Koľko som už mohla pozerať do stropu? Možno aj hodinu, kým sa konečne niekto objavil a mňa tým vytrhol z myšlienok. Prvotne som privrela oči, aby to vyzeralo, že ešte spím, ale keď som začula ťažké kroky blížiace sa k posteli, pochopila som, že je to určite Miles. A, že som sa ani nemýlila. Nikto iný by ma zjavne len tak nepohladil po líci a po chvíli mi zas nepriniesol na čelo navlhčený uterák. Vlastne na to nemal dôvod ani on, keďže...no keďže sa mu doteraz podarilo ma tak dobre ignorovať.

„Koľko je hodín?" opýtala som sa napokon a znova otvorila oči. Na počudovanie sedel stále pri mne, s výrazom tváre ktorý ma vôbec netešil.

„Desať večer. Prespala si celý deň." A, že som sa tomu ani nečudovala. Po toľkých bezsenných nociach to bolo konečne niečo pozitívne. „Vzal som za teba aj nočnú, takže za chvíľu musím zas odísť."

„Nemusel si."

„Nemusel? Keď si ležala na chodbe pred dverami s horúčkou?" Mykla som plecami a napravila si vankúš pod hlavou. Hrdlo ma pri každom jednom slove neskutočne zabolelo, akoby som doslova hodiny nerobila nič iné, len prehĺtala ľad. „Čo sa stalo včera v noci?"

„Poslal ma strážiť do veže. Počas tej najväčšej zimy." Vlastne som sa aj divila tomu, ako veľmi chladno bolo. Nebol to zvyk. Však ešte keď sme stanovali, bolo príjemnej aj počas noci. Alebo sa mi to možno zdalo len vďaka uzavretému priestoru nad našou hlavou a zapálenému ohňu. No včera to nebolo normálne. Pokojne by som mohla tvrdiť, že ma tým chcel Barton zabiť. „Prečo ťa to vlastne zaujíma?"

„Lebo...lebo som sa za posledné dni choval ako idiot, priznávam." Bez váhania som prikývla a pomaličky si sadla. Rukou som si ale pridržala uterák na čele, keďže mi aspoň trocha pomáhal na bolesť hlavy. „No nemôžeš mi to mať za zlé. Urobila si chybu, keď si sa prihlásila."

„Prečo si to neurobil ty?"

„Nemal by som šancu Camila, rovnako, ako ju nemáš ani ty." A preto to ani neskúsime? Hneď sa vzdáme? Hoci po včerajšku by si Matt zaslúžil akurát to, aby som sa zbalila a vrátila domov. Tak kde som bola posledné roky? Pane Bože, veď som bola a ešte stále aj som len malé decko, ktoré nevie čo so sebou. Čo akože čakal? „Zabijú ťa. Ak to niekto neurobí skôr, buď si istá, že Barton ťa nenechá nažive."

„Opýtam sa to isté, ako pár týždňov dozadu...prečo vo mne vidí súpera?" Už vtedy, keď som mala problémy s Jamimou a celou ich komunitou sa ku mne každý staval ako nepriateľ. A teraz zas. Prečo? Čím v niekom môžem vyvolať taký strach, aby musel zaujímať podobnú pozíciu?

„Máš doslova oči zabijaka, hoci si to neuvedomuješ. Podľa mňa tu niet strážnika, ktorý by si to vtedy nevšimol. Ty si sa možno bála, ale tvoja kamenná tvár a ľadový pohľad hovorili niečo iné." Pokývala som hlavou. Bol to nezmysel. Veľký nezmysel. „Byť na ich mieste, zaujal by som podobný postoj. Robíš zo seba nepriateľa a ani o tom nevieš."

„Máš pravdu, neviem o tom. Nikdy som si nič podobné neuvedomila." Mama mi často hovorila, že aj napriek všetkému vidno, že mám v sebe otcove gény. Podobali sme sa a práve on bol typ, o ktorom som toto už neraz počula. Oči Morgana Warnera, ktoré boli chladné ako ľad, či spôsob akým sa prezentoval. Nebojácnosť a sebaistota v každom jeho kroku a rozum v každom slove, ktoré vyslovil. Génius našej doby, pred ktorým by mohla komunita pokľaknúť. Taký bol môj otec. Otec, ktorý mi svoje vlastnosti zjavne veľmi rád prenechal. No a keď takto vnímali otca, čo potom ešte ja? Vedela som toho oveľa viac, dokázala som väčšie veci, v oveľa mladšom veku.

„Štveš si ich proti sebe, čo je na jednej strane veľká chyba, lebo nikto sa s tebou maznať nebude. Pôjdu na teba tvrdo a ja sa naozaj bojím, že to neustojíš. Camila, stačí jeden úder od toho nabúchaného týpka, čo sa ti posmieval a zláme ti polovicu kostí."

„Tak mi povedz, čo iné mám robiť?" Nie, nepočítala som s výhrou, ale musela som to skúsiť. Ak by som mala vyhrať, musela by som mať isté výhody a to určite mať nebudem. Možno ak by som mohla mať nejakú zbraň...no zjavne sa zostane len pri pästných súbojoch, v ktorých nebudem mať absolútne žiadnu šancu.

„Neviem, nemám ani poňatia, ale nechcem, aby si sa kvôli bratovi zabila. Nerád ti to hovorím, ale...ten chlapec..."

„Ja viem, zmenil sa." Nechcela som si to pripustiť, ale bola to pravda. Tie štyri roky sa na ňom podpísali viac, akoby som si priala. No ja som v ňom ešte aj napriek tomu dokázala vidieť chlapca, pre ktorého som sem prišla. No včera to trocha prepískol. Trocha dosť, aby som pravdu povedala. Videl ako na tom som, no ani to mu nezabránilo, aby sa ku mne správal, ako úplný idiot. „Ale nemôžem ho tu nechať. Je to jediná pokrvná rodina, ktorú mám."

„No máš inú rodinu, ktorej by si svojou smrťou veľmi ublížila," povedal potichu, ale žeby ma tam hneď aj nechal, to som nečakala. Mal ale pravdu. Akoby som vlastne počula Drexela. On by niečo podobné povedal. Nie, aby mi ublížil. To nie. Ale aby ma donútil uvedomiť si chybu, ktorej som sa dopustila ešte väčšmi.

***

„Dneska by si mala ešte ležať," povedal Miles, sotva som prišla k nemu a oprela sa o zábradlie. Mal zjavne pravdu, ale musela som prísť. Práve dnes sa mal odohrať prvý súboj, ktorý som si nemohla nechať uisť. Hlavne nie, ak mal byť jedným z dvojice Barton. Toho som chcela vidieť v akcii asi zo všetkých najviac. „Nerád by som bral za teba potom služby ešte aj nasledujúce dni."

„Neboj sa, už si ich odtrpím sama," uistila som ho. Stále sme sa k sebe správali chladne, ale bolo to o niečo lepšie. Posledné dva dni som preležala v posteli a dnes som sa konečne cítila o niečo lepšie. Minimálne som už mala dosť sily na to, aby som vstala a niekam sa pobrala.

„Možno by si sa mala nejako pripraviť. Pozajtra ťa čaká toto isté." Stáli sme na najvyššom poschodí a dívali sa smerom dole, do tej veľkej zamrežovanej miestnosti. Práve tam, v prítomnosti väzňov malo dôjsť k súboju. Pointa ale bola, že väzni boli pripútaní k mrežiam, aby ani náhodou nemohli nikomu pomôcť. Videla som tam medzi nimi aj Matta, ktorý sa ale smerom hore nepozrel ani za nič. A pritom určite vedel, že tam stojím a sledujem dianie.

„Čo chceš aby som robila?"

„Mala by si trocha pribrať." Tak jemu sa to ľahko povie. Ak by som s tým nemala problém, určite by som vyzerala inak. No ja som priveľmi na výber nemala. „S minimálnou námahou ťa jednou rukou vezmú okolo pása a dvihnú zo zeme. A ver mi, že to nebude žiadna výhoda." Zjavne nie, ale možno by som svoje nedostatky mohla nejako využiť. Hlavne asi svoju výšku. Oproti nim som bola malá, to áno...ale prečo by mi to nemohlo hrať do karát? Určite sa dokážem tým pádom pohybovať rýchlejšie a šikovnejšie, ako ich masy svalov. A hlavne mi možno pomôžu mreže naokolo. Dá sa na ne predsa šplhať a keď si vybavím roky lezenia po budovách, mohlo by to byť moje eso v rukáve.

„To ale zjavne za dva dni nestihnem."

„Ako som si všimol, niektoré zásobníky v zbrojnici sú dosť ťažké. Ak by si si ich pár schovala do vreciek na nohaviciach, možno by ti to pomohlo." Pokrútila som nesúhlasne hlavou. Nie, iba by ma obmedzovali a to som nemohla dovoliť. „Tak čo navrhuješ?"

„Zatiaľ nič," odpovedala som potichu. Hlas som ešte nemala úplne v poriadku, ale už som aspoň znela normálnejšie. „Uvidíme, ako to pôjde medzi nimi dvoma. Až potom by sme mali vymýšľať taktiku pre mňa." Ešte som netušila s kým budem bojovať ja, ale však dozviem sa o dva dni. Akurát som sa tešila, že sa v prvom kole vyhnem Bartonovi. Proti nemu by som šancu nemala. Preto by som mala zjavne dúfať, že sa ho niekto zbaví skôr, akoby sme na seba narazili. Ak sa mi nejakým zázrakom samozrejme podarí dostať prvého oponenta.

Chcela som ešte niečo povedať, ale keď sa dole objavil veliteľ, zostala som mlčať. Sledovala som, ako obom niečo povedal a následne ich nechal, aby začali, kedy uznajú za vhodné. Vyzeral o niečo lepšie ako naposledy, ale ruky sa mu neprehliadnuteľne triasli aj teraz, pričom pod toľkými svetlami bola jeho pokožka skoro až mŕtvolne bledá. 

Možno by som ho bola skúmala aj dlhšie, ale moju pozornosť zaujal krik väzňov, ktorí Bartona a jeho blonďatého súpera donútili začať čím skôr. Videla som, že obaja akosi váhajú, ale keď sa Barton na súpera napokon zahnal pravačkou, nebolo cesty späť. Muž sa jej šikovne vyhol, skrčil sa zjavne aby Bartonovi podrazil nohy, čo mu ale nevyšlo. Barton šikovne uskočil a využil učupený postoj súpera. Zhodil no na zem, kde si na neho obkročmo sadol a tým začal rozdávať jednu ranu päsťou za druhou.

„Vieš, ako sa pri cvičení boxu musia ruky a hlavne hánky veľmi kvalitne obviazať nejako bandážou, aby neprišlo k zbytočným zraneniam, že?" Prikývla som na Milesovu otázku, pričom som nespúšťala oči z Bartona. Jeho zúrivosť, ktorú vkladal do každého úderu ma fascinovala, ale desila v jednom. „To bude jedna z vecí, na ktorej na poistíme. Nechcem, aby si hneď skončila s doriadenými hánkami, či zlomeným zápästím. Ruky budeš potrebovať asi najviac."

„Nečakaj prosím, že ja sa viem biť nejako podobne, ako on." Vtedy raz som v PHPV vrazila tomu tyranovi priamo do zubov a aj potom mi trvalo dva dni, kým som vedela normálne hýbať prstami a narovnať ich. Nedokázala som si predstaviť, ako by som zvládla niečo podobné ako Barton. Jeho súperovi sa darilo vykrývať niektoré údery, ale kým sa konečne spod neho oslobodil, tvár mal od vlastnej krvi. No vstal na nohy. Neisto, ale vystrel sa a skôr než by som čakala, sa Bartonovi rozbehol naproti. Zjavne dúfal v tom, že ak sa skloní a vezme ho okolo pása, dostanú sa späť na zem, akurát s vymenenými pozíciami, ale...nevyšlo mu to. Sotva sa k nemu vysoký plavovlasý chlap dostal dosť blízko, mu Barton vrazil lakťom medzi lopatky takou silou, až sa mi zdalo, že som počula zvuk zapraskania jeho chrbtice. Až mi pritom prebehol mráz po chrbte.

„Zjavne sa ti zíde aj viac vrstiev oblečenia. Možno zmiernia údery."

„Budú mi skôr len prekážať." Podľa mňa, ešte ani keby prídem obalená v bublinkovej fólii, nebola by som v bezpečí. A hlavne nie, ak skutočne vychytím toho holohlavého chlapa, čo je ako chodiaca hora svalov. „Možno by sme sa nemali pripravovať. Nechaj ma tam proste ísť a potom uvidíme. Sleduj ma veľmi pozorne a hľadaj smery, kde máme šancu niečo vylepšiť." Zjavne bude mať tým pádom veľmi ťažkú úlohu, ale nie ťažšiu, ako Bartonov súper. Určite si myslel, že to prebehne rýchlo a on vyhrá. Nepočítal zjavne s možnosťou, že sa k zemi dostane tak rýchlo. A hlavne tak bolestne. Lebo keď ho Barton za golier na tričku doslova hodil do mreží a potom zrazil na zem, musela som sa odvrátiť. Nechcela som vidieť, čo príde ako ďalšie, lebo mi stačil teraz už nezameniteľný zvuk toho, ako tomu nešťastníkovi prasklo niekoľko kostí. Až pískanie väzňov ma donútilo sa opäť otočiť, načo som uvidela Bartona s veľmi spokojným výrazom a jeho súpera na zemi, s ramenom v nie práve lichotivej polohe a tvárou celou od krvi. Sťažka dýchal, pričom na ňom bola zrejmá nenávisť voči Bartonovi. Áno, bola to súťaž, ale mohol byť jemnejší a nie ho hneď takto doriadiť.

Všimla som si ale ešte niečo. Plavovlasý muž, ktorého tvár sa krivila bolesťou a ktorý sa sotva vládal posadiť bez bolestivého kriku siahol do vrecka na nohaviciach a niečo z nich vytiahol. Akúsi injekčnú striekačku, ktorú si veľmi šikovne pichol do stehna. Látka bola priezračná, ale jej účinky sa dostavili naozaj rýchlo, behom menej ako dvoch minút. Mohla som len typovať, či išlo o adrenalín, alebo nie, ale...keď sa aj napriek výraznému zraneniu ešte hodil Bartonovi zozadu okolo krku, začala som pochybovať. Adrenalín ako taký, by až takéto účinky nemal.

„Čo si to pichol?"

„Neviem," odvetila som úplne ohromená tým, čoho sa ten chlap dopustil. Urobil osudnú chybu, keď nezostal na zemi a neprijal svoju porážku. Lebo jednou rukou nemal šancu. Nie, ak ho Barton chrbtom pritlačil k mrežiam tak, že mu viditeľne vyrazil dych a potom ho tisol k mrežiam tak dlho a takou silou, až stratil vedomie. Mohol si ušetriť minimálne nepríjemnú bolesť chrbta, ktorej sa takto nevyhne. Na tom, že Barton ktorý s rozhodenými rukami hľadel na veliteľa ako víťaz sa nič nezmenilo. Skôr to ešte každého, kto sa rovnako celej veci prizeral uistilo, že on bude tvrdý súper.

Mňa ale väčšmi ako reči o víťazovi zaujímala tá injekcia. Nedalo mi pokoj, ako rýchlo zaúčinkovala a koľko odhodlania a sily mu dodala, aj po tak vážnom zranení. Áno, nemohla som vedieť, či niečo v nej nebolo vysoko návykové, ale...čo dám za to, ak skúsim niečom podobné? Zjavne by nebolo od veci sa dostať k nejakým zásobám liekov, ktorú tu niekde musia mať. Stačilo by mi pár hodín, aby som si niečo podobné namiešala. Alebo, aby som si poprípade vzala iba čistý adrenalín, ktorý by mi možno stačil tiež. Možno to boli smelé úvahy, hlavne pri mojich problémoch s krvou, ale v tej chvíli mi to prišlo iba ako ďalšie možné plus.

„Keď si si bol minule dávať vyberať guľku...nevidel si, kde majú zásoby liekov?"

„Čo chceš robiť?"

„Uvidíš," odvetila som a pobrala sa preč od zábradlia. Videla som dosť na dnešný deň. Nepotrebovala som počúvať, ako sa Barton chvastá tým, čo urobil a už rozhodne som nepotrebovala počúvať veliteľa. Pri prvom stretnutí mi prišiel ako rozumný človek, no po udalosti akej som sa prizerala, som vážne zapochybovala. Prečo by svojho nástupcu hľadal práve takýmto spôsobom? Aj tak je strážnikov málo, on sám to priznal, tak prečo riskovať? Chce mi akože povedať, že chlap v bezvedomí a s minimálne vykĺbeným ramenom, ak nie zlomenou kľúčnou kosťou, bude pre neho najbližšie dni užitočný?

***

„Hovorila som, že ti tie vlasy určite pristanú." Nemohla som sa zdržať naozaj úprimného úsmevu, ktorý po týchto dňoch padol naozaj dobre. A čo ho spôsobilo? Pohľad na Evie. Na moju Evie, ako pozerá zjavne priamo do mojich očí a okolo tváre sa jej vlnia ryšavé vlasy. Nebola to priveľmi výrazná farba, skôr taký príjemný hrejivý odtieň, ktorý sa v šere trocha podobal na hnedú. „Si tak strašne krásna, keby si len vedela."

„Aspoň si nás už nikto nepomýli," odvetila napokon, zjavne zaskočená mojou reakciu. No ja som si nemohla pomôcť, bola som ňou unesená. Videla som pred sebou niečo, na čom som toľko pracovala a teraz farba jej vlasov dokonale dokresľovala moju predstavu. Toto mala byť ona. S krásne dlhými ryšavými vlasmi a modrými očami, ktorých som sa ale musela vzdať. Tie jej zostanú už naveky také, ako tie moje. A hoci sme do tváre stále vyzerali rovnako, s tými oveľa inými vlasmi, to už nebolo až tak zrejmé.

„Drexel mi hovoril, že ťa vraj chodí kontrolovať." Neisto prikývla, zasúvajúc si vlasy za ucho. „Nemusíš sa ho báť, hej? Dôveruj mu a pokiaľ by si niečo potrebovala, pokojne sa na neho obráť. Je to dávny priateľ môjho otca." Sledovala som jej reakciu, ale nič. Zjavne bola naozaj pravda, že za všetko mohol ten čip. Evie si sama o sebe nič nepamätala. Chvalabohu. Takto som aspoň stále mala šancu, že bude všetko tak, ako som chcela, ešte pred tou vraždou.

„Grayson sa na teba veľmi hnevá Camila. Rovnako ako ja, ani on nechápe, prečo si musela len tak odísť a nechať nás tu."

„Predsa som ti sľúbila, že všetko vysvetlím, keď sa vrátim."

„Kde mám zobrať záruku, že sa vrátiš?" Chcela som jej odpovedať okamžite, ako ona stíchla, ale zrazu som nemala slov. Nemala žiadnu záruku. Vôbec žiadnu záruku, že sa ja ešte niekedy vrátim a ona nezostane sama. Lebo...lebo čím bližšie bol môj prvý súboj, tým menej som si verila. Zjavne mi konečne došlo, že ja nie som stavaná na toto prostredie. Nepatrím medzi nich. Nie som ako Barton a jeho kolegovia, ktorí zjavne budú kosti lámať na dennom poriadku, až kým nezostane naozaj len pár schopných a zdravých strážnikov.

„Ak pre nič iné, vrátim sa kvôli tebe, Evie. Rozumieš mi?" opýtala som sa pomerne prísne. Musela som si byť ale istá, že ma naozaj chápe. „Si jedna z mojich priorít, niečo, čo budem chrániť až do konca svojho života. Kým žijem, tebe nikto neublíži, dobre? Veríš mi?"

„Pokúsim sa." Usmiala som sa, aj keď mi nabehli slzy do očí. Hoci bola tak krásna a tak dokonalá, plne som si pritom uvedomovala, aká krehká skutočne je. Zjavne to bolo z dôvodu, že som ju vytvorila ja, ale v mojich očiach proste vyzerala ako porcelánová bábika, ktorú by náš svet mohol rozbiť veľmi, veľmi ľahučko. A to sa nesmelo stať. Ona musela byť neustále chránená. Neustále.