„Kam si myslíš, že ideš?"

„Do laboratória predsa," odpovedala som nechápavo a chcela pokračovať, ale otec mi zastal cestu. Chrbtom sa oprel o dvere a ruky si s prísnym výrazom založil na hrudi. 

„Pri raňajkách som ti niečo povedal."

„Myslela som si, že žartuješ." Keď mi povedal, že od dnes nemôžem chodiť dole do laboratória, nebrala som ho vážne. Zrazu to ale vyzeralo, že myslel svoje slová vážne. A to som samozrejme odmietala prijať. Nie, ak tam dole na mňa čakala Evie. Bola som hore dlho do noci, v izbe som popísala tri dvojhárky papiera kódom, ktorý som chcela dnes vyskúšať. Dúfala som, že som konečne prišla na riešenie. Hľadala som ho už dlho a nemohla som sa predsa vzdať, ak som ho mala možno konečne na dosah ruky.

„Myslel som to smrteľne vážne Camila. Nemôžeš tam ísť."

„Má to niečo s tou návštevou, ktorá tu v noci bola?" Počula som, že niekto prišiel. Netušila som prečo, ale niekto tu bol. Myslela som, že zájdem dole a pozriem sa, či otec nepotrebuje s nimi pomoc, ale...spomenula som si na jeho slová spred niekoľkých rokov. Nemám sa vraj približovať k nikomu, kto príde za ním. Nikdy vraj neviem, či si neprišli práve pre mňa.

„Nie. Proste potrebujem na pár dní súkromie."

„Ale čo Evie?"

„Počká na teba presne tam, kde si ju včera nechala." Zvesila som plecia a pozrela na neho tak prosebne ako to len išlo, ale nikam ma to nedostalo. Iba mi vtisol pusu na vrch hlavy a otočil ma smerom do obývačky, zjavne aby som šla za mamou a dvojičkami. S ťažkým srdcom som sa pozerala, ako sa zavrel do laboratória, ale nezostávalo mi napokon nič iné, ako sa vzdať a poslúchnuť. Preto som sa dotackala k sedačke a povzdychom sa posadila medzi sestry.

„Pomôžeš mi potom s domácou z matematiky? Vôbec tomu nerozumiem," povedala Gina, ktorá sa veľmi neúspešne snažila vytvoriť zo svojich krásne hustých vlasov zapletený vrkoč. Preto som jej aj pokynula, aby sa otočila ku mne chrbtom, Chcela som jej pomôcť.

„Čo také nechápeš?"

„Rovnice. Marissa hovorí, že sú ľahké, ale mne zmysel nedávajú." Obzrela som sa ponad plece za jej dvojčaťom, ktoré ale spokojne čítalo, akoby sme tu my ani neboli. Preto som ju len pohladila po hlave a potom sa venovala vlasom jej sestry. Vždy ma udivovali, nakoľko sa podobali otcovi. Či už pre čiernu farbu vlasov, alebo pre farbu očí. Mali ich tak krásne modré, ako...ako Mattie. Niekedy som mala chuť sa ich opýtať, či si ho ešte pamätajú, ale potom som podobné reči zavrhla. Štyri roky boli dlhá doba, v čase kedy odišiel mali sotva šesť. Určite si plne neuvedomovali, čo sa deje.

„Prečo vás už teraz učia rovnice?"

„Profesorka vravela, že sa ich musíme naučiť čím skôr." Pokývala som nad tým hlavou. Ja sama som sa nejakým rovniciam venovala až okolo trinástich. Načo ich to pre Boha učili už teraz? Prečo im musia brať detstvo podobnými nezmyslami? „Aj ty si sa ich určite učila."

„Samozrejme, že áno. No nie tak skoro, ako vy." Pozrela som pritom na mamu, ktorá bola v kuchyni. Nezdalo sa, žeby nás počúvala. Alebo nás možno len nechcela počuť. Aj pri raňajkách som si všimla, že je akosi bez nálady. Nepočúvala ani otca a to bol nezvyk. No možno...možno vedela niečo o tej nočnej návšteve a tak sa radšej tvárila, že nemá náladu na rozhovory. Určite jej došlo, že ak mi odpovede nedá otec, budem ich chcieť po nej. „Podľa mne je celá škola postavená na zlom systéme. Učia vás veci, ktoré ešte nepotrebujete vedieť."

Dvojičky nemali tú výhodu, aby mali učiteľku, ktorá príde k nám domov. Otec trval na tom, aby chodili do súkromnej školy, ktorú financovali hlavne vodcovia. Miesto v nej mali deti z prominentných rodín, medzi ktoré sme sa samozrejme radili aj my. Preto otec nechcel ani počuť o tom, aby dvojičky chodili proste do normálnej školy. S profesormi tam mal dobré skúsenosti, keďže predtým tam chodil aj Mattie. Ten však následne nechal tú snobskú školu tak a radšej sa pridal ku mne. A poviem vám, že počúvať výklady buď v mojej, alebo jeho posteli bolo fakt super. Nemuseli sme vstávať neviem ako skoro, alebo sa dokonca vôbec obliekať. Veľakrát sme boli celý deň proste v pyžame a hotovo. Našej učiteľke to nevadilo ani trocha.

„Poviem to zajtra profesorke."

„Opováž sa!" povedala som prísne. „Otec by sa netešil, ak by si ho dali zavolať." Jej to možno prišlo smiešne, ale ja som na tej situácii nevidela zábavné absolútne nič. Toto bol niekedy problém. Ten veľký vekový rozdiel medzi nami. Zatiaľ, čo oni dve ešte mali plnú hlavu vecí, ktoré neboli pre budúcnosť absolútne dôležité, mne toho ležalo na pleciach až priveľa.

Mala som ale ťažké svedomie na otca aj za to, že pred nimi všetko tajil. Nesmeli vedieť, kto skutočne som a možno aj to bola vec, ktorá medzi nami vytvorila priepasť. Aspoň ja som mala ten pocit, lebo som vedela, čo skrývam. No pri pohľade na ich nevinné tváričky to tak bolo zjavne lepšie. Stačilo, že zvyšok rodiny bol kvôli mne neustále s nebezpečenstve.

Keď som zaplietla Gine vlasy, nechala som ich tam. Radšej som sa prikradla k mame do kuchyne. Určite si hneď všimla, že ma niečo trápi. Jej úsmev o tom aspoň svedčil. Nahodila ho určite preto, aby ma trocha upokojila a priviedla na iné myšlienky. Radšej som sa ale sústredila na neporiadok po kuchynskej linke. Prišlo mi, že pohľad na škrupiny vajíčok, či rozsypanej múky je záživnejší, ako zaoberanie sa vlastnými myšlienkami.

„Skôr ako sa opýtaš, neviem kto tu mohol v noci byť. Tvoj otec mi prikázal, aby som zostala v spálni."

„Prečo ma zrazu nepustí dole?" Nič nedávalo zmysel. Včera ešte súkromie nepotreboval? A dnes už zrazu áno? Práve dnes, keď som sa mohla v práci konečne niekam posunúť? To hádam nie. „Myslela som, že dnes sa s Evie konečne pohnem ďalej. Včera som dlho do noci písala kódy. Aha..." Z vrecka na svetri som vybrala papiere, kde bolo všetko napísané a podala jej ich. Mama sa do týchto vecí nerozumela, ale teraz to bolo aj tak vedľajšie. Chcela som aby proste videla, koľko práce som si s tým dala.

„Evie ti nikam neutečie miláčik. Možno ti pár dní voľna prospeje."

„Ona už mala byť dávno hotová mami." Nemusela som zjavne zúfať, ale bola som zo svojho postupu sklamaná. Išlo to hrozne pomaly, lebo mi všetko trvalo pridlho. Dlho som riešila niečo, čo by som mala zvládnuť v priebehu pár hodín. Možno kvôli otcovi, ale...bála som sa, čo sa môže stať, ak využijem svoje znalosti naplno.

S povzdychom sa usmiala, no napokon milo povedala: „Pomaly ďalej zájdeš Camila. Nesmieš nič uponáhľať. Dopraj si čas, popremýšľaj nad všetkým a potom, keď sa zas pustíš do práce, bude Evie ešte dokonalejšia, ako si si predstavovala. Tak, či onak budem na teba hrdá za všetku tvoju prácu."

„Ďakujem," odvetila som neisto, ale keď roztvorila náruč, neváhala som a objala ju. Mama proste vždy vedela, čo povedať. Aj vo chvíľach, kedy som si ja už neverila, ona stála za mnou a podvedome ma posúvala do cieľa. A za tú podporu by som jej zjavne nikdy nedokázala dostatočne poďakovať.

***

„Nečakal som, že už budeš hore," povedal Miles, sotva nakukol dnu. Ráno ma prišiel vymeniť práve on, pričom som ho poprosila, aby ma prišiel okolo pol dvanástej zobudiť. Predsa, aby som mala čas dať sa dokopy. „Spala si vôbec?"

„Trocha." Po tom, ako som sa prebudila zo sna, ktorý prvotne absolútne nedával zmysel, som už spať nedokázala. Musela som premýšľať, čo konkrétne sa mi snívalo, ale keď mi došlo, prečo som sa tak veľmi chcela k Evie dostať, nabehli mi slzy do očí. To celé sa odohralo pár dní pred vraždou. Tá návšteva počas noci bol určite Harding, ktorý si prišiel po Evie. A preto ma otec nepúšťal do laboratória. Nechcel, aby som robila cirkus kvôli tomu, že bola preč.

„Vyzeráš hrozne."

„Aj sa tak cítim, ver mi." Od dvanástej som mala mať nejaké školenie, či ako to nazvať a vraj dnes v noci zas hliadkujem. Na to som si ale nemohla sťažovať. Nie, ak to znamenalo, že budem mať chvíľu, aby som zašla za bratom. Nemusím vám hádam ani hovoriť, ako ťažko sa mi od neho v noci odchádzalo. Už nikdy som nechcela opustiť jeho hrejivú náruč, ale...nemala som na výber. Odchádzalo sa mi ale ľahšie s vedomím, že sa dnes zas uvidíme. „Noc bola v istom smere ťažká."

„No si rada, že si ho konečne videla, nie?" Prikývla som a posadila sa. Hlava ma pomerne bolela, ani môj chrbát na tom nebol práve najlepšie, ale čo sa dalo robiť? Mala by som byť zjavne rada, že sme sa sem dostali v takom dobrom stave. Mohlo sa nám na púšti stať niečo oveľa vážnejšie, než čím sme si prešli. Mali sme relatívne šťastie.

„Samozrejme, že som. Štyri roky boli samé o sebe dlhé, no...keď som sa na neho pozrela, prišlo mi to ako večnosť. Akoby som sa pozerala na niekoho úplne iného." Predsa ale keď som sa mu pozrela do očí, bol to ten istý chlapec, ktorý ma sprevádzal celým mojim životom. Niekto, kto sa za ten čas nezmenil ani trocha.

„Pokúsim sa na neho počas dňa dohliadnuť, no...mal by som ísť späť, aby ešte nebolo zle."

„Jasné. Vidíme sa večer." Kývol mi ešte tesne pred odchodom, ale ja som sa potom ešte zvalila späť. Privrela som na chvíľku oči a započúvala sa do zvukov väznice. Takto, keď som nevnímala okolie inak, ako sluchom prišlo mi to, že som späť v PHPV. Hlasy z chodieb boli veľmi podobné, miešali sa dokopy a tvorili iba jeden veľký chaos. Nedokázala som si popravde predstaviť denný režim trestancov. Zjavne by som sa mala informovať v tomto smere.

Napokon som ale vstala, išla si dať rýchlu sprchu a potom som sa hodila do čiernej. Vlasy som si zviazala do chvosta, aby nezavadzali a potom už len čakala na Bartona. Prišiel presne o dvanástej. Nemeškal podľa mňa ani sekundu. S kamennou tvárou stál pred dverami a sotva som otvorila, bez slova sa zvrtol a zamieril preč. Rýchlo som teda za sebou zamkla a nasledovala ho. Nemala som vlastne poňatia, čo sa bude diať. Trocha som sa bála, hlavne asi toho ruchu naokolo, ale nedala som to na sebe poznať. Hlavu som držala hrdo hore, chrbát vystretý ako pravítko a ruky spojené za chrbtom, presne ako on, či ostatná stráž. Prišlo mi smiešne hrať sa na niečo, čo nie som, ale...keď ma zaviedol k zábradliu, aby som sa pozrela úplne dole, smiech ma prešiel.

„Ako sama vidíš Evie, nemáme tu veľa väzňov." Prikývla som, hoci mi pri vyslovení toho mena prebehli po chrbte zimomriavky. „To ťa ale nesmie zmiasť. Za žiadnych okolností."

„Prečo by malo?" Mal pravdu. Nebolo tu tak veľa väzňov, ako som si myslela. Dole sme mali na nich dokonalý výhľad. Niektorí sa prechádzali hore-dole, iní hrali karty, či sedeli len tak niekde bez spoločnosti ako takej. V momente som očami začala pátrať o niečo podrobnejšie, až som ho zazrela. Mattie sedel utiahnutý v rohu veľkej otvorenej miestnosti, chrbtom sa opieral o mreže a medzi prstami pritom obracal nejakú kartu. Neviem, ale...zabolel ma ten pohľad a naozaj nie málo. Bolo mi smutno z toho, aký bol osamotený.

„Mohla by si si myslieť, že nemusíš byť natoľko ostražitá, ale opak je pravdou . Väzni ktorých tu máme, sú najhorší z najhorších." Pozrela som na neho, no mlčala som. Najhorší z najhorších? Naozaj? Podľa nich je môj brat pre údajnú krádež nejakých papierov nejako extra nebezpečný?

„Čo ten chlapec v rohu? Nevyzerá na žiadneho extrémneho kriminálnika." Možno som pokúšala šťastie, ale bola to šanca, ako sa niečo dozvedieť. Ak by som sa tu zostala len potichu opierať o zábradlie, nebola by som o nič bližšie k plánu, ktorý nás dostane von.

„Nenechaj sa oklamať. Warner má toho na svedomí tiež pomerne dosť."

„Napríklad?" Až som si skoro zahryzla do jazyka. Mala som svoju zvedavosť držať na uzde, ale išlo to ťažko. Veľmi ťažko, ak som mala odpovede na dosah ruky. „Ak samozrejme nevadí, že sa zaujímam."

„Keď sa osvedčíš a zostaneš tu natrvalo, budeš mať prístup k databáze. Tam si môžeš pekne o každom prečítať všetko. Samozrejme...ak na to obetuješ svoj voľný čas." Prísne po mne zazrel a pokynul, aby sme sa pohli z miesta. Neochotne, ale spustila som oči z brata a pobrala sa preč. Pritom som ho ale nechcela nechávať bez dozoru. Nie, ak som už bola tu a mohla som zabrániť tomu, aby mu niekto ublížil.

Nemyslela som si, že zídeme dole, priamo k väzňom a možno preto ma to tak vydesilo. Nechcela som byť tak blízko pri mužoch, ktorí vyzerali, akoby ma chceli zabiť každú chvíľu. V ich očiach som bola len ďalší človek, ktorý im bráni v slobode. Ak by dostali šancu na útek, mihnutím oka by ma pri vidine slobody zabili. Nezáležalo by im na tom, že som tak mladá, alebo, že som žena. Presne, ako to bolo v PHPV. Aj tam by zabil každý, len aby sa dostal von. Presne, ako sme my zabili Dwighta.

„Dobre si ich prezri. Urob si prehľad o tom, komu sa chceš určite vyhnúť a na koho by si si poprípade trúfla."

„Veľmi ani na jedného z nich," priznala som potichu, skôr pre seba. Kráčali sme okolo mrežami ohradenej miestnosti pomaly, aby som mala čas poobzerať sa a...a aby si oni mali čas prezrieť mňa. Niektorí chlapi sa v momente prilepili na mreže a hádzali po mne divné výrazy, alebo si nemohli dovoliť nemiestne poznámky. Z väčšiny ale išla naozaj hrôza. Muži vysoký, svalnatý, alebo s jazvami po tvárach, ktoré sami o sebe hovorili drsné príbehy ich života. V ich očiach som bola iba maličké dievčatko, ktoré sa sem dostalo iba čírou náhodou. Určite som ani v jenom nevzbudila rešpekt.

„Je dôležité, aby si v nich vzbudila strach."

„Ja?" opýtala som sa skoro až so smiechom. „Podľa mňa ani keby vytiahnem za niekoho zbraň, by sa ma nebáli."

„Jeden z dôvodov, prečo tu nemáš čo hľadať," podpichol ma a prísne sa obzrel ponad plece. Tak ja mám v tých mužoch vzbudiť strach? Ja, ktorá som sa ich sama bála? Kam som sa to len dostala? „Ani niektorí z nás nie sú pre nich žiadna autorita a nieto ešte niekto, ako ty. Aj teraz...pôsobíš skôr ako moja pubertálna dcéra a nie dospelá žena, ktorá by tu mohla slúžiť." Zmraštila som obočie, ale...prečo ma to nahnevalo? Nemal snáď pravdu? Nebolo to tak? Samozrejme, že bolo. Aj bez jeho slov som to dokonale vedela. Nehodila som sa sem. Vyčnievala som z radu viac, ako by bolo pomaly prípustné.

„Mohli by sme už ísť?"

„Nie!" sykol prísne. Namieril si to ku dverám, ktoré otvoril skôr, akoby som čakala. Nevošiel ale dnu. Zastal v nich a pokynul mi, aby som vošla ja. „Poďme! Je niečo po dvanástej, takže do večera do piatej kým tu sú, sa od nich nepohneš!" Chcela som protestovať, ale asi by to nemalo význam. Nie, keď som videla, ako sa Barton mračil pri každom jednom slove. Rýchlo som sa obzrela, či tu nikde nie je Miles, ale keď som ho nenašla, musela som poslúchnuť. Preto som aj sklonila hlavu a bez námietok prešla dnu. Priamo k väzňom, ktorých priveľmi rýchlo prestalo zaujímať, čo doteraz robili.

„Prečo to robíte?"

„Aby si si zvykla na tunajšie podmienky." Chrbtom som sa pritisla k tenkým mrežiam, len aby som bola od ich čo najďalej, ale nepomáhalo to. Všetky oči sa v momente ocitli na mne, pričom ja som videla iba jeden jediný bod. Miesto, kam som sa musela dostať. Čo najbližšie k Mattovi, ktorý bol mojim jediným svetielkom v temnote. „Ak by si to pre niečo nezvládla, povedz mojim kolegom. Pustia ťa von, ale v tom momente si skončila!"

„Áno pane," odpovedala som slušne. S úškrnom sa zvrtol na päte a odpochodoval smerom, ktorým sme prišli. Dívala som sa za ním, ale...čo z toho? Zostávalo mi iba vydržať. Zahryznúť si do jazyka a pomaly sa pokúsiť prejsť na druhú stranu tej veľkej...cely, alebo čo sa to snažilo byť. Mojej psychike niečo podobné neprospelo, hlavne nie tie pohľady, ktoré mi prišli vrcholne odporné. Ak by niektorí mohli, pokojne by ma vyzliekli svojim perverzným pohľadom a potom znásilnili priamo na jednom z tých plechových stolov. O tom nebolo pochýb. To ako pľuli na zem, ako sa vyjadrovali na moju osobu...chovali sa ako zvieratá. Až sa mi dvíhal žalúdok a oči plnili slzami. Preto som si aj rozpustila vlasy, aby mi padli do tváre a schovali moje zdesenie, ktoré sa dalo čítať z každého žmurknutia.

„Nemusíš sa ich báť," povedal zrazu niekto. Otočila som sa za hlasom, pričom som za mrežami v oblečení strážnika uvidela akéhosi staršieho pána so šedivými vlasmi a pomerne milými črtami tváre. „Nemajú právo, aby sa ťa dotkli." Prikývla som, kladúc nohu za nohou. Trvalo mi to dlho, ale prešla som až k bratovi a iba niekoľko krokov od neho som klesla na zem. Kolená som si pritiahla k hrudi, no na Matta som ani nepozrela.

Radšej som držala oči na tom starom pánovi, ktorý si držal podľa všetkého veľmi dobrý prehľad ohľadne diania. A hlavne asi sledoval mňa a to, či sa ma niekto nepokúša otravovať. Našťastie to ale zostalo iba pri hlúpych poznámkach a pohľadoch, z ktorých sa mi dvíhal žalúdok. Nik sa ku mne ale nepriblížil. Preto som si aj oprela hlavu a zapozerala sa smerom hore. Všimla som si, ako na mňa Barton hľadí z vrchného poschodia a mala som chuť mu vyplaziť jazyk. No zdržala som sa. Radšej som sa letmo pozrela na brata, ktorého kútiky úst sa nenápadne zodvihli do úsmevu. A to istým spôsobom pomohlo. Nerobila som nič z toho zbytočne. Bolo to pre neho. Pre nás.

***

Presvedčila som sa, že ma nikto nesleduje a vošla do cely až potom. Nemohla som si dovoliť, aby ma niekto zazrel, ale na moje šťastie sa opakoval scenár zo včerajška. Stráž na tomto poschodí hrala v rohu karty a tá o poschodie vyššie sa tiež moc nestarala o to, čo sa deje. Barton mi prišiel na konci môjho...trestu, či skúšky...no proste mi povedal, že zas príde zajtra na dvanástu. Po dnešku som sa bála, s čím príde, ale v momente, ako som vošla do bratovej cely, som to aj pustila z hlavy. Zrazu som si mohla dovoliť povoliť ostražitosť bez rizika, že mi niekto ublíži.

„Ešte kým nezabudnem, pozdravuje ťa Jade," povedala som hneď, ako som za sebou privrela dvere. Presne ako som aj čakala. Mattie sedel na kraji postele, akoby naozaj čakal, kedy konečne prídem. Moment ale, keď sa postavil a objal ma, bol za dnešok ten najlepší. Na chvíľu, na pár minút som mohla privrieť pokojne oči a nechať sa rozmaznávať láskou od môjho drahého brata.

„Odkiaľ ho poznáš?"

„Po ceste sme na seba akosi narazili." Podrobnosti o tom pekle na Zemi, som ale chcela zamlčať. „Vraj si ma zvykol spomínať." S tichým smiechom prikývol, načo som sa postavila na špičky a tak mu vtisla pusu na čelo. Musel aj on troška skloniť hlavu, aby som dočiahla, ale...čo už? Zvykli sme si, že je medzi nami pomerne veľký výškový rozdiel. Takto oproti nemu mi prišlo, že je dokonca vyšší ako Grayson.

„Neprešiel deň, aby som o tebe nehovoril Mila. Aspoň tak som mal pocit, že si z môjho života nezmizla úplne." Sadli sme si na kraj postele, hoci matrac nebol moc pohodlný. No ešte stále mi to prišlo lepšie, ako postele v PHPV. Tam naozaj pomerne často nebol rozdiel medzi tým, či ste si ľahli do postele, alebo na zem.

„Mattie...je tu niečo, o čom by sme si mali pohovoriť," začala som opatrne a vzala ho za ruky. Netušila som, ako sa to opýtať citlivo a preto som chcela ísť rovno na vec. „Za čo ťa odsúdili? Musím vedieť presné dôvody. Otec mi nikdy nechcel nič podrobnejšie povedať. Vždy išlo len o tie spisy, ale ja odmietam veriť, že si to..."

„Urobil som to Camila. Ukradol som spisy, ktoré vydali naši vodcovia." Tie slová z jeho úst vyšli akoby bez námahy. Proste ich povedal. Bez výčitiek, alebo niečoho. Povedal mi holú pravdu bez toho, aby ju balil do cukrovej vaty. „Vzal som ich priamo z ich hlavnej kancelárie a priniesol ich domov. Preštudoval som ich a mal v pláne vrátiť, ale..."

„Prečo si to urobil?"

„Musel som." Pokývala som hlavou. Hľadela som mu do očí pri každom slove, čo ale bola zjavne chyba. Trápila som tak samú seba. Nebolo mu jedno, čo mi hovorí. Videla som, ako ho to trápi, lebo v konečnom dôsledku predsa obaja vieme, čo nás to stálo.

„Akoto, že si musel? Nútil ťa do toho otec? Alebo niekto iný?" Teraz pre zmenu pokýval hlavou on, pričom pevne stisol obe moje ruky. Hoci sa priznal pomerne ľahko, teraz mi to prišlo, akoby bojoval s každým ďalším slovom, ktoré chcel povedať. Alebo možno skôr nechcel. „Matthew prosím ťa povedz mi pravdu. Musím konečne vedieť, čo sa stalo." Často som ho celým menom nevolala. Aj teraz to bolo zo zúfalstva, ktoré na mňa razom doľahlo.

„Nemôžem Mila...nie teraz a nie za takýchto okolností. Mrzí ma to."

„Nie, toto mi prosím nerob." Sústredila som sa na jeho oči, v ktorých ale vládla taká hrozná bolesť, až som mala pocit, že mi pukne srdce. Včera som to možno ešte prehliadla, lebo som bola zaslepená šťastím, ale dnes...dnes som už nemohla prehliadnuť, ako ho toto miesto zlomilo. Tie štyri roky v tomto prostredí z neho urobili niekoho úplne iného, kto sa ale snažil kvôli mne. „Matthew..."

„Nechaj tak. Nič prosím nerieš," zašepkal a veľmi rýchlo ma znova vtiahol do objatia. Nič sme tým samozrejme nevyriešili, ale cítila som, že to potrebuje. A rovnako som to potrebovala aj ja. Proste cítiť to, že je pri mne a aj napriek všetkému, sme sa znova našli.