydať. Zaberie mi to asi pätnásť minút, možno v snehu o niečo viac. „Potom sa ti ozvem a dohodneme sa, čo bude ďalej. Potrebujete si oddýchnuť a ja potrebujem byť sama."

„Pôjdem s tebou," vyhŕkol Matthew takmer okamžite. Pokývala som hlavou. Nemienila som ustúpiť. „Ak ideš domov, nemôžeš mi zakázať, aby som šiel tiež. Bývam tam rovnako ako ty."

„Nie je to môj domov." Nikdy nebol. Už som ho tak nemohla brať. Bolo to iba miesto, kde som prežila časť svojho života, no domov to nebol. Nemala som miesto, ktoré by som mohla volať domovom, rovnako ako som razom nemala ani rodinu. Bola som len ja. „Ak tam natoľko chceš ísť, počkáš pár dní. Potom keď odídem, rob si čo chceš."

„Pre toto si ma ťahala z väzenia? Aby si sa teraz ku mne chovala ako k nechcenému psovi?" Rozhorčene rozhodil rukami, prebodávajúc ma pohľadom. Nemohol ma ale nahnevať. Nech už bolo medzi nami čokoľvek, ja som nič z toho už necítila. V tej chvíli...v tej chvíli mi ani nemohol byť viac ľahostajný. „Záleží ti ešte vôbec na mne?"

„Pozri sa na všetko mojimi očami a až potom zo seba rob obeť, dobre?" Zastrčila som si ruky do vreciek. Prsty som si už skoro vôbec necítila. „Kvôli tebe som riskovala všetko. Išla som za tebou, následkom toho sa mi rozpadol vzťah, otočil si sa mi chrbtom, keď som ťa najviac potrebovala a potom si mi zabodol dýku priamo do srdca. A ešte ty máš tú drzosť byť urazený." Všetky slová som chrlila tak rýchlo, akoby boli nejakým jedom. A možno aj boli. Želala som si, aby to tak bolo. Už som pred sebou nevidela svojho brata, ale iba osobu, pre ktorú som neznamenala absolútne nič. Toto už nebol Matthew, pre ktorého som skoro pred troma mesiacmi odišla niekam do neznáma.

 Videla som, že slová by boli zbytočné a preto som sa vydala preč od nich. Nechcela som vidieť, ako sa hnev z jeho očí vytratil a nahradili ho výčitky. Na to bolo neskoro. Mne bola jeho ľútosť zbytočná. 

Do vytúženého tepla, do môjho vytúženého cieľa ma poháňala čistá nenávisť, ktorá sa mi rozlievala žilami. Hlavu som držala sklonenú pre vlastnú bezpečnosť až do doby, kým som sa mestom duchov nedostala k tomu osudnému domu. Dnu bola však zima, tma, ale istým spôsobom aj bezpečne. Hlavne, keď sa nad dverami rozsvietilo svetlo a naplnilo kúsok obývačky. Všetko bolo také, ako som si pamätala. Rozhádzané veci po zemi a stopy zaschnutej krvi. 

 „Vitaj späť, Camila." Známy hlas sa zrazu rozoznel po celom dome. A nebudem klamať, natlačil mi úsmev na tvár. Úprimný úsmev. 

„Ďakujem, JOEY," odvetila som a opretá dvere sa zosunula na zem. Neverila som, že je to všetko konečne za mnou.