Pomaličky som otvoril oči, pričom mi niekto položil na čelo veľmi príjemne vlhký kus látky. Veľa som toho na prvýkrát nevidel, ale úplne mi stačil rozmazaný pohľad na krásnu červenú hrivu. Bez pochýb to bola Rena, ktorá mi opatrne vtisla pusu na líce a následne ma vzala za pravú ruku. Už som v nej necítil tak prenikavú bolesť, no zato bola naozaj solídne obviazaná, lebo som ňou sotva vedel pohnúť. Nechápal som ale, ako som sa dostal sem. Pamätal som si len nejaké útržky z toho, ako sme liezli rebríkom dole, ako ma Shawn podopieral a ako sme našli...

„Shay...kde je Shay?" Hlas som skoro nemal, pričom ma hlasivky neskutočne boleli. „Žije?"

„O tom si pohovoríme potom, hej?" Pokýval som hlavou, čo ale zjavne žiadnu zmenu neurobilo. Troška sa mi ale podarilo zaostriť pohľad, no zostal som zmätený. Prostredie naokolo nevyzeralo nijako známo. Ani trocha.

„Kde sme?"

„Oficiálne v nemocnici, ale ak by sa niekto pýtal, nikdy sme tu neboli." Bolestne som privrel oči. „Padol si z veľkej výšky, navyše na tvrdý povrch a preto nechcel Shawn nič riskovať. Drexel nám pomohol sa sem cez jeho známeho dostať načierno. Minimálne dnes v noci tu musíš zostať a potom sa uvidí. Zlomené nemáš ako zázrakom nič, ale môžeš byť rád, že si si nedolámal chrbticu, Evan."

„Stálo to zato," povedal som viac menej pre seba. Nemal som čo ľutovať. Absolútne nie.

„Stálo to zato?" zopakovala Rena neveriacky. „Otras mozgu, zašívané rany, narazená chrbtica a kopa podliatin stála za to? Ty si robíš zo mňa žarty?"

„Chcel som, aby konečne zomrel." Znova som otvoril oči a aj napriek boľavému chrbtu sa posadil, pričom uterák z čela som jej podal. Neviem, ale čakal som, že ak prežijem, budem sa cítiť horšie. Bolo mi ale celkom dobre. Možno bolesť utlmovali lieky, ale dokázal by som naozaj úprimne odprisahať, že som sa cítil už aj horšie. Pokojne by som sa možno dokázal postaviť a ísť späť...domov. „Kde je Shawn?"

„Neboj sa, je v poriadku. Poslala som ho domov, aby si oddýchol."

„A ty si zostala na stráži?" S úsmevom prikývla a hoci opatrne, ale objala ma. Nečakal som podobnú reakciu, len tak z ničoho nič, ale zas padlo to dobre. Hlavne, keď som okolo nej ovinul ruky aj ja a poriadne si ju k sebe pritúlil. Jej sladká vôňa mi pomohla sa uvoľniť, nech už sa pár hodín dozadu stalo hocičo. Veľa som si z toho nepamätal, iba útržky z ktorých som si musel následne poskladať celý príbeh. A to bolo v tej chvíli priveľmi náročné.

„Zľakla som sa. V prvom momente som si myslela, že je po tebe. Keď ste prišli, sotva si stál na nohách, bol si celý od krvi...nemôžeš mi to mať za zlé."

„Samozrejme, že nemám." Bol by som rád, keby je tu s nami aj Shawn, ale zjavne bolo lepšie, že je doma. Ak bolo naozaj všetko tak bláznivé, ako som si ja dával dokopy, musel toho mať dosť aj on sám. Radšej nech sa vyspí a potom zajtra si pohovoríme. On bude určite veľmi ochotný a povie mi, čo sa dialo. Ak bol samozrejme so mnou. Lebo v tom chaose, kedy sa mi vybavil žeriav a svetlice, som si jeho tvár nepamätal vôbec. Keby neviem o tom, že ma potom podopieral a pomáhal mi dole rebríkom, nepovedal by som, že sa toho celého zúčastnil. „Som skôr rád, že si tu pri mne, keď sú aj lepšie miesta, na ktorých by si bola určite radšej."

„To bez pochýb, ale nemám si na čo sťažovať. Radšej obetujem jednu noc vedľa Shawna ak budem vedieť, že si v poriadku." Chcel som jej niečo odpovedať, no napokon to ani nebolo treba. Nie, keď si zložila hlavu na moje plece a pohladila ma po chrbte. Trocha to zabolelo, ale nič, čo by som nezvládol. Skôr naopak. Uvoľnil som sa natoľko, až som posediačky skoro zaspal.

***

Nemal som vlastne poňatia, koľko dní od toho celého mohlo prejsť. Sotva som na ďalší deň mohol odísť z nemocnice a už som nedostával lieky proti bolesti v takej miere, ma bolelo všetko. A preto som volil metódu, ktorá sa osvedčila ako jediná. Spal som. Aj tak som kvôli otrasu mozgu mal byť minimálne týždeň niekde v šere, pričom som si nemal namáhať oči. Tak som volil spánok ako tú najlepšiu možnosť. Veľmi lepšie som sa ale necítil. Skôr, akoby ma niekto ovalil kladivom a potom ma nechal len tak ležať vonku v zime.

„Môžem na chvíľu?" Prekvapilo ma, keď som medzi dverami uvidel práve Graysona. Dlho sme si poriadne nepohovorili a ani teraz som na to popravde nemal moc chuť. Ale nechcel som ho posielať ani preč. Už len kvôli Camile. „Ak samozrejme nie si unavený."

„Poď."

„Nezdržím sa dlho, len..." Posadil som sa, aby som na neho videl lepšie, čo ale bola možno chyba. Na jednej strane ma v hlave bodla otrasná bolesť a na druhej...nebol na neho pekný pohľad. Hlavne nie na tú veľkú jazvu, ktorá sa mu tiahla ľavou polovicou tváre. Už sa síce hojila, ale stále nevyzerala dobre. Kedy vlastne jazva vyzerá dobre? Je vôbec niečo také? „Mrzí ma, ako som sa zachoval. Mal som to v tej dobe poriešiť inak. A nie odísť bez slova."

„V tom s tebou súhlasím. Urobil si hlúposť."

„Ale zas určite chápeš, že ja na podobné veci nie som. Nechcel som proste riskovať. Chápeš..."

„Chápem. Kvôli Camile." Prikývol a oprel sa o stenu pri dverách. Nemal som mu za zlé nič z toho, ale v tej dobe ma nahneval. Zachoval sa neskutočne zbabelo, keď iba tak ušiel k rodičom. Mal sa celej veci postaviť ako muž a nie brať nohy na plecia, keď už raz Rene niečo sľúbil. No s ním či bez neho, všetko sa pomaly skončilo. Jediný kto zostával z tej štvorky, ktorá Shawna dobila, bol diabol samotný. Neviem ako, ale Shay ten pád prežil. Síce sa celý dolámal, bol stále nažive. A hlavne spútaný na mieste, kde čakal na svoju smrť. Samozrejme mojou rukou. „Je vlastne jedno, ako si sa rozhodol. Dostali sme ich aj bez tvojej pomoci."

„To som rád." Cítil som medzi nami tú odmeranosť, ale tak čo si budeme klamať? Nikdy to iné nebolo. On voči mne nemal skoro žiadnu dôveru, hoci ja som nikdy nemal s Camilou zlé úmysly. Odkedy som to dievča uvidel, chcel som ju chrániť. Nebyť mňa, už by ani nebola medzi živými. „Je ti už lepšie?"

„Dalo by sa povedať. Čo tvoj otec?"

„Asi pozajtra ho konečne prepustia. Už dnes mi pílil uši s tým, aby som ho tam nenechával ani o deň dlhšie."

„Tak určite má na to dobré dôvody, ale nemal by zabúdať, prečo v nemocnici v prvom rade skončil." Neviem ako dobre som Chrisa nepoznal, ale aj tak ma hnevalo, čo sa mu stalo. A hlavne kvôli komu sa to stalo. Carley zašiel tým útokom proste priďaleko, nech si hovorí každý čo chce. Mohol to riešiť aj inak, ak už natoľko chcel Graysona zabiť. Čo také s tým mali jeho rodičia? Pochybujem, že vôbec vedia pravdu o Camile. „Vedia...vedia tvoji rodičia, že Camila je klon?"

„Nemal som to srdce povedať im to. Nie, bez jej súhlasu a vedomia." Prikývol som a dokonca sa prinútil k menšiemu úsmevu. Týchto pár viet medzi nami samozrejme nič nevyriešilo, ale fajn. Aspoň sa nebudeme na seba mračiť, ak do seba niekedy nabehneme. Hlavne po tom, čo sa Camila vráti. Počítal som...skôr som dúfal, že po jej príchode to tu akosi ožije. Už som proste chcel počuť jej hlas, ktorý by mi dokázal iba tak bez dôvodu zodvihnúť náladu. Až priveľmi mi posledné dni chýbala. „Sme v pohode, nie?"

„Jasné," odvetil som trocha zamyslene. „Sme v pohode." V podstate tomu tak bolo. 

V podstate...

***

„Daj si načas, nikam sa nemusíš ponáhľať," povedal Shawn, pričom ja som čupel pri stene, aj s nožom v ruke. Bol veľký a jeho čepeľ nerovnomerne ostrá, čo mi v tej chvíli neskutočne vyhovovalo. Dávalo mi to záruku, že osoba, do ktorej sa zareže, bude neskutočne trpieť. „Máme celú noc. Aj dlhšie, ak by si potreboval."

„Chcem si to vychutnať," zašepkal som do šera, ktoré bolo naokolo nás. Oheň v krbe tu nehorel, svetlo sme mali iba z jednej žiarovky, ktorá mi visela presne nad hlavou. Ale stačila. Robila nám krásny dramatický efekt, ktorý môjmu oku neskutočne lahodil. Celý deň som na toto čakal. Na moment, kedy budeme ja a Shay tvárou v tvár a ja ho budem môcť konečne zabiť. Bol som Shawnovi vďačný, že ho tu obchádzal do doby, kým som sa nedal do poriadku. Aspoň natoľko, aby som došiel až sem.

„Ver mi, že nie si sám." Zatiaľ, čo ja som čupel pri tom zvierati, Shawn sedel obkročmo na stoličke a v rukách obracal rovnaký nôž, ako ja. Dvere sme za nami zamkli aby nás nik nerušil a aby sme boli len my dvaja a smrť. Smrť niekoho, kto si ju bez pochýb zaslúžil. A práve rovnakým spôsobom, ako som ja poslal na druhý svet chlapov, ktorý dobodali moju sestru.

Bolo mi zle, pozerať sa do jeho hnusnej tváre. V pootvorených očiach som ešte aj v tej chvíli videl pobavenie, ktoré mal určite aj pri vydávaní rozkazu na jej vraždu. Pery mu pritom pohrávali v úškrne, ktorý mi prišiel ale skôr bolestný, ako provokačný. Podľa toho čo povedal Drexel, aj keby žil, bolo by to pre neho viac menej zbytočné. Hlavne, keď sme ho tu držali bez lekárskej pomoci. Bol vlastne zázrak, že ešte žil a mohol tak pocítiť moju postu. Tú, ktorá sa začala v momente, kedy som mu roztrhol tričko a čepeľ noža položil medzi jeho kľúčne kosti. Ešte počas štúdia, keď sme preberali pitvu nám hovorili, aby sme poprípade stále rezali práve odtiaľto. Z bodu, ktorý nás mohol bez problémov dostať hocikde. Ja som už mal v tej dobe jasné, že chcem byť chirurg a nie patológ, ale aj tak som sa o to zaujímal. A hlavne som si mal čas tie znalosti v PHPV precvičovať. Síce len na potkanoch, ale...bola to istá forma štúdia.

„Ak chceš vedieť, je to rovnako príjemný pocit, ako keď som podobne zabíjal aj tvojich komplicov. Akurát u teba, si dám viac záležať," zašepkal som, sotva jeho bolestné syčanie utíchlo. Toto bol ešte len začiatok. Krv pre mňa nebola znakom, aby som prestal, skôr aby som pokračoval. Jedným očkom som pritom pozrel na Shawna, ktorý ale iba prikývol, aby som pokojne pokračoval. A tak som aj konal. Rezal som dovtedy, kým vrchná vrstva kože nebola skoro úplne rozrezaná. Natoľko, aby ste ju mohli pokoj odlúpnuť dole a nechať tak na jeho hrudi čisto svaly a mäso pod ňou. „Nemal si ju dať zavraždiť."

„Nič neľutujem," dostal zo seba cez zaťaté zuby, sotva som mu dal pár sekúnd pauzu. Divil som sa, že znáša bolesť tak dobre a ešte je pri vedomí. Zjavne mi ale chcel hľadieť do očí, až do posledného momentu. Len aby ma presvedčil, že to skutočne neľutuje. „Vyčítam si akurát to, že som....že som...nezabil teba."

„Možno v ďalšom živote...Shay." Zúbkovaným ostrím noža som mu pokožku rozrezal pozdĺž oboch rúk, až sa mi ju úplne podarilo zrezať dole. Obrovské kusy kože som hodil na zem vedľa mňa a nôž mu zaboril priamo do lakťového ohybu, medzi svaly a mäso. A to bol ešte len začiatok. Noc bola poriadne dlhá. A hlavne plná krvi, ktorá sa vpíjala do jeho výkrikov privolávajúcich smrť samotnú.