Nedokázala som sa nadýchnuť. Nie bez toho, aby sa mi hrdlo zovrelo plačom, ktorý mi vzal ešte aj úplne posledné sily, ktoré mi po dnešnom dni zostali. Dúfala som, že mi ten rozhovor pomôže ráno vstať a ísť ďalej, ale práve teraz som cítila, že sa rána ani nedožijem. Nechcela som. Keď sa Grayson postavil a odišiel bez toho, aby si ma vypočul, stratilo význam všetko. Nič z toho, čo som doteraz urobila nebolo dôležité, lebo človek za ktorým som sa tak hnala domov, sa mi otočil chrbtom. Povedal, že ma nechce vidieť. Tie slová, že ma miluje...tie som už nemohla brať vážne.

„Camila?" V rýchlosti som si poutierala slzy, hoci som viac ako dobre vedela, že je neskoro. Miles si ku mne do stanu vliezol určite preto, že počul moje náreky. Po tom, ako sme na dnes skončili našu cestu, som sa už do auta nemohla vrátiť. Cítila som sa tam hrozne stiesnene a nedokázala som si predstaviť, žeby som tam mala spať. To ani náhodou. „Nemusíš sa tváriť, že sa nič nestalo, hej?"

„Nechcem sa tak tváriť." Načo by som to robila? Stalo sa toho toľko, žeby som sama nevedela, čo skôr zakryť. Či sklamanie, únavu, bolesť, alebo pocit zrady. „Nevládzem, Miles."

„A čuduješ sa?" Pokývala som hlavou. Bolo toho veľa. Otvorene som mohla priznať, že toho bolo na mňa priveľa. Nemala som to ako zvládnuť, navyše s čistou hlavou. Za posledné mesiace som rovno niekoľkokrát absolvovala cestu do pekla a späť. Bola som psychicky úplne vyčerpaná. Z dievčaťa, ktoré v ten deň našlo svoju rodinu zavraždenú u nich doma, už nezostalo nič. Nespoznávala som sa. Bála som sa svojej vlastnej mysle, ktorá v poslednej dobe nevedela, čo so sebou.

„Bojím sa," povedala som potichučky. „Veľmi sa bojím." S ešte stále zaslzenými očami som na neho pozrela, pričom si ku mne ľahol. No jeho objatie som nezniesla. Nemohla som ho mať pri sebe. Ani jeho, ani nikoho iného. Musela som byť sama, vo vlastnej spoločnosti. Lebo iba ja som rozumela svojej mysli. Vedela som, čo potrebuje. A to bola samota. Úplná izolovanosť od všetkých ľudí nablízku. To bol jediný spôsob, ako som sa mohla do rána nejako pozbierať.

„Strach a bolesť. Tieto dve veci sú niekedy to jediné, čo nás uisťuje, že sme stále nažive."

„Ide to aj bez nich," oponovala som mu, pričom som sa utiahla úplne k stene stanu. Maličké svetielka za mojich chrbtom, či predo mnou vrhali naokolo zaujímavé, trocha strašidelné tiene. Pre mňa to tu ale aj tak robili útulným. Oheň ktorý sme zapálili robil dostatočné teplo, ale...dal sa cítiť chlad. Zem podo mnou, od ktorej ma pár vrstiev oddeľovala bola celkom premrznutá. Piesok nebol sypký, ako zvyčajne. Pokojne ste ho mohli zobrať do ruky a neprešmykol sa vám medzi prsty. „Nie stále to zlé by nám malo pripomínať, že ešte žijeme."

„Nehovor, že stále veríš v dobrotu tohto sveta."

„To som nepovedala. V niečo podobné som prestala veriť vo chvíli, kedy ma odsúdili na smrť." Možno som tým krivdila výnimkám, ale tých bolo tak žalostne málo. Kade som sa v poslednej dobe pozrela, tam som videla nenásytnosť, ktorá nemala konca kraja. Ľudia len chamtivo brali, ničili iné ľudské životy, aby obohatili ten svoj. „Nemám prečo tomuto svetu veriť."

„Robíš dobre."

„Nie, nerobím dobre. Nikto, kto zmýšľa podobne ako ja, nerobí dobre. Povedz mi, čo je správne na tom, ak si okolo srdca všetci postavíme múry?" Zahľadela som sa mu do očí plná očakávania. Sama som nepoznala odpoveď na túto otázku, hoci som podľa tých slov žila veľmi dlho. Odkedy ma otec odtrhol od Milesovej skupiny, som neverila už nikomu. Oni boli moji priatelia a potom, ako som ich stratila, som sa úplne uzavrela sama do seba a nepúšťala si k telu ľudí. Nechcela som znova pocítiť to, čo vtedy. Stratu, bolesť, zúfalstvo. Podozrievala som každého, kto k nám niekedy prišiel, pri večeriach s nejakými hosťami som neustále mlčala a neprítomne pozerala do taniera, alebo na mamu. Veľa ľudí si tým pádom myslelo, že som divná, niektorí sa otca dokonca pre moju mlčanlivosť pýtali, či viem vôbec rozprávať.

„Nevidím nič zlé v tom, keď človek chráni samého seba."

„Ani ja, ale ako ďaleko to môže zájsť? Kedy prekročíme tú hranicu, spoza ktorej už niet návratu?" Myslela som, že ja som ju dávno prekročila. Ale opak bol pravdou. Sotva som bola donútená, začala som veriť ľuďom. Drexelovi, Evanovi, Graysonovi... Možno to bola chyba, možno moja zúfalosť a možno to tak osud chcel. Nikto predsa nemôže byť úplne sám. Zošalel by. Skôr či neskôr, by to jeho myseľ nevydržala. Je to vedecky podložené.

„Zjavne by som ťa mal nechať. Začínaš mať moc filozofické otázky."

„Prepáč," dostala som zo seba zahanbene a privrela oči. „Mala som si uvedomiť, že si unavený na moje nezmysli."

„Nie, nič sa nedeje. Akurát si o teba robím starosti." Mykla som plecami. Zniesla som nežnú pusu na ľavé líce, ale to bolo všetko. Potom som veľmi rada privítala samotu, ktorá ma pevne objala a nepustila. Niekedy bola zabijakom ale v túto noc...bola vykúpením. Sladkou neznámou, ktorá mi spievala krásne uspávanky, pričom ja som si išla oči vyplakať pre niekoho, kto sa mi otočil chrbtom. Mal všetky práva, aby sa takto zachoval, ale prečo nemyslel na mňa aspoň troška? Myslí si, že ja to ťažké nemám? Možno ak by išli veci podľa plánu, lenže oni tak nešli. Cestou sem sme mali problémy, zaviazala som sa k pomoci niekomu, kto o ňu nestál, prišla som na to, že niečo nie je v poriadku s mojim bratom, nechala som do seba mlátiť ako do boxovacieho vreca a teraz...teraz, keď som konečne mohla ísť domov, ma to tam popravde ani neťahalo. Nie, po jeho reakcii. Myslela som, že spolu pár minút pobudneme a nie, že rozláme ešte aj tie kúsky môjho srdca, ktoré už boli zlomené. Prečo som len bola hlúpa a verila láske, ktorá sa zrodila tak rýchlo a v takých podmienkach? Mali sme my dvaja vôbec nejakú spoločnú budúcnosť, alebo to boli iba neustále klamstvá, ktoré prišli väčšinou odo mňa?

***

Nespala som. Plač, výčitky a moja chorá myseľ ma držali pri vedomí celú noc. Ležala som kým sa dalo, ale keď som od zimy úplne stuhla a bolestivý bol aj ten najmenší pohyb, musela som zmeniť svoju polohu. S dekou okolo pliec som vyšla zo stanu a chvíľu chodila hore-dole, po tom maličkom vymedzenom priestore. Prstami som behala po neviditeľnej stene, len aby som jej maličké modré častice prebrala k životu. Páčilo sa mi, ako prežiarili noc. Bola som na ne hrdá, veľmi hrdá. Púšťou žiarili iba vďaka mne a mojej tvrdej práci.

Do rána som potom počkala sediac pri ohni. Prihadzovala som maličké konáriky, sledovala ako sa obracajú v prach a na oplátku mi dávajú teplo, ktoré som potrebovala na prežitie. A hoci som sa takto zabavila, ráno prichádzalo pomaly. Bolestne pomaly. Kým svitlo na nový deň, pľúca ma boleli od zimy a líca som mala vyštípané od sĺz. Našťastie sa ale Miles prebudil ako prvý. Poprial mi dobré ráno, ale keď videl môj nezáujem, nechal ma tak. Iba sa posadil vedľa mňa a spoločne sme sledovali oheň do doby, kým si ku mne nesadol aj Matt.

„Ako dlho nám bude trvať cesta?" spýtal sa, naťahujúc si kapucňu Milesovej mikiny na hlavu. Jedným očkom som ho sledovala, no nezdalo sa, žeby mu bolo lepšie. Výraz na jeho tvári dozaista nebola únava.

„Mesiac. Nepočítajúc našu zastávku," odpovedal Modro očko za mňa. Absolútne som sa na tú tému nechytala. Nechcela som hovoriť. S nikým. „Hoci autom to stihneme možno skôr. Bude záležať veľa od počasia."

„Vy ste prišli pešo?" Miles prikývol. Nebolo mi príjemné, ako sa tam bavili rovno cezo mňa. Pripadala som iba ako prekážka, ktorá bráni dvom stranám, aby niečo medzi sebou vyriešili. „Až z domu?"

„Nemali sme na výber. Legálne by nás z komunity nepustili, takže sme na auto nemohli ani pomyslieť." Rozprávali sme sa pred odchodom na tú tému. No nedalo sa. Ak by nás pri hraniciach chytili, išla by som späť za mreže. A keďže so mnou bol Miles v kontakte počas toho celého dá sa povedať, padlo by podozrenie aj na neho. „Naozaj ale neviem, ktoré počasie bolo horšie. Či horúčavy, ktoré nás skoro zabil, alebo táto Sibír."

„Bral by som teplo." Otočila som hlavu k bratovi. Chcela som niečo povedať, ale pred očami sa mi zrazu roztancovali hviezdičky a v hlave ma bodla nepríjemná bolesť. Nechápala som, čo sa deje, kým mi celá ľavá ruka nestŕpla bolesťou. Jej centrum ale bolo na mieste, kde sa mi pod kožou ešte stále veľmi jasne rysoval krvou podliaty čip. Bolo to, akoby mi niekto cez ruku prebodol obrovský nôž a pomaly ním otáčal v rane. „Camila..." Pokúsila som sa zaostriť na brata, ktorý bol len kúsok odo mňa. Ale išlo to ťažko. Všetko sa so mnou točilo priveľmi rýchlo, srdce mi išlo pomaly vyskočiť z miesta a dlane som mala úplne spotené.

„Čo je?" opýtal sa Miles. Pocítila som jeho ruku v strede chrbta, ako ma podoprela, asi aby som sa ešte náhodou nezvalila. Ja sama som sa naklonila dopredu a lakťami sa zaprela do kolien. Snažila som sa rozdýchať to, nech už sa so mnou zrazu dialo hocičo. Nechápala som. Bol to, akoby so mnou moja myseľ hrala nejakú stupídnu hru. „Nechceš si ísť ešte ľahnúť?"

„Nemôžem ležať," vyrazila som zo seba bolestne. Pľúca som mala ako v jednom ohni. Napadlo mi, že možno potrebujem sérum, ale žiadnu krv som v hrdle necítila. Preto som siahla do vrecka nohavíc na ľavom stehne, kde som mala ešte jednu jedinú...jednu jedinú polovičnú dávku adrenalínu, ktorá mi zostala od súboja. Možno to nebolo riešenie, ale tá malá striekačka mala v sebe silu, aby ma znova plne priviedla k zmyslom. Ihlu som si beh váhania vrazila priamo do stehna. Zaštípalo to, ale so zaťatými zubami som strpela všetko. Prežila som bez pochýb oveľa väčšiu bolesť.

Zmätene som pozerala z jednej osoby na druhú, pokúšala som sa zaostriť, ale nešlo to. Videla som svet naokolo seba ako nepodarenú olejomaľbu, na ktorej ste nič nerozoznali. Iba farebné škvrny, ktoré ale nemali svoj špecifický význam. Neskladali obraz, po ktorom som túžila. Namiesto toho vytvorili akési pozadie pre veci, ktoré prišli potom. Stalo sa presne to, čo vo sne, na ktorý som sa snažila zabudnúť. Bola som uprostred ničoho, presne ako teraz a všade naokolo mňa sa spúšťali riadky mojich kódov. Akoby som bola vo vnútri nejakého počítača a prehliadala si svoju prácu v úplne novom rozmere. Riadky kódov sa mi skladali pred očami, stále sa vytvárali nové, pričom ale v strede svietilo slovo. Jedno jediné slovo, vystihujúce celú moju existenciu. Spúšť. Ja som spúšťou otcovho projektu. Vždy som bola a vždy aj budem. Bezo mňa, nebude fungovať nič. Nie, ak sa nestanem súčasťou toho, čo chcem tvoriť. Nie, ak svojim klonom nedám kúsok zo seba.

***

Keď som znova nadobudla vedomie, hľadela som na strechu auta. A navyše sme boli v pohybe. Prikrytá som ležala na zadných sedadlách, odkiaľ som mala pomerne dobrý výhľad na Milesa za volantom. Nechápala som, čo sa stalo, alebo ako som sa sem mohla dostať. Sedeli sme pri ohni, keď... V momente som sa posadila. Vyhrnula som si rukáv na ľavej ruke, len aby som našla krvavú stopu od čipu stále tam, kde aj bola. Nič sa nestalo. Nikto mi nič neukradol.

„Ľahni si," povedal Miles pokojne. Pri zvukoch motora som ho skoro prepočula, ale poslúchla som. Pre dobro svojej hlavy, ktorá sa ešte stále išla roztrieštiť od otrasnej bodavej bolesti. „Neviem, čo sa mohlo stať, takže sa neobťažuj pýtaním. Iba si hľadela do blba, niečo si si mrmlala a potom ťa hodilo o zem. Nahnala si nám poriadny strach."

„Videla som..." Odmlčala som sa. Čo som videla? Čo také som videla? Nezmyselné kódy, ktoré sa nemohli len tak vznášať vzduchom a nemohli prísť z piesku pod nami? To som videla? Naozaj? „Nič. Nechaj tak." Matthew sa za mnou obzrel so starosťou v očiach, ale jemu som nepovedala ani slovo. Iba som sa lepšie uložila a pravú ruku si prehodila cez tvár. Nechcela som sa vystaviť svetlu, ktoré na mňa išlo z čelného skla. Chcela som sa niekam utiahnuť do temnoty, do tieňov a pobudnúť tam pár dní.

„Pokojne povedz, čo si videla."

„Radšej nie. Aj tak si už myslíte, že som blázon." Neverila som, že som niečo podobné povedala nahlas. No to bola čistá pravda. Nemala som všetkých päť pokope a hlavne nie po tomto zážitku. Niečo v mojej hlave bolo extrémne posraté, akurát som nemala poňatia, čo to mohlo byť. A hlavne kedy sa to stihlo posrať. Začalo to pri úteku z PHPV, ale kedy to nabralo takýto bláznivý smer? Nespomínala som si na nič prelomové, čo by odštartovalo túto spleť udalostí, snov a vidín.

Oči som následne otvorila o dobrú hodinu neskôr. Nahovárala som si, že spánok ma vylieči a pomôže mi, no ten neprichádzal. Hlava ma bolela naďalej, no bolesť som musela plne vnímať. Navyše ani natriasanie od auta nebolo nič moc. Chvíľami sa mi dvíhal žalúdok, hlavne keď som ležala, ale inak by som cestu nevydržala. Mala som pocit, že ak sa posadím, znova sa stane niečo zlé. A tak som po tme tápala vo vlastných myšlienkach a hľadala nejaký záchytný bod. Žiadny ale neexistoval. Padala som dole, do rokliny vlastnej zúfalosti, ktorá sa zdala úplne bezodná.

„Mattie...čo vieš o našom tetovaní?" opýtala som sa napokon. Chvíľu som ho skúmala aj ja sama, ale neprišlo mi zvláštne. Bolo presne také, ako inokedy. „Lebo mám pocit..."

„Nič. Otec mi nikdy nepovedal nič." Pravda, no dúfala som, že toto bude výnimka. No bolo to presne, ako hovoril. Otec ho z podobných vecí stále vynechával. Nechápala som prečo, dodnes to vlastne nechápem, ale...musel na to mať dôvody. Rovnako ako musel mať dôvody, prečo sa o neho absolútne nezaujímal, keď ho odviedli. Hnev za tým nebol. To mi bolo jasné už aj v tej dobe.

„Čo ti povedali na súde? Za čo presne, si bol odsúdený?"

„Za krádež, ktorú urobil náš otec, Camila." Posadila som sa. Pred očami sa mi na chvíľu všetko rozmazalo, ale to po pár sekundách prešlo a ja som zas mala čistý obraz. „On ukradol tie spisy, ktoré sa u mňa našli. A nielenže ich ukradol, ale mi ich aj podstrčil. Chcel, aby sa našli u mňa a nie u neho."

„Čo to hovoríš?" Pokrútila som hlavou. Doslova som pocítila, aká hrozná úzkosť mi zovrela srdce pri jeho slovách. „Matthew, to nemôžeš myslieť vážne."

„To on ma dal zavrieť."

„Prečo by to pre Boha robil?"

„Kvôli tebe. Lebo kým som bol nablízku, odmietala si pracovať spolu s ním. Trávila si všetok čas so mnou namiesto toho, aby si sedela v laboratóriu a pracovala na jeho projekte. Alebo skôr, aby...aby on pracoval na tebe." Nešlo mi to do hlavy. Absolútne nič z toho som nechápala. Odmietala som mu veriť. Otec, môj otec...náš otec, by to nikdy neurobil. Nedal by zavrieť svojho syna. Nie osobu, na ktorej mi natoľko záležalo. Vedel, aký pevný vzťah máme, vedel čo to so mnou urobí a predsa...bol by toho schopný? Vzal by mi jediného človeka, ktorému som mohla povedať úplne všetko? „Je pravda, že otec pracoval na vývoji klonov, ale jeho hlavným projektom si bola neustále ty. Preto chcel, aby si mu pomáhala. Aby podľa tvojich znalostí zistil, koľko toho skutočne vieš. Potreboval vedieť rozsah tvojej mysle aby vedel, ako postúpiť ďalej."

„Kam ďalej? Čo so mnou chcel urobiť?" Chcela som kričať. Od hrôzy, ktorá sa ma zmocnila, som chcela ziapať na celú púšť. Nevládala som to počúvať. Nie, ak to trhalo na kúsky všetky krásne spomienky, ktoré som na svoj starý život nosila v srdci. „Matthew, čo so mnou otec plánoval?"

„To presne neviem, ale...ty si bola to, na čom pracoval celý svoj život. Prečo myslíš, že si pociťovala rozdiely medzi tebou a dvojičkami? Chcel vedieť, ako budeš reagovať, nakoľko klony ako ty, majú city podobné ľuďom."

„Nie, nie..." Úplne bez dychom som krútila hlavou. Nemohla to byť pravda. Nemohla som celý svoj život prežiť ako nejaký pokus. Bola som...predsa som bola jeho dcéra. Nie pokusný králik.

„Mrzí ma to. Nechcel som ti to povedať, lebo som veľmi dobre vedel, že ťa to zoberie."

„Tak teraz si vychytal skvelé načasovanie," sykol Miles a zastavil auto. Z jeho hlasu sa dalo rozoznať, že je zjavne rovnako v šoku, ako som bola ja. „Myslíš si, že toto je vec, ktorú chcela počuť?"

„Vedel si o tom, že mám nejaký čip?" opýtala som sa cez zaťaté zuby. Už som viac nevedela komu a čomu veriť. Každý, pomaly každý kto bol raz na mojej strane, ma nejako zradil. Zabodol mi dýku do chrbta a nepovedal ani hlúpe prepáč, ktoré by v konečnom dôsledku aj tak nič neznamenalo. „Matthew vedel si..."

„Áno. Videl som otca, keď ti ho dával." Vtedy mi to došlo. Ten sen, ktorý som mala. Presne o tejto udalosti. Keď som sa prebudila v laboratóriu a mala som rozrezanú ruku. Niekto tam bol a hovoril s otcom. Nebola to mama, ako som si prvotne myslela. Bol to práve Matthew, ktorý ho vyrušil pri práci. „To bola udalosť, ktorá spečatila môj osud. Pohrozil som mu, že ti všetko poviem hneď, ako sa preberieš. A to nemohol riskovať. Nie, ak okrem teba žiaden iný klon pre jeho štúdiá nebol."

„Takže si celý ten čas mlčal, hral si sa predo mnou, že nič nevieš a nepovedal si na súde ani jedno slovo, ktoré by ťa mohlo oslobodiť."

„Otec to mal dokonale premyslené. Vedel, že ak zostaneš sama, bez mojej prítomnosti, budeš osamelá. Počítal s tým, že sa pustíš do výroby klonov a preto sa ma nesnažil dostať z väzenia. Chcel počkať, ako ďaleko sa dostaneš a či nejaký klon naozaj vyrobíš. Dobre vedel, že samotu dlho neznesieš." Samozrejme, že to vedel. Na vlastné oči mohol denne vidieť, ako ma trápilo to, že sa nemôžem naďalej stretávať s jedinou skupinou ľudí, ktorá mi rozumela. Nechápal, nakoľko som si ja spôsob ich života užívala. Bola som voľná, pri šplhu a skákaní hore-dole som sa učila pochopiť samú seba a hlavne nájsť svoje hranice. Nebolo to hazardovanie so životom. Bolo to o spoznávaní mojich vlastných možností, o prekonávaní strachu a o skutočnej chuti do života. Lebo verte mi, nikdy som sa necítila viac živá, ako keď sme spolu všetci liezli na poriadne vysokú budovu. Bez istenia, bez všetkého. Mohli sme sa spoliehať iba na vlastné schopnosti.

„Čo je úlohou toho čipu? Načo ho mám?"

„To už bohužiaľ neviem. Nikdy som sa k záznamom nedostal. No som si istý, že doma nájdeš odpoveď na všetko." Chcela som to ešte vôbec? Malo význam sa po tomto snažiť pokračovať v tom, čo mi zanechal? Špinavo zneužil to kto som, odtrhol ma od brata, oboch nás v tomto smere psychicky týral celé roky a ja...ja som mu tak slepo verila. Myslela som si, že ma berie ako svoju dcéru. Nie ako projekt, ako niečo, na čom môže experimentovať. „Určite nechal vysvetlenie aj k našim tetovaniam. Bez dôvodu ich nemáme."

„Chystal si sa mi to vôbec povedať? Ak by som sa ťa nespýtala, dokedy by si to tajil?"

„Maximálne do príchodu domov," odpovedal so sklonenou hlavou. Zrazu akoby na mňa nemohol pozrieť. Miles jednou rukou stále pevne držal volant, no oči nechal upreté na mňa. Čakal, ako budem reagovať, pričom som ani ja sama nevedela, či je moje vnímanie situácie správne. Možno som sa mala hnevať viac. Mala som kričať, plakať, brániť sa všetkému, čo som sa dozvedela. No ja som len otupene sedela, akoby ma niekto hodil do ľadovej vody a tá ma paralyzovala. „Mám pocit, že tam by si na to prišla, či by si chcela, alebo nie. Otec ti musel nechať nejaké vysvetlenie."

„Nechcem jeho vysvetlenie. Teraz by som bola najradšej, kedy s ním nemám nič spoločné." Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Nechcela som v žilách jeho krv, nechcela som za menom jeho priezvisko. Ja som vlastne nikdy tým pádom otca nemala. Bol to iba vedec, ktorý ma chcel mať pod dohľadom, aby ma skúmal počas celého života. Bola som jeho hračkou. Nič viac. Nikdy ma nebral ako dcéru.

***

Púšť naokolo nás pôsobila neskutočne mŕtvo. Tma sa tiahla kam len moje oči dovideli a ticho vypĺňalo len praskanie ohňa vedľa mňa. No aj napriek tomu ma triaslo od zimy. Hoci možno to bolo skôr od hnevu, ktorý sa vo mne nazbieral. Nechápala som tomu, alebo som tomu možno chápať nechcela. Celá moja hlava bola iba jeden veľký zmätok, prepletaný klamstvami. Po včerajšku som myslela, že dôvod pre ktorý budem plakať nasledujúce dni bude Grayson, ale nebolo to tak. Plakala som pre niečo iné. Pre niečo oveľa dôležitejšie.

„Hneváš sa na mňa?" Odznelo zrazu za mojim chrbtom. No neotočila som sa. Ruky som iba zaťala v päsť a zahryzla si do spodnej pery. Čo som mala odpovedať? Pravdu? Slová, ktoré by mu ublížili? „Mila...nechcel som ti zle. Ale nemohol som ti to povedať. Keby si vedela dôvod, pre ktorý ma skutočne zavreli..."

„Bol si na jeho strane, nie na mojej." Stále som pozerala do prázdnoty, rozpínajúcej sa za neviditeľnou stenou. Zrazu som ale ani na ňu nemohla pozerať rovnako. Už som nebola na jej vytvorenie taká pyšná. Na žiadnu svoju prácu som sa nemohla pozerať tak, ako doteraz. Už to neboli moje úspechy. Ale len veci, ktoré som vyrábala preto, aby otec zistil koľko toho dokážem. Všetko som teoreticky robila pre neho a nie pre seba. „Všetci ste boli proti mne. Celé roky som žila pod jednou strechou s niekým, kto ma bral iba ako vedecký pokus."

„Nie," povedal potichu s rukami na mojich pleciach. „To, že sme ti s mamou nič nepovedali nemôžeš brať, ako zlú vec. Chránili sme ťa a dali ti priestor, aby si sa rozvíjala. Keby sa všetko dozvieš, nemala by si život, na ktorý teraz môžeš spomínať. Mysli si čo chceš, ale minimálne ja, som bol stále na tvojej strane."

„Keby to tak bolo, našiel by si spôsob, ako mi to povedať. Ako mi naznačiť, že sa niečo deje. Ale ty si bol zbabelec, mlčal si, keď ťa odsúdili, dovolil si otcovi, aby nás rozdelil a nechal ma tam bez toho, aby si mi povedal pravdu. Prepáč, ale ja sa na to inak, ako na zradu neviem pozerať." A hlavne nie teraz. Momentálne som potrebovala pokoj, aby som bola na všetko sama. Nechcela som počúvať zbytočné slová a preto som prijala, keď ma tam nechal. Všetko som musela pretrpieť sama. 

Nemal mi totiž kto porozumieť.