„Camila žiješ ešte vôbec?" opýtal sa Miles, ale ja som nevládala odpovedať. Bola som príšerne uťahaná, ale znudená zároveň. Na dnes som vychytila službu v jednej zo strážnych veží a poviem vám, že to nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Prvotne som si myslela, že bude hračka strážiť piesok všade naokolo, ale postupom času to bolo horšie a horšie. V prázdnote ktorá sa rozpínala naokolo mi napadli veci, ktoré mi myseľ nemali skrížiť nikdy.

„Dokedy tu ešte akože budeme?"

„Neviem. Nudím sa." Jediné šťastie asi bolo, že sme tu mali jeden druhého, hoci Miles mal na starosti druhú vežu. Museli sme na seba vlastne kričať, ale v tom tichu púšte nebolo ťažké sa dorozumieť. „Dúfal som, že tu bude viac zábavy."

„Čo si čakal? Poľovačku na hyeny?" Ja som to vlastne zabalila pomerne rýchlo. Keďže som cez diery v zábradlí v pohode videla na dianie pred väznicou, ľahla som si a strážila tak. Po nočnej slušbe som toho moc nenaspala, zas ma mátali zvláštne sny a preto som bola zjavne polomŕtva. Vadilo mi ale, že dnes v noci službu nemám. Radšej by som obetovala spánok, ale mala pritom možnosť vidieť Matta. Takto nám vzali možnosť na stretnutie, čo mi fakt nemálo vadilo.

„Hocičo iné, ako toto. Nemyslel som si, že pozeranie do piesku dokáže byť tak deprimujúce, ale zjavne dnes zmením názor."

„Veríš na lásku Miles?" opýtala som sa pomerne nečakane a prevrátila sa z boku na chrbát. Zem bola tvrdá, ale nič lepšie som po ruke nemala. Preto som si veľmi nemohla sťažovať.

„Čo je to prosím ťa otázku?" Otočila som hlavu smerom k veži, na ktorej stál on. Na rozdiel odo mňa aspoň stál na nohách a zapretý o zábradlie sa tváril, že plní svoje povinnosti. „Ak sa chceš baviť o podobnej téme, to aby sme boli radšej ticho. Nemusím takéto báchorky."

„Ja len...čím viac som oddelená od Graysona, tým viac o všetkom pochybujem. Mám pocit, že to bola jedna obrovský chyba." Chyba, ktorá sa nemala nikdy stať. Otec mi neustále tĺkol do hlavy, aby som sa venovala svojmu poslaniu. Učil ma všetkému, aby som jedného dňa prebrala jeho miesto a pokračovala vo výskume. Nechcel, aby som sa zamilovala a hodila tak všetko za hlavu. Preto som nikdy svoje slová nemohla myslieť vážne. Želala som si proste s Graysonom niekam odísť a začať odznova, ale nemohla som. Bolo odo mňa odporné, že som mu dávala falošnú nádej, ale nikdy som nemala v skutočnom pláne urobiť to, čo som mu nahovorila. Nemohla som. Mojim poslaním na tomto svete bolo, aby som stvorila ďalších, ako som ja. A nie aby som si nechala láskou spútať ruky. „Nikdy som sa nemala do neho zaľúbiť."

„Ako sa to vôbec stalo? Nepoznáte sa predsa neviem ako dlho."

„Veď práve." Dobre som vedela, ako sa to stalo. V PHPV sme boli obaja osamelí a hľadali sme pochopenie u niekoho. Osud proste chcel, aby sme jeden v druhom našli spoločníka. Obaja sme sa chytili hneď prvej šance na nejakú zmenu, čo bola zjavne chyba. Mali sme si premyslieť, čo sa môže stať. A nie sa nechať plne uniesť iba srdcom, ktoré tak veľmi túžilo po láske. „Bolo to zo zúfalstva. Obaja sme si podľa mňa mysleli, že v náručí toho druhého zaženieme smútok, ktorý nás obklopoval. Vytvorili sme ilúziu budúcnosti, ktorá sa ale nikdy nestala a ani nestane skutočnou."

„To je potom dosť smutné."

„Hlavne, ak v tom obaja lietame až po uši." Nikdy som mu neklamala v tom, že ho ľúbim. To bola pravda. Pozerajúc spätne na všetky chvíle kedy sme boli spolu, neľutovala som ani jednu. Neľutovala som ani jeden z bozkov, ktorý medzi nami padol, lebo v tej chvíli sme cítili, že je to správne. Obaja sme to chceli. Rovnako ako našu prvú spoločne strávenú noc. Mysleli sme si, že je to dobrý nápad a dokonca aj ja, hoci som mala v pláne odísť iba o pár hodín neskôr.

„Spali ste spolu, čo?"

„Pár hodín predtým, ako som odišla," odvetila som krátko a zahryzla si do spodnej pery. „Prečo?"

„Väčšinou ak sa stane niečo tak závažné tesne pred odlúčením, to je dôvod ktorý vyvolá pochybnosti. Neviem prečo je to tak, ale hovorí sa to." Nemala som pocit, žeby práve toto bol dôvod mojich pochýb, ale nemohla som to ani vylúčiť. Ako som hovorila, v tej chvíli sme to obaja chceli, mali sme pocit, že nám to pomôže a preto sa to stalo. Ak by som mala pochyby behom toho momentu, nedovolila by som mu to. Ale nemala som. Aj napriek všetkému, čo sa stalo v PHPV som pred ním odhodila zábrany a vydala sa mu v tom smere na milosť. A poviem vám len toľko, že to naozaj stálo za to.

„Ľúbil si niekedy nejaké dievča?"

„Skutočne iba jednu, ktorá mi napokon zlomila srdce. Bolo to pred pár rokmi, no odvtedy som sa neodvážil pustiť do ďalšieho vzťahu, hoci som pár možností mal. Vieš...zamáva to s tebou, ak sa ti človek s ktorým si si myslela, že budeš celý život, zrazu otočí chrbtom. Týždne som mal schovaný pre ňu zásnubný prsteň, ktorý som potom proste zahodil."

„Môže ľutovať..." Tak čestného a nápomocného muža ako Miles, nájde dnes už len ťažko. Bol ešte jednou z mála výnimiek, ktoré sa nenechali skaziť našou úžasnou komunitou. Aké šťastie, že práve ja som ho mohla mať vo svojom živote. Za tento fakt som bola neskutočne vďačná.

Bola by som nadviazala na tému, kedy sa doslova celá veža nezatrasie spolu so mnou. Cítila som to hlboko v kostiach, až mi po koži prebehli zimomriavky a v momente ma prebrali plne k životu. Posadila som sa vydesene pozrela na Milesa. Dokonca spoza hrubých stien som počula, ako sa spustila streľba, ktorá ale zjavne nastať nemala. Na nohy sa mi vstávalo ťažko, bola som otupená a hlava sa mi motala, ale aj tak sa mi v pomerne krátkom čase podarilo dobehnúť k padacím dverám, za ktorými ma čakalo zatočené schodisko. To mojej hlave ublížilo ešte viac, ale hnala som sa dole, čo mi len sily stačili. A veľa ich nebolo, to vám poviem.

„Zistím čo sa deje a ty bež za bratom." Prikývla som ale skôr, akoby sme sa rozdelili mi ešte vtisol do ruky svoju zbraň. Jemu dali na hliadkovanie aj brokovnicu, čiže si mohol nechať tú. „Len keby niečo. Hocikto sa ti postaví do cesty, strieľaj!" Rozbehli sme sa spolu smerom ku schodom s tým rozdielom, že ja som po nich následne zbehla dole, pričom Miles pokračoval ďalej po dlhej chodbe. Nechcela som sa veľmi do ničoho púšťať sama, ale vedela som, že sa musím dostať k Mattovi čím skôr.

Naklonila som sa ponad zábradlie, aby som pozrela dole, ale to som asi nemala. Vystihla som práve moment, kedy jednému zo strážnikov väzeň doslova rozmlátil lebku kovovou stoličkou. Naplo ma pri tom pohľade na vracanie, no nesmelo ma to odradiť, aby som sa pohla ďalej. Radšej som odistila zbraň v rukách, aby som poprípade hneď vedela vystreliť. Hnala som sa chodbou k ďalším schodom, ktoré by ma konečne doviedli na správne poschodie. Netušila som, kde sú všetci väzni, alebo kde by som mala hľadať Bartona a zvyšok strážnikov. Vládol chaos, ako dole na poschodiach podo mnou, tak v mojej mysli. Náhlila som sa natoľko, že som schody nezbehla klasicky, ale v polovičke sa prešvihal cez zábradlie a tak riskovala tvrdší dopad.

Niekoľko stráží bežalo práve opačným smerom ako ja, no to bolo nepodstatné. Hlavne, že ma nezastavili a nechali, aby som išla svojou cestou. Skoro som sa pri zabáčaní zrýpala na zem, kvôli šmykľavým podrážkam, ale napokon som nejako zostala na nohách a dobehla až ku dverám. Šmátrala som po vreckách, aby som našla kartu, no keď som konečne otvorila a dostala sa do cely, skoro ma porazilo. Bola prázdna. Mattie tam nebol, čo znamenalo iba jedno...musela som sa do konfliktu zamotať oveľa viac, ako som pôvodne chcela.

„Poď so mnou," povedal zrazu niekto, až ma myklo, keď ma schmatol za zápästie. Moje oči sa v momente stretli s párom jasne modrých, ktoré mi ale neboli tak neznáme. A hlavne tie šedivé na krátko ostrihané vlasy. Bol to ten pán, ktorý sa mi prihovoril aj včera. Ten, ktorý ma ubezpečil, že sa nemám čoho báť. „Matt je dole."

„Kto ste?"

„Pokojne ma volaj Ezra...Camila Warnerová." Vytreštila som na neho oči, no nebol čas, aby som sa ho na niečo pýtala. Ak bol môj brat medzi tou zverou, musela som sa k nemu dostať čím skôr. Poslúchla som teda môjho nového spojenca a spolu sme sa vrátili na chodbu. Ešte raz som riskla pohľad smerom dole, kde som skutočne Matta našla. On aj pár ďalších chlapov postávali mimo diania, nechceli s tým celám mať podľa mňa nič, pričom zvyšok sa snažil preraziť mreže, čo to len dalo. Všetko však išlo o chlapov veľkých ako hora, voči ktorým som nemala šancu.

„Čo sa deje?"

„Vzbura. Po konflikte Barton zastrelil brata toho holohlavého chlapa s potetovaným krkom a on potom vyburcoval ostatných." Zhrozene som si prezrela celý areál a skutočne som natrafila na telo, ležiace v kaluži krvi. A moje oči sa stretli aj s iniciátorom útoku. Búšil do mreží, snažil sa ich svojimi svalnatými rukami roztiahnuť dostatočne na to, aby sa zmestil von. „Musíme odtiaľ dostať tvojho brata."

„Odkiaľ to viete?"

„O tom si pohovoríme, keď sa všetko upokojí." Mal pravdu. Teraz by to nemalo cenu. Teraz bolo dôležité zasiahnuť, pričom sa nad našimi hlavami spustil hlasný alarm, spolu s červeným svetlom, ktoré svojim blikaním zaplnilo všetky chodby. Ak by som chcela bežať dole schodmi, nemala by som zjavne šancu. Na konci chodby som počula streľbu, čo značilo, že sa väzni dostali na slobodu aj na tomto poschodí. Zostávalo teda iba jedno. Musela som skočiť.

So strachom v očiach som pozrela na svojho spoločníka, ale to bolo celé. Tak rýchlo, ako sa len dalo som preliezla zábradlie a presne ako vtedy v PHPV, som sa proste pustila. Musela som dúfať, že sa o poschodie nižšie dokážem zachytiť, čo sa mi aj podarilo. Zbraň som mala schovanú za opaskom, takže som sa pomocou oboch rúk napokon vytiahla a znova si preliezla na bezpečnú stranu. Dole, priamo medzi nich som sa hneď neopovažovala. Radšej som prebehla časť chodby, aby som potom skočila na zamrežovaný strop celej tej veľkej klietky, alebo ako by som to nazvala. Videla som dvierka, ktoré som musela otvoriť.

„Matthew!" zakričala som na neho, no cez poplach ma nemal ako počuť. Preto som vsádzala na to, že si všimne diania až keď vystrelím. Jeho a skupinku ešte piatich tam mali pod dozorom dvaja, ale dúfala som, že keď vystrelím, vydesia sa. Preto som po mrežiach pod nohami prebehla k dvierkam čo najskôr a namierila na zámok, ktorý ich držal zavreté. Netušila som, či to bude fungovať, ale nemala som na výber. Vystrelila som, ale guľka minula svoj cieľ. Prilákala som však na seba nechcenú pozornosť.

Preto som nemohla čakať a musela som strieľať znova. Trafila som, ale ak by som do zámku ešte poriadne nekopla, nepovolil by. Streľbou sa mi ale podarilo získať čas, aby sa Matt pri pohľade na mňa osmelil zakročiť. Bez problému prekvapil jedného z chlapov a zložil ho na zem. Na druhého sa vrhli dvaja ďalší, a preto som na neho zakričala, aby sa o nich nestaral a poliezol za mnou. On nebol z tých, ktorý mali moc radi výšku, ale musel sa prekonať. A išlo mu to vlastne veľmi dobre. Vystrela som k nemu ruku, aby som ho vytiahla čím skôr, ale...prehliadla som niečo veľmi dôležité. Lebo sotva by bol odtiaľ Mattie naozaj vyliezol, práve chlap ktorý to tu celé začal ho schmatol za pravú nohy a stiahol ho späť. Spolu ale so mnou, keďže som sa ho stále držala.

Dopad na zem bolel, nepríjemne som si udrela hlavu, ale aj tak som sa išla hneď stavať na nohy. A hlavne som z druhej ruky nepúšťala zbraň. V zmätku som pozrela na brata, ktorý sa tiež ešte spamätával z pádu, následky ktorého asi pocítil rovnako tvrdo, ako ja. Keď som už ale stála, v ľavej nohe ma bodla ostrá bolesť a nedovolila mi plne na nohu dostúpiť. Aj tak som sa ale postavila pred neho a ruku so zbraňou vystrela pred seba.

„Chceš ma zastreliť maličká?" opýtal sa zadýchane, na čo sa hneď pustil do smiechu. Zabával sa, pričom moje oči ale horeli nenávisťou. Jedným očkom som sa ponad plece pozrela na Matta, ktorý bol ale ešte stále na zemi. „Nebuď smiešna a daj mi tú zbraň."

„Nepribližuj sa!" Bola som úplne bez dychu, cítila som pulzujúcu bolesť v celom tele, ale musela som sa sústrediť. Hlavne, keď ku mne urobil niekoľko krokov a skoro mi vytrhol zbraň z ruky. Stihla som ale stlačiť spúšť skôr, než by to urobil. Neviem, kam som ho mohla zasiahnuť, ale vystrelila som ešte raz. A potom ešte raz. Do chlapa, ktorý na mňa kričal a snažil sa ma odzbrojiť som vyprázdnila celý zásobník, až sa mi jeho telo nezvalilo k nohám.

Celá rozklepaná som sa pozrela naokolo mňa, ale skôr akoby som skontrolovala brata, mi niekto zľava uvalil takú facku, až som sa zapotácala a narazila do mreží. Tie mi ale neublížili. Rukami som sa do nich zaprela, využila túto polohu na odraz a chcela úder obetovať, ale útočník mi schmatol ruku ešte vo vzduchu a dobre, že mi ju nezlomil. Prisahám, že ak by ňou zakrútil o milimeter viac, ani jedna z mojich kostí by to nevydržala. Bol to chlap o hlavu a pol vyšší ako ja, s tmavou pokožkou a hustými čiernymi vlasmi. Už-už som vlastne čakala, keby zaútočí, no Mattie ho šikovne zhodil na zem a pustil sa do neho päsťami, aj keď nemal priveľkú šancu.

Zasadil mu pár rán, ale prinútila som ho skončiť. Chcela som, aby sme proste vypadli. Chlapi, ktorí sa predtým držali stranou spolu s ním už vyliezli cez cestu, ktorú som im vytvorila a to isté som chcela aj pre nás dvoch. Preto som ho nasilu odtiahla od černocha a hoci doslova zúril, donútila som ho svojim pohľadom ustúpiť. Nevšímala som si, čo robí zvyšok, či sa stále snažia nejako dostať von, až kým ma niekto zozadu neschmatol za vlasy. Ako som mykla hlavou pustil ich, ale jeho ruky sa mi obmotali okolo pása a tak ma bez problému zodvihol zo zeme. Skríkla som od zdesenia, ktoré sa len umocnilo v chvíli, kedy ma doslova hodil do mreží. Narazila som chrbtom napred, čo mi vyrazilo dych a navyše som si po dopade veľmi nepríjemne priľahla pravú ruku.

„Choď!" zasyčala som na Matta, pričom som sa snažila nadýchnuť, ale to bolo v tej chvíli nemožné. Nedokázala som to. V celom chrbte sa mi rozlievala bolesť, akoby mi ten vysoký blonďák svojim činom zlámal všetky stavce. Všetko sa mi pomaly rozmazávalo pred očami, ale neunikol mi detail, keď sa konečne dole dovalili ozbrojení strážnici. Niekto im musel doteraz blokovať cestu, inak by dávno prišli na pomoc kolegom, ktorí tu ležali mŕtvi.

O mňa zrazu našťastie už záujem nejavili, lebo pri dverách, cez ktoré sa doteraz snažili dostať von sa spustila streľba. Využila som to, aby som vstala na nohy, čo ale bol skoro nadľudský čin. Matt však namiesto toho, aby ma počúvol a ušiel, dokríval až ku mne a opatrne ma postavil. Obaja sme úplne zdesene hľadeli na snahu už vopred porazených mužov dokonca premôcť strážnikov. Niektorí nemali to šťastie a dostali sa im pod ruky. Našim smerom poletel pomerne mladý chalan, ktorý sa ale rýchlo pozbieral. Otriasol sa, aj s brokovnicou vstal, ale jeho ďalší krok...

V jednej chvíli akoby hľadel priamo mne do očí a v tej ďalšej proste spustil streľbu na všetkých okolo, ktorí ešte stáli na nohách. Ani som si neuvedomila, kedy som Matta strhla k zemi a doslova si na neho ľahla, len aby som ho tak ochránila. Neuvažovala som nad tým krokom. Bol to proste inštinkt, ktorý mi hovoril, aby som brata chránila za každú cenu. Aj keby to má mne samotnej priniesť smrť. Oči som držala tuho privreté, pričom som celou svojou váhou držala brata pri zemi a tak mimo dosahu striel. Alebo som v to aspoň dúfala.

Kým ale všetko naokolo nás utíchlo, mala som doslova pocit, že omdliem od vyčerpania. Nebolo mi vôbec dobre, hlava sa mi príšerne točila, srdce mi bilo tak prudko, až to doslova bolelo a nepomáhala tomu ani bolesť v celom chrbte. Po skončení streľby sa ozvali výkriky, zjavne stráže, ale nedokázala som tvoriť oči, aby som to zistila. Nezliezla som vlastne ani zo svojho brata. Zostala som ležať úplne bez pohybu, len aby ma nič zbytočne nebolelo. Bol to napokon až Mattie, ktorý ma zo svojho chrbta opatrne zhodil na zem a následne ma vzal do náruče.

„Sestrička..." zašepkal zachrípnuto a hlavne maximálne potichu, aby nás nik nepočul. Bolo to veľké premáhania, ale otvorila som oči a pozrela sa do jeho prestrašenej tváre. Vyzeral ale v poriadku a to bola jediná vec, na ktorej mi v tej chvíli záležalo. Nič iné nebolo dôležité. Iba môj brat.

Načiahla som k nemu roztrasenú ruku, ale po líci som ho nestihla pohladiť. Miles, ktorý sa zjavil ani neviem odkiaľ ma od neho odtiahol, presne akoby to aj malo byť. Nesmela som zabudnúť, že ja patrím k nim, a môj brat je jeden z trestancov. Preto na neho dokonca namieril a kývol mu hlavou, aby od nás odstúpil. Prikázal mu držať ruky za hlavou, pričom mňa jednou rukou objímajúc okolo pása akosi postavil na nohy. Urobil to s ale tak bolestným vzdychom, až som si mohla byť na sto percent istá, že je zranený.

„Všetci trestanci v momente na kolená!" zakričal rozhodný hlas, ktorý patril veliteľovi Garnerovi. V tom mori čiernych uniforiem a zbraní som ho ani nezahliadla, až kým neprešiel k telu chlapa, ktorého som zastrelila. Nenápadne som pozrela hore, ale väzňov ktorí utiekli tadiaľ, už tiež chytili. Hoci oni sa ani nepokúšali dostať na slobodu. Chceli proste prežiť. Tak ako Mattie, ktorý kľačal pri mrežiach a snažil sa poslúchať povely. „Kto ho zastrelil?" Veliteľ zhnusene ukázal na mŕtve telo, okolo ktorého sa vytvorila veľká mláka krvi.

„Ja," dostala som zo seba sotva počuteľne, pričom som sa stále opierala o Milesa. Stál ale dosť blízko pri nás, takže ma počul a v momente ma prebodol pohľadom. Asi nečakal, že sa ozvem práve ja. „Ja som to bola pane. Chcel ma napadnúť, tak som...tak som musela konať."

„Stretneme sa v mojej kancelárii." Bolestne som privrela oči a pokojne by som sa bola zviezla na zem, ale nemohla som. Musela som vydržať všetko, čo nasledovalo. Prizerala som sa, ako väzňov ktorým nič nebolo odvádzajú, ako zbierajú mŕtve telá, alebo ako Barton vydáva rozkazy. Asi videl, že sotva stojím na nohách, lebo ma ušetril práce. A Milesa tiež. Všimla som si, že mu krv steká od ľavého ramena, kde sme napokon objavili strelnú ranu. Nevyzerala ale vážne.

„Camila..." oslovila ma Miles, keď sme tam bola zostali už vlastne len my dvaja. Stále som sa celá triasla od strachu, ale aj od bolesti, ktorá sa ma úplne zmocnila a otupila všetky moje zmysli. „No tak, pozri sa na mňa." Sama som ho neposlúchla. Až keď mi vzal tvár do dlaní a otočil mi hlavu jeho smerom. Určite som vyzerala rovnako zmätene, ako som sa aj cítila. Srdce mi stále divoko búšilo, akoby sa celá udalosť ani neskončila a stále ešte hrozilo nebezpečenstvo. No bol koniec. Aspoň na dnes bol koniec.

„Ja...potrebujem...potrebujem si len...na chvíľu sadnúť." Ťažko som zo seba dostala tieto slová a ešte ťažšie som si napokon sadla na kraj jedného zo stolov, ktorý zostal na mieste. Miles sa odo mňa však ani nepohol, hoci by mal ísť vyhľadať pomoc. Ruka mu natoľko nekrvácala, ale riskoval, že chytí do rany nejakú infekciu.

„Snáď si nevyčítaš, že si ho zastrelila." Pokývala som hlavou. Ani som na to nemyslela. Chcel mi ublížiť, tak prečo by som si to vyčítala? Kričala som na neho, aby sa držal ďalej, ale neposlúchol ma. Nemala som teda na výber. Musela som sa brániť. Od mojej reakcie v tej chvíle záležalo úplne všetko. Ak by som nevystrelila, zmocnil by sa zbrane a zabil ma.

„Mertin! Zišla by sa nám pomoc," zakričal na neho zrazu niekto. Ja som sa daným smerom ale nepozrela. Priveľmi by to bolelo. Iba som nemo hľadela pred seba a zatínala ruky v päsť, aby som tak možno uvoľnila celkové napätie, ktoré som naokolo seba cítila. Príšerný tlak, ktorý som dokázala ustáť len veľmi ťažko.

„Jasné, hneď som tam," odvetil im Modro očko, no chvíľu sa ešte zdržal. Opatrne mi zasunul vlasy za ucho a následne ma nežne pobozkal na čelo, no bolelo dokonca ešte aj to. „Chvíľu si tu ešte poseď, pekne zhlboka dýchaj a prejde to. Bude lepšie. Nič tak vážne sa nestalo, ak sa na to pozrieš. Všetci traja sme nažive a relatívne v poriadku. Preto sa v tom nepitvi viac, ako by bolo treba."

„Daj si ošetriť ruku," poradila som mu skôr, akoby odišiel. Chcela som ísť tiež, predsa len so mala ísť za veliteľom, ale dala som si načas. Zostala som sedieť a v prvom rade sa pokúsila upokojiť. Išlo to ale ťažko. Strach mal stále nadvládu nad mojim telom, ale aj mojou mysľou. Zrazu mi srdce zvierala tak obrovská úzkosť, ako ešte hádam nikdy. Desil ma každý zvuk na okolí, dokonca aj hlasy z úplne vrchného poschodia, ktoré sem doľahli.

No po pár minútach som sa zošuchla zo stola a pobrala sa tam, kde si ma žiadali. Veľmi ma bolel každý krok, dvaja strážnici ma dokonca pristavili a pýtali sa, či nepotrebujem pomoc, ale odmietla som ich. Nepotrebovala som pomoc a preto som sa úplne na pokraji síl vybrala ďalej. K veliteľovi ma prvotne v takom stave ani nechceli stráže pri dverách pustiť, ale napokon ustúpili a otvorili mi. Pomaly som sa potácala zo strany na stranu, až kým som úplne vysilená neklesla na sklenenú stoličku. Veliteľ bol ku mne otočený tvárou, takže mu neuniklo koľko námahy ma stálo, aby som prišla. A to ma tešilo. Istým spôsobom na pohľad do jeho mrazivo modrých očí upokojil. A hlavne som neopovrhla pohárom vodky, ktorý mi posunul po sklenenej doske stola. Mal rovnaký pohár, no nepočkala som, kým si so mnou pripil. Iba som ho schytila do ruky a vliala si do hrdla jeho obsah. Alkohol ma v hrdle nepríjemne zaštípal, ale dúfala som, že pomôže trocha mojim uboleným svalom.

„Urobila si na mňa skutočne dojem Evie." Už-už som otvárala ústa, aby som mu povedala, že sa tak nevolám, ale zahryzla som si do jazyka a bolestne preglgla. Radšej som mu posunula pohár, aby mi ešte nalial. Už takto sa mi všetko motalo pred očami, tak prečo by som si nepomohla alkoholom? „Bolo to z tvojej strany veľmi trúfalé rozhodnutie."

„Nemala som na výber."

„Ja viem," odpovedal krátko. Aj druhý pohár vodky som vypila pomerne rýchlo, no pri prehĺtaní som sa neubránila grimase. Nenávidela som podobné veci, hoci som ich doteraz mnohokrát nepila. Teraz to ale bolo hotové vykúpenie. Radšej som vnímala štípanie alkoholu v hrdle, ako bolesť iného pôvodu. „Myslím, že týmto si ma dostatočne presvedčila. Podľa slov pána Ezry si sa snažila pomôcť väzňom, ktorí s tým nechceli nič mať, navyše si zabila hlavného iniciátora útoku. Riskovala si vlastný život pre prácu, ktorú odteraz môžeš s hrdosťou vykonávať. Vitaj medzi nami." S úškrnom ku mne načiahol ruku, ktorú som prijala bez váhania. Síce to bolelo, ale pevne som jeho ruku stisla a tým potvrdila to, že miesto prijímam. 

Dali sme si ešte jeden pohárik, po ktorom ma ale prepustil. Chcela som zájsť za Mattom a skontrolovať ho, ale sila mi stačila akurát tak na to, aby som došla do našej izby s Milesom, zavrela dvere a doslova mŕtva padla na posteľ. Stačilo. Na dnes som mala dosť. Cítila som sa rozlámane ako zrkadlo, ktoré niekomu veľmi šikovne padlo a roztrieštilo sa na kúsky. Možno som mala aj ja vyhľadať pomoc, ale v tej chvíli mi bolo jedno, či som zranená.