„Musíš hádzať tie grimasy?" opýtala som sa Milesa, ktorý tam nado mnou prevracal oči už tri minúty. Už minule som mu povedala, že ak pohľad na ihly neznesie, nech sa proste nepozerá, ale chlapec zjavne veľmi rád skúša vlastné limity. Lebo aj ja...musela som mať to šťastie a len hodinu pred tým, ako ma dobijú na smrť, som začala vykašliavať krv. A to ma Drexel pár dní dozadu pochválil, že sa v tomto smere dobre držím. Hold, tak už asi nie.

„Nechápem, ako to robíš."

„Myslíš, ako si vyberám medzi životom a smrťou?" Urazene mi vyplazil jazyk, až mi to naozaj prišlo, akoby sme boli malé deti. Ale fajn, aspoň sa mu podarilo nejako ma rozptýliť, lebo nervy som mala pomaly na prasknutie. Nevyspala som sa dobre, chrbát som mala celý ubolený a to som radšej ani nemyslela na to, ako dopadnem. Bude zjavne šťastie, ak sa mi podarí odísť po vlastných. „Drž sa potom toho, čo som ti povedala. Sleduj každý detail, aby sme vedeli, kde môžeme niečo zlepšiť."

„To si mi nedala práve najľahšiu úlohu."

„Chceš si vymeniť pozície?" Prísne som na neho zazrela a konečne si vytiahla ihlu spod kože. Už som mala celú ruku stŕpnutú a preto to bol zjavne tak príjemný pocit. Proste som ju len hodila na posteľ, vzala vreckovku a silno si ju pritisla na miesto vpichu. Zbytočné modriny ani nič podobné som nepotrebovala.

„Pozri, ja viem, že si nervózna, ale to ti nijako nepomôže. Skôr len priťaží."

„A čo mám robiť? Nemám absolútne žiadnu chuť do toho ísť. Príde mi, že to robím úplne zbytočne, pre niekoho, kto si nič z mojich činov neváži." Dokonca ani posledné dva dni nič nezmenili na tom, že Mattie bol na mňa stále vrcholne nahnevaný. Nerozprávali sme sa, hoci ja som za ním bola aj včera, aj predvčerom. Možno som si tým len zbytočne ubližovala, ale dúfala som, že konečne pochopí moje činy a prestane sa chovať, ako hlúpe ofučané decko. „Ak by to nebol môj brat, zbalila by som sa a išla späť domov."

„Nezabúdaj, že cestou späť na teba čaká ešte niečo."

„Čo?" opýtala som sa prekvapene, načo sa on postavil zo svojej postele a presadol si ku mne. Aj s dvoma rolkami bandáží, ktoré ukradol u ošetrovne, aby mi aspoň tak pomohol prežiť súboj.

„Jade a celá ich komunita. Sľúbila si, že sa cestou späť zastavíš a skontroluješ ich."

„Aha...jasné." Pri tom všetkom, som na nich úplne aj zabudla. Mala som starostí vyše hlavy a ich komunita na pokraji skazy mi úplne vyfučala z hlavy. „Pochybujem, že Jamima, alebo niekto iný schválil niečo z toho, čo som navrhla. Hlavne ak im Jade povedal, že sú tie nápady z mojej hlavy."

„A ak ich aj skúsili a poprípade nezabrali, môžeš sa tešiť na vlnu kritiky."

„Hurá," predniesla som s hranou radosťou a radšej odložila striekačku s ihlou. Nemala som ich neviem koľko a preto som nemohla zakaždým brať novú. Mala som so sebou proste v malej fľaške dezinfekciu, ktorá sa veľmi úspešne starala o to, aby som v tomto smere nemala žiadne problémy. „Už sa teším, ako zas ja budem v ich očiach ten najväčší diabol, aký kedy prekročil ich hranice."

„Možno ak by bol diabol tak rozkošný ako dokážeš byť čas od času ty, viac ľudí by sa tešilo na cestu do pekla." Otvorila som ústa, že ho zotriem nejakou poznámkou, ale čo som mala na podobnú vec povedať? Nechala som to čisto iba na úsmeve, ktorý sa zmocnil aj jeho pier, načo ma vzal za pravú ruku. Nemala som poňatia, ako mi chce zápästia a hánky obviazať, ale tak on hádam vedel. „A teraz...už si moc presný postup nepamätám, ale hádam to nejako dáme dokopy."

„Chodil si snáď niekedy na box?"

„Ja nie, ale môj bývalý najlepší kamarát áno. Často som sa motal okolo, keď trénoval a tam som od neho túto techniku akosi odpozeral." Zaujímavé, navyše ak mi to mohlo nejako pomôcť. Mlčky som ho teda sledovala, ako odmotal začiatok jednej z bandáží a urobil na nej očko zabezpečené uzlíkom, ktorý som nemala ani poňatia, ako urobil, ale fajn. Nechala som ho, aby robil čo potrebuje. To očko potreboval zjavne na to, aby som si cez neho prevliekla palec a aby sa mala celá bandáž kde uchopiť. „Pokrč trocha prsty," povedal skôr, akoby mi smerom od palca obtočil bandáž okolo zápästia trikrát. Následne urobil to isté, akurát, že teraz mi ňou pokryl celú dlaň, aj hánky.

„Nebude mi to skôr zavadzať?"

„Nie, neboj sa. Našiel som ti v zbrojnici aj rukavice, takže by si nemala mať problém." Od palca mi potom bandáž potiahol smerom hore, pomedzi malíček a prstenník, vrátil sa späť k palcu a rovnakým spôsobom teraz bandáž pretiahol pomedzi prstenník a prostredník a následne ešte medzi prostredníkom a ukazovákom. Ako ďalšie mi ju ešte raz poriadne obmotal okolo palca, otočil mi ruku dlaňou hore a pohyb zopakoval, čo malo podľa jeho slov všetko zafixovať na mieste. Ruku mi znova obrátil dlaňou dole a bandáž štyrikrát obtočil okolo hánkou, hoci vraj stačí pokojne aj dvakrát. No obaja sme asi mali pocit, že viac bude v tomto prípade lepši.

„Tak a základ máš hotový."

„A čo s tým zvyškom?"

„Ten ak zostane, sa už len použije na miesta, ktoré by si ešte mohla potrebovať spevniť." Prikývla som a ďalej ho sledovala, ako urobil ešte niekoľko pohybov, ktoré som už videla. Okolo hánkou mi ju obmotal ešte dvakrát, následne pár obtočení okolo zápästia, dve pre istotu ešte okolo palca a jedno posledné okolo zápästia, kde bandáž skončila. Zachytil ju na mieste dvoma striebornými sponami, ale čo ma dostalo úplne, bola hrubá čierna lepiaca páska, ktorú vytiahol z vrecka nohavíc.

„Robíš si žarty?"

„A? Vieš ako sa hovorí...ak niečo neopravíš lepiacou páskou, použila si jej málo." Pokrútila som nad ním hlavou, no jeho to nezastavilo. Ruku mi polepil o niečo nižšie ako bandáž začínala a potom pásku potiahol po celom mojom zápästí, takže bolo všetko stopercentne zafixované na mieste. „Hotovo. Už len druhá ruka."

„Vyzerá to sľubne, takže som zvedavá." Nechcela som mu priznať, že celej veci moc neverím, takže som ho zostala mlčky sledovať, kým mi obviazal aj druhú ruku a následne podal rukavice. Boli z príjemnej kože, navyše bez prstov, takže som aspoň vyzerala...drsne? Ja neviem, ale zakryla som nimi jasne bielu bandáž, ktorá by zjavne zbytočne pútala pozornosť.

„Určite tam ale nechoď iba v jednom tričku."

„V každom prípade si musím dať niečo na dlhý rukáv, aby som zakryla tú pásku," odvetila som vstávajúc z postele. Stále mi ešte od séra nebolo moc dobre, hlava sa mi motala dosť slušne, ale musela som to rozchodiť. Preto som aj prešla ku skrini a niečo si odtiaľ vyhrabala. Čierne tielko, na vrch mikinu, ktorá mi ešte stále dovolila, aby som sa voľne hýbala a napokon...našla som tam aj Evanovu károvanú košeľu z PHPV, ktorú mi dával ešte dole v kanalizácii, pri úteku.

„Ukáž...aj tá by sa mohla zísť," povedal Modro očko, keď videl ako nešťastne si ju obzerám. Priniesla však späť veľa spomienok, či už na to miesto plné utrpenia, alebo na neho samotného. Na môjho drahého Evana. Pár jeho povzbudivých slov by sa mi teraz určite zišlo. „Ak sa dostaneš na zem, čo zjavne dostaneš, dávaj pozor, aby ťa nekopol súper do hlavy. Kým poriadne vidíš a si plne pri vedomí, dokážeš sa ubrániť, ale potom mu už budeš vydaná na milosť a to by som nechcel." Kývol mi hlavou, aby som si vyhrnula mikinu aj s tielkom, pričom košeľu trocha zložil, aby pôsobila hrubšie a tak mi ju uviazal okolo pása, zjavne aby mi aspoň trocha chránila brucho, kedy schytám úder, či kopanec práve tam.

„Ak by bolo treba, môžeš ty, alebo niekto iný zasiahnuť?"

„Pochybujem, že to Barton dovolí." Jasné, on bude určite nalepený na mreže, len aby si zblízka vychutnal moju porážku. Posledné dva dni, odkedy som ho videla bojovať som sa mu vyhýbala tak, ako som len vedela. Keď sa mi aj prihovoril, alebo niečo, nedívala som sa mu do očí a hlavne som sa nesnažila si nejako presadiť svoj názor. Videla som totiž na ňom, že mu tá výhra zjavne poriadne stúpla do hlavy. Na každého zazeral, akoby bol svätý.

„No nič...som zvedavá, koho dostanem."

„Tak Barton je mimo, ten nabúchaný týpek tiež, keďže bojoval včera, čiže...možno by to nemuselo byť nič hrozné. Stále si síce najmenšia a najslabšia, ale zvyšok by ti nemal robiť také problémy, ako tí dvaja."

„Už aby som mala po tom." S povzdychom som sa ešte posadila na kraj postele a poriadne zhlboka sa nadýchla. Nervozita už robila svoje. „Bojím sa."

„Prirodzene," odvetil potichu a na moje prekvapenie, sa ku mne posadil a objal ma okolo ramien. Po posledných dňoch to ale padlo nadmieru dobre. Konečne som aspoň na chvíľu mohla pocítiť, že je niekto pri mne v celej tejto šialenosti. „Zbytočne by som ti hovoril, že v teba verím, no dúfam, že budeš mať aspoň dosť rozumu na to, aby si vedela, kedy je múdre ustúpiť. Nemôžeš pre výhru nasadiť aj svoj život, lebo doma sú ľudia, ktorí na teba čakajú a ktorých by tvoja smrť položila, na to prosím mysli."

„Myslíš, žeby som si mala pohovoriť s Graysonom?" Nie, nedokázala som od toho nápadu upustiť. Nie, ak som vedela, čo sa doma deje. Musela som na vlastné oči vidieť, že je živý. „Snažila som sa na ten nápad zabudnúť, ale nejde to. Nedokážem veriť iba slovám od Drexela, musím ho konečne vidieť hoci viem, že to bude neskutočne bolieť."

„Tak bolieť to bude určite, ale možno ti to pomôže." Zjavne vycítil, že už o tom nechcem hovoriť a tak túto tému ukončil iba nežným bozkom do mojich vlasov. S rozhodovaním mi teda moc nepomohol, ale asi uznal, že aj tak ja som tá, ktorá musí urobiť konečné rozhodnutie. A bola to vlastne pravda. Ak prežijem nasledujúce minúty, asi by som to mala proste risknúť a na chvíľu si s Graysonom pohovoriť. Nemám...nemám čo stratiť.

***

„Hlavu hrdo hore," povedal Miles, pričom som sa ja ale odmietala pustiť jeho ruky. On už stál na druhej strane mreží, no ja som sa ho v nádeji na pomoc držala tak pevne, ako to len išlo. „Hlavne sa hneď na začiatku nenechaj zvaliť na zem, hej? Potom by si mala byť v poriadku. Využi to, že si malá a rýchlejšia, ako oni."

„Nemám šancu," zašepkala som hľadiac do jeho očí, ktoré ale boli rovnako plné strachu, ako tie moje. Na Matta som sa pritom ani nedokázala pozrieť. Nie, ak bol len kúsok odo mňa a vedela som, čo sa mu zjavne preháňa v hlave. Určite by ma radšej vlastnoručne zabil, než aby sa pozrel, ako to robí niekto iný. A pre čo vlastne? Pre jeho slobodu.

„To nie je žiadna novinka." Pokúsil sa o úsmev, ale ja som ho podporiť nedokázala. Nie, keď sa zrazu objavil veliteľ, nasledovaný Bartonom. Obom hneď padli oči na mňa, ako sa vydesene tisnem na mreže, čo najďalej od súpera. Nie, žeby bol neviem ako hrozný, ale desila som sa ho. Asi tak o hlavu vyšší chlap, zjavne ešte raz môjho veku s hnedými vlasmi a výrazne sivými očami. Podľa slov väzňov sa volal Wilson, čo bola pre mňa ale zbytočná informácia.

„Nebudeme to nijako naťahovať," povedal veliteľ rozhodným hlasom. „Nech vyhrá ten lepší." Tak rýchlo, ako sa objavil aj zmizol, no na moju smolu tam nechal Bartona. Nechcene, ale stretli sa nám pohľady, pričom ma dobre, že očami neprebodol. Radšej som teda pustila Milesa a vzdialila sa od mreží. Riskla som ešte rýchly pohľad na brata, ale to bolo všetko. Následne som sa už musela sústrediť, ako sa len dalo.

Wilson si ma šikovne premeral pohľadom, pričom mu stačil jeden prudký pohyb vpred, aby ma vydesil natoľko, nech zacúvam. Skoro som sa pritom potkla o vlastné nohy, takže som vyvolala dosť hlasný smiech, či už väzňom všade naokolo, alebo stráží, ktorá sa na mňa prišla pozrieť. Alebo sa na mne skôr pobaviť. Počítala som s tým, že sa mi bude smiať zjavne každý, kto bol nablízku. No...dala som sa plne do toho aj napriek všetkému. Stále som síce potláčala strach, no musela som ukázať aspoň maličkú odvahu.

„Bolo by lepšie, ak by si sa hneď vzdala," povedal Wilson, sotva sa znova priblížil. No teraz som necúvla. Ruky som zaťahala v päsť a proste čakala, kedy zaútočí. Prvá som si na neho netrúfla. „Vyhla by si sa zbytočnej bolesti."

„Mal by ste to moc ľahké." Chcela som si zachovať aspoň trocha úcty voči nemu a preto som mu vykala. Bol predsa starší a nepoznali sme sa dosť nato, aby som ho oslovila ako nejakého kamaráta.

„Si hlúpa ak myslíš, že máš šancu." Pousmiala som sa nad jeho slovami a na chvíľu sklopila zrak do zeme. A to bola vec, na ktorú zjavne čakal. Na moju chvíľku nepozornosti, ktorú by mohol okamžite premeniť v útok. Ani neviem ako, ale razom bol pri mne, pričom sa zahnal pravou rukou, mieriac mne priamo na hlavu. Šťastie, že som to zaregistrovala včas a prikrčila sa. Nebolo to ťažké, moja výška mi vlastne veľmi pekne nahrala do karát. Nemala som ani poňatia ako útočiť a preto som do neho pre začiatok len sotila, nech sa medzi nami zas vytvorí vzdialenosť.

Mala som ale zjavne zobrať všetku svoju odvahu, aby som zaútočila. Lebo keď sme sa zas ocitli priveľmi blízko sebe, on mi ukázal, čo som svojim zaváhaním spôsobila. Svoje pochybenie som si plne uvedomila, keď mi pravú ruku vykrútil tak, až mi ju skoro zlomil a potiahol ma pritom za vlasy. Zaklonil mi tým hlavu, až mi zapraskalo v krku a pozrel mi posmešne do očí. Určite videl, ako sa mi do nich od bolesti natlačilo pár sĺz, ale podarilo sa mi ich zadržať. Radšej som sa mu snažila postúpať po nohách, aby ma pustil, ale...ale on akoby to ani necítil. Hlavu mi zaklonil ešte viac, až som stratila rovnováhu a padla mu k nohám. Ruku mi tým pádom pustil, ale vlasy mi držal tak dlho, až som skoro nebola na zemi. Bol to pocit, akoby mi polovicu z nich vytrhal.

„Ešte stále máš chuť sa hrať?" Snažila som sa vstať na nohy hneď, ako ma pustil, no možnosť som nedostala. Kopanec do ľavého boku ma zdržal pri zemi a rovnako aj jeho ruky, ktoré sa mi zapreli zozadu do ramien a pritlačili ma k podlahe. Líce sa mi oškrelo o chladný a drsný betón, čo vyvolalo len ďalšiu bolesť. Prosebne som uprela oči na Milesa, ktorý oboma rukami zvieral mreže tak pevne, až mal biele hánky. Videla som beznádej a strach v jeho očiach, čo ma zjavne donútilo, aby som sa snažila. Zaprela som sa dlaňami do podlahy a vstala skôr, než by prišiel ďalší kopanec, tentoraz do druhého boku.

Pokúsila som sa zaujať nejakú tú obrannú pozíciu, pričom sa mi veľmi rýchlo vyrútil naproti, aj s pripravenou ľavou päsťou. Znova mi mieril na tvár, no podarilo sa mi jeho úder vyblokovať. Síce mi veľmi nepríjemne zasiahol priamo do kosti na ľavom predlaktí, no to nebolo nič. V pohode som bolesť predýchala a pokúsila sa vybrániť všetky jeho údery. Ľahké to nebolo, dostala som zásah do brady, či do ľavého líca, ale prišla chvíľa, kedy sa podarilo zaútočiť aj mne. Pristúpila som k nemu bližšie, zovrela ľavú ruku v päsť a namierila mu priamo na ústa. Doslova som na prstoch pocítila chvíľu, kedy som mu vrazila medzi zuby.

„Výborne!" zakričal mi Miles, čo zaujalo dosť Wilsonovej pozornosti, aby som ho dostala na zem. Síce tak, že som na neho skočila a tiež sa ocitla na zemi, ale bol to pokrok. Presne ako vtedy v PHPV, keď som takto dostala Carleyho, som sa pokúsila si na neho sadnúť, aby neušiel, no nestihla som. Zhodil ma vedľa seba, bleskovo sa prevalil a zrazu to bol on, kto mal na vrch.

„Ale snažila si sa...to sa cení," povedal hnusne. Päsťou ma zasiahol do oka, pri čom som už bolestivý vzlyk neudržala. Určite ma počuli všetci naokolo a Barton...Barton sa dokonca začal smiať. Tak hnusne, až mi nabehli zimomriavky na chrbte. No prebudilo to vo mne aj hnev, ktorý bol základom na to, aby som sa snažila oslobodiť. Mykala som sebou tak dlho, až kým sa mi ho nepodarilo prevaliť na bok. Hlavu si buchol o betón zjavne dosť silne, keďže hneď nevyskočil na nohy.

Využila som tých pár sekúnd, vstala a aby som ušetrila bolesť na rukách, radšej som si do neho kopla. Celou silou a nie raz, či dvakrát. Ale toľkokrát, až kým ma nechytil za nohu a zas nestiahol na zem. No ani tam som nechcela hrať rolu obete, preto som sa ho pokúsila udrieť skôr, ako to urobil on. No minula som. Päsť mi presvišťala len kúsok od jeho tváre. Podarilo sa mu tým pádom ma chytiť za zápästie a trhnúť mnou tak prudko, až som skončila zas celým telom ležiac na zemi. Dúfala som, že ma nechá tak a počká, kým vstanem aby sme pokračovali tak, ale on nie. Chytil ma okolo pása, vytiahol ma na nohy a následne sotil do mreží tak prudko, až sa celé zatriasli. Bolo to, akoby mi samotné železo vrazilo facku a potom ma sotilo na zem.

„Vzdaj to!" zakričal na mňa známy hlas. „Nemáš šancu, celé toto je vrcholne úbohé!" Pozrela som na Matta, ktorý bol len kúsok odo mňa. Oči mal plné smútku, pričom ale jeho výraz pôsobil tak neskutočne nenávistne. No nie voči Wilsonovi, ale voči mne.

Kým som pozerala na neho, Wilson ma znova schmatol za hlasy a tresol mi hlavou o mreže. Všetky zvuky sa mi v tej chvíli akoby zliali do jedného, obraz sa mi rozmazal a slzy mi naplnili oči. Určite som od bolesti zakričala, ale ja sama som nič z toho nepočula. Dokonca ani to, čo mi Miles hovoril. Rozmazane som videla len to, že mi niečo kričí a rozhadzuje pritom rukami. Zaprela som sa do mreží, ktoré sa stali mojou jedinou oporou, no prišiel ďalší úder. Do brucha som dostala kopanec, pri ktorom bola využitá zjavne všetka sila, akú v sebe Wilson mal. Skoro mi vyrazil dych, no...stihla som sa aspoň trocha prikrčiť, aby bolesť nebola možno natoľko výrazná. Chrbtom som sa natisla úplne na mreže a pomaličky vstala, pričom som si pripomínala iba to, aby som pokojne dýchala.

„Okamžite sa vzdaj!" Zakričal Matthew znova. Možno ak by nebol ku mne tak blízko, nič by sa nebolo stalo, ale takto... „Nikdy si nemala proti nemu, ale ani proti nikomu inému šancu. Si vrcholne hlúpa ak myslíš..." Nedokončil to, čo hovoril. Nemal na to šancu. Stačilo mi pár krokov, aby som bola pri ňom a aby som ho veľmi efektívne umlčala fackou, až ma zaštípala dlaň aj napriek bandáži a rukavici.

„Drž už konečne hubu!" zahriakla som ho ľadovo ostrým tónom. Vraždila som ho očami, pričom som spoza seba začula kroky. Wilson sa snažil prikradnúť, aby ma udrel znova vo chvíli, kedy nedávam pozor, ale mal smolu. Priveľkú smolu. Podarilo sa mi totiž zohnúť, otočiť a vraziť do neho tak silno, až sa ocitol na kolenách. Zaťahal som zuby, potlačila všetku bolesť a vydala sa mu naproti, na čo ale reagoval rovnako. Taktiež zaujal bojovú pozíciu, takže chvíľa, kedy sme na seba narazili bola tvrdá. Ramenom mi prebehla vlna tupej bolesti, následkom čoho som ani nepocítila, kedy ma zaň chytil a hodil do jedného zo stolov, ktoré boli nablízku. Jeho hrana ma poškrabala na krku, kde som onedlho pocítila tenký pramienok teplej krvi.

No stôl nablízku sa mi zišiel. Wilson ku mne bez váhania vykročil, aby ma hodil do niečoho ďalšieho, no podarilo sa mi ho potknúť. Taktiež spadol skoro na rovnaké miesto ako ja, čo mi nahralo pár sekúnd. Utrela som si krv z krku, vyhupla sa na dosku stola a potom z neho preliezla rovno na mreže. Potrebovala som aspoň na dve, tri minútky chytiť dych a toto mi dalo trocha času. Zdola na mňa nedočiahol a veľmi som dúfala, že nebude šplhať za mnou.

Dívala som sa naokolo seba, chvíľu na Milesa, potom na brata, no najväčší súper, na akého som narazila, bol Barton. On a jeho mrazivý pohľad plný radosti z toho, ako dnes prehrám. Možno si myslel, že ak stojí tam v šere, nevidím na jeho úškrn, ale opak bol pravdou. Na tej hnusnej tvári mu svietil, ako nejaký maják pútajúci pozornosť. Mal ale svoj efekt. A to taký silný, až som neverila tomu, čo som urobila ako ďalšie. Bez toho, aby som si dopriala chvíľu na oddych som priamo z mreží skočila dole na Wilsona, ktorý sa stále staval na nohy a dostala ho na zem. Sama som pocítila veľmi ostré bodnutie bolesti v rebrách, ale to nebolo nič oproti tomu, ako som sa do neho pustila. Vložila som nádej do toho, že mi Miles obviazal hánky naozaj dobre a použila päste ako zbraň. Boli údery, ktoré som minula, ale oveľa viac ich bolo takých, ktoré veľmi úspešne našli svoj cieľ.

Wilson sa pokúsil ma chytiť okolo krku, ale pravou nohou som mu ruku pritlačila k zemi a dala si naozaj záležať, aby som mu podrážkou topánky tlačila na zápästie čím silnejšie. Chcela som počuť zvuk praskajúcich kostí, ale na to som mala primálo sily. Preto som sa sústredila len na to, aby som ho udierala čím rýchlejšie a čím silnejšie. Musela som ho zničiť skôr, akoby ma dostal znova. Chrbát som mala stuhnutý bolesťou a ani následný pád priamo naň mi nepomohol. Wilsona som ale aj napriek tomu ešte aj zo zeme kopla rovno medzi nohy a keď s kvílením padol, ešte aj do tváre.

„Poďme! Teraz sa musíš postaviť!" prikázal mi Miles drsným hlasom. Oči sa nám ale nestretli. Nemala som čas ho v tom zmätku hľadať. Chvíľami mi nebolo ani jasné, na ktorej strane by mal stáť. Mala som veľký zmätok ohľadne priestoru okolo seba, všetko sa mi motalo pred očami, pričom ma veľmi nechceli udržať už ani vlastné nohy. Ale nemali na výber. Musela som to ešte dokončiť a teraz som na to mala dokonalú šancu. Sotva som vstala, dostal Wilson ešte jeden kopanec do brucha a len čo sa pokúsil ešte postaviť, som si požičala jeho taktiku. Schmatla som ho za vlasy a sotila do stola s takou intenzitou, až oceľ zadunela a stôl sa prevrátil priamo na neho.

Sťažka som dýchala, čakala na chvíľu, kedy by sa ešte pokúsil postaviť, ale...na moju smolu naozaj prišla. Ešte stále nemal dosť, pričom ja som bola na pokraji síl. Mala som pocit, že za chvíľu vypľujem pľúca, no on mal v sebe stále dosť energie, aby ma sotil väzňom pod nohy, kde si do mňa nejeden z nich kopol. Matt bol odo mňa ďaleko, Miles zjavne ešte ďalej, takže som bola zas na všetko iba ja. Pritom sme boli už obaja doudieraní a sotva sme lapali po dychu. No rozhodovalo zjavne to, kto je sinejší a viac skúsení v podobných situáciách. A to som ja nebola ani náhodou.

Všetko som ale vložila do posledného útoku. Ešte naposledy som sa ho pokúsila dostať na zem bez toho, aby mi nejako výrazne ublížil, ale...to sa mi nepodarilo. Nie, keď som skončila pod ním, pričom mi predlaktie pravej ruky pritisol ku krku tak silno, až som sa nemohla zrazu nadýchnuť. Boľavý chrbát mi jeho váha tlačila k drsnej zemi a tým, že som kopala nohami, som sa nikam nedostala. Mne sa ho okolo krku nepodarilo chytiť, pravú ruku mi svojou voľnou pritisol k zemi a tlak na mojom hrdle ešte zosilnel. Do očí mi vystúpili slzy, ktoré mi stiekli po tvári a na krku sa zmiešali s krvou.

„Ak sa vzdáš, nechám ťa nažive," zašepkal mi, sklonený až priveľmi blízko. Dal mi ponuku, aby ušetril môj život, ktorú som ale nemohla prijať. Nie ja. Ja som nikdy nebola typ, ktorý sa vzdával. Radšej by som zomrela za niečo, za čo som bola tak veľmi ochotná bojovať, než aby som sa strápnila tým, že ustúpim. To som si proste nemohla s mojou hrdosťou dovoliť. Preto som nič nepovedala. Hľadela som na neho, hoci som videla iba veľmi rozmazané farebné šmuhy.

„Camila!" ozvena môjho mena akoby úplne naplnila priestor naokolo nás. Pripomenula mi, kto vlastne som a prečo ešte stále žijem. Mám svoje poslanie. Musím pokračovať v práci, ktorú mi otec zanechal a hlavne...musím sa vrátiť domov. Nechala som tam ľudí, ktorí pre mňa znamenajú všetko a musím sa k nim vrátiť. Nechala som tam jeho. Muža, ktorého ľúbim celý svojim srdcom a ktorého nikdy nechcem vystaviť bolesti, akú by priniesla moja smrť.

Zvyšky vzduchu v pľúcach som využila na to, aby som zakričala na celú väznicu, ako som sa zahryzla Wilsonovi do ľavého líca. Jeho smola, že sa ku mne tak skláňal. Lebo keď už som raz ponorila zuby do jeho mäsa, odmietala som sa ho pustiť. Bolelo to, ale po chvíľke jeho ruka zmizla z môjho hrdla a ja som sa mohla opäť nadýchnuť bez problému. Wilson sa ale mykal tak rázne, až sa stalo to, čo som nechcela. Nie, že ma kopol rovno do hlavy, ale pri tom pohybe som ja zovretie zubov ešte zosilnila a vytrhla mu z líca kus mäsa. Ústa som mala razom plné krvi, ktorá jemu zaliala celú ľavú polovicu tváre. Sotva mi došlo, čo som urobila a vypľula som z úst všetko, ma naplo na vracanie, ale...nemala som zo seba vlastne čo dostať. Naposledy som jedla dva dni dozadu a dnes od rána som bola priveľmi nervózna aj na to, aby som vypila čo i len pohár vody.

Posnažila som sa vstať čím skôr, aby...aby...ja neviem. Neviem, čo som chcela. Iba som sa obzerala okolo seba, s ústami celými od krvi, pričom na mňa každý zhrozene zazeral. Po chvíľke sa na mňa Wilson celý zaliaty krvou a besným výrazom bolesti v očiach ešte naposledy vyrútil, no dokázala som už len toľko, aby som ho odsotila preč. Nepočítala som ale s tým, že sa zapotáca tak nešťastne, že padne rovno na hranu stola, ktorý ešte stále stál na mieste. Neviem či to počuli všetci ale mne...mne neuniklo, ako mu v krku zapukali kosti tesne predtým, ako jeho bezvládne telo padlo na zem. Netrúfala som si povedať, či som ho zabila, alebo nie.

Pomaličky, aby som si nejako utriasla v hlave všetko, som sa otočila okolo vlastnej osi, ale potom som padla. Bolesť sa na mňa valila z každej strany, sotva som sa vládala nadýchnuť a pohľad som mala rozmazaný od sĺz. Oškreté líce ma nepríjemne pálilo, chrbát som mala úplne stuhnutý a nohy tak rozklepané, ako konáre vo vetre. Pokúsila som sa pri výkrikoch od väzňov zaostriť na mreže niekde nad hlavou, no bola to nemožná úloha. Dostával sa ku mne len smiech, alebo pobúrené pokriky, no nikto mi neprišiel podať pomocnú ruku.

„Ak nevstaneš do jednej minúty, neuznám ti výhru!" skríkol na mňa niekto. Mierne som zodvihla hlavu, len aby som takmer okamžite narazila na Bartona. Čupel iba kúsok odo mňa, pri Wilsonovom krvavom tele. „Inak gratulujem...zabila si ho," prehovoril, sotva odtiahol prsty od jeho krku. No význam jeho slov mi nedochádzal. Nie, lebo som sa plne sústredila iba na to, aby som sa postavila. Zahryzla som si do jazyka tak silno, až sa privalila ďalšia krv, ale...postavila som sa. Síce som musela kvôli chrbtu zostať prehnutá v páse, stála som. Dokonca som sa Bartonovi pozrela priamo do očí len aby si bol istý, že mám stále dosť sily.

Chcela som niečo povedať, niečo naozaj hnusné, ale nešlo to. Radšej som si teda iba utrela krv z okolia úst a pomaly sa pobrala smerom k východu. Miles už na mňa čakal napriek všetkému s malým, sotva badateľným úsmevom. Ale ja som ho neprehliadla. Nie, keď patril mne, za všetko, čo som tu vydržala. Na brata som sa už pre istotu ani nepozrela, len kládla jednu nohu za druhou aby som sa dostala preč čím skôr.

„Poď sem..." zašepkal potichu, aby som ho počula len ja a roztvoril náruč. Nechcela som mu byť nejakou príťažou, ale hneď ako som sa ocitla v jeho objatí, som sa o neho oprela, aby ma na chvíľu pridržal. Nevládala som. Už nie. „Som na teba veľmi hrdý." Končekmi prstov mi opatrne prešiel po doškriabanom líci, ktoré začalo už napúchať. No nemala som sa čomu diviť. Dostala som pár úderov aj tam.

Po chvíľke sa znova objavil aj veliteľ, no zjavne nebol pripravený na podobný pohľad. Určite čakal, že tam na zemi uvidí ležať mňa a nie Wilsona. Nechápala som vlastne, ako sa mi to podarilo, ale...vyhrala som. Porazila som niekoho v značnej prevahe a navyše...zabila som ho. Hoci náhodou, ale zabila som ho. Už sa to nedalo vziať späť. Jeho krv, bola teraz na mojich rukách.

***

„Pomohol ten ľad?" opýtal sa Miles, sotva vyšiel z kúpeľne. Pripravoval sa na nočnú, pričom ja som dostala našťastie voľno. A to bolo vítané. Líce som mala natoľko napuchnuté, akoby ma doň poštípali rovno tri včely. Našla som si po sprche na sebe kopu začínajúcich sa modrín, na líci sa mi vytvorili škaredé chrasty zo zaschnutej krvi a hoci som si zuby umyla trikrát, stále som cítila v ústach Wilsonovu krv. „Asi...asi ani nie."

„Sotva žijem," dostala som zo seba, až po uši zabalená do prikrývky. Chvíľami som nevládala ani dýchať, nieto ešte myslieť na to, čo ma čaká. Áno...spojila som sa na tretí pokus s Drexelom a poprosila ho, aby na dnes na večer pripravil Graysona. Musela som s ním hovoriť. A hlavne...hlavne po tom, čo sa stalo jeho otcovi.

„Nečakal som, že dáš bratovi len tak facku." Mykla som plecami. Bolo to jediné riešenie, aké v tej chvíli existovalo.

„Ktorý z vás na mňa inak zakričal pravým menom? Bartonovi to určite neuniklo."

„Ja som to nebol," odvetil, sadajúc si na kraj postele. Bozk na čelo od neho padol dobre, keďže mi v celej hlave pulzovala tak silná bolesť, až to bolo skoro na nevydržanie. Rebrá ma boleli pri každom nádychu, kvôli chrbtu sa mi vlastne nijako neležalo dobre...a tak ďalej. Bola som proste doudieraná, ako staré boxovacie vrece. Ešte aj hánky, ktoré mi mala chrániť bandáž, som mala celé červené a napuchnuté.

„Určite budem mať ešte ohľadne toho problémy."

„Možno, ale nechaj to na zajtra. Mala by si na dnes nechať už všetko tak a pokúsiť sa spať." Nápad to bol dobrý, veľmi dobrý, ale nemohla som. Psychicky som sa pripravila na hovor s Graysonom a preto som nechcela vycúvať. Určite teraz potrebuje moju podporu. Hoci mi Drexel hovoril, žeby mal byť jeho otec v poriadku, človek nikdy nevie. Infarkt nie je niečo, nad čím sa dá len tak mávnuť rukou a hlavne, ak ho zajtra čaká ešte vraj operácia. Možno tieto správy ma plne utvrdili v tom, aby som náš hovor neodkladala. Teraz je čas, kedy ma Grayson naozaj potrebuje.

„Dávaj si na seba v službe pozor."

„Pokúsim sa." Vďačne som sa na neho usmiala skôr, akoby ma tam nechal, ale potom som ešte na pár minút dala priechod slzám. Dúfala som, že mi pomôžu. Lebo v momente, kedy som sa s vankúšom za chrbtom posadila a zapla notebook...akoby som cítila všetko a nič zároveň. Miatli ma vlastné pocity, ktoré som ale musela prekonať.

Nemusela som vlastne čakať ani tak dlho, ako som si myslela. V pozadí som začula akési hlasy, ktoré som spoznala oba veľmi rýchlo. Oči som upierala na zatiaľ prázdne miesto na posteli a krb, ktorého oheň určite príjemne hrial. No ja som to cítiť nemohla. Mňa obklopoval iba nekončiaci chlad aj napriek tomu, že som mala cez plecia prehodenú chlpatú deku ešte z domu. Cítila som, aká veľmi napätá som a každou sekundou to bolo horšie a horšie. Najhorší pocit sa ma ale zmocnil vo chvíli, kedy sa Grayson konečne posadil pred notebook. Od napätia som až zadržala dych a napäto očakávala, aká bude jeho reakcia. To ale, žeby si schoval tvár do dlaní, to som nečakala. A hlavne asi nie to, že sa hneď rozplače. Dokonca bez toho, aby som niečo povedala.

„Grayson..." oslovila som ho napokon veľmi opatrne. Srdce mi pri tom krátkom slovíčku akoby pukalo na kúsočky, ale musela som zadržať slzy. Inak by som zo seba nedostala dozaista ani jedno jediné slovo. „Pozri sa prosím na mňa." Trvalo to pár minút, ale dokázal to. Pozrel mi do očí, hoci...nemala som o to zjavne prosiť. Tá veľká jazva cez jeho ľavé oko, tiahnuca sa až na líce bola na mňa priveľa.

„Prečo Camila?"

„Musela som. Nezniesla by som...nezniesla by som, keby sa ti niečo stane." Tak veľmi som sa ho chcela dotknúť, no bolo to nemožné. Mohla som na neho iba pozerať, čo bolelo oveľa viac, než všetky rany utŕžené v súboji. „Dúfala som, že ak zostaneš doma, budeš v bezpečí. Prosím ver mi, že to bolo všetko pre tvoje dobro."

„Odišla si bez slova..."

„Nechala som ti predsa list." Zjavne ale dopadol tak, ako som aj čakala. Niekto list zahodil bez toho, aby si ho on stihol prečítať. Nie, žeby tam bolo neviem čo prevratné, ale možno by mu tých pár slov pomohlo.

„Ako to prosím vyzeráš?" Mykla som plecami. K tomuto som mu nechcela nič povedať, nemala som vlastne čo. Keby sa mu teraz rozhovorím o všetkom, čo sa tu deje, iba by som mu priťažila. Potom, keď sa vrátim domov a budeme konečne spolu, mu všetko postupne porozprávam. „Camila, čo sa deje? Kto ti ublížil?"

„O tom nehovorme, prosím." Slzu som si utrela skôr, akoby mi stiekla po líci. Nechcela som, aby ma videl plakať, hoci jemu sa slzy zastaviť nepodarilo. No presne takto som si celý náš hovor predstavovala. Plný sĺz a bolesti. „Povedz mi niečo o sebe, ako to tam vyzerá? Čo tvoj otec?"

„Vieš, čo sa stalo?"

„V skrátenej verzii."

„Aspoň nemusím nič vysvetľovať." Prikývla som a pokúsila sa nejako lepšie usadiť. No bolo to nemožné. Žiadna poloha nevyhovovala, lebo ma neustále niečo bolelo. „Netuším, čo bude s otcom. V nemocnici mi jeden lekár povedal, že sa z toho dostane, druhý zas, že všetko bude závisieť od zajtrajšej operácie...ja neviem, čo mám robiť Camila. Veľmi sa o neho bojím. Ak...ak zomrie, ja to s mamou sám nezvládnem."

„Mrzí ma to." Nič viac som nedokázala dostať zo seba. Čo by mu v takejto situácii pomohlo? Zjavne iba to, ak by som teraz sedela vedľa neho a mohla ho objať. V mojom náručí by aspoň na chvíľu mohol zabudnúť na všetko, čo ho natoľko ťaží v týchto dňoch. A podľa slov od Drexela, toho naozaj nemal málo. „No musíš mu veriť, Grayson. Hlavne prosím nevešaj hlavu, lebo tvoja mama ťa teraz potrebuje. Musíš jej byť oporou."

„Snažím sa," dostal zo seba doslova až bolestne. Chvíľami som mala pocit, že ani neviem kam sa pozerať. Či len tak na neho, na jazvu ktorá tak veľmi pútala pozornosť, alebo radšej niekam do pozadia, aby to celé bolelo čo najmenej. Musel na mne vidieť aká hrozne nervózna a neistá som. To proste nešlo prehliadnuť.

Mala som toho na srdci tak veľa, ale nič z toho som nedokázala povedať. Hrdlo som mala úplne zovreté strachom, srdce mi nepríjemne búšilo celý čas, ale...čo s tým? Čo som mohla urobiť? Absolútne nič. Iba tam sedieť a dívať sa na muža ktorého milujem, ako trpí priamo pred mojimi očami. Chvíľami mi prišlo, že nespoznávam vlastne už ani jedného z nás. Obaja sme vyzerali úplne inak...oveľa viac zničene a unavene. Nešlo prehliadnuť jeho tmavé kruhy pod očami, ktoré sa veľmi nápadne podobali na tie moje.

„Pamätáš si, keď sme si robili žarty z toho, ako nám ladia jazvy?" Opýtala som sa napokon. Možno to nebola práve najlepšia vec, akej som sa chytila, ale potrebovala som trocha uvoľniť napätie. „Tak teraz sa k sebe krásne hodia naše unavené výrazy a kruhy pod očami." Čakala som, že sa aspoň pousmeje, ale nič. Ani to s ním nepohlo. Nemo pozeral na mňa so spojenými rukami, no po chvíľke znova sklonil hlavu. Určite sa tak snažil bojovať proti ďalším slzám, no nemalo to svoj efekt. Veľmi zreteľne som videla, ako mu stiekli po lícach a dopadli niekam na zem.

„Nezľahčuj to...prosím ťa Camila..."

„Nechcem to zľahčovať. Vôbec to nemám v záujem, ale povedz mi, čo mám robiť? Vidím, aký strašne zničený si, tak mi povedz, ako mám k tebe pristupovať? Mám pocit, že ak poviem jedno zlé slovo, rovno sa mi tu zosypeš."

„A kto za to môže?!" skríkol a rozhodil rukami. Nečakala som tak rázny prístup, ale mal na neho právo. Dôvody, aby sa na mňa hneval mal, to bez debaty. „Keď si odchádzala, naozaj si myslela na moje bezpečie, alebo skôr iba na seba?"

„Prosím ťa nemysli si, že som išla sama pre to, žeby si mi bol na príťaž." Bolo to malé klamstvo, ale pravdu som mu až tak rázne povedať nemohla. „Nechala som ťa doma práve pre to, aby som mala dôvod na návrat. Kým viem, že si tam a čakáš na mňa, mám motiváciu do všetkého čo robím. Lebo nejedno ráno som vstala iba kvôli tomu, že som pred očami videla práve tvoj obraz, ako na mňa čakáš. Všetko čo robím, robím pre nás."

„Prosím ťa...nechci, aby som ti toto veril. Nikdy to nebolo len o nás dvoch, nikdy." Pokývala som hlavou, hoci som vedela, že má pravdu. Nebolo to o nás, lebo stále to bolo o mne a mojej práci. On bol skrátka neplánovaná súčasť môjho životného plánu. No nehovorím, že nepríjemná neplánovaná súčasť. Aby som pravdu povedala, nikdy som neverila na to, že sa nájde niekto, to by ma dokázal milovať. Nie za okolností, že som iba nejaký vedecký pokus, ktorý nikdy nemal opustiť steny laboratória. No zrazu tu bol Grayson a donútil ma, aby som názor zmenila. „Stále to bolo o tvojich klonoch a pomste, však?"

„Nesmieš mi mať za zlé, že na niečo podobné myslím. Vždy som mala za úlohu pokračovať v otcovej práci." Mala som mu to zjavne povedať skôr a oveľa inak. Nie, keď sme od seba na stovky kilometrov a obaja trpíme viac, akoby sme si zaslúžili. „Odmalička som bola vedená k tomu, aby som uvažovala ako on. Učila som sa veľmi veľa, len aby som mala potrebné znalosti, hodiny pracovala v našom laboratóriu a preto...preto nemôžem dovoliť, aby sa mi niečo postavilo do cesty. Mrzí ma, ak som ti klamala, ale výroba klonov je hlavným zmyslom môjho života."

„Tak načo tie reči, že pôjdeš so mnou? Načo si mi sľubovala, že odídeme z komunity a začneme niekde úplne od nuly?" Hlas sa mu lámal pri každom ďalšom slove, ktoré na mňa pôsobili, ako dýky do chrbta. Čo som si týmto hovorom sľubovala? Že si budeme hovoriť to, ako veľmi jeden druhého ľúbime, ak medzi nami zjavne zúri vojna? Za všetko som ale mohla ja. Klamala som, vodila ho za nos a potom odišla bez slova navyše. Nechala som ho na všetko samého mysliac si, že to mlčky prijme a nebude vinu hádzať na mňa.

„Nemám pocit, že je správny čas, aby sme o tom hovorili."

„Tak načo si sa mi vôbec ozvala? Ak si to doteraz zvládala sama..." Sklonila som hlavu. Od bolesti, ktorá bola oveľa horšia ako tá fyzická som si zahryzla do jazyka, len aby som potlačila krik. Všetko sa mi rúcalo priamo pred očami. Nič, absolútne nič som nemala pod kontrolou. „Camila..."

„Neozvala som sa ti preto, aby sme neskončili takto. A hlavne, aby som nás oboch ušetrila bolesti, ktorú teraz prežívame." Už takto som prosila smrť, aby si po mňa konečne prišla a teraz? Želala som si to ešte viac. Mala som zomrieť namiesto Wilsona ja. Všetko by bolo oveľa jednoduchšie. Možno by za mnou pár ľudí smútilo, ale prebolelo by to aj ich. Každý by na mňa postupne zabudol a čo by bolo najhlavnejšie, je by som sa už netrápila. Lebo každý krok ktorý som doposiaľ urobila, bol chybný. Zlyhávala som na dennom poriadku, absolútne vo všetkom.

„Hnevám sa na teba viac, ako si vieš predstaviť, ale...počkám. Počkám na teba, aj keby to malo byť do konca môjho života. Veľa nocí som preležal v slzách, no stále som prišiel iba k jednému záveru. Chcem ťa vo svojom živote a odmietam prijať hocičo, čo by sa nás pokúsilo rozdeliť. Nikto...nikto mi ťa nevezme, počuješ ma?" Posledné slová som skoro prepočula, lebo sa mu kvôli plaču hovorilo zjavne veľmi ťažko. „Budem ťa milovať, aj keby si o to už nestála."

„Aj keby som o to nestála?" zopakovala som priškrtene. „Nikdy v živote sa ťa nezrieknem, Grayson. Nikdy." Snažila som sa mu hľadieť do tváre so všetkou nádejou, akú som ešte našla, ale veľa jej nebolo. A hlavne nie v momente, kedy som so slzami, ktoré mi úplne zaliali oči celé spojenie prerušila. Už som sa na neho nezniesla pozerať. Neskutočne bolelo vidieť všetko to trápenie vpísané do jeho tváre, ktorým prešiel len a len kvôli mne. Nenávidela som samú seba. Ublížila som ešte aj osobe, ktorá pre mňa znamenala všetko.