„Prečo mi vlastne pomáhate?" opýtal sa Miles niekoho. Teda aspoň...aspoň myslím, že to bol Miles. Doslova som cítila, ako mi opúcha celá tvár a preto bolelo otvoriť oči. Ale posnažila som sa. Chcela som vidieť, kde vlastne som a čo všetko sa naokolo deje. Lebo už mi neprišlo, žeby som mala ležať tam na zemi. Nič ma pod chrbtom netlačilo a hlavne mi nebola zima.

„Poznal som jej matku v dobe, kedy bola približne v jej veku. Bývali sme vedľa seba, ale ja som potom prišiel pracovať sem. Znova sme sa skontaktovali, keď sa sem Matthew dostal. Poprosila ma, aby som na neho dohliadol, ak to bude v mojich silách." Ezra, určite to bol on. Spoznala som ho podľa chrapľavého, no veľmi príjemného hlasu. „Škoda, že som nemohol dohliadnuť aj na ňu."

„Čo budeme robiť?"

„Najprv ju očistíme od krvi, ošetríme jej rany na krku a potom...niečo bude aj potom." Znova som sa pokúsila otvoriť oči, ale teraz to išlo ešte ťažšie. Hlavne, keď ma oslepili svetlá vysoko nad mojou hlavou. Čo ma miatlo ale najviac bola skutočnosť, že som pri sebe nevidela Graysona. A pritom som si bola istá, že tam v ringu s Bartonom, prišiel ku mne práve on. Prisahala by som, že som videla jeho tvár skôr, ako som stratila vedomie.

„Camila..." Pozrela som na Milesa, no neviem koľko som toho nevidela. Hlavou som otočiť nevládala a on bol skoro úplne mimo môjho zorného poľa. „Dáme ťa do poriadku, neboj sa." Znova som privrela oči. Na celých boľavých rukách som cítila, ako mi odmotáva bandáž z tej pravej. Prsty som mala úplne stuhnuté bolesťou a obe ruky studené ako ľad.

Mala som príšerne veľa otázok, ktoré som sa ale rozhodla odložiť na neskôr. Na dobu, keď budem možno v trocha lepšej forme. Lebo hoci som chcela mať konečne po všetkom, potešilo ma, že ešte stále žijem. Stále som mala šancu na návrat domov, kde na mňa čakal Grayson. Zo súťaže som bez pochýb vypadla, ale to mi nebránilo v tom, aby som sa vrátila domov. Samozrejme až potom, keď dostanem na slobodu brata.

„Zostaň pri nej, donesiem ľadové obklady," povedal Ezra po dlhej odmlke. Musela som bojovať sama so sebou, aby som zostala pri vedomí, ale nechcela som ešte zaspať. Najprv som musela niečo pozisťovať od Milesa. Ticho ale zostalo ešte aj dobrých pár minút potom, ako sme osameli. Maximálne som tak znova pomaličky pootvorila oči, aby sme mohli na seba hľadieť.

„Matt...čo s ním...čo s ním urobil?"

„Trocha mu prifarbil výraz, ale nič, čo by neprežil," odpovedal skoro ľahostajne. „Dopadol oveľa lepšie, ako ty." Znelo to, akoby sa na neho hneval. Možno sa niečo stalo v dobe, kedy som bola mimo. A možno sa na neho hneval proste kvôli mne. Kvôli nemu a jeho slobode som predsa takto dopadla. Za iných okolností by som sa do podobnej veci nikdy v živote nezaplietla.

„Vypadla som?" Skleslo prikývol. Bandáž, ktorú mi konečne odmotal z ruky bola celá pokrytá krvou, presne ako som aj čakala. Šťastie, že som nevidela, ako mi vyzerajú ruky samé o sebe. „Čo Barton?"

„Neviem. Ak by som tam nevtrhol a ak by Matthew nezačal robiť problémy, zjavne by ťa dobil na smrť."

„Predsa len...sľúbil mi smrť." Akurát som si nemyslela, že bude tak krutá. Alebo, že z nej napokon nič nebude. Iba bolesť, ktorej sa najbližšie dni, či možno týždne nezbavím. Lebo teraz som už mala v zálohe len jednu jedinú možnosť. Sama o sebe bola dosť zúfalá, ale lepšie, ako nič. Aspoň minimálnu šancu som mala určite. „Možno ma príde doraziť."

„Je to možné. Aj ja, aj Ezra máme v noci stráž vo veži, takže...nemá kto pri tebe byť. Samú ťa ale nechať nemôžem, lebo to do rána nezvládneš. Potrebuješ dozor, ak by sa niečo dialo."

„Podaj mi..." Nevládala som dopovedať. Alebo som skôr ani nechcela priveľa hovoriť. Príšerne ma pri každom nádychu boleli rebrá a čím viac som rozprávala, tým viac som potrebovala dýchať. „Sérum."

„Už som ti ho pichol. Keby si hore, určite sa dobre zasmeješ na mojom výraze." Kútiky úst som zodvihla do mierneho úsmevu. Ale to bolo všetko. Vyčerpane som opäť privrela oči, nestarajúc sa o nič naokolo. Oči som v prvom rade otvárala preto, aby som sa presvedčila, či tu Grayson naozaj bol. Ak nie, nemala som o dianie naokolo záujem.

***

Na moje sklamanie som Milesa nikdy okolo seba nevidela. Iba šero v celej izbe, pričom na kraji postele posedával Ezra. Hlavu mal sklonenú a zjavne sa díval do zeme, takže si nevšimol, keď som otvorila oči. Pre niečo som ležala na ľavom boku a nie na chrbte, no...nedalo by sa povedať, že som sa cítila nejako extra nepohodlne.

„Hovoril ste pravdu?" opýtala som sa potichu a konečne upútala jeho pozornosť. V momente pozrel na mňa doslova mrazivými očami, v ktorých ale bolo značné množstvo súcitu. „Poznal ste..."

„Áno, poznal som tvoju mamu, Camila. Nicoletta mohla mať asi toľko rokov ako ty, keď som ju videl naposledy. Stále sme mali dobré susedské vzťahy, bol som skvelý priateľ hlavne jej otca a preto sme zostali v kontakte aj po mojom odchode sem." Bolo zvláštne počuť z jeho úst krstné meno mojej vlastne mami. Hlavne po tom, čo sa stalo.

„Aký bol môj starý otec?" Nikdy som nespoznala ani jedného z nich. Mamin otec zomrel v dobe, keď mal Matt tri roky a jeho manželka iba rok potom. No a otcovi rodičia...kto vie? Vznikli medzi nimi hádky takého rozmeru, že môjho otca úplne odvrhli, akoby ani nikdy nebol ich synom.

„Bol to naozaj zaujímavý človek. Určite by ste si skvele rozumeli. Veľmi rád sa zaoberal históriou našej planéty, mal kopu zaujímavých kníh a nadšene vedel na túto tému debatovať aj hodiny. A hlavne...často sme spolu hrávali šachy." Musela som sa pousmiať. Znelo to, že išlo o naozaj milého človeka, ktorý by mi určite dal do života niečo zaujímavé. A možno by ma naučil hrať šachy ešte lepšie, ako to urobil otec. „K tvojmu bratovi ti poviem len toľko, že si toho za posledné roky vytrpel veľmi veľa. Neviem, či dôvody jeho väzby sú opodstatnené, to usúdiš ty sama, ale..."

„Kde sú záznamy?" Barton mi síce hovoril, že mi dovolí si ich prezrieť keď oficiálne nastúpim, ale jasné, že to nikdy neurobil. Nechcel, aby som sa dozvedela pravdu. Kto vie...možno sa v tom celom viezol aj on. Už by ma vlastne neprekvapilo absolútne nič.

„Neskôr si o tom pohovoríme. Teraz je dôležité, aby si sa vyliečila. Nie si na tom vôbec dobre Camila. Bude podľa mňa zázrak, ak prežiješ do rána." Mal pravdu. Nemohla som vedieť, aké vnútorné poranenia som mohla utŕžiť. A skoro stále boli práve tie, tou cestou do hrobu. „Mala si sa proste vzdať."

„Ja sa nevzdávam." Radšej som rozhovor skončila. Bolo prijateľnejšie privrieť oči a znova počkať na spánok. Počula som pritom pustenú vodu v kúpeľni, takže Miles bol zjavne v sprche. No aspoň som mala na pozadí upokojujúci zvuk, ktorý mi pomohol sa poddať spánku a celkovej vyčerpanosti. Možno keď sa zobudím nabudúce, bude pri mne sedieť Barton, pripravený zabiť ma.

***

„A pamätáš si, keď sme prvýkrát za stenou púšťali tvoj dron? Celý deň sme ležali v teplom piesku a dívali sa, ako nám to čudo lieta nad hlavou." Pousmiala som sa. Bola som hore už hodnú chvíľu, pričom som ale nemala ani poňatia, kde som. A hlavne prečo je pri mne môj brat. „Pokiaľ si dobre spomínam, jednu z fotiek ktoré urobil, si mala zarámovanú na nočnom stolíku."

„Mala..." Doteraz som neprehovorila, tvárila som sa, že ešte spím, ale už mi to nedalo. Konečne som po dlhej dobe počula jeho hlas bez toho, aby sa na mňa hneval, alebo aby kričal. Bol to akoby znova ten Matthew, pre ktorého som prekonala celú tú obrovskú vzdialenosť. „Pozerala som na ňu každú noc...pred spaním..."

„Ako dlho si už hore?" Keď sa odpovede nedočkal, dostala som akurát pusu na čelo. Tuho som pri nej privrela oči ale s tým, že som sa ich následne ešte chystala otvoriť. „Keby som vedel, že ma počúvaš, nebol by som tak milý. Rovno by som ti vynadal za celý ten nezmyselný súboj, alebo skôr celú súťaž."

„Neskôr." Teraz som jeho kázne počúvať odmietala. Chcela som si vychutnať akurát tak pocit, ktorý som mala len vďaka jeho objatiu. Konečne mi nebola zima a nič ma na chvíľu akoby nebolelo. Vlastne mi to ani neprišlo, žeby sme boli stále vo väznici. Ale pokojne u nás doma, v mojej, alebo jeho posteli. U nás doma...zaručene by som tam chcela aj napriek všetkému stráviť niekoľko dní osamote s Graysonom. Aby konečne spoznal, aká v skutočnosti som.

„Má cenu, aby som sa pokúsil ospravedlniť?"

„Nie, lebo si sa choval neskutočne...odporne." Viac, som mu k tomu nemala čo povedať. Stále som sa hnevala a dlho ešte určite aj budem. Nemal dôvod, aby sa ku mne počas tých ťažkých dní tak choval. Nikdy som mu ničím neublížila, bola som ochotná pre neho obetovať všetko a on sa mi v tej dobe otočil chrbtom. To mu nebudem schopná len tak na počkanie odpustiť.

„Ja viem, priznávam si to. Dúfal som ale, že ti tak vtlčiem rozum."

„Si hlúpy."

„Nie každý je génius, ako ty. Vieš, väčšina populácie nemala tú možnosť, aby mala tvoj mozog." Ak by som nebola tak unavená, opýtala by som sa, ako to myslel. Čo akože bolo na mojom mozgu také iné? Niečo málo určite, ale nemohlo to byť nič špeciálne. Otec by mi to bol určite povedal. „Prepáč. Tak som to...tak som to nemyslel." Hocijaká reakcia si žiadala priveľa energie, takže som radšej opäť privrela oči. Cítila som sa divne. Otupene, celé telo som mala príšerne stuhnuté, rebrá boľavé akoby na mne ležať stokilový človek pokojne aj hodiny a krk ma zozadu neuveriteľne štípal. Ale zjavne za to mohli rany od reťaze. Matne som si spomínala na to, ako som ju mala utiahnutú okolo krku, pričom sa ma Barton pokúšal zaškrtiť.

***

„Tak? Všetko v poriadku?"

„Viac-menej. Prespala skoro celú noc." Milesov hlas niekde za mojim chrbtom ma neskutočne potešil. Už menej to, ako ma vzal na ruky, ale nevydala som zo seba ani hlásku. Nechcela som sa lúčiť s Mattom, ani nič podobné. Bolo pre mňa oveľa výhodnejšie ešte predstierať spánok. „Keby sa niečo stalo, daj mi vedieť."

„Jasné," odvetil mu stroho a pery následne pritisol mne na vrch hlavy. „Ďakujem, že si na ňu počas noci dával pozor. Mohol som byť aspoň o niečo pokojnejší."

„Je to predsa moja sestra." Už som len čakala nejakú poriadne hnusnú poznámku, ale žiadna neprišla. Namiesto toho sa dal Miles do pohybu, pričom mne každým svojim krokom spôsoboval iba viac a viac bolesti. Jeho ruka mi príšerne tlačila na chrbát, až som mala slzy na krajíčku, kým ma konečne položil, zjavne na posteľ. Musel si to všimnúť, lebo sa ku mne sklonil a následne utrel tie, ktoré mi stiekli po lícach.

„No tak...všetko je v poriadku. Mrzí ma, ak som ti nejako ublížil." Pokývala som hlavou, aby si nič nevyčítal a radšej sa k nemu pritúlila tak, ako to len išlo. Hnevala som sa skrátka sama na seba. Za všetko. Úplne za všetko. Za to, čo som urobila, ale aj to, čo som neurobila. Aj na brata som mala byť v noci miernejšia. Strážil ma neviem koľko hodín, dával pozor, aby som sa vôbec dožila rána a ja...teraz ja som bola tá, ktorá sa nevie správať a necení si to, čo pre mňa druhí robia. „Niečo vymyslíme, hej? Pôjdeme čoskoro domov. Zase uvidíš Graysona...a Evie."

„Ďakujem," dostala som napokon zo seba, s úplne zovretým hrdlom. Pri mojom stave bolelo ešte aj plakať, ale nemohla som si pomôcť. „Urobil si toho pre mňa viac...viac, ako si zaslúžim."

„Za svoju odvahu a guráž si zaslúžiš, aby ti pri nohách ležal celý svet," zašepkal mi upokojujúco do ucha a prihodil ešte jeden bozk na líce. Hneď ako si tam ku mne ľahol, si ma akoby automaticky k sebe pritúlil, pričom ja som si čelo oprela o jeho hruď. V jeho objatí bolo zrazu tak príjemne. „A teraz zavri oči a dopraj si natoľko zaslúžený oddych. Možno si prehrala bitku, ale na konci celej tejto vojny, budeš neohrozeným víťazom. A ja budem hrdo stáť po tvojom boku, nech by sa nám do cesty postavilo čokoľvek. Či už tu, alebo doma."

„Prečo?" Možno som ani odpoveď vedieť nechcela. Nie, keď som si uvedomila, že zjavne aj jemu zvieralo hrdlo od premáhania sĺz.

„Stačil mi včerajšok. Pocity ktoré som pri pohľade na váš súboj prežíval sa slovami ani opísať nedajú. Hoci som vedel, že prehráš a dopadneš škaredo, videl som v tebe víťaza. Človeka, ktorý zdolá úplne všetko, čo pre neho život prichystal. Celú noc som nad tým premýšľal a prišiel k záveru, že chcem byť pri tebe, keď sa tak stane. V živote...v živote nezabudnem na ten pohľad plný sily a nenávisti, ktorý si včera počas súboja mala."

***

Zobudila som sa vlastne na to, ako ma niekto veľmi príjemne hladil po odhalenom stehne. Oči sa mi stále neotvárali ľahko, ale výhľad len pár centimetrov od mojej tváre stál za to. Bez pochýb. Hneď som sa dokázala usmiať aj napriek všetkému. Verte mi, pri pohľade do očí, ktoré som tak dôverne poznala, to inak ani nešlo. Nie, keď sa ich nádherná hnedá farba leskla šťastím a láskou. Úprimnou láskou, ktorá bola venovaná iba mne.

„Tak veľmi mi chýbaš zlatko."

„Grayson..." Opatrne som k nemu načiahla ruku a pohladila ho po líci. Jeho jemné strnisko mi pošteklilo prsty, čo bol pocit na nezaplatenie. Všetko sa zdalo tak reálne. Známe steny mojej vlastnej izby, mäkučká posteľ, voňavé prikrývky, alebo jeho snehobiela košeľa, v ktorej som bola oblečená. „Čoskoro prídem, neboj sa."

„Neboj sa?" zopakoval po mne. Ruku pomaly a veľmi opatrne presunul z môjho stehna až hore, kde ma vzal za bradu. Ešte aj tento dotyk bol tak plný nežnosti a to o chvíli, kedy ma pobozkal, už ani nehovorím. To bola chvíľa, ktorá okolo nás mala pokojne moc zastaviť celý vesmír. A v tej chvíli som si to želala. Nechcela som, aby sa tento sen niekedy skončil. Iba ak by som sa potom prebudila rovnako vedľa neho. „O teba sa nejde nebáť."

„Zas až taká zlá nie som," oponovala som mu, za čo som si vyslúžila ešte jeden bozk. Za celý ten čas som vlastne úplne zabudla, ako jeho pery chutia. No teraz mi to dokonale pripomenul a oživil tak spomienky aj na naše prvýkrát. Veľa som na to myslela, dávala som si za vinu, že sa to stalo práve tesne pred mojim odchodom, ale...ak by sa to nestalo, ľutovala by som. Hoci ja som nebola typ, ktorá brala sex ako najdôležitejšiu časť vzťahu, mali tie chvíľky svoje čaro. Upevnilo to náš vzťah.

„Vráť sa mi prosím čím skôr. Už nechcem tráviť noci sám."

„Daj mi ešte chvíľku. Maximálne dva mesiace a potom už budeme spolu." Teraz som to už myslela vážne. Bude tu moja práca, to určite áno, ale nebudem ju dávať na prvé miesto. Nie, ak mi toto odlúčenie ukázalo, nakoľko mi na Graysonovi záleží a nakoľko som na neho naviazaná. On mi bude vždy prednejší, než klony a ich tvorba. „Sľubujem, že sa vrátim a už bude dobre."

„Milujem ťa," zašepkal ešte stále len pár centimetrov od mojich pier, ktoré ešte aspoň raz chceli stretnúť tie jeho. „Milujem ťa..."

„Aj ja ťa milujem, Grayson. Ani nevieš ako veľmi." S plačom, ale dočkala som sa bozku. Bozku, ktorý spečatil pravdivosť našich slov.