Pomaličky som otvorila oči, ale akoby som v prvom momente ani nespoznala miesto, kde som sa nachádzala. Všetko mi prišlo cudzie, dokonca aj Miles, ktorý ležal vo vlastnej posteli ani nie tak ďaleko odo mňa. Netušila som koľko je hodín, či aký je deň, ale jedno bolo isté. Sotva som sa vládala pohnúť. Bola som dobitá ako pes a nebolo mi jasné ani to, kto ma zakryl, alebo niečo. Lebo ako som padla na posteľ, behom piatich minút som zaspala a odvtedy už muselo prejsť pomerne dosť času.

„Miles..." oslovila som ho potichu. Netušila som, či spí, ale keď sa pozrel mojim smerom, chcela som sa pokúsiť o úsmev. No išlo to iba ťažko. Cítila som sa príšerne otupene, akoby ma niekto buchol kladivom cez hlavu, alebo niečo podobné.

„Nič sa nepýtaj, lebo nemám ani poňatia."

„Ani neviem, či mám silu na nejaké otázky." Jediné, čo som vedela, bolo prevaliť sa na druhý bok, chrbtom k nemu a pokúsiť sa ešte spať. Nemala som nič na práci a ak by aj niekto prišiel, aby som teraz išla do služby, pekne by som ho poslala preč. Určite sa nájdu strážnici, čo sú v lepšej forme, ako ja.

„Prijal ťa?"

„Áno," zamrmlala som, s prikrývkou vytiahnutou až po uši. Bola mi nepríjemná zima, ktorá mi doslova pripomenula celu v PHPV. A to nebola pekná spomienka. „Takže asi nebolo od veci, ako som sa vrhla doprostred rozpútaného pekla."

„Máš za to moje uznanie." Nemala som vlastne na výber. Bol tam môj brat, ktorého som proste musela chrániť. Nech by sa dialo čokoľvek, Mattieho život znamenal pre mňa viac, ako ten môj. Akurát...štval ma ten chlap, ktorý o nás vedel. Ezra, alebo ako hovoril, že sa volá. Mala by som ho asi vyhľadať a zistiť, ako na celú vec prišiel.

Už-už som sa chystala zatvoriť oči, keď som pohľadom zavadila o moje ľavé zápästie. Určite som musela byť plná modrín, ale aby sa mi jedna neskutočne škaredá vytvorila práve pod tetovaním, to mi akosi nesedelo. Ako holubica, tak meno môjho brata sa strácali vo farbách od modrej, až po fialovú, ohraničené žltou. Na dotyk ma to miesto ale nebolelo. Ani trocha. A to bolo zvláštne. Modriny, či podliatiny predsa bolia, tak...prečo?

Ako som si miesto obzerala, neunikla mi ešte jedna maličkosť. Presne na mieste, kde sa v mene môjho brata stretávali písmená T a H, som mala malú krvavú stopu, ktorá veľmi nápadne pripomínala štvorec. Rubínová farba krvi sa medzi toľkou modrou veľmi vynímala a priťahovala moju pozornosť aj svojim tvarom. Pôsobilo to ako nejaký...ako nejaký čip. Napadlo mi, či nejde o tú rušičku, ktorú mi dal ešte Carley, ale tú som mala na pravej ruke, nie na ľavej.

„Kam si dal ten notebook?"

„Zahrabal som ho aj s vysielačkami medzi oblečenie. Tam by poprípade nikto nehľadal." Nechcene, ale napokon som vstala a hoci som sa ku skrini musela skoro plaziť, došla som až k nej. Aj s úlovkom som sa vrátila do postele, ale...zaváhala som. Tušila som, že Drexel je jediný, kto mi pomôže, ale čo sa ho opýtam? Či nevie o nejakom čipe, ktorý som mohla mať v sebe celý život a ani som o ňom nevedela? A hlavne o čipe, ktorý nie je viditeľný pre žiadne senzory? „Čo robíš?"

„Aha..." Zodvihla som ruku a ukázala mu zápästie. Zjavne naň dobre nevidel, lebo sa s dosť bolestivou grimasou posadil a prešiel následne ku mne. No ani keď ma za ruku vzal on a prešiel prstami po danom mieste, som necítila bolesť. No...akoby som pod kožou naozaj niečo mala. Zdalo sa mi, že som tam cítila nejaký malý pliešok, alebo niečo podobné.

„Čo to akože je?"

„Neviem. Preto si musím zavolať." Bola som v tom smere úplne stratená. Otec nikdy o ničom takom nehovoril, tak čo som si mala myslieť? Ja som bola predsa klon bez čipov, tak čo to malo znamenať? Prečo by mi klamal toľko rokov? Lebo čo iné to malo byť? Ešte hlavne, ak sa tá krv rysovala do krásneho tvaru malého štvorca? Náhoda to určite byť nemohla.

Celý čas, čo som čakala, či mi Drexel odpovie, mi srdce divoko búšilo, ale nebolo to lepšie, ani keď sa konečne objavila jeho tvár. Sľúbila som mu, že sa ozvem, ale nechcela som to za takýchto okolností. No bola som rada, keď sa na mňa usmial. V očiach sa mu zračila úľava ohľadne toho, že ma zas vidí. A tešilo to vlastne aj mne. Bolo upokojujúce hľadieť do známej tváre, aj keď bola pomerne ďaleko.

„Ty budeš zjavne Miles," povedal skôr, akoby som ja zo seba dostala čo i len slovo. Modro očko len mlčky prikývol a pustil mi ruku. „Som ti veľmi vďačný, že si šiel s ňou. Dúfam, že na ňu dáš pozor aj počas cesty späť."

„Nebojte sa. Privediem ju v rovnakom stave, ako keď sme odchádzali." Pri jeho slovách som sa konečne dokázala úprimne usmiať aj ja, čo asi uvoľnilo atmosféru dosť na to, aby som začala následne pokojne hovoriť.

„Mala by som na vás otázku," povedala som a zodvihla ruku tak, aby si mohol prezrieť moje zápästie. „Nehovoril vám otec niekedy o nejakom čipe? Lebo ja veľmi pochybujem, že ten krvavý fľak v tak dokonalom tvare je náhoda."

„Kedy si si to všimla?"

„Pár minút dozadu. Najprv som myslela, že je to len bežná modrina zo včerajšej potýčky, ale..." Vyzeral rovnako stratene ako ja, no stále som dúfala, že vie niečo viac. Musel niečo aspoň tušiť. Nie je možné, aby to otec držal toľko rokov v úplnom tajomstve. Hlavne ak...ten sen, ktorý som mala minule! To, ako som sa prebrala doma v laboratóriu a mala som rozrezané zápästie. Ešte predtým, než som na ňom mala tetovanie. „Musíte niečo vedieť."

„Existuje iba jediný spôsob, ako zistiť, či je to skutočne čip." Hneď mi bolo jasné, na čo myslí. Ale na to som nemala odvahu. Hlavne nie, ak som tým mohla poškodiť samotné tetovanie, ktoré muselo byť kľúčom k niečomu. Alebo minimálne bolo heslom k zápisu kódov, ktoré držali nažive Hardinga. „Musíš ale rezať nižšie, nie priamo cez tetovanie. To by sa ti ešte mohlo hodiť."

„V čom je jeho tajomstvo?"

„Aj tvoje, aj Mattove slúži ako kľúč k práci vášho otca. K skutočnej práci, ktorú Morgan ukrýval ešte aj pred tebou Camila." Pokývala som hlavou a zúfalo pozrela na Milesa. Že som sa ja vôbec obťažovala na niečo pýtať. Mala som sa tváriť, že je to proste modrina a hotovo. Nemala by som problém navyše. „Ani ja sám netuším o čo ide. Povedal mi len toľko, aby som sa o nej pred tebou zmienil, keď budeš pripravená."

„Máte akože ten pocit, že nastala správna chvíľa?"

„Nie, ale ak by som ti neprízvukoval, aké je to tetovanie vzácne, mohla by si urobiť hlúposť." Tak práca, ktorú otec ukrýval ešte aj predo mnou? Ako to do pekla robil? Skoro stále som bola tam dole s ním a pomáhala mu. A aj keď som robila na vlastných veciach, vždy som presne vedela, čo robí on. Alebo...alebo som si to aspoň myslela.

„Čo teraz mám akože robiť?"

„Je na tebe, či to riskneš a pozrieš sa, čo to v skutočnosti je." To som priveľmi nechcela, ale tak čo mi zostávalo? Kým sa vrátime domov...to je priveľmi dlhá doba. Nevydržala by som toľko, ak už viem, že sa niečo deje. Niečo ešte do plusu, čo ma bude zožierať. Lebo nič iné som nepotrebovala. Fakt nie.

„Otec vedel už dlhé roky to, že ak obalí čip plutóniom, tak bude pre všetky skenery a podobné veci neviditeľný, však?" Prikývol. Mala som to tušiť. Prečo by na to akože prišiel až nedávno, ak sa toľké roky zaoberal podobnými vecami? Len prečo mi potom klamal? Bál sa, že neunesiem pravdu, alebo čo? „V čom mi ešte nepovedal pravdu?"

„O tom teraz nebudeme hovoriť, hej? Musíš sa sústrediť na iné veci. Vypusti z hlavy všetko ohľadne klonov, či laboratória a sústreď sa na brata. Doma je všetko v poriadku."

„Čo Grayson?" opýtala som sa napokon, aby som zmenila tému. Ani táto nebola príjemná, ale nechcela som ešte končiť. „A Evan?"

„Evan sa bude teraz dávať pár dní dokopy, po konflikte čo sa tu odohral medzi Shawnom a mužmi, ktorí ho vtedy napadli. Bolo to dosť divoké, ale schytal iba guľku do ramena." Okamžite som pozrela na Milesa, ktorý bol na tom rovnako. Tiež mal obviazanú ruku, ale nevyzeralo to, žeby ho to nejako extra bolelo. A to bolo dobré. „Inak je ale v poriadku. Akurát si s Evie včera moc nesadli."

„Moment!" vykríkla som od prekvapenia. „Akoto...kde ste narazil na Evie?"

„Priviedol ju Grayson. Boli sme s Evanom u teba doma, aby som schoval to plutónium a objavili sa oni dvaja." V momente som si schovala tvár do dlaní a ak by som neprilákala moc pozornosti, rozkričala by som sa. Tak hlasno, ako by to len išlo, nech nejako zo seba dostanem tú neskutočnú frustráciu. Neverila som, že sa mi všetko tak neskutočne rúca priamo pred očami. Pri odchode som nechávala všetko v dokonalom poriadku a zrazu bolo všetko hore nohami. „Nemusíš sa báť, zaviedol som ju späť k Milesovi a poprosil ju, aby sa už nikde nemotala, ak to nebude nutné."

„Čo ešte viete?"

„Že si tam nechala nejakého zmrazeného muža, ktorý ti má pomôcť s klonmi." Zúfalo som sa pousmiala nad všetkým a mala chuť akurát tak zaklapnúť notebook, aby sme skončili. O Hardingovi nemal vedieť nikto, dokonca ani Grayson. On a jeho život ktorý mal dávno skončiť, mali byť moje malé tajomstvo.

„Grayson bol sklamaný, však?"

„Bol. Veľmi sa na teba hnevá, ale ja sa mu popravde ani nečudujem Camila. Škaredo si ho celý čas klamala. Dávala si mu nádej na peknú budúcnosť, ale vedela si, že sa to nikdy nestane, lebo ty máš svoje poslanie. Však?" Prikývla som. Urobila som chybu, to určite áno, ale prečo som bola ja tá zlá? Môžem za to, kto som a na čo som bola vytvorená? Nikdy som o nič z tohto neprosila. Bolo by vlastne lepšie, ak by som nikdy ani neuzrela svetlo sveta. Nemala som čo tomuto svetu ponúknuť.

„Nie je to moja chyba. Nevybrala som si tento život," povedala som napokon a skôr, než by odpovedal, som naše spojenie prerušila. Nemala som chuť sa s ním hádať, lebo by moje slová aj tak obrátil proti mne. No bála som sa. Veľmi som sa bála toho čo bude, ak teraz vedia o Evie. Mohol by jej Grayson ublížiť? V hneve je predsa človek schopný čohokoľvek. To by som ale ja dozaista neprežila. Nie, ak by som sa vrátila a ona by bola preč. To nikdy.

Niekoľko minút som iba mlčky sedela a pozerala na tmavú obrazovku. Možno som dúfala, že sa Drexel ešte pokúsi so mnou spojiť, alebo som možno len spracovávala to, čo som sa dozvedela. Urobilo mi to v hlave veľmi veľký chaos, ktorý ma desil. Až natoľko, že sa mi oči naplnili slzami. Takže otec mi zjavne celé tie roky klamal a poza mojim chrbtom vyvíjal niečo, o čom som nemala vedieť. A ja som mu pritom tak slepo verila a obdivovala ho. Čo som na ňom obdivovala? Jeho schopnosť klamať niečomu, čo považoval za svoju dcéru?

„Čo urobíme?"

„Teraz nič. Choď si ľahnúť a ja idem za Mattom." Zjavne som sa nemala moc ukazovať, ale nemohla som obsedieť na mieste. Musela som sa obliecť, umyť si tvár a následne vypadnúť. Podľa ticha a všetkého bola zjavne noc. To mi zaistilo, že som na nikoho nenabehla, dokonca ani na stráž. Kartu som mala vo vrecku nohavíc, no zdalo sa mi, že trvá pridlho, kým ju systém preveril a následne ma pustil dnu. Tam som si už ale vydýchla. V prítmí som zavrela za sebou dvere, podišla k posteli a klesla na jej kraj.

„Prečo neoddychuješ?" opýtal sa Mattie potichu, ale v prázdnej celej znel jeho hlas aj tak až priveľmi hlasno. „Vyzeráš hrozne."

„Keby si sa aj ty dozvedel toľko vecí ako ja, za posledné minúty, nedokázal by si len tak nečinne vylihovať." Ubolene som sa na neho pozrela, berúc ho za pravú ruku. Cítila som sa neskutočne stratene, ale ku podivu bratov dotyk stačil na to, aby som si uvedomila, že zjavne nič nie je až tak zlé. Aspoň nie, kým sme mimo komunitu a ďaleko od toho všetkého. V tom momente, sme boli len my dvaja a to mi ku podivu predsa len stačilo.

„Má cenu, aby som sa pýtal?"

„Teraz nie." Nechcela som s ním o tom hovoriť. Hlavne nie, ak som nemala v celej veci jasno ani ja sama. Preto som mu asi bez slova navyše vyhrnula rukáv na čiernom svetri a prezrela si jeho zápästie. Vynímalo sa na ňom moje meno spoločne s holubicou, no...to bolo všetko. Žiadna modrina, ktorá by sa mu tiahla celým zápästím a hlavne žiadne krvou podliate miesto, ktoré vyzeralo ako čip.

„Si v poriadku po tom včerajšku?"

„V rámci možností." Vyhla som sa pri týchto slovách jeho pohľadu, čo si ale musel všimnúť. Inak by si zjavne nesadol a nevtiahol ma do objatia. Alebo možno aj áno. Možno to urobil čisto preto, že ma mal rád. „Otec mi klamal celé roky Mattie. Myslela som si, že ma má rád, ale..."

„Otec ťa zbožňoval Camila, o tom prosím nikdy nepochybuj. Možno nekonal vždy najlepšie, ale tebe ublížiť nechcel nikdy." Neverila som mu. Proste som mu nedokázala veriť. Nie, ak som sa dozvedela, že pracoval na niečom veľkom a mne nikdy nič nepovedal. Aký na to mal dôvod? Preto mi akože nechcel poslednú dobu pomáhať s Evie? Lebo sa musel venovať veciam, ktoré by priniesli nejaký úžitok jedine jemu? „Myslíš si, že ak by ťa nemal rád, podstúpil by všetko to, čo..."

„To s tým nič nemá," vyhŕkla som skôr, akoby on dohovoril. „To, že ľúbil malú Camilu ešte neznamená, že sa rovnako pozeral aj na mňa. Ja som nikdy nebola jeho dcéra, iba projekt ktorý dal zafinancovať. Nikdy som skutočne do rodiny nepatrila."

„Netrep sestrička. Dobre vieš, že pre mňa si znamenala všetko, už od prvej chvíle." Privrela som oči, aby som sa vyhla slzám, ale išlo to ťažko. Pritom som túto tému prebrala sama so sebou neskutočne veľakrát. Presviedčala som sa, že to nie je pravda, že ma mali všetci radi, ale pravda bola aj tak inde. Bola som len náhrada za ich mŕtve dieťa, ktorého sa nevedeli zriecť. „Spomínam si na skutočnú Camilu, ale...neviem. Keď zomrela, veľa som plakal, ale v momente, kedy som potom uvidel teba mi to prišlo, že som nikdy sestru nestratil. Neviem čo si z toho obdobia pamätáš ty, ale pre mňa si bola moja milovaná sestra od úplného začiatku. A to sa nikdy nezmení, jasné? Celé tie roky čo som tu bol, som žil v nádeji, že ťa ešte niekedy uvidím. Bola si to jediné, čo ma držalo pri živote."

„Veľmi si mi celý čas chýbal. Zrazu som nemala nikoho, kto by mi poriadne rozumel. Otca tvoj odchod veľmi zmenil. Začal byť stále viac nepríjemný, postupom času mi odmietal pomáhať v práci, neskôr mi ani nedovolil, aby som sama na niečom pracovala. Proste si myslel, že svojim hnevom dá všetko nejako zázračne do poriadku." Prvé dni z toho obdobia mi prišli, akoby ani nikdy neboli. Veľa som si z nich nepamätala. Iba toľko, že som absolútne odmietala s niekým komunikovať a bola som stále zavretá v izbe. Plakala som celé dni a noci, odmietala som jesť a napokon som sa veľmi škaredo pohádala s otcom. Slová, ktoré v tú noc padli som si nepamätala, ale bola to veľmi škaredá hádka, lebo sme sa potom spolu nerozprávali vyše dvoch týždňov. Proste sme si nevedeli prísť na meno. No zvyšok...zvyšok mi prišlo iba ako nejaká hmla, ktorá všetko z tých dní pohltila.

„Musíš pochopiť, že toho na neho bolo proste veľa. Vedome by k tebe nikdy nebol zlý." V tom som si tak istá nebola, ale radšej som už nepovedala na tú tému nič. Aj tak som bola príšerne zničená. „No ak si tak veľmi myslíš, že si nepatrila do rodiny, spomeň si na vec, ktorá nás dvoch priamo spája."

„Do konca života mi budeš pripomínať, že si bol tak veľkorysí a daroval mi obličku?"

„Hej. Sú to pekné spomienky." Nečakala som, že sa dnes ešte zasmejem, ale pri jeho tóne hlasu sa inak ani nedalo. Na chvíľu som sa od neho odtiahla a pozrela mu do tváre, kde ma čakalo ešte viac šťastia. Veď koľko som čakala na moment, kedy ho znova uvidím? Koľké dni som o tomto snívala? „Navyše máš aj moju kostnú dreň, na to nezabúdaj."

„Ako by som mohla?" Nikdy som sa ho na to nepýtala, ale vždy ma zaujímalo, čo ho viedlo k tomu rozhodnutiu. Mal iba deväť a urobil niečo podobné? Hlavne ak ma v tej dobe ešte ani nepoznal a bola som poväčšine len plán v počítači? „Čo ťa k tomu viedlo? Bol si malý chlapec a toto bola naozaj vážna vec."

„Od prvej chvíle čo mi otec vysvetlil čo sa deje, mi bolo nad slnko jasné, že ťa budem mať rád. A preto som chcel pomôcť. Takto aspoň nemôžeš povedať, že nie sme nijako spojený. Ani keby si chcela, sa ma nikdy plne nezbavíš."

„Prečo by som to mala chcieť?" opýtala som sa s úsmevom cez slzy a pohladila ho po líci. Neviem, ale ešte ani za tie tri dni som sa na neho nedokázala vynadívať. Zmenil sa, ale stále to bol môj drahý brat, ktorého som si pamätala. „Teba chcem vídať až do konca svojho života, na dennom poriadku."

„Veľmi ťa ľúbim. Na to nezabudni prosím ťa nikdy." Zjavne až teraz, pri pohľade do jeho krásne modrých očí mi došlo, že všetka tá bolesť ktorou som od smrti rodiny prešla, stála za to. Konečne som bola tam, kde som aj chcela byť a mohla som mať pri sebe človeka, na ktorom mi natoľko záležalo. A na ničom, alebo nikom inom nezáležalo. Iba na nás dvoch. Na potomkoch Morgana Warnera, ktorí ešte svetu poriadne zamiešajú karty.

***

„No? Ako vyzerám?" opýtala som sa Milesa, sotva som vyšla z kúpeľne. Nebola som si istá, ako mi ich čierna uniforma pristane, ale podľa jeho pohľadu to nebolo také zlé. Musela som si trocha vyhrnúť rukávy na bunde, ale inak to bolo celkom fajn. Šéfko si bol odo mňa vypýtať včera ešte počas extra dňa voľna moje oblečenie, aby dal podľa neho urobil pre mňa správnu veľkosť. Akosi som si v tom zhone nevšimla, že vzal sveter od Graysona, ktorý stál za tým, že mi bola bunda trocha veľká. Ale čo? Aspoň som sa v nej vedela normálne hýbať. „Nie je to až tak zlé, či?"

„Nie, pristane ti to. Ešte nahoď nebezpečný pohľad a budeš postrach pre celú väznicu."

„Veľmi vtipné...Modro očko." Provokatívne som sa na neho uškrnula, pričom som si ešte za opasok zastrčila zbraň. Cítila som sa neskutočne smiešne, ale čo by som neurobila pre brata a jeho slobodu? Dnes som ešte mohla mať podľa šéfa voľno, ale...už som ho nechcela. Stačilo, že som sa včera celý deň mučila myšlienkami nad tetovaním a možným čipom. Desilo ma, že som mala celé tie roky v sebe niečo, o čom som ani netušila. Preto som zašla večer za Bartonom a poprosila ho, aby mi na dnes dal už prácu. Musela som sa niečím zamestnať.

„Možno ťa prídem pozrieť, ak sa mi zunuje vylihovanie."

„Ja sa tvojej spoločnosti len a len poteším."

„To mi je jasné," odvetil a s úsmevom mi brnkol po nose. Obdarila som ho tak ešte jedným úsmevom, ale potom som už radšej išla. Mala som sa hlásiť práve v zbrojnici, ktorú som už našťastie poznala. Dúfala som, že mi dá možno ešte nejakú zbraň, alebo niečo, no už keď som vošla dnu a on mal v ruke akési hárky papiera mi došlo, čo ma asi čaká.

„Skvelé, že si napokon prišla. Zbrojnica by potrebovala inventúru a určite pochopíš, že to nie je práca pre chlapov."

„Čo tým chcete povedať?" opýtala som sa a založila si ruky na prsiach. Nenávidela som, ak niekto robil v podobných veciach rozdiely medzi mužmi a ženami. A čo ak som žena? To znamená, že sedieť nad papiermi a počítať im muníciu, je práca stvorená pre mňa?

„Iba toľko, že sa určite zabavíš viac, ako ja. Času máš koľko chceš, takže sa nemusíš ponáhľať." Ja osobne som dúfala, že mi dá nejakú normálnejšiu prácu, ale tak aj počítanie a triedenie odvedie moju myseľ iným smerom. Aspoň som v to teda dúfala. Inak by sa to veľmi rýchlo mohlo skončiť v slzách.

„Nie ste zmierený s tým, že ma veliteľ prijal, však?"

„Stále zastávam názor, že medzi nás nepatríš. Mala by si ešte sedieť v škole a nie sa tu naháňať za trestancami, ktorí z teba minule skoro vymlátili dušu." Otvorila som ústa na protest, ale videla som, že on ešte neskončil. „Doteraz nechápem, prečo si sa tej skupinke tak hrnula na pomoc. Mohli ti byť úplne ukradnutí."

„Ale neboli. Prečo som ich akože mala nechať na milosť tým bláznom? Nechceli s tým mať nič spoločné." Okrem Matta, ma nikto z nich popravde nezaujímal, ale to som priznať samozrejme nemohla. Preto som sa iba tvárila ako obetavý záchranca väzňov v núdzi.

„Ako uznáš za vhodné. Len aby si raz na svoju obetavosť nedoplatila." Drzo mi hodil k nohám papiere, akoby ho doslova sralo, že dýchame rovnaký vzduch, ale nemala som silu riešiť to. Radšej som ho sledovala, až kým neodišiel a nezavrel za sebou dvere. Po prvotnom prezretí papierov som si prišla trocha stratene, ale keď som sa rozhliadla naokolo seba a uvidela kopu z tých vecí, ktoré som mala prezrieť, akosi ten pocit prešiel a dala som sa do práce. Čakalo ma toho veľa a nechcela som tu byť až do ďalšieho rána.