„Prečo to urobil?" opýtala som sa s tvárou schovanou v dlaniach. Keď som volala Drexelovi, dúfala som v lepšie správy, ako tie, ktoré mi povedal. Posledné dni som bola so silami úplne na dne, každý sa mi otočil chrbtom a teraz sa dozviem, že Carley skoro zabil Graysona, aj s jeho rodičmi? Prečo...prečo nemôžem mať konečne pokojný život? „Prečo ho už niekto nezastavil?"

„Osud to má zjavne v zálohe pre teba," odpovedal po mučivo dlhej chvíli, počas ktorej som premáhala plač. „Shawn mal šancu, ale Carley ušiel skôr, akoby sa aj jemu ušla guľka. No nabudúce už nebude mať také šťastie. Ak na to dostanem šancu nedajbože ja, odložím ti jeho hlavu ako trofej."

„Nemám náladu na žarty." Jediné čo som v tej chvíli chcela, bolo vidieť Graysona. Neverila som slovám, že žije a mal by byť v poriadku. Potrebovala som ho vidieť, aby som uverila. No hoci moje srdce túžili byť konečne zas s ním, rozum mi jasne hovoril, aby som sa držala toho, čo doteraz. Po všetkom, čo sa od môjho odchodu stalo, by som nezniesla ešte aj bolesť, ktorá by prišla z nášho krátkeho rozhovoru. Nie, ak by som ho nemohla objať, alebo ho pobozkať.

„Spávaš vôbec? Vyzeráš strašne."

„Posledné dni ani nie. Všetko, všetko sa obrátilo proti mne." Modro očko som mnou ani neprehovoril od doby, kedy som sa prihlásila do tej bláznivej súťaže a rovnako na tom bol aj Mattie. Ja som za ním síce zašla, ale on sa mi otočil chrbtom a ak aj niečo povedal, iba ma hrešil za moje rozhodnutie. „Ja už...ja už nevládzem. Chcem sa vrátiť domov." Hovorila som to asi len zo zúfalstva, ale určite tam bol minimálne kúsoček pravdy. Už som bola so silami naozaj v koncoch. Zrazu som nemala nikoho, kto by ma podržal nad vodou a na to, aby som to urobila ja, som bola priveľmi unavená. Život sa mi za posledné mesiace úplne postavil na hlavu a mňa udalosti vedúce až k dnešnému dňu úplne vzali silu a chuť do života.

„Chápem ťa, ale ako ti mám pomôcť? Hovoriť ti, že si mala prísť na iný plán je zbytočné a viem, že nie si typ, ktorý rád počúva nejaké chlácholivé reči. Takže som bezradný."

„Teraz by to ale padlo dobre. Nejaké to objatie so slovami...s tými otrepanými slovami, že všetko bude v poriadku, aj keď nebude." Mal ma vtedy nechať zomrieť. Ak nie pri poprave, tak v dobe, kedy ma Carley držal v reťaziach. Vtedy som bola predsa so smrťou plne zmierená. Prijala som všetko, čo malo prísť a bola som dokonca rada, že moje trápenie konečne skončí. Tak prečo ma proste nemohol nechať ísť? Po ničom inom ako pokoj, som posledné mesiace netúžila. „Prečo ste ma nenechal zomrieť? Bolo by to...bolo by to lepšie." Prisahala som si, že nebudem plakať, ale už som sa tých slov nedokázala držať. Nie, keď som doslova cítila strach všade naokolo seba. Strach zo všetkého. Z tohto miesta, z celej súťaže, z prázdnoty púšte naokolo nás, z cesty späť...z toho, že možno už nikdy neuvidím Graysona.

„Smrť si ťa ešte dostatočne nezaslúžila. Musí sa posnažiť o trocha viac."

„Nemusí," oponovala som mu pri utieraní sĺz. „Nech proste príde a dovolí mi konečne si oddýchnuť v jej náručí. O nič iné nežiadam." Nedokázala som si vlastne ani predstaviť, ako zvládnem dnes nočnú službu. Nemala som absolútne žiadnu silu, či motiváciu sa hlásiť Bartonovi a počúvať od neho nejaké príkazy.

„Zavolám ti na chvíľočku Graysona?"

„NIE!" Natoľko som chcela kričať áno, dala by som za to hádam ešte aj nemožné, ale nemohla nie. Nezniesla by som to. Nie, ak bol odo mňa tak neskutočne ďaleko a hlavne ak mal za sebou to, čo Drexel opísal len pár minút dozadu. Zostávalo mi vlastne sa len modliť, aby bolo jeho oko v poriadku. Vraj bola rana neskutočne škaredá, no kým sa nezahojí a nebude vedieť normálne oko tvoriť, sa ani nedozvieme, či na neho vidí, alebo nie.

„Pomohlo by to. Dodal by ti trocha sily." Pokývala som hlavou, hryzúc si do spodnej pery doslova od bolesti. Už len pri vyslovení jeho mena mi to prišlo, akoby mi niekto trval srdce na kúsočky. Mohla som si ja nahovárať hocičo, keď podvedome som sa aj tak držala tej jednej, jedinej verzii. A to tej, že ho skutočne ľúbim. Aj napriek podmienkam kde sme sa zoznámili a aj napriek tomu, že to bolo celé narýchlo. No tá láska tam bola.

„Nehovorte...nehovorte mu, že sme sa spolu rozprávali, ale...nejako ho prosím ubezpečte, že ho stále veľmi ľúbim. Nech o tom prosím nepochybuje ani na sekundu."

„Veľmi mu chýbaš Camila. Možno sa hrá na urazeného, ale veľmi dobre je mu v očiach vidno ten smútok za tebou." To bolo na tom najhoršie. Netrpela som len ja. Trpeli sme obaja a to len a len kvôli mne. Ja som si vybrala túto cestu a ja som nás od seba oddelila. Bez poriadneho rozlúčenia, ktoré by možno celú vec uľahčilo. Alebo možno nie. Možno by ma jeho posledné slová prenasledovali presne tak isto ako tie, ktoré som mu ja nikdy nepovedala. „Prosím ťa premysli si, či spolu naozaj nestrávite pár minút. Ja viem, že to bude bolieť, ale donútilo by ťa to ešte zabojovať. Už len samotný pohľad na neho by ti pripomenul, že sa nesnažíš zbytočne a, že na teba niekto doma vytrvalo čaká."

„Evie je v poriadku?" Musela som zmeniť tému. Už som o Graysonovi nechcela počuť ani slovo. Nie, ak som nad ním premýšľala skoro nonstop, hoci som si povedala, že to tak nebude. Posledné dni to ale inak nešlo. Všade som hľadala jeho tvár a jeho hlas, ktorý by sa mi prihovoril konečne s aspoň trochou lásky a pochopenia.

„V poriadku. Včera som sa u nej zastavil. Samej jej je trocha smutno, ale inak sa má fajn. Dokonca si prefarbila vlasy."

„Na ryšavú?"

„Na ryšavú," potvrdil, čo mi prinieslo aspoň troška radosti. Dokázala som si ju živo predstaviť a poviem vám, že tá predstava bola prekrásna. Podobná tej, ktorú som v hlave nosila celé roky a snívala o tom, že sa raz stane skutočnosťou. „Aj tej by si sa mohla ozvať. Prosím ťa neobmedzuj kontakty s každým, lebo zošalieš. Nemôžeš sa spoliehať čisto na svoju spoločnosť." Nebola by som na ňu odkázaná, ak by sa Miles a Matthew konečne uvedomili. Oni boli ale radšej ako dvaja nadutí školáci po hádke s mamou. Akoby som ja mohla za to, že oni dvaja sú nemožní a boja sa zakročiť v situácii, kedy je to treba.

„Je tu jeden muž...nejaký Ezra. Vie o tom, že Matt je môj brat a tým pádom určite vie, prečo som skutočne tu." Musela som mu to proste povedať. Nemohla som všetko držať iba vo svojej hlave. Už som na to proste nemala dosť síl. „Nemala som doteraz šancu si s ním v pokoji pohovoriť, ale bojím sa toho momentu. Čo by som mohla od takého človeka očakávať?"

„Vážne neviem, ale dávaj si pozor. Nikdy nevieš, na ktorú stranu môže patriť."

„Ako mám v tomto svete vedieť, komu môžem veriť? Nech sa pozriem v poslednej dobe na hocikoho, každý mi príde pre niečo podozrivý. Proste mám chvíľami pocit, akoby som už úplne zošalela. Keď zavriem oči, vidím nejaké vzorce, ktoré neviem na čo slúžia, proste mi behajú v mysli neskutočne rýchlo, až ich nestíham ani registrovať. A potom sa mi zas začne prehrávať celý môj plán na výrobu klonov a..."

„Pokoj," povedal dosť nečakane, sotva som ja musela na chvíľu prestať hovoriť. „Zhlboka sa nadýchni. A potom ešte raz. Nevenuj sa ničomu inému, len dýchaniu." Poslúchla som ho, na chvíľku pritom privrela oči a osušila si slzy z líc. Bola som unavená, priveľmi unavená na to, aby som zvládla dnes ešte normálne fungovať. Aj teraz by som mala radšej spať, ako sa trápiť týmto rozhovorom.

„Evan je už zdravý?"

„Dýchaj Camila..." So stále privretými očami som prikývla. Snažila som sa nesústrediť na nič iné, ale nešlo to. Bola som priveľmi nervózna, ruky sa mi klepali, až som ich musela zastrčiť do vreciek na svetri. Na svetri, ktorý už bohužiaľ nevoňal ako Grayson. Ani troška mi ho to už nepripomínalo. No posledné noci som v ňom spávala v nádeji, že to možno pomôže môjmu podvedomiu.

Neviem koľko minút mohlo prejsť, zatiaľ čo som tam len tak sedela. Bohužiaľ som ale pokoj nepocítila. Ani náhodou. Mysľou mi toho behalo príšerne veľa a ja som proste nedokázala všetko len tak hodiť za hlavu. Bála som sa, že ak to urobím, všetko sa mi zrúti. Celý svet, ktorý som naokolo seba videla. Všetky reálne steny ktoré sa okolo mňa tiahli, alebo hoci aj tie imaginárne, ktoré si postavila len moja myseľ, aby chránila samú seba. Proste som sa nechala úplne ovládať svojim strachom, ktorý bol ale zjavne oprávnený. Ležalo mi na pleciach príšerne veľa vecí a ja som si nedokázala predstaviť kde vezmem silu, aby som ich všetky dotiahla do konca. A ešte k tomu do úspešného konca.

„Áno, má sa už lepšie. Rameno sa mu rýchlo zahojilo," prehovoril Drexel napokon. Pomaličky som otvorila v nádeji, že sa možno nejakým zázrakom ocitnem doma, ale nič. Videla som len sivú stenu oproti mne, malý notebook na posteli a z jeho obrazovky na mňa pozerajúcu ustarostenú tvár staršieho pána. „A hoci neviem, či ťa to poteší, medzi Renou a Shawnom to zas začína vyzerať dobre. Zjavne si k sebe našli opäť cestu."

„Dokopy nepoznám ani jedného z nich. Môže mi to byť jedno." Nemalo by, lebo práve oni poskytli domov mojim priateľom, ale nechcela som sa starať ešte o záležitosť navyše. Nie teraz.

„Ver mi, že ma veľmi bolí vidieť ťa takto. Keď počúvam čo hovoríš a vidím slzy v tvojich očiach...nedokázal som splniť to, čo som sľúbil tvojmu otcovi."

„Ale áno. Pokiaľ to išlo, dával ste na mňa pozor a to vám nikdy nezabudnem." Tá baňa bola jeden veľký prešľap, ale dobre. Urobil to, aby ma zastrašil. Nie, aby mi ublížil. A je pravda, že pre mňa vždy urobil maximum, len aby mi pomohol a dal ma znova dokopy. Urobil toho viac, čo po ňom otec žiadal. „Som vám dlžná veľmi veľa."

„Nie si mi dlžná nič moja milá," odvetil s úsmevom, hoci mu oči stále zostali plné smútku. „Vlastne...aha, koho tu ešte mám. Možno ťa poteší." Prvotne som nechápala, ale keď pre niečo zašiel a následne sa usadil späť na posteľ, zas mi vyhŕkli slzy. Z dlaní sa mu pokúšal vyliezť malý potkan s dlhým chvostom, ktorý nebol nikto iný, ako môj malý Meteor. Mrzelo ma, že ja sama som sa mu nemohla venovať viac, ale...mala som čas na normálne záležitosti, ktoré sa týkali bežného života? Lebo mne prišlo, že ani nie.

„Staráte sa o neho dobre?"

„Nadmieru dobre. Evan mi ho zveril, lebo toho mal teraz dosť a ja som bola zjavne jediný po ruke, navyše s dostatkom voľného času. No nemôžem si sťažovať. Rozumieme si." Hoci to bol darček od Evana, kvôli tomu menu sa mi stále spájal práve s Graysonom. Prinieslo to spomienky na moje narodeniny, kedy sme čakali na meteor, ktorý ale nikdy neprišiel. No aj tak mi v ten deň dal pekný darček. Darček, ktorý mi ešte stále videl okolo krku. Ten malý kompas, ktorý som mala pri sebe stále. „Neboj sa, udržím ho nažive, kým sa nevrátiš."

„Budem vám za to veľmi vďačná." Znova som sa pokúsila utrieť si slzy, aj keď som veľmi dobre vedela, že prídu ešte ďalšie. Prečo by aj nemali? Nad čím by som sa akože usmievala a z čoho by som sa tešila? Zrazu som na to nemal proste dôvody.

„Choď si pospať, ak máš na to teraz možnosť. Nestaraj sa o to, že je deň. Proste si ľahni, zavri oči a spi koľko môžeš." Nápad to bol dobrý, to určite áno. No bola som si istá, že to aj tak nepôjde. „Kedy si naposledy jedla?"

„Tri, štyri dni dozadu. Ale zatiaľ nie som hladná."

„A kedy si naposledy mala sérum?" Nad tým som sa musela zamyslieť o trocha lepšie. Kedy to bolo? Odkedy sme tu, tak nie. Určite nie.

„Ešte niekedy, keď sme boli na púšti." Bolo to už dávnejšie, však už len tu sme boli nejaké dva týždne. Približne. Dni som akosi prestala počítať. Nikdy som nečakala ráno, ani večer. Mnohokrát som ani netušila, koľko je hodín. Iba som sa riadila pokynmi a všetko robila úplne automaticky. Bezducho som chodila chodbami so sklonenou hlavou, aby nikto nevidel môj unavený výraz, či znechutenie z celého života.

„Dobre, tak sa držíš skvele. Máš dosť ampuliek?"

„Neviem. Mala som ich viac, ale polovicu mi ukradli a potom...prvé dni som potrebovala sérum dosť často a odvtedy je to zas akoby v jednej hladine. Takže neviem. Dúfam, že si vystačím na cestu domov." A ak nie, zomriem uprostred púšte. Nič tak hrozné sa nestane. Matt a Miles sa vrátia aj bezo mňa.

„Tak sa posnaž s nimi šetriť, ak to pôjde. Preto ti hovorím, aby si viac spávala a možno sa pokúsila aj viac jesť. Aj to tvojej krvi pomôže." Mykla som plecami a uhladila si odstávajúce kúsky vlasov. Aj tie by som si už dnes mala konečne umyť. Odkladala som to dva dni, pričom ale vyzerali už príšerne. Stále som si ich však stiahla do drdolu a proste bolo. Nikto nič neriešil. „Ozvi sa zas za pár dní. Alebo pokojne zajtra, ak by si to potrebovala."

„Sedíte pri notebooku a čakáte, kedy zavolám?"

„Viac menej áno," uznal s ďalším úsmevom, pričom vtisol pusu Meteorovi, ktorý sa od neho ešte stále snažil utiecť. „Veľmi mi chýbaš Camila. Vráť sa prosím čím skôr."

„Aj vy mi chýbate. Dávajte mi na chlapcov prosím pozor. Nech im už nik neublíži. Ani jednému." Už som sa nemohla dočkať, kedy prídem tam a všetkých ich objímem. Kedy si zas naživo vypočujem Drexelov milý hlas, ktorým so mnou vždy hovorí, kedy sa budem môcť zas úprimne usmiať na Evana, alebo kedy objímem a konečne znova pobozkám môjho drahého Graysona.

„Všetci budeme v poriadku, keď prídeš. Presne, ako si nás tu nechala."

„Viem, že si nie ste istý, ale...aká je šanca, že bude Grayson ešte niekedy normálne vidieť?" Mykol plecami. Videla som bezradnosť v jeho výraze. Radšej som sa nemala ani pýtať. Už takto som sa o neho bála dosť a teraz ešte aj toto.

„Neviem ti povedať, ale...veľká nie. Bola to veľmi dobre mierená rana a chlapec môže byť rád, že o to oko hneď neprišiel." Pokývala som nad tým celým hlavou. Nechcela som si ani predstaviť, ako sa asi musí cítiť on. Drexel mi síce povedal, že mu pichol niečo na upokojenie a na spánok, ale čo potom? Čo bude, ak účinky liekov vyprchajú a jemu plne dôjde, čo sa stalo? Nie, na to som nemala silu myslieť. Nie dnes. „Je mi to ľúto Camila, urobil som, čo sa v týchto podmienkach dalo. Hoci...ani inak by som nevedel pomôcť lepšie."

***

Nespala som po našom rozhovore, ktorý sa napokon ešte natiahol. A ani som sa nešla najesť. Iba som si konečne umyla vlasy a strávila v sprche ešte dobrých dvadsať minút. Stála som tam ako kopa nešťastia, ktorá nevie čo so sebou. A to bola pravda. Netušila som, čo robiť. Ani náhodou. Iba som tam stála s vyplakanými očami a ešte stále divne sfarbenou kožou na ľavom zápästí. Koža pod tetovaním hrala všetkými farbami a malý, krvou podliaty štvorec tam stále bol. Hrotom nechtu som zatlačila na miesto, ale nič som nepocítila. Žiadny pliešok, alebo niečo tomu podobné.

V službe som išla vymeniť Milesa, ktorý sa pritom na mňa ani nepozrel. Radšej držal sklonenú hlavu, kým mi Barton priniesol tak veľkú a ťažkú zbraň, až som ju skoro neudržala. Bola ako pre skutočného ostreľovača schovaného niekto v kríkoch, ktorý vás zastrelí ani sami neviete ako. No ja som dostala za úlohu sa s ňou vytrepať hore do veže a tam byť celú noc. Sama, na obe veže, aby som bola presnejšia. Nechápala som, načo mi dal tak veľký kaliber ak tu nikdy nebolo na čo strieľať, ale...nepýtala som sa. Zbraň som tak či tak iba hodila na zem pri padacích dverách, ktoré som za sebou zavrela.

Počas noci ale bolo veľmi chladno. Musela som sa stále prechádzať, aby som sa nejako zahriala. Až som v jednu chvíľu dokonca poskakovala na mieste, aby som rozprúdila krv v mrazom stuhnutom tele. Doslova som sa klepala ako konár vo vetre, v čom mi nepomohli ani následné slzy. V noci bola tmavá púšť absolútne neosvetlená a tým mi prišla ešte väčšia. Jej prázdnota ma zvierala v tak pevnom objatí, až sa mi chcela od hrôzy doslova kričať. Neskutočne som sa bála a pritom nebolo čoho. Nikto na mňa nečíhal, nikto ma v tej chvíli nechcel zabiť, ale ja som sa proste cítila ako krvácajúca návnada hodená hladným žralokom. Nikoho nezaujímalo, že ja som tam mrzla počas celej noci. Lebo všetky tri zvyšné veže boli prázdne. Zjavne Bartonovi robilo radosť, ak ma mohol trápiť.

***

Kým svitlo na ďalší deň, zo mňa sa skoro stala ľadová socha. Preplakala som celú noc, kričala som do prázdnej púšte a v jednej chvíli sa dokonca ocitla aj na zemi. Dlho som na nej ale nezostala. Bola priveľmi studená a toto nebola práve smrť, akou som chcela zomrieť. Nie umrznúť na strážnej veži. Preto som aj napriek únave robila všetko, len aby som sa trocha zahriala. Výsledok bol ale taký, že som ráno skoro nechala zbraň ležať tam hore. Nemala som silu aby som ju zodvihla a na druhej strane som mala tak zmrznuté prsty, že bolel čo i len ten najmenší pohyb.

No keby tak urobím, zjavne by som dostala poriadny výprask. Barton na mňa čakal pred zbrojnicou, navyše s tým hnusným úškrnom, za ktorý by som mu najradšej vymlátila zuby. Nenávidela som ho. Pomaly sa dostával na stupienok, ktorý už obsadili Carley a Harding. A to už bolo čo povedať, keďže tí dvaja mi spôsobili oveľa viac bolesti. No na Bartonovi bolo niečo...proste niečo, čo ma príšerne iritovalo. Nechápala som čo to môže byť, ale bolo to tam.

„Prečo som tam musela byť celú noc?" opýtala som sa, pričom ma podľa mňa skoro prepočul. Nemala som takmer hlas. No nedivila som sa tomu. A dokonca ani tomu, že som sa stále celá triasla, hoci som už bola v teple. „Nikto iní nemusel strážiť. Len ja."

„Aby si sa naučila disciplíne. Ak nevydržíš trocha zimy, nepatríš sem."

„Trocha zimy?" opýtala som sa posmešne, ale sotva som sa chcela zasmiať, zabolelo ešte aj to. Krk som mala príšerne stuhnutý a ubolený, akoby som zle ležala celú noc. Škoda, že som však tú možnosť nemala. Pokojne by som ju vymenila za to všetko, čím som počas posledných hodín prešla. V tejto chvíli...keď som tam celá rozklepaná a bledá ako smrť stála pred Bartonom, som nepochybovala ani o tom, že mám horúčku. Nebolo by sa popravde čomu čudovať.

„Si padavka, hovor si čo chceš. V živote by si nevydržala to všetko, čo ja počas rokov, ktoré som tu odslúžil," povedal povýšenecky a doslova mi tú hnusnú zbraň vytrhol z rúk. Nechtom mi pritom škrabol po pravej ruke, čo pri mojej premrznutej koži nepríjemne zaštípalo. No nesykla som, ani nič podobné. Všetku námahu som vkladala do toho, aby som mu hľadela do očí, pričom som už sotva držala otvorené tie svoje. „A práve preto ti radím, aby si tú súťaž hneď teraz vzdala. Nemáš právo na veliteľovo miesto. Nikdy si nemala a nikdy ani mať nebudeš. Ja som jeho pravá ruka, ja celé tie roky skáčem ako on píska a preto to budem ja, kto sa stane víťazom. A ak mi neuhneš z cesty, pokojne ti zlomím väzy."

„Prosím..." Nič viac som nepovedala. Iba toto, pričom som rozhodila rukami a cúvla od neho. Držala som očný kontakt, až kým som sa nezvrtla na päte a neodkráčala preč. Už ma nezaujímal. Nie po poslednej noci. Nie po tom, čo teraz povedal. Bolo to viac ako úbohé. Prečo by akože vo mne mal vidieť hrozbu?

Mala som ísť zjavne pod teplú vodu, aby som si aspoň nejako pomohla, ale ja som sa vybrala iným smerom. Úplne iným smerom. Smerom k cele môjho brata, pre ktorého som bola posledné dni menej ako vzduch. No chcela som ho vidieť. Chcela som si pohľadom do jeho tváre pripomenúť, prečo som prežila tú poslednú noc. Lebo prišli chvíle, kedy som pochybovala aj o správnosti toho, že som tu. Bolo to už veľmi veľké zúfalstvo, ja viem, nemohla som urobiť nič.

Systém mi kartu oskenoval pomerne rýchlo, no dnu som sa až natoľko nenáhlila. Väznica ešte spala, skoro všade vládlo ticho a inak tomu nebolo ani v jeho cele. Ovanulo ma príjemné teplo, rovnaké ako vládlo na chodbách, no...ešte ani to nestačilo. Celá som sa triasla, pričom mi ale líca doslova horeli. Sotva som sa držala na nohách a zjavne preto som okamžite klesla na kraj jeho postele. Keďže bol chrbtom ku mne, opatrne som sa k nemu naklonila a vtisla mu pusu do vlasov. Pravým lícom som sa pritom oprela o jeho hlavu a na chvíľu chcela privrieť oči. Možnosť som však na to nedostala. Práve naopak, zabolelo ma, čo prišlo ako ďalšie. Mattie ma zo seba striasol až priveľmi rýchlo a v momente kedy si sadol, ma dobre, že nesotil dole z kraja postele.

„Nechaj ma!" sykol hnusne, odhŕňajú si vlasy z čela. Hľadel na mňa rozospatými očami, pričom sa v nich ale už teraz odzrkadľoval hnev, ktorý voči mne posledné dni mal. „Daj mi proste pokoj!"

„Kvôli tomuto som sem išla? Aby si sa ty ku mne takto choval?" opýtala som chladne. Zvláštne ale, že ma pri jeho reakcii nezačal premáhať plač. Bolo mi to vlastne akosi zrazu jedno. Zjavne som bola až v natoľko zlom stave, že som plne nepochopila jeho správaniu. Inak som si to vysvetliť nevedela. „Kvôli tebe som opustila niekoho, koho neprítomnosť ma ničí každý deň, tak sa prosím ťa ku mne správaj normálne a aspoň s trochou úcty. Prešla som si priveľkou bolesťou len kvôli tomu, aby som tu teraz mohla byť Matthew. A ak toto má byť tvoje poďakovanie..."

„Tak ak ti natoľko ten niekto chýba, choď za ním. Vráť sa domov a daj mi pokoj! Nikdy som ťa neprosil, aby si sem chodila. Nikdy. Mala si sa starať o seba a svoje problémy, lebo ako vidím, sú ti prednejšie, ako ja. Preto si na mňa kašľala tie štyri roky, čo? Nemalo cenu riešiť to, že ma zavreli. Spokojne si si sedela doma, zavretá v laboratóriu a vymýšľala bludy, že? Sestrička..."

„Ak sa mieniš ku mne takto správať a takto sa vyjadrovať...nemal si mi tvrdiť, že ma ľúbiš. Urobila som totiž tú chybu a uverila som." Nechcela som to hovoriť, ale v tej chvíli som to tak cítila. Môj hlas znel aj napriek zachrípnutiu veľmi hnusne a chladne, čo ma potešilo. A dokonca aj to, keď mu došlo, čo mi povedal. Ale bolo neskoro, lebo mne sa podarilo vstať na rovné nohy skôr, akoby sa on načiahol za mojou rukou.

Bez slova navyše som ho tam nechala a konečne sa pobrala do postele. Všetky chodby ale boli zrazu neskutočne veľké a dlhé, celá väznica sa so mnou akoby točila, až som skoro spadla ešte aj na schodoch. Kľúč do zámky sa mi vlastne už ani nepodarilo strčiť. Preto som len päsťou zabúchala na dvere skôr, akoby som s poslednými zvyškami síl klesla na zem.