„Vydrž ešte chvíľku," povedal Drexel, zjavne aby som sa prestal od neho odťahovať. No mal som dosť. Už keď som sem šiel, aby mi jazvu na oku prečistil som počítal s bolesťou, ale nie až s takouto. Dúfal som, že za uplynulé dni to najhoršie prešlo, čo ale bolo len mojim zbožným prianím. „Stále to vyzerá veľmi škaredo."

„Skoro nič nevidím. Dokonca ani obrysy...proste nič. Iba bezvýznamné farebnú šmuhy. "

„S tým ti ale neviem pomôcť." A ani som to po ňom nechcel. Nehovoril som to kvôli tomu, aby ma ľutoval. Len nech vie, na čom som a nech sa zbytočne nesnaží mi pomáhať. Zmysel by to nemalo. „Dokonca ani nikto, koho poznám. Mrzí ma to."

„Nemusí. Vy za to predsa nemôžete." Bol som pripravený sa hneď postaviť a ísť preč, no zadržal ma. Pravú ruku mi položil na plece, aby ma udržal na mieste a zapol notebook. Nechápal som, kam tým celým mieri až do momentu, kým sa nesnažil s niekým spojiť. Už podľa zostavy čísel, ktorú zadával na nevystopovatelný hovor mi bolo nad slnko jasné, že volá Camilu. Akurát som nechápal, načo. Nechcel som s ňou hovoriť. Nie, ak by to znamenalo rovnaké trápenie, ako minule. Mal som toho plné zuby aj bez toho, aby sme sa na seba dívali a plakali ako malé deti.

„Nechcem s ňou hovoriť."

„Ale chceš." Pozrel na mňa prísne. „Neklam, prosím ťa neklam."

„Neklamem." Proste som to nechcel. Nič dobré to neprinieslo ani minule. Ja som nechcel s ňou komunikovať takýmto spôsobom. Chcel som, aby bola konečne tu. O nič iné som nežiadal. Len aby sa mi konečne vrátila domov, živá a zdravá. Prosil som snáď o tak veľa? „Neznesiem ešte jeden podobný hovor, ako minule."

„Budeš musieť. Camila ťa potrebuje vidieť."

„Aj doteraz bola v poriadku." Znova som sa pokúsil postaviť, ale Drexel ma udržal na mieste. Stál si za svojim názorom, ale rovnakú vec som robil aj ja. Nemohol som to risknúť. Nemal som na to už dosť síl. „Nechcem ju vidieť," dostal som zo seba s úplne zovretým hrdlom. Drexel ale už nebol jediný, kto ma počul. Lebo sotva som zdravým okom zavadil o notebook, doslova mi vyrazilo dych. To, ako na mňa Camila hladí s plačom, som vidieť nepotreboval. Nie teraz. Nie po tom všetkom, čo sa stalo a čím sme prešli.

„Grayson..."

„Nie, tak som to nemyslel. Milujem ťa, vieš, že ťa milujem, ale...nemôžem...nemôžem..." Konečne som sa postavil. Bolo to tak prudko, až sa mi zatočila hlava, ale nesadol som si späť. Iba som zaťal ruky v päsť a bojujúc sám so sebou, urobil krok vpred. Kráčalo sa mi neskutočne ťažko, mal som doslova pocit, že sa zrútim k zemi, ale došiel som až ku dverám. Bez toho, aby som sa obzrel.

„Grayson!" Bolestne som siahol po kľučke a počúvajúc, ako zúfalo na mňa Camila kričí, som dvere otvoril. Nesmel som sa otočiť späť. Nechcel som to. Držal som sa názoru, že toto bude bolieť menej, ako keby spolu strávime nejaký čas. „Prosím ťa...Grayson!" Zabuchol som za sebou. So slzami, ktoré mi v momente stiekli po lícach som sa tesne vedľa nich zosunul k zemi a nechal priechod svojim pocitom. Viem, že to nebolo správne miesto na plač, ale nedokázal som sa už zo zeme zodvihnúť. Počul som, ako Camila stále kričí moje meno, počul som, ako jej Drexel hovoril nejaké slová na upokojenie, no...nič, žiadny zvuk nebol hlasnejší ako hlas kričiaci v mojej hlave. Presviedčal ma, že som sa rozhodol správne.

Dlho som si búchal hlavu o stenu. Nahováral som si, že tak utíšim bolesť v mojom srdci. Ale bolo to klamstvo, lebo každým nádychom som tú bolesť, tú neskutočnú prázdnotu cítil oveľa intenzívnejšie. Oči som mal plné sĺz, hrdo zovreté strachom a úzkosťou, ruky sa mi triasli. No bol som v tomto smere so silami v koncoch. Za posledné noci som mal toľko zlých snov, kde figurovala práve Camila, v každom jednom som o ňu nejakým spôsobom prišiel. Nebol som dosť silný na to, aby som ju ochránil. Vždy nado mnou zvíťazila ona sama, alebo niekto úplne iný. Postavy bez tvárí a bez identity, ktoré ale mali silu na to, aby mi ju vzali. Aby mi ju vyrvali priamo z náruče, kde mala byť aj práve teraz. Tu pri mne a nie...a nie stovky kilometrov ďaleko na mieste, ktoré jej nič dobré neprinesie.

Sedel som tam možno aj hodinu. Bojoval som sám proti sebe, proti svojim pocitom, ktoré ma zabíjali. Výčitky mi trhali srdce ma malinké kúsky, hlava sa mi plnila len tými najhoršími predstavami. Nič sa totiž nemuselo skončiť šťastne. Darmo sa ma o tom snažila každý presvedčiť, ja som sa díval na vec reálne. Minca má dve strany. Stále je tomu tak. Nikdy sa človek nemôže spoliehať, že niečo dopadne iba dobre. Od toho je na svete zlo. Musí nám vniesť do srdca neistotu, ktorá nás bude pomaličky zabíjať.

„Ja viem, že máš toho plné zuby, ale toto si prehnal," povedal zrazu Drexel. „To dievča sotva žije, potrebuje nejakú podporu a ty sa jej teraz otočíš chrbtom? Si normálny?!" Napriahol ruku, zjavne aby ma udrel, ale zdržal sa v poslednej chvíli. Iba sme na seba vražedne zazerali, pričom sme ale obaja konali pod vplyvom bolesti. Lebo nech si hovorí čo chce, ani na ňom sa nedalo prehliadnuť, ako veľmi sa o ňu bojí.

„A čo?! Kto dopekla myslel počas celého tohto obdobia na mňa?!" zreval som na svoju obranu a pokúsil sa postaviť. „Nikoho nezaujíma, čo prežívam ja! Každý z vás...každý vidí len dôvod, pre ktorý odišla, stojíte na jej strane, ale čo tak skúsiť na všetko hľadieť z mojej perspektívy?!" Nemal som prečo takto zúriť, nikomu to nepomohlo, ale slová ktoré padli, boli pravdivé. Všetci sa postavili na jej stranu bez toho, aby sa zaujímali ako to beriem ja. Nikomu na tom nezáležalo. Bol som na to sám.

„Lenže jej život, je oveľa dôležitejší, ako ten tvoj!" Skríkol, až sa jeho hlas odrazil od všetkých okolitých stien. Sťažka pritom dýchal a ruky zatínal v päsť, ešte stále pripravený ma udrieť. Pokojne pritom mohol. Nezastavil by som ho. Nemal som na to silu. Nie po tomto celom. „Už to konečne pochop. Ak zomrie, je po všetkom."

„Choďte dopekla," sykol som potichu. Nemal som mu čo viac povedať. Všetky ďalšie slová, ktoré by medzi nami padli, by len prehĺbili nenávisť a o to som nestál. Preto som ustúpil. Porazenecky som zodvihol ruky a otočil sa na odchod. Zahodil som tak aj poslednú možnosť, aby som si s ňou pohovoril, ale už na tom nezáležalo. Bol koniec. Koniec toho, aby som sa kvôli nej trápil.

Prečo ma to tak zobralo, pýtate sa? Prečo to vlastne bolo? Prečo som to celé natoľko prežíval? Nebolo to tak, žeby sme mali spolu neviem koľko odžitého, mohol som sa s jej odchodom jednoducho vyrovnať, zobrať to ako nový začiatok, ale nie. Nedokázal som na to myslieť v tomto smere. Nie po tom, čo som sa kvôli nej znova začal cítiť užitočný a potrebný. PHPV zdeptá každého, či už väzňov, alebo strážnikov. A hoci som tam bol len pár mesiacov, klesol som naozaj hlboko. Nebyť jej, kto vie ako by som skončil. Camila, jej trápenia a jej trest sa stali mojim svetlom na konci tunela. Svetlom, za ktorým som tak vytrvalo kráčal a ktoré mi vnieslo pokoj do srdca. Stala sa mojim dôvodom na úsmev. Bol z nej zrazu niekto, kto ma potreboval, koho život bol v časti v mojich rukách a koho som nechcel sklamať. Pri nej som mal znova pocit, že pre niekoho niečo znamenám.

A keď odišla, toto všetko vzala so sebou. Nechala ma tu s rovnakou beznádejou a zmätenosťou, akú som prežíval pred jej príchodom do PHPV. Vo svojej mysli som sa vrátil na miesta tak temné, tak plné tajomstiev a zlých spomienok... Nikdy som sa už nechcel cítiť natoľko zúfalo a stratene, ale hold...stalo sa. Stál som na začiatku rovnakej cesty, s tým rozdielom, že teraz som sa po nej musel vydať sám.

***

Namiesto toho, aby som si šiel ľahnúť a aspoň sa o spánok pokúsil, som vyšiel hore a tmavými ulicami sa vybral smerom k jednej zo sklenených veží. Nikde nebolo živej duše, jediného spoločníka nocou predstavoval vietor, zapierajúci sa do mňa odzadu. Bolo oveľa chladnejšie, ako včera. Námraza na chodníku mi praskala pod nohami, pričom kde-tu ešte stále z neba padla nejaká tá snehová vločka. Mama mi hovorila, že podobné počasie bolo naposledy v dobe, kedy som mal tri roky. Nič som si z toho nepamätal, ale možno to bolo aj lepšie. Toto skrátka nebolo prostredie, na aké som bol počas života zvyknutý a preto som k nemu nemohol mať kladný postoj. Bola to priveľká zmena, ktorá nám spôsobí ešte veľmi veľa problémov.

Preto ma aj potešilo teplo, ktoré sa rozlievalo chodbami sklenej veže. Na každom poschodí bolo asi desať bytov. Schválne som šiel schodmi, aby som si doprial trocha času na premýšľanie. Šiel som sem asi zbytočne, no moje srdce to akosi nedokázalo pochopiť. Ťahalo ma práve sem. Za Evie. Za jedinou vecou, ktorá mi tu po Camile zostala. 

Aby som ticho všade okolo mňa nerušil, nezazvonil som. Iba niekoľkokrát opatrne zaklopal a počkal, či mi vôbec príde otvoriť. Už-už by som sa bol otočil na odchod, keď sa ale dvere otvorili. Prvotne len troška, aby sa mohla cez malú škáru pozrieť, kto prišiel. Čakal som všetky možné reakcie, ale nie, že ma len tak pustí dnu.

„Viem, že je na návštevy trocha neskoro, ale nemohol som spať," povedal som namiesto pozdravu a privrel za sebou dvere. Určite to bola nepríjemná situácia pre nás pre oboch, ale...kam inam som mal ísť? Vonku bola príšerná zima, domov som už nemal a toto tu...prišlo mi to ako jediné miesto, kam sa môžem na chvíľu utiahnuť. „Dúfam, že nevyrušujem."

„Nie," odvetila neisto, poťahujúc si rukáv na čiernom svetri. Dalo sa jej vidieť na tvári, ako znervóznela. To by nezakryla, ani keby sa ako snaží. Možno ale bolo dobre, že si zafarbila vlasy. Ryšavá jej nielenže pristala, ale už s ňou aspoň natoľko nepripomínala Camilu.

„Dlho som sa o teba nezaujímal, neprišiel som ťa pozrieť, ale..."

„Je to tak lepšie. Nikdy ste nemali vedieť, že ja existujem." Sledoval som ju, ako prešla k sedačke a posadila sa. Na stole mala položenú akúsi knihu, takže sa zjavne spať naozaj nechystala. V krbe pritom horel oheň a vôňu tu vytvárala zapálená sviečka na sklenenom stolíku. No výhľad bol aj tak najkrajší. Pri tlmenom svetle tu vnútri, celá komunita žiarila. Doslova ste mohli vidieť, že sa svietilo skoro v každom okne. Ľudia boli chladom donútení, aby proste zostali doma. Ulice boli vymreté, dodávali pocit, že žijeme v meste duchov. Ale nie odtiaľto. Nie z výšky, odkiaľ som videl, koľko života je všade naokolo. „Camila je už na ceste domov. Hovorili sme spolu."

„Dnes?" Prikývla. Zjavne to bola správa, ktorú som si nechcel vypočuť. Chcela mi povedať, že sa konečne vracia. Správu, na ktorú som čakal tak dlho, som úplne ignoroval. A prečo? Lebo neviem čo sebou, preto. „Kedy si s ňou hovorila?"

„Pár hodín dozadu." Zjavne predtým, ako som jej ja dal dôvod navyše, aby smútila. Lebo moju reakciu si mohla vybaviť ako len chcela. Mohla to zobrať, že som medzi nami všetko oficiálne skončil. Niekedy, niekedy to ide aj bez slov navyše. Ak je človek múdry, pochopí, čo jeho partner chce vyjadriť na základe jeho skutkov.

„Vadilo by ti, keby zostanem do rána?" 

„Rob čo chceš." Mykla nado mnou plecami a akoby som tam ani nebol, si vzala do rúk knihu a pokračovala tam, kde som ju vyrušil. Ja sám som ešte chvíľu postával pred veľkými okami a díval sa, ako niektoré svetlá postupne zhasli. Prestali plniť svoj účel, prenechali vládu temnote, ktorá panovala vysoko nad našimi hlavami. Vyzeralo to na ďalšiu dlhú a hlavne osamelú noc. Možno bola Evie iba kúsok odo mňa, ale ja som sa cítil, ako stratený nešťastník, uprostred veľkej púšte. Púšte, ktorá prináša krutú smrť v objatí noci.