Bolo mi popravde až do plaču z toho, ako pomaly dni išli. Každá jedna služba mi pripadala dlhšia a dlhšia. A stále som samozrejme nemohla byť ani pri Mattovi, inak by si ma ešte niekto všimol. Preto som sa mnohokrát len tak usadila niekde na chodbe a búchala si hlavu do stenu. Bez žartu. Niekomu by sa mohlo zdať, že som zošalela, ale nedokázala som si nájsť lepšiu zábavu. Nemala som s kým hovoriť, keďže s Milesom sa nám služby akosi neskrížili a zvyšok strážnikov ma dokonale ignoroval.

No dnes to bolo o niečom inom. Veliteľ si nás dal všetkých presne na obed zavolať dole k trestancom, ktorý v putách sedeli opretí o mreže. Až teraz v pokoji som si vlastne všimla, že ani jedna strana nemala veľmi veľa členov. Na sedemnásť väzňov tu bolo dvadsať strážnikov, plus veliteľ. Takže žiadna sláva, ak sa nad tým tak zamyslíte. Očakávala by som dvojnásobok, keď už sme sa raz bavili o tej bezpečnosti. Ja som sa posadila na jeden zo stolov, odkiaľ som mala na brata dobrý výhľad. Nepáčilo sa mi, že musel byť spútaný, ale nič sa nedal robiť. Musela som mlčať.

„Skúsime hádať, prečo sme sa tu zišli?"

„Zišli sme sa tu, aby sme sa tu zišli..." zašepkal mi Miles ako odpoveď, nad čím som sa musela pousmiať. Posledné dni akosi nemal náladu, takže toto bolo nejaké to znamenie, že je mu už možno lepšie. Aspoň som v to dúfala.

„Je ti konečne lepšie?"

„Povedzme." Toľkokrát som sa ho pýtala, ako mu môžem pomôcť, ale zakaždým ma poslal kade ľahšie. Preto sme mali tichú domácnosť, ktorá mi už vrcholne liezla na nervy. Bol jediný, s kým som sa tu mohla rozprávať a ak mnou opovrhol, skutočne som sa cítila ako posledný chudák. Ten pocit umocňoval aj fakt, že sa mi nepodarilo hovoriť s ním. S Ezrou, ktorý vedel o mne a o Mattovi. Teraz postával síce len o kúsok ďalej, ale na rozhovor som potrebovala súkromie.

Vlastne som sa ešte chystala niečo povedať Milesovi, keď ale vošiel konečne veliteľ. Určite cítil tú nervozitu vo vzduchu, ale podľa mňa nebola ani troška prekvapivá. Nie, ak sa iba pred týždňom tu odohrala tá hlúpa vzbura. Stále som videla pred očami telo chlapa, do ktorého som vyprázdnila zásobník. Výčitky som nemala ani náhodou, ale bolo mi ľúto, že sa niečo podobné stalo. Ja viem, že zúfalstvo narobí svoje, ale čo si akože myslel? Naozaj veril v možný útek?

„Som rád, že ste sa všetci dostavili načas," prehovoril veliteľ, za ktorým dnu ako posledný vošiel Barton a zavrel mrežové dvere. Nedalo sa prehliadnuť, že na nich ešte stále zostala zaschnutá krv, ktorá mi až dvíhala žalúdok. „Neviem nakoľko bude táto schôdza úspešná, ale mal by som pre vás všetkých zaujímavý návrh. Aby tu nebola taká nuda, prišiel som s jednou veľmi zaujímavou súťažou." Pozrela som na Milesa, ktorý sa ale tiež zdal rovnako prekvapený ako ja.

„Keďže sa niektorí spomedzi vás sťažovali, že je tu málo vzrušenia..."

„Ticho!" zahriakol veliteľ Bartona skôr, akoby sa nejako viac rozhovoril. Úprimne, ja som si jeho urazený pohľad vychutnala plnými dúškami. Neskutočne som ho nemusela. „Väzni dostanú šancu, aby sa dostali na slobodu. Ale iba tí, za ktorých sa rozhodnú súťažiť strážnici. Statní chlapi ako vy, boje z blízka určite uvítajú, mám pravdu?" Nadšene rozhodil rukami, načo s ním niekoľko ľudí okolo mňa hneď súhlasilo. A pritom ešte nepovedal ani nič podrobnejšie. Spozornela som v momente, kedy spomenul slobodu väzňov, ale potom...pri pokračovaní moja nádej akosi pohasla.

„Urobíme tri kolá. Tí, čo sa chcú zapojiť si vyberú väzňa, ktorého svojim prípadným víťazstvom vyslobodia a potom...no zvyšok je vlastne na vás. Ten, kto sa bije najlepšie, vyhrá. Jeho väzeň dostane slobodu."

„A čo dostaneme za naše víťazstvo my?" vykríkol nejaký muž za mnou.

„Samozrejme veľmi štedrú finančnú odmenu a...moje kreslo veliteľa." Sánka mi od prekvapenia padla zjavne v rovnakom momente, ako muži začali nadšene tlieskať. Nechápala som, prečo by odstupoval zo svojej funkcie, ale...niečo som postrehla. Nevyzeral tak, ako doteraz. Nešiel z neho rešpekt, oči mal unavené, pokožku bledú ako smrť samotná, pričom sa mu pomerne zreteľne triasli ruky. „Takže?" Rozhodil znova rukami očakávajúc nadšené odpovede, ale prvotne ešte každý zaváhal. Jedným očkom som pozrela na Matta, ktorý sotva badateľne pokýval hlavou.

„Ja som za," povedal napokon Barton ako prvý a prešiel k väzňom. Chvíľu na nich hľadel a na nohy napokon vytiahol nejakého vychudnutého blonďáka s kopou tetovaní. Pokiaľ som sa nemýlila, minule bol jedným z tých, ktorých som zachránila. „Súťažím za Jonesa."

„Parker vstávaj!" zreval niekto spoza mňa. Skôr ale akoby som sa obzrela, sa medzi väzňom primiešal doslova chlap ako hora a do parády si vzal černocha, ktorý ma hodil vtedy do mreží. Zjavne si ma tam našiel, lebo mi uštedril jeden pohľad plný nenávisti. Akoby som ja mohla za to, že on je stále tu.

A tak to vlastne pokračovalo. Ďalších šesť mužov, ktorým som sa absolútne nemohla rovnať si vybralo svojich väzňov, čím sa upísali na celú záležitosť. Ja som pritom očami prosila Milesa, aby sa konečne ozval, ale on nič. S kamennou tvárou mlčal a pozeral sa na veliteľa, ktorý sa celý šťastný aj napriek svojmu stavu uškŕňal. Prísľub jeho miesta bol zjavne veľkou motiváciou. Mne o to samozrejme nešlo, ale ak tam bola možnosť, že by sa Mattie dostal na slobodu...nedalo mi to pokoj. Hlavne nie, ak Miles nekonal. Hádam nečakal odo mňa, že sa prihlásim. To by som sa bez boja mohla prehlásiť za porazenú. Nemalo by zmysel sa o výhru ani pokúšať.

„Ešte niekto?" opýtal sa veliteľ napokon. Ruky som mala zovreté v päsť, ale keď Modro očko zo seba nevydal ani hlásku, tresla som do stola podo mnou. Nenávistne som po ňom zazrela, vstala na rovné nohy a s pohľadmi všetkých na mne, sa pobrala k väzňom, ktorí ešte posedávali na zemi. Snažila som sa vyhnúť bratovmu pohľadu, lebo by som sa bola dozaista rozplakala od strachu. Veľmi dobre som si uvedomovala do čoho sa púšťam, ale necúvla som.

„Tak to nie!" sykol zrazu Miles a schmatol ma za lakeť, ale bolo neskoro. Drzo som sa mu vytrhla, podišla k Mattovi a hoci by ma bol asi najradšej zaškrtil, donútila ho vstať. Celá som sa pritom klepala od strachu, ako tenký konárik vo vetre. Nebolo ale cesty späť. Nie, keď som zastala vedľa ostatných a brata prinútila, aby si kľakol predo mňa.

„Evie...si si naozaj istá, že sa do niečoho takéhoto chceš pustiť?" opýtal sa ma veliteľ. Chcela som odpovedať normálne, ale hrdlo som mala zovreté strachom. Nedostala som zo seba ani hlásku a preto som iba prikývla. Ruky som znova zaťala do pästí aby sa mi netriasli a oči neprítomne uprela na Milesa. Ak nemal odvahu on, musím ju mať ja. Chápala som, že sa nechcel pustiť do boja s mužmi ako stáli okolo mňa, ale nemohli sme prepásť podobnú šancu. „Dobre teda. Ak si natoľko veríš, vyskúšaj si to."

„To vážne dovolíte, aby o vaše miesto zabojovala ona?" Samozrejme, že Barton musel mať námietky. Inak by to ani nebol on.

„Nechaj ju. Padne pri prvej rane a už nevstane," odvetil mu nejaký holohlavý chlap, ani nie tak ďaleko odo mňa. On mi zjavne prišiel najdesivejší. Rozhodne svojou výškou prevyšoval každého naokolo a ani jeho svaly neboli prejavom toho, že sa bude so súperom maznať. Ak na neho narazím, bude naozaj zjavne stačiť jedna rana, aby som išla k zemi. Nadobro. Však by mu stačil jeden lepšie mierený úder a polámal by mi polovicu rebier. „Ale byť na jej mieste, vybral by som si niekoho normálnejšieho, než je Warner."

„Pokiaľ viem, je to moja voľba," sykla som odporne. Neviem, kde sa to vo mne odrazu vzalo, ale musela som brániť svoje rozhodnutie. Preto som na neho asi aj škaredo zazrela. Aby si nemyslel, že si môže priveľmi dovoľovať, hoci ja v jeho očiach nikdy nebudem predstavovať súpera.

„Stačí! Ak chce, nech sa o výhru pokúsi. Nemáme právo, aby sme jej bránili," prehovoril napokon veliteľ. „Teší ma, že ste sa prihlásili v tak hojnom počte. Nezostáva mi teda nič iné, len vám popriať veľa šťastia. Začneme o pár dní." Čakala by som ešte nejaké inštrukcie, ale on sa skrátka otočil a nechal nás tam. Bez slov navyše. Všimla som si, ako po mne Barton stále zazerá, ale akoby som ho ani nevidela. Iba som sa riadila príkladom niektorých. Prikázala som Mattovi aby vstal, chytila ho za ľavý lakeť a postrčila smerom ku dverám. Tam mu jeden zo strážnikov dal dole putá, hoci zjavne kvôli mne zaváhal.

Veľmi dobre som vedela, že sotva sa dostaneme z očí vyžeriem si to a aj sa tak stalo. Ešte som ani poriadne neotvorila dvere do jeho cely, keď sa mi vytrhol a chrbtom ma pritlačil ku stene. Snažila som sa vyhnúť výčitkám v jeho očiach, ale išlo to iba veľmi ťažko. Doslova som videla, ako mu v nich vrie hnev voči mne a môjmu rozhodnutiu. Ktoré bolo maximálne hlúpe, to priznávam, ale mala som na výber?

„Ty...ty..."

„Chopila som sa šance, nič viac," povedala som na svoju obranu. Nie, žeby to niečo zavážilo, ale nechcela som pred ním ukázať strach. Hoci som ho mala a fakt nebol malý. „Dúfala som, že Miles bude ten ktorý sa prihlási, ale keď to neurobil, musela som ja. Mattie pochop, že je to šanca ktorú som nechcela zahodiť."

„Vážne si myslíš, že máš šancu?"

„To uvidím podľa pravidiel. Ak..." Ak čo? Kedy by som mala voči niekomu z nich v súboji šancu? Však mi dolámu ešte aj také kosti, o ktorých prítomnosti ani netuším. „Ja neviem, ale pochop ma! Musíme skúsiť všetko!"

„Nie, ak ide o riskovanie tvojho života!" skríkol a dlaňami tresol do steny povedľa mojej hlavy. Až som od ľaku privrela oči a zadržala dych. Takto zúriť som ho často nevidela. On bol povaha, ktorá buď všetko brala s chladnou hlavou, alebo keď už sa niekedy aj nahneval, tak poriadne. „Oni ťa bez váhania zabijú! Kam si do riti dala rozum?!"

„Takto so mnou nehovor," napomenula som ho maximálne pokojne.

„A ako mám s tebou hovoriť?! Práve si sa upísala na samovražednú misiu a kvôli čomu?!"

„Aby som ťa čo najskôr dostala von ty idiot! Nemysli si, že ja sa tu chcem zdržiavať neviem ako dlho! Chcem ísť domov!" Neplánovala som natoľko kričať, ale svojim postojom ma k tomu proste prinútil. Nech si nemyslí, že sa bude celý môj život točiť okolo neho. Áno som tu a urobím čo bude treba aby som ho dostala von, ale mám aj iné povinnosti. No zjavne kým toho nebude mať na krku toľko ako ja, nepochopí. A hlavne ak na neho nik nečaká. Ak...ak na mňa Grayson ešte stále čaká. Nedivila by som sa, keby sa proste rozhodne ísť ďalej a zabudnúť na mňa. Nemohla by som mu to mať za zlé. „Čaká toho na mňa ešte veľa, takže si nemysli, že sa chystám umrieť. Pokús sa mi predsa trocha veriť."

„Prepáč, ale nie v tomto," šepol napokon o niečo pokojnejšie a razom odo mňa odstúpil. Avšak s maximálne sklamaným výrazom.