„Kam si sa vybrala?" opýtal sa Miles, ktorý bol hneď pri mne, sotva som prehodila nohy cez okraj postele. Ani ja sama som nemala jasno v tom, čo robím, alebo čo chcem robiť, ale...nemohla som tu už len tak ležať. To som robila posledné tri dni a nič nám to nepomohlo. Navyše dnes...dnes bol deň, kedy sa konal posledný súbor. Barton, proti tomu nabuchanému chlapovi. Oni dvaja boli tí, medzi ktorými sa rozhodne. „Pomaly..."

„Som v pohode."

„Možno vieš veľa vecí, ale klamanie medzi ne nepatrí," povedal hnusne, pričom som ale bola rada, že ma podoprel. Vstávalo sa mi ľahšie, hlavne kvôli ešte stále boľavým rebrám. Nepochybovala som o tom, že tie ma budú počas cesty trápiť najviac, ale zas nemohla som čakať, kým sa dám plne dokopy. To by mohlo zabrať týždne a...toľko času sme proste nemali. Nie, ak by už v tej dobe mohol mať všetko pod palcom Barton. Radšej zomriem cestou na púšti, ako jeho pričinením. „No tak, kam ideš? Musíš ležať."

„Už na to nemám čas. Musíme sa zbaliť skôr, ako Barton vyhrá. Musíme...dnes musíme odísť, Miles."

„Nevládzeš chodiť. Ako chceš niekam ísť?" Mykla som plecami a naznačila mu, aby sme išli ku skrini. Viem, bolo to priveľmi narýchlo, ale nemali sme na výber. Za posledné dni som myslela práve na toto až veľmi veľa a stále mi z toho vyšla len táto možnosť. Dúfala som, že veliteľ Garner nás pustí. Nás dvoch s Milesom určite, ale...zaberie mi zjavne dosť síl, aby som ho presvedčila ohľadne Matta. Síce ak my vyjde plán... „Ak pôjdeme, zomrieš tam niekde vonku. Nie si na tom ešte tak dobre, aby si podnikla podobnú cestu."

„Radšej zomriem počas cesty domov, ako tu, kde na mňa číha Barton." Vez váhania som sa Milesovi vytrhla a ku skrini došla sama. Bolo to síce namáhavé, ale hodila som tašku na zem a začala do nej ukladať veci. Niekoľko vecí som hodila na posteľ, aby som sa mohla po sprche obliecť, na tých pár kusov oblečenia v taške som uložila notebook aj s vysielačkami a prikryla ich mikinou, aby neboli po prípade vidieť. Medzi šaty som si bezpečne uložila aj škatuľku so sérom, ktoré by mi zjavne malo na cestu domov bohato stačiť.

„Camila, to nemôžeš myslieť vážne."

„Ale myslím. Nemáme na výber." Dívala som sa mu pri týchto slovách priamo do očí, len aby ma pochopil. Potrebovala som v tej chvíli jeho podporu viac, ako čokoľvek iné. „Miles, prosím snaž sa ma pochopiť. Nemá zmysel, aby sme ešte zostávali. Počasie sa každým dňom zhoršuje a preto by sme mali ísť čím skôr. Aj so zastávkou v našej drahej komunite na pokraji skazy, nám bude trvať viac ako mesiac, kým prídeme domov." Od toho sna s Graysonom, som už  nemohla čakať. Musela som sa vrátiť čím skôr. Už som proste nechcela zaspávať bez neho. Nechcela som ďalšie dni, kedy nemôžem vidieť jeho tvár a pobozkať jeho krásne pery.

„Ja chápem, že ti chýba Grayson, ale nemôžeš sa kvôli nemu vystaviť takému riziku. V tejto zime to nezvládneš."

„Tak ak si to skutočne myslíš, absolútne ma nepoznáš." Možno som preceňovala vlastné sily a možno som sa len chcela chopiť zjavne jedinej šance, ktorú sme mali. Preto som ho nepočúvala. Zbalila som si všetko, čo v skrini bolo a keďže sa Miles iba bez slov posadil na kraj postele, zbalila som ešte aj jeho. Vyčerpalo ma to, to by som popierala zbytočne, ale...nebola som prekvapená. Mne veľmi dobre dochádzalo, že môj stav je biedny.

„Pozri..." povedal nakoniec, sotva som mala ťažkosti postaviť sa zo zeme, aby som šla do sprchy. Nejako som sa ale za pomoci postele postavila, no hneď som aj klesla na jej kraj. „Sľúbil som, že ti budem pomáhať, ale nechci po mne, aby som podporoval samovražedný nápad. Chcem pre teba len to najlepšie."

„Ja viem." Nehnevala som sa na neho, ani nič podobné. No bola to bezvýchodisková situácia. Preto som konala tak zúfalo. Chcela som sa zachrániť skôr, akoby zaklapli dvierka na klietke. „Mala by som ísť za Mattom a všetko mu povedať. Aby potom nebol prekvapený a bez problému spolupracoval."

„Mne svoj plán kedy ozrejmíš?"

„Až keď sa vrátim. Potom odnesieme aj tašky." Dovtedy som si ešte chcela nechať všetko pre seba. Radšej som s jeho pomocou zas vstala, zobrala si šaty a išla sa osprchovať. Rana od noža na bruchu nebola vôbec hlboká, takže sa mi hojila pomerne rýchlo. Cez sveter a košeľu sa ku mne zjavne dostala iba maličká časť čepele, ktorá nemala ako narobiť nejaké veľmi vážne problémy. Nie, žeby som ich aj bez toho nemala dosť, ale ak nič iné, aspoň toto ma máličko potešilo. Skvelý život, ak je najlepší moment dňa zistenie, že mi do brucha neprenikla polovica noža. Fakt úžasné.

***

„Camila..." Za Ezrou som sa otočila takmer okamžite, ako sa jeho hlas rozniesol chodbou. Zamrazilo ma pritom, lebo na moment som si myslela, že je to Barton. A od toho by zjavne nič horšie ani byť nemohlo. „Na slovíčko."

„Nemám veľa času."

„Viem, na čo sa chystáš. Alebo to aspoň tuším." Na chvíľu som zastala a počkala, kým ma dobehol. Videla som na ňom, že ani on so mnou nesúhlasí, ale...nemohol ma zastaviť. Ani on, ani nikto iný. Už som sa rozhodla a nemienila som meniť svoj postoj k veci.

„Nesnažte sa ma prosím zastaviť."

„Nie, o to mi nejde. Prišiel som ti iba dať toto." Načiahol ku mne pravú ruku, v ktorej boli rovno dve veci. Okrem prístupovej karty ktorá sa mi zíde, držal v dlani aj retiazku. Pochopila som ale až v momente, kedy som si ju prezrela. Na jej konci sa húpal malý kompas, ktorý ale vyzeral úplne v poriadku. Jeho sklíčko nebolo prasknuté. Bolo presne v tom stave, v akom mi ho Grayson dal. „Neviem od koho si ten prívesok dostala, ale keď si ho tak krkolomne chránila, musí byť pre teba dôležitý."

„Keby ste len vedel." Nebol to obyčajný prívesok. Bol to symbol našej lepšej budúcnosti. Tej budúcnosti, ktorú pre nás musím vybudovať hneď, ako sa vrátim. Lebo to nepočká. Potrebujeme domov...bezpečný domov, kde sa nebudeme neustále báť, že po nás niekto príde a zabije nás. Nechcem skrátka žiť v strachu, žeby som mohla o Graysona len tak prísť. To by nebol život, po akom tak veľmi túžim. „Je to darček od niekoho veľmi špeciálneho."

„Potom som urobil dobre, že som ho zodvihol. Mal ho najprv Matt, ale keď sa do neho Barton pustil, nejako spadol aj jemu."

„Ďakujem vám. A nielen za toto, ale aj za celé štyri roky, počas ktorých ste mi v rámci možností strážili brata." Nepoznala som ho dlho, ale bola som si akosi istá, že je to dobrý človek. Podobne, ako tie svetlé výnimky, ktoré som mala možnosť od smrti mojej rodiny spoznať. Proste pomáhal bez toho, aby za svoju pomoc niečo chcel. Dobre totiž vedel, že mu s Mattom nemáme čo ponúknuť. Boli sme vlastne len decká, ktoré zostali vo svete úplne osamotené. Bez rodiny...alebo aspoň bez tej pokrvnej. Bolo by totiž klamstvo keby poviem, že na mňa doma nečakala rodina. Čakala.

„Dávajte na seba počas cesty domov pozor. Je to ďaleko a počasie je naozaj škaredé." Prikývla som. „A hlavne dávaj pozor na Matta. Je to veľmi dobrý chlapec, ktorý má ale za sebou ťažké štyri roky, to si musíš uvedomiť. Neviem ti povedať, aké následky toto celé na ňom zanechá, no chcem, aby si s ním mala trpezlivosť. Ten chlapec ťa ľúbi najviac, ako len vie." Aj napriek všetkému, čo sa medzi nami dialo, som tomu dokázala uveriť. Možno to bola v niektorých chvíľach chyba, ale dokázala som v ňom ešte vidieť chlapca, pre ktorého som sem išla. A to bolo dôležité. Nič iné.

„Nechcete ísť s nami?" S úsmevom pokýval hlavou. „Naozaj? Tuto to nie je nič moc."

„Zostávajú mi posledné tri mesiace, potom idem do dôchodku. Nejako to tu už vydržím." Nečakala som, žeby ma tesne pred odchodom objal. No nebol to zvláštny pocit. Ani trocha. „Tvoja mama by bola na teba veľmi hrdá, Camila. Na vás na oboch." Nič viac ani povedať nemusel. Neviem, čo sa tu mohli dopočuť o celej kauze, ale týmto dal najavo, že mi dôveruje. Hoci ma priveľmi nepoznal, postavil sa na moju stranu, za moju nevinu.

„Ďakujem," povedala som ešte raz. On určite vedel, na čo som to myslela. Musel to vedieť, lebo inak by sa na mňa neusmial tesne predtým, ako sa mi napokon stratil z dohľadu. Z nejakého dôvodu sa mi tisli slzy do očí, ale musela som ich potlačiť. Nebolo nad čím plakať. Cez to objatie sme si povedali zbohom, ktoré bolo z oboch strán myslené len v tom najlepšom. Naveky mu budem môcť byť vďačná za život svojho brata.

No ešte aj keď som odomykala celu, som musela premáhať slzy. A to ešte nehovorím o momente, kedy som skutočne vošla. Kráčalo sa mi neskutočne ťažko, ale nič, žiadna bolesť nebola horšia ako tá, ktorú som pri pohľade na Matta pocítila. Nečakala som totiž, že ho nájdem sedieť na kraji posteli, ako s tvárou v dlaniach plače. Z doby keď sme boli deti, som si nepamätala ani jednu príležitosť, pri ktorej by bol plakal. Okrem noci predtým ako ho odviedli, som slzy v jeho očiach nikdy nevidela. Možno preto to so mnou tak zamávalo. Pripomenulo mi to jeden z najhorších dní, aký som kedy prežila.

„Mattie," oslovila som ho potichu, ale keď na môj hlas absolútne nereagoval, podišla som bližšie. S bolestivou grimasou, ale kľakla som si pred neho na zem a opatrne sa načiahla za jeho rukami. Netušila som, či znesiem pohľad do jeho tváre práve teraz, ale musela som to aspoň skúsiť. „Deje sa niečo?" Snažila som sa, aby sa mi netriasol hlas, čo ale bolo pomaly nad moje sily. Nemala som ani poňatia čo robiť, ako mu pomôcť.

Ťažko, ale sadla som si k nemu na posteľ a skôr, akoby nejako začal protestovať, som ho proste vtiahla do objatia. To mi prišlo ako jediné riešenie. Objímať ho celý čas, kým on potreboval plakať a snažiť sa, aby som ja udržala vlastné slzy. Často som sa preklínala za to, aká strašne citlivá som, ale teraz...teraz som to z nejakého dôvodu dokázala ovplyvniť. Vedela som, že musím byť silná za nás za oboch a to akosi stačilo. Snažila som sa nemyslieť úplne na nič, iba som držala v náručí brata, pre ktorého som toto všetko podstúpila. No vyplatilo sa mi to. Lebo nech už sa stane čokoľvek, ja nikdy nezabudnem na nič, čo sme medzi sebou niekedy mali. Na dôvody, ktoré ma sem priviedli.

„Ľúbim ťa. Všetko bude v poriadku braček, dobre? Dnes...dnes odídeme. Pekne spolu, všetci traja a pôjdeme domov." Mala som zjavne radšej mlčať. Takto som zbytočne trpela ešte aj ja, no pritom som mala pocit, že ak bude naokolo nás ticho, zomriem. „Ľúbim ťa. Veľmi ťa ľúbim, Mattie."

„Prepáč..." povedal po chvíľke, no sotva som mu niečo rozumela. „Prepáč, že...že plačem."

„Za toto sa mi nikdy neospravedlňuj. Nikdy." Našťastie sa nepokúšal odpovedať, len prikývol a objal ma okolo pása. Doteraz som ho objímala len ja, ale razom...razom som mala úplne iný pocit. Stačilo cítiť, že je skutočne so mnou, aby som konečne hodila všetku hrdosť...alebo ako to nazvať za hlavu a poriadne sa vyplakala. No ani napriek všetkému to nešlo. Slzy mi po lícach proste nestiekli. A pritom mali milión dôvodov, aby to urobili. Popravde, som sa neskutočne bála kroku, ktorý som sa chystala urobiť. Bála som sa, čo sa stane, ak odídeme. Cesta sem bola ťažká a cesta domov, bude ešte ťažšia. Navyše budeme traja a ak Matt bude v podobnom stave...mala som právo, aby som sa bála.

„Naozaj...pôjdeme...domov?" Prikývla som, pričom som si ho k sebe pritúlila ešte viac, len aby konečne prestal plakať. Lámalo mi srdce vidieť ho takéhoto bezradného, vyplašeného a zlomeného. Niekde som počítala s tým, že bude práve takýto, ale tie prvé dni...zdal sa v poriadku. Až potom som si začala všímať, že je akýsi iný. Utiahnutý, akoby sa bál chvíľami ešte aj mňa. Všimla som si to hneď, ako mi to tu Barton po nástupe do šlužby ukazoval, ale potvrdilo sa to až pri začatí súťaže. Preto bol na mňa taký. Bál sa. No nie o mňa, ale...mňa.

„Pôjdeme. Urobíme po ceste ešte jednu krátku zastávku na pár dní, ale potom ideme domov." Aj teraz...prvotne bol odmeraný, no keď som ho nepúšťala z objatia, akoby pochopil, že ja som na jeho strane. Že som sem neprišla na to, aby som mu nejako ublížila. Práve naopak. „Akurát...budem potrebovať tvoju pomoc."

„Moju pomoc?"

„Tvoju pomoc, braček." Opatrne, aby vo mne aj teraz nestratil dôveru som sa od neho trocha odtiahla, aby sme si videli do tváre. Bola tam určitá podoba, aj keď nie priveľká. No spájalo nás niečo iné, niečo oveľa silnejšie, ako len nejaké genetické znaky zdedené po rodičoch. „Pomôžeš mi vybudovať nám nový domov?" Naozaj vážne som sa mu zahľadela do očí, ktoré v sebe ale skrývali tak veľa bolesti. Nemala som žiadnu istotu, že sa zo všetkým čo tu prežil dokáže popasovať a preto...preto bola cesta púšťou risk. Veľký risk, ktorý som ale musela bohužiaľ podstúpiť.

Na odpoveď som čakala dlho, pátrala som po nej v každej jeho slze, ale keď neprišla, nechcela som ho viac trápiť. Radšej som ho pustila a opatrne mu vzala tvár do dlaní. Neviem či od strachu, alebo zimy, ale celý sa triasol, akoby tu bolo rovno mínus dvadsať. Pritom ale bolo v celej väznici príjemné teplo. No akoby ho trocha upokojilo, keď som mu opatrne vtisla pusu na čelo. Preto som sa ani nikam neponáhľala. Pár sekúnd som nechala svoje pery pritisnuté k jeho koži, pričom som mu pravou rukou zozadu zašla do vlasov a začala ho hladkať. Nemali sme čas, aby sme ho strácali práve takto, ale teraz bol on oveľa dôležitejší, ako čokoľvek iné.

„Pozri, neviem čo sa ti deje v hlave, ale sľubujem, že ti pomôžem. Nikdy si prosím nemysli, že si na niečo z tohto sám." Pomaličky som mu poutierala slzy dúfajúc, že žiadne ďalšie už neprídu. Bolo mi ho v tej chvíli proste tak strašne ľúto, že som to slovami nedokázala ani popísať. No akoby všetka jeho bolesť, bola zrazu aj mojou a to ma veľmi účinne zrážalo na kolená. A práve v tom najmenej vhodnom okamihu. „Teraz ma musíš na chvíľu počúvať, dobre? Zvládneš to?"

„Hej."

„Fajn...potrebujem, aby si na slovo urobil to, čo Miles povie. Mám plán a ak pôjde všetko dobre, sme voľní. Ale potrebujem, aby si ho na sto percent počúval, áno?"

„Áno," odpovedal maximálne potichu, až som ho skoro prepočula. „Urobím hocičo, len ma prosím dostaň odtiaľto preč."

„Nechcem po tebe nič špeciálne. Iba maličký herecký výkon. Zvyšok bude na mne."Aký bol teda vlastne plán? Keď začne súboj, Matt bude zas tam kde vždy. Pripútaný k mrežiam, odkiaľ ho Miles musí dostať. Chcela som od neho iba toľko, aby zahral nejakú nevoľnosť, alebo niečo, nech je dôvod, pre ktorý po neho Miles pôjde. A potom, keď budú vonku, všetko pôjde ľahko. Stačí, ak sa dostanú do starého hangáru, ktorý som minule objavila. Našla som tam zaparkované terénne autá, ktoré ale boli v tak špičkovom stave, až mi to prišlo nemožné. Na to naše doma nemali, ale videla som v nich veľký potenciál. Trúfala som si na to, že jedným z tých áut dokážeme preraziť dvere hangáru. A potom sme voľní. Nemá nás kto zastaviť. Samozrejme, ak všetky zvyšné autá nejako vyradím z prevádzky. „Iba zahráš, že je ti zle a keď po teba Miles príde, aby ťa odviedol, pôjdeš pekne s ním. Ja na vás budem čakať."

„Čo potom?"

„To teraz nie je dôležité. Teraz chcem, aby si hlavne urobil toto, dobre?" Trvalo to, ale prikývol. Nepozeral sa mi síce do očí, skôr pátral po nejakom záchytnom bode v miestnosti, ale musela som dúfať, že pochopil moje slová. Nechcela som po ňom nič prehnané. Iba malú pomoc, aby sme boli konečne slobodní. „Zvládneš to?"

„Pokúsim sa."

„Mysli na to, že potom budeme slobodní. Toto celé...pokojne na to môžeš zabudnúť, lebo sa sem už nikdy nevrátiš. A hlavne už nebudeme tak dlho bez seba, prisahám." Bolo to silné slovo, ale snažila som sa veriť. Plány som mala, takže zostávalo iba ich začať konečne uskutočňovať. A na to som potrebovala pomoc.

***

„Posledná?"

„Posledná," povedal Miles, sotva položil tašku, v ktorej sme mali zložený stan. Ako som sa tak pozrela celým hangárom, zrazu mi ani neprišiel tak veľký, ako minule. Ešte počas jednej z prvých nocí sa mi sem podarilo zatúlať a nejako som si to tu uchovala v pamäti. Navyše karta, ktorú mi Ezra dal, bola od hlavných dverí hangára, takže nehrozilo, že ich budeme musieť prerážať. „Nejdeme z výletu, aby sme mali so sebou nejaké suveníry."

„Máme dosť všetkého? Lebo takto autom...mali by sme sa dostať ku komunite rýchlejšie." Nemali by sme mať asi žiadny priveľký problém. Miles hovoril, že počul o týchto modeloch už niečo málo. Vraj šetria palivo, ktoré by nám malo so zásobami v kufri stačiť a keď sa minie to, sú tam ešte štyri autobatérie, ktoré by mali každá vydržať dva dni. S tým, že sa pôjde minimálne rýchlosťou osemdesiat kilometrov za hodinu. Ja viem, že to boli odvážne myšlienky a všetko, ale malo by nám to vyjsť. Veľmi pevne som v to dúfala.

„Mali by sme byť v poriadku. Zaručiť to neviem, ale nič viac sa urobiť nedá." Nebol samozrejme z môjho plánu neviem ako bez seba, ale ani ho nezvozil pod čiernu zem. A to bola rozhodne výhra. Zjavne uznal, že je to najlepšia možnosť, akú máme. Súboj sa mal začať každú chvíľu, takže sme sa museli poponáhľať, hoci ja som už bola pomaly so silami v koncoch. Poriadne dlho som ešte musela sedieť pri Mattovi, aby sa mi ho podarilo nejako upokojiť a presvedčiť, že to bude dobré. No ešte aj keď som odchádzala sa zdalo, že je na pokraji nervového zrútenia. Robilo mi to samozrejme starosti, ale dúfala som proste v to, že cestu zvládne bez väčších problémov. Ak doteraz vydržal, nemusí sa báť, žeby ho čakalo niečo horšie. „Hlavu hore. Všetko pôjde hladko."

„Myslíš?" Plná nedeje som pozrela do jeho krásne modrých očí, ktoré ale boli rovnako plné obáv, ako tie moje. No z jeho jemného úsmevu bola cítiť nádej. Nádej, ktorú sme tak veľmi potrebovali, aby nás udržala nad hladinou. „Bojím sa."

„Aj ja sa bojím. Všetci sa bojíme, ale nemôžeme dovoliť strachu, aby nám diktoval, čo máme robiť. Hoci so zaťatými zubami a možno slzami v očiach, ale musíme sa strachu postaviť."

„Asi áno." Nemali sme priveľa času a preto som ho vlastne viac ani nezdržiavala. Tašky som naložila do auta sama, ešte raz všetko skontrolovala a potom...vybrala som zo svojho batohu malý skladací nožík. Premýšľala som, ako znemožním ostatným autám, aby nás poprípade sledovali bez toho, aby som ich nejako zničila úplne. Nato boli priveľmi pekné. Matne čierna karoséria, tónované sklá a pneumatiky presne prispôsobené na jazdu pieskom. A práve pneumatiky sa stali mojim terčom. Na každom aute som ich prerezala všetky, aby som si bola istá, že sa im ich tak rýchlo vymeniť nepodarí.

Zostávalo mi len preparkovať auto, aby sme mohli bez problému ísť a všetko bolo vlastne nachystané. Nie, žeby som bola nejako zručná za volantom, ale poradila som si. Otec ma učil šoférovať ešte na jeho starom aute a potom som párkrát jazdila s tou našou krásavicou. Popravde som veľmi dúfala, že môjmu autíčku Harding neurobil nič. Bolo pod zámkom tak, aby sa mu nič nestalo, ale predsa. Nerada by som na ňom videla nejaký škrabanec. A Harding...zostávalo mi len naďalej dúfať, že sa dožije môjho príchodu. Veľmi veľa som nad celou záležitosťou s klonmi premýšľala, no nedokázala som sa toho nápadu vzdať. Nato mi to celé prišlo priveľmi dokonalé. Konečne by som vedela, aké to je, byť medzi svojim druhom. Mala by som okolo seba „ľudí" ako som ja.

Neviem, ale dúfala som, že sa mi podarí všetko uskutočniť aj bez výroby čipov. Tá by trvala dlho a popravde som nemala veľmi chuť sa hrať s plutóniom. Vo forme ako mi doma schoval Drexel bolo bezpečné, ale aj tak. Bolo to priveľa práce, priveľmi časovo náročné a čas bola vec, ktorú som nemala. Nie po tom, čo Carley urobil Graysonovi a jeho rodičom. Po čine ako ten, som musela svoju armádu pomsty postaviť v čo najkratšom čase.

„Camila!" V momente mnou trhlo od ľaku. Prestala som sa len tak prechádzať hore-dole hangárom a pribehla ku dverám. Ako prvé som uvidela Matta, ktorý bežal mojim smerom, ale...bol sám.

„Kde je Miles?"

„Hneď príde." Ani trocha ma popravde neprekvapilo, keď sa chodbou ozvala siréna. V rovnakom momente zhasli všetky svetlá a namiesto nich sa veľký hangár, ale aj chladná chodba naplnili červenou žiarou, ktorá celý ten pocit hrôzy ešte umocnila. Aspoň teda pre mňa. Hulákanie sirény mi neskutočne pripomenulo PHPV. Akoby som razom videla chodby toho pekla na zemi a čakala iba na to, kedy sa objaví Carley, aby ma znova znásilnil.

„Čo sa stalo?"

„Barton..." dostal zo seba zadýchane, sotva pri mne zastal. „Vyhral a potom...s Milesom sa pochytili, keď ma chcel odviesť. Určite on...on spustil poplach." Lapajúc po dychu sa zaprel pravou rukou do steny, pričom sme obaja zhypnotizovane hľadeli a čakali, kedy sa Miles vyrúti spoza rohu. Problém ale nastal, keď sa veľké dvere za mojim chrbtom začali zatvárať. Určite to malo niečo s tým poplachom.

„Choď!" prikázala som Mattovi, ktorého som chtiac-nechtiac strčila do hangáru. Ja sama som ale zostala čakať na chodbe, kým som len mohla. Lebo vo chvíli, kedy sa Miles konečne objavil, bolo neskoro. Skríkla som na neho, aby pridal a možno by to nejakým zázrakom stihol, keby sa neobjaví Barton. Zozadu na neho skočil a strhol ho na zem, len aby sa k nám nemal šancu dostať. Premýšľala som, čo sa mu rozbehnem na pomoc, ale...nemohla som. Nie, ak by to znamenalo, že zostane Mattie sám. Musela som zostať s ním a preto som tesne pred zatvorením dverí cúvla vzad a dívala sa, ako sa mi zavreli priamo pred nosom. „Sadni do auta..."

„Necháme ho tu?" Otvorila som ústa na odpoveď, ale...netušila som, čo povedať. Nechcela som ho tu nechávať. Za žiadnu cenu som to nemohla urobiť. A hlavne nie, ak už bol Barton oficiálny víťaz. Ako len mohol dopekla poraziť toho nabúchaného chlapa? Netrúfala by som si myslieť, že to zvládne. „Camila, čo mám do pekla robiť!"

„Ja ti poviem, čo máš robiť Matthew," povedal zrazu Barton spoza dverí. Doslova som cítila, ako neoblomne na ne hľadí, akoby presne vedel, že stojím len kúsok od nich. „Zabiť sa skôr, ako sa k vám dostanem ja." Striaslo ma od zimy. Veľmi jasne som si uvedomovala, čo všetko sa môže Milesovi stať, ak zostal v jeho rukách. Nemal by problém ho popraviť rovno na mieste. Však čo pre neho znamená jeden ľudský život? Ešte menej, ako pre Carleyho.

Horúčkovito som premýšľala, zatínala ruky v päsť, ale neprichádzala som na žiadne riešenie. Nemohla som zasiahnuť bez toho, aby som ohrozila brata. A ak zas neurobím nič, doplatí na to niekto, kto pre mňa urobil neskutočne veľa. Bolo to, ako keby stojím medzi dvoma búrkami a musím si vybrať, ktorá z nich ma zmätie úplne. Blesky šľahali všade naokolo mňa, zem sa mi triasla pod nohami, ale ja som bola úplne bez pohybu. Na chvíľu som dokonca prestala aj dýchať, len aby som sa lepšie sústredila. Vnímala som iba hučanie poplachu a tlkot vlastného srdca. To boli jediné veci, ktoré v tej chvíli mohli stáť o moju pozornosť. Absolútne nič iné. Musela som prísť s plánom. Najlepšie s takým, ktorý by nikoho nestál život.

Minúty plynuli neskutočne pomaly. Stála som tam akoby celú večnosť, pričom všetok chaos plynul naokolo mňa. Nevnímala som, ako na mňa Barton spoza dverí kričí. Nevnímala som, ako môj brat panikári len o kúsok ďalej. Nevnímala som svoj vlastný strach. Nemo som pozerala na ťažké železné dvere, deliace ma od niekoho, koho smrť som si želala už dlho. A teraz som na to mala šancu. Mohla som sa ho zbaviť, bez nejakých výčitiek. Išlo to ťažko, no napokon sa mi podarilo otočiť a pomaly dokráčať k autu. Zo zadného sedadla so vzala nabitú brokovnicu a odistila ju. Chvíľu som ju poťažkávala v rukách, no potom som sa rozhodne vrátila ku dverám a zaujala bojový postoj.

„Máš minútu, aby si sa mi vzdala. Inak si z tvojho kamaráta urobím strelecký terč," povedal Barton, sotva prehlušujúc poplach. Červené blikajúce svetlo všade okolo mňa ma znervózňovalo, ale určite nie viac, ako on samotný. Riadila som sa však jeho slovami. Svojou doterajšou kartou som dala systému najavo, aby otvoril dvere a dovolil nám tak postaviť sa tvárou v tvár. Brokovnicu som pevne zovrela v rukách, pripravená vystreliť. Zvuk streľby sa ale chodbou ozval ešte skôr, akoby k niečomu došlo. Presne v momente, kedy sa moje a Bartonove oči stretli, sa mu guľka z pravej strany zavŕtala do hlavy a poslala ho k zemi v priebehu sekúnd. Oči, z ktorých mu unikli aj posledné zvyšky života nechal zabodnuté do mojich, pričom ale pustil Milesa aj zbraň, ktorá spolu s ním dopadla na zem k mojim nohám. Vrhla som pohľad smerom, z ktorého prišla guľka, ale žeby som na mieste strelca mala uvidieť veliteľa, to by mi nikdy nenapadlo.

„Prečo ste to urobil?" opýtala som sa úplne šokovane, pričom mi Miles vybral brokovnicu z rúk. „Vyhral...mal byť predsa vašim nástupcom."

„Ver mi, že ak by som mal svoju väznicu prenechať jemu, nemohol by som v pokoji zomrieť." Znova bol bledý ako stena, pričom ruka so zbraňou sa mu triasla natoľko, až bol zázrak, že trafil. Na čele sa mu leskla tenká vrstva potu, pod očami mal tmavé kruhy od únavy, alebo...alebo skôr asi od choroby. „A teraz choďte."

„Necháte nás ísť?"

„Choďte skôr, ako si to rozmyslím. Lebo ak sa toto niekto dozvie, prídem o hlavu skôr, ako ma do hrobu vezme niečo iné." Nechápavo som pokrútila hlavou, no keď ma Miles posotil k autu, už som neváhala. Dostali sme šancu a ja som nás o ňu nemohla pripraviť. Nie, ak nás nechával odísť samotný veliteľ. „Nikdy som nemal pádny dôvod, aby som tu držal tvojho brata. No visela nado mnou hrozba od ľudí, ktorým sa ma podarilo zastrašiť."

„Akých ľudí?" Pokýval hlavou, znova zdvíhajúc ruku so zbraňou, pričom teraz ale mieril rovno na mňa. Ale nevystrelil. Iba mi kývol hlavou, nech už sa konečne pohnem z miesta a vypadnem. „Ďakujem. Ďakujem vám z celého srdca." Zmohla som sa ešte na slabučký úsmev predtým, než by som sa rozbehla smerom k dverám na druhom konci hangáru. Kartou, ktorú mi dal Ezra som ich otvorila, na čo ma hneď ovanula neskutočná zima z vonka. Vietor mi do tváre nafúkal niekoľko...snehových vločiek? Na oblohe nebolo ani stopy po oranžovej či žltej, ale ani po Saturne a jeho prekrásnom prstenci. Všade sa tiahli iba tmavé mračná, ktoré sa pohybovali vďaka ľadovému severáku.

„Camila, poď. Musíme ísť," zakričal na mňa Miles. A mal pravdu. Zbytočne som krútila hlavou nad počasím. Radšej som sa čo najrýchlejšie vrátila k autu a sadla vedľa neho na miesto spolujazdca. Vo vnútri bolo príjemné teplo, ale sotva nakopol motor, som zapla vyhrievanie sedadiel. No až keď sme prešli dverami hangáru a kolesá sa zaborili do zmrznutého piesku, som si mohla vydýchnuť. Na chvíľu som si s privretými očami oprela hlavu a vychutnávala si akurát tak tichý zvuk motora a fučanie vetra za oknami. Napokon mi to ale nedalo. Musela som ešte naposledy obzrieť cez zadné sklo. Neverila som totiž, že sa to skutočne deje a, že to bolo tak...jednoduché? Všetci traja sme nažive, máme auto, zásoby a môžeme ísť domov. Len tak. Cítila som, ako mi pokoj v srdci rastie každým metrom, ktorým sme nechávali tú veľkú opevnenú stavbu uprostred ničoho za sebou. A určite rovnaký pocit mal aj Matt, ktorý sa díval zo zadného sedadla. 

„Nemyslel som, že sa dožijem dňa, kedy to miesto opustím," povedal potichu. Počula som napätie v jeho hlase, ktoré ma ale nemalo prečo prekvapiť. Ak som toho miesta mala plné zuby ja, čo potom ešte on? Bála som sa však jednej veci. Že Bartonov pohľad tesne pred smrťou, ma bude strašiť ešte poriadne dlho. Síce som ho taktiež plánovala zastreliť, bolo zvláštne, že to prišlo od veliteľa. Ja som chcela byť tá, ktorá ho pošle na druhý svet. Ale hold, niekto ho zjavne nenávidel ešte viac, ako ja. No nech už to bolo akokoľvek, nás sa to viac netýkalo. 

Na nás...na náš už čakala len sloboda a vidina domova.