„Opýtam sa vás ešte raz slečna Warnerová...zabila ste svoju rodinu, alebo nie?" S privretými očami som sedela na pekelne tvrdej stoličke už vyše dvoch hodín, pričom táto otázka padla už hádam piaty raz. Ani raz som neklamala, čo im muselo byť jasné. Zjavne si mysleli, že ak ma pošlú na detektor lži po tretí krát, dostanú akési iné výsledky, ale...hold mali smolu a to poriadnu. Prvýkrát by ma boli ešte možno nachytali, ale keď už som presne vedela, čo ma čaká, nič ako nervozita nehrozilo. Sedela som tam vlastne úplne pokojná, v prítomnosti chlapa, čo si tak veľmi myslel, že ma dokáže nachytať.

„Nie," odpovedala som napokon a konečne otvorila oči. Naproti sebe som mal cez sklo výhľad ako na sudkyňu, tak na jej osobných strážcov. Za posledný mesiac od vraždy sme sa videli už mnohokrát, ale ešte stále mi prišla neskutočne cudzia a hlavne odporná. Akoby sa ani nesnažila pochopiť moje trápenie a pritom sa s otcom osobne poznali.

„Ale vy ste bola tá, ktorú našli pri ich telách. Však?"

„Áno. Prišla som si domov pre bundu. Vliezla som oknom do svojej izby a keď som počula buchot, zašla som dole." Nebolo samozrejme príjemné, že sa ma náš múdry pánko pýtal na podobné veci, pričom sledoval každý môj nádych, či úder srdca, ale...čo som mala robiť? Ak by som odmietla celý proces znova podstúpiť, vykopala by som si vlastný hrob.

„Hádala ste sa s otcom niekoľko dní pred incidentom?"

„Áno."

„Boli to vážne hádky?"

„Áno." Nerada som to priznávala, ale bolo tomu tak. Obviňovala som ho z toho, že mi nechcel s Evie absolútne pomôcť a napokon ma už ani nepúšťal do laboratória. A to bolo pre mňa priveľa. To miesto sa za posledné roky stalo mojim útočiskom a on ma zrazu len tak vykázal. Nechápala som ho. Absolútne som nerozumela, prečo bol ku mne taký.

Modlila som sa, aby sme to mali celé za sebou čím skôr a mohla som ísť späť do cely. Nechcela som sa tu špacírovať moc dlho. Hlavne ak mi môj drahý Modro očko sľúbil, že si večer zahráme karty. Preto mi aj odľahlo, keď pán vševed s podľa mňa otrasnými okuliarmi zavolal dnu sudkyňu. Začali si tam niečo šepkať, ale myslíte, že som sa obťažovala počúvať ich? Ani prinajmenšom. Skôr som sa snažila o to, aby som nezaspala. Posledné noci boli hádam ešte horšie, ako tie úplne prvé, ktoré som celé strávila v slzách. A hoci to nebolo tak dávno, prišlo mi, akoby som sa za ten mesiac neskutočne zmenila. Škoda, že k horšiemu.

„Ako to robíš Camila?" opýtala sa sudkyňa zrazu. Podišla bližšie ku mne, pričom sa rukami zaprela do operadiel stoličky. „Výsledky sú negatívne aj po tretí krát."

„Čo ja viem? Žeby...žeby som hovorila pravdu?" Naozaj hnusne som sa na ňu usmiala. Nesmela som ukázať strach. A hlavne nie voči nej. Ako mohla byť tak hlúpa a myslieť si, že som celý proces oklamala už tretíkrát? Kto by to akože dokázal? Hej, možno nejaký profesionál, ktorého na niečo podobné cvičili minimálne dvadsať rokov. A nie sedemnásťročné dievča, ktoré sa za posledné štyri týždne minimálne päťkrát psychicky zrútilo. „Nad touto možnosťou ste sa nezamyslela?"

„Nie keď vidím tvoj prístup. Iba vrah by dokázal hovoriť o celej veci s tak pokojnou tvárou."

„Nemýľte si prosím pokoj so zúfalstvom." Víťazoslávne som nadvihla obočie, lebo jej zjavne slová došli skôr, akoby čakala. Preto som len prosebne pozrela na chlapíka, aby ma konečne prepustil. Radšej by som sa vrátila do cely, než aby som tu počúvala úplne nezmysly od ľudí, ktorí mi aj tak nikdy neuveria. Ak im nestačili tri negatívne výsledky testu, nie je šanca, aby si pripustili moju nevinu. Proste som prehrala na plnej čiare.

***

„Camila..." V prvom momente mi nedošlo, kto ma oslovil, ak som bola sama, ale sotva som otvorila oči a uvidela vedľa seba vysielačku, bola som v pozore. Pretrela som si unavené oči, no chvíľu ešte trvalo, kým som bola schopná sa ozvať. Nespala som dobre. Popravde som sa cítila ešte unavenejšie, než keď som išla spať.

„Som tu. Počúvam."

„K počítačom sa možno dostanem už dnes, mám nočnú službu, ale...našiel som tvojho brata. Ráno som ho zahliadol."

„Pane Bože! Je v poriadku?" Okamžite som bola plne pri zmysloch. Neverila som tomu. Neverila som, že tam Mattie predsa je a navyše, že sme k sebe tak blízko. Mala som včera chuť prejsť počas noci celú väznicu, ale bolo to priveľké riziko. Ešte by to vzbudilo podozrenie a to sme nepotrebovali.

„Vyzerá to tak, že áno. Zistím kde mám celu a potom na neho budem môcť dozerať lepšie. No...chceš, aby som sa mu prihovoril, alebo sa zmienil o tebe?"

„Nie. Zatiaľ nie. Ak moje plány vyjdú, čoskoro si s ním pohovorím osobne." Veľmi som v to dúfala. Inak...neviem, čo bude inak. Nechcela som myslieť na to, že budem musieť vymýšľať ešte nejaký iný plán. Nie, ak išlo naozaj o všetko a toto bola naša zjavne jediná šanca. Možno ak by tu bol Jade, ale bez neho som bola v tomto smere trocha zúfalá. „Dávaj na neho prosím ťa pozor. Teraz sa mu už nesmie nič stať."

„Neboj sa, ak tu prežil posledné štyri roky, pár dní to ešte zvládne."

„V tomto by som na istotu nehrala. Nie v tomto zvrátenom svete."

„Musím končiť. Čaká ma dnes nejaké základné školenie, takže som zvedavý. V priebehu dňa sa ti niekedy ozvem, hej?"

„Dávaj na seba veľký pozor." Ľahla som si späť. Noc bola aj napriek zapálenému ohňu pomerne chladná a inak tomu nebolo ani teraz. Dokonca som počula, ako na neviditeľnú strechu nad mojou hlavou padajú kvapky, ale nechcelo sa mi vychádzať von, aby som zistila, či je to pravda. Radšej som sa ešte lepšie zakrútila do chlpatej deky a privrela oči. Bola som veľmi unavená a ani ten hlúpy sem mi neprispel k nejakej oddýchnutosti. No zjavne bol neškodnejší, ako tie predtým. Nijako mi neublížilo, keď som sa zas vrátila na tú hnusnú stoličku pripútaná k detektoru lži. Bolo mi to ukradnuté po prvé, po druhé a po tretie ešte viac.

A hoci som sa naozaj usilovala ešte na pár hodín zaspať, nedokázala som to. Moja myseľ mi to proste nedovolila. Nie, ak som musela premýšľať hore-dole nad všetkým. Veľmi som túžila po tom, aby som si pohovorila s Graysonom. Snažila som sa vyhodiť si ten nápad z hlavy, ale proste to nešlo. Nie bez vedomia, ako veľmi by mi to pomohlo, ale ublížilo zároveň. Niečo som ale riskla. Chcela som vedieť, ako dobre Drexel plní svoj sľub, ktorý mi dal. Keď som brala tú uspávaciu injekciu pre Graysona tesne pred mojim odchodom, nechala som mu tam odkaz. Malý papierik kde stálo, aby poprosil Shawna o maličkosť.

„Nemyslím si, že som ťa niekedy videl radšej, ako teraz."

„Preháňať nemusíte," odvetila som s úsmevom. Netušila som, že mi padne tak dobre, keď uvidím jeho tvár. Dozaista som bola tomu mužovi vďačná za mnoho vecí. A hoci ma vtedy s tou baňou škaredo oklamal, mal môj rešpekt. „Dúfam, že ste sám. Nechcem aby niekto vedel, že sme spolu hovorili."

„Neboj sa. Posledné dni je tu atmosféra ako na pohrebe."

„Niekto nebodaj zomrel?" Pokrútil hlavou, pričom mi po chvíľke ukázal maličký sivý kameň. Krásne sa zaleskol zjavne v plameňoch z krbu, čo mi vyčarilo ešte širší úsmev. Presne o tomto som hovorila. O plutóniu, ktoré budem potrebovať určite. Ak nimi pokryjem všetky čipy, ktoré mi pomôžu ovládať klony, budem vo veľkej výhode oproti našej drahej vláde. Lebo ak pošlem nejaký svoj klon, aby ich zničil priamo z centra ich diania, neodhalia ho žiadnou kontrolou. Plutónium sa pri správnej tepelnej úprave premení na niečo kúzelné. Prišiel na to otec, asi tak rok dozadu, no odvtedy som nemala šancu, aby som si jeho teóriu overila, keďže Evie mala fungovať pekne bez čipu.

„Kde vôbec si?"

„Včera sme našli väznicu. Miles sa dostal dnu bez problému, vzali ho ako strážnika, ale ja...ja som dostala červenú. Vraj by som im tu nebola nijako užitočná." A to bola lož! Vsadila by som sa, že moja disciplína by bola omnoho lepšia, ako všetkých chlapov dokopy.

„Miles? Ten Miles, ktorému si vtedy písala ohľadne fotky?" Prikývla som, pričom som sa posadila a prehrabla si vlasy. Bola som rada, že som sa ich pôvodnej dĺžky vzdala. Takto boli zrazu oveľa praktickejšie a vlastne aj krajšie. Pri dobrom svetle sa mi páčil ten ich tmavomodrý odlesk, ktorý bol skoro až čierny. „Aspoň, že nie si na všetko sama."

„Pred chvíľou sme spolu hovorili a povedal, že...že videl Matta." Ešte stále som akosi neverila, ako blízko k nemu zrazu som. Včera som bola v rovnakej budove ako on. Viete si predstaviť, čo to bolo po štyroch rokoch? Proste neopísateľný pocit šťastia, ale smútku zároveň. Boli sme tak blízko, ale ďaleko zároveň. „Už sa nemôžem dočkať, kedy ho konečne uvidím."

„Snáď to bude čoskoro. Držím vám palce."

„Grayson...ako sa má?" Bála som sa ho to opýtať, ale na druhej strane som musela. Chcela som vedieť, čo je s ním a ako to celé vlastne prijal.

„Nie je to sním práve najlepšie, ale to si mohla čakať." Prikývla som. Nebola som ohľadne toho samozrejme prekvapená, ale to neznamenalo, že ma to nemrzelo. Mrzelo a veľmi. Lebo on bol ten posledný, komu by som niekedy chcela ublížiť. To by som radšej ublížila sama sebe, ako úmyselne jemu. „Veľmi ho trápi, že si odišla práve takto Camila. Nebolo to od teba spravodlivé."

„Ale inak to nešlo. Nikdy by som si neodpustila, ak by som ho vystavila nebezpečenstvu, ktoré nám hrozilo počas celej cesty. Keď sa vrátim, všetko vám vysvetlím a dúfam, že potom pochopíte. Obaja. A dokonca aj Evan." Možno niektoré skutočnosti zamlčím, ale...budem si musieť dať pozor, komu čo poviem.Pred Graysonom nemôžem napríklad tajiť to, že ma niekto postrelil. Skôr, či neskôr by moje jazvy aj tak videl.

„Podľa mňa si na to nešla správne. Mala si sa so mnou poradiť."

„Nemám ten pocit, žeby som nejako pochybila. Som predsa tam, kde som chcela byť." A to, že sa mi niečo postavilo do cesty, boli len maličkosti. Nepodstatné detaily, ktoré napokon nebudú aj tak nič znamenať. Nie, keď bude Mattie konečne slobodný. Vtedy už nebude záležať na ničom z toho, čo bolo predtým. „A čoskoro sa vrátim domov."

„Bez ospravedlnenia to nepôjde Camila. Budeš si musieť priznať vlastnú chybu."

„Prestaňte prosím. Nemá zmysel, aby sme toto teraz preberali." Akoby som už aj tak nebola dosť na nervy zo všetkého, čo sa naokolo dialo. Prišlo mi to, ako jedna hlúpa hra, ktorú som akoby nemala šancu vyhrať. Ani keby som sa neviem ako snažila, víťaz by bol stále niekto iný. „Mala by som zjavne ísť. Mám tu ešte nejakú prácu o ktorú sa musím postarať."

„Behom nasledujúcich dní sa mi ale ozvi!"

„Samozrejme." Nepovedala som už nič viac. Nie pri jeho pohľade, ktorý mi vyčítal všetko. A hoci som čakala podobnú reakciu, dúfala som, že nepríde. Pre niečo som dúfala, že pochopí moje jednanie oveľa viac, ako ostatní.

***

„Koľko myslíš, že to potrvá?"

„Ak mi dáte pokoj na prácu, niekoľko hodín," odvetila som spokojne, zatiaľ čo som si prezerala súbor za súborom. Za menej ako deň, som sa dostala presne tam, kde som chcela byť. Miles mi poslal súbory, ktoré som potrebovala a ja som potom presedela celú noc nad tým, aby som ich zničila. A verte, že sa mi to podarilo. Zmanipulovala som ich systémy natoľko, až sa začali chytať za hlavu a poslali po mňa. „Potom si môžeme pohovoriť o mojom mieste tu."

„Vieš, je zvláštne, že si ešte stále bola na okolí, keď sa to stalo."

„Viete veliteľ, potrebovala som pár dní voľna. Cesta sem bola naozaj veľmi dlhá a vysiľujúca." Hľadel na mňa pomerne podozrievavo, ale bolo mu zjavne jasné, že som jeho jediná šanca. Ak nechce samozrejme, aby sa zrútila celá väznica, lebo im nič nebude fungovať. Ešte stále nebolo jasné, či mi po tomto dovolí, aby som zostala, ale veľmi som na to vsádzala. Iný plán som už nemala. „Dúfam teda, že oceníte moju pomoc dostatočne."

„To uvidím, až keď bude systém znova bežať bez jedinej chybičky."

„Ako si želáte." Stačilo, že ma tam nechal samú a mohlo sa ísť na to. V miestnosti s tak veľkou obrazovkou od počítača, až ma prvotne prekvapila, som sa udomácnila pomerne rýchlo. Sadla som za klávesnicu a už to išlo. Písala som jeden riadok kódu za druhým, opäť nahadzovala všetky systémy a hlavne poplašné zariadenia. Opravila som zámok na dverách, ktorý riadil počítač, obnovila všetky prístupové heslá, ktoré mali strážnici a napokon nakopla aj záložné zdroje všetkých počítačov.

Trvalo mi to pomerne dlho, strávila som tam niekoľko hodín, ale pri tak rozsiahlych kódoch chvíľu zabralo, kým ich systém overil a následne schválil, či zamietol. Pri nefunkčnom kóde som musela samozrejme hľadať chybu v skoro tristo riadkoch, takže...asi toľko k tomu. Mala som už poriadne nervy, kým som konečne skončila, ale potom...bola som na seba naozaj hrdá. Všetko fungovalo tak ako má, takže som mohla prejsť do kancelárie veliteľa so širokým úsmevom a spokojne sa posadiť. Netušila som, kde môže byť Miles, ale v tej chvíli ma to priveľmi ani nezaujímalo.

„Všetko beží tak, ako má pane. Pokojne si to odskúšajte." Tešilo ma, že ten jeho špecialista si nevedel s tým rady. Áno, niektoré sekcie som zakódovala, čo bol vlastne hlavný dôvod. Nechcela som, aby ma niekto vyšachoval z vlastnej hry. „A potom si ešte raz prosím premyslite..."

„Stačí!" sykol. Na veľkej koženej stoličke sa otočil tvárou ku mne a prebodol ma svojimi modrými očami. Nepôsobil ale nahnevane. Skôr v nich bolo niečo, ako uznanie. Musela som ho prekvapiť tým, čo som za tých pár hodín dokázala. A hlavne vo svojom veku, ktorý sa mu zdal predtým ako prekážka. „Najprv by som rád vedel, kde si sa podobné veci naučila."

„Odmalička som sa zaujímala o programovanie ako také. Môj strýko ma naučil veľmi veľa a potom postupom času, som sa do toho dostala sama. Sú za tým dlhé hodiny štúdia pane." Pravda to bola len z časti. Hoci som sa musela učiť pomerne veľa, mala som veľkú výhodu, že môj mozog všetkému prirodzene rozumel. Vytvoril si spojitosti a potom to išlo samo. Sadla som si za počítač a bez toho, aby som sa nejako namáhala, som mohla písať kód za kódom.

„Máš moje uznanie. Si mladá, ale oveľa múdrejšia, ako som si prvotne myslel."

„Priznávate, žeby som vám mohla byť užitočná?" Zaváhal, ale napokon prikývol. A to mi natislo úsmev na tvár. Pohodlnejšie som sa oprela na sklenenej stoličke, čakajúc na finálny verdikt. „V tom prípade..."

„Barton si ťa vezme prvé dni na starosť. Budeš pod jeho dozorom, necháš ho, aby ti všetko vysvetlil a naučil ťa našim zásadám a podľa jeho hodnotení potom usúdim, či ťa prijmem na trvalo, alebo nie. Hm?" Zvedavo nadvihol obočie, očakávajúc moju reakciu. Nechcela som sa unáhliť, hoci by som najradšej skríkla od radosti. S úškrnom som napokon iba prikývla a založila si ruky na prsiach.

„Ďakujem pane. Veľmi si vážim, že ste sa rozhodol mi dať šancu."

„Snaž sa, aby som nemusel ľutovať." Prikývla som. „A hlavne sa priprav, že tvoje počítačové znalosti ešte využijem. Pracujem na jednom projekte, ku ktorému ale budem potrebovať génia, akým si ty. Dúfam teda, že mi pomôžeš."

„V rámci svojich možností." Nechcela som mu sľubovať nič. Hlavne nie, ak som nemala ani poňatia, o čom ten jeho slávny projekt má byť. Zostávalo mi len dúfať, že nepôjde o nič, čo mi bude neviem ako veľmi proti srsti. Pre teraz som ale mohla byť spokojná, lebo som sa dostala tam, kam som aj potrebovala.

„Začneš dnes v noci. Vtedy je všade pokoj a dávať pozor na prázdne chodby zvládneš aj bez školenia."

„Samozrejme. Budem sa snažiť." Pokynul mi, aby som vstala a vypadla, čo mi padlo len a len dobre. Musela som sa ale naozaj radostne usmiať, sotva som sa mu otočila chrbtom a vypadla. Miles ma na moje prekvapenie čakal pred dverami, takže som sa mu mohla v momente hodiť okolo krku a dokonca mu ako poďakovanie dať pusu na líce. Vďačila som mu za veľa. Bez neho, by som sa až sem nedostala.

„Som na teba hrdý," povedal potichu, pričom mi objatie opätoval naozaj pevne. „Odviedla si skvelú prácu."

„Bez teba by to nešlo." Nemyslela som si, že ešte aj po takom čase so mnou zamáva priamy pohľad do jeho očí, ale bolo to tak. Nikdy som nemala dosť ich krásnej farby, podľa ktorej dostal svoju prezývku. Už hneď prvý deň, čo som sa dostala za mreže, mi dokázal pohľad do jeho očí nejako pomôcť. Videla som v nich, že on nie je ako ostatní. Mal v sebe ešte ľudskosť, ktorou sa mu podarilo ma podržať nad vodou, keď ja som chcela zomrieť zo všetkého najviac.

„Aspoň budeš moja spolubývajúca ty a nie nejaký úplný cudzinec."

„Obojstranná výhra. A len tak mimochodom...veľmi ti to v tej uniforme pristane." Schválne som mu trocha napravila na nej golier, len aby som ho pohnevala. Vzal to s rozkošným úsmevom, ktorý mi pomohol sa ešte viac uvoľniť. Už som sa nemusela báť ničoho. Teraz som sa musela sústrediť hlavne na to, aby som splnila ich požiadavky. „Akurát som zvedavá, kde nájdu nejakú pre mňa, v ktorej sa doslova neutopím."

„Som si istý, že dobrá víla im príde na pomoc."

„Bez jej pomoci to asi ani nepôjde." Spolu sme sa napokon vrátili k nemu, kde som mala zložené veci. Čakali by ste, že si začnem vybaľovať, alebo niečo, no ja som sa bez slova zvalila na posteľ, z ktorej som sa nehodlala postaviť až do večera. Veľmi som pritom dúfala, že budem mať počas noci dosť času, aby som našla Matta. Jeho cela musí byť niekde tu a aj keby som sa zatúlala do priestorov, ktoré nemám na starosti, ešte by som sa mohla vyhovoriť, že to tu nepoznám. Čo bola vlastne pravda. Pôsobilo to tu ako ešte väčšie bludisko, než to hlúpe PHPV.

„Hneď prvý večer, čo si ty zostal tu, som hovorila s Evie. Síce len krátko, ale aspoň som sa uistila, že je v poriadku."

„Tiež som na ňu myslel. Nebol dobrý nápad, že sme ju nechali samú," povedal Miles, na čo sa posadil ku mne na posteľ. Dosť nečakane ma vzal za pravú ruku, ale dôvod mi došiel okamžite, ako palcom opatrne prešiel po hojacom sa škrabanci, ktorý sa mi tiahol od zápästia smerom k lakťu. „Čo si robila?"

„Bola som pri zbieraní dreva šikovná. No neboj sa, nijako extra rana nekrvácala." S úsmevom nado mnou pokrútil hlavou, ale sotva ho odvolali kvôli neviem čomu, som v podstate zaspala. Posledné dni boli síce oddychové, ak to tak vezmem, ale nie psychicky. Bola som strašne unavená a tak na mňa úľava doľahla hneď, ako som privrela oči. Mohla som vlastne spať s pokojným pocitom.

***

„Odtlačok tvojej dlane nahráme do systému až keď budeš prijatá oficiálne. To, aby si sa nedostala do zbrojnice, alebo za šéfom. Ak ale budeš potrebovať vojsť do niektorej cely, stačí ak použiješ číselný kód 946 a namiesto svojej dlane dáš oskenovať túto kartu." Prikývla som, pričom mi Barton podal tenkú priesvitnú kartu, ktorá sa v odraze svetla zaleskla. „Ak by si ju náhodou stratila, okamžite mi to prídeš povedať."

„Samozrejme." Zbrane som nedostala ešte žiadne, ale dovolili mi nechať si nôž, ktorý som mala za opaskom. A rovnako bol Barton pre teraz spokojný aj s tým, že som sa proste obliekla do čiernej, aby som zapadla. „Aký veľký úsek mám vlastne na starosť?"

„Celé tretie poschodie a pravé krídlo druhého. Nie je to tak veľa, akoby si si mohla myslieť. Počas noci ste na celú väznicu štyria, čo je myslím dostačujúce."

„Vy dnes slúžite?"

„Nie, ale kolegovia o tebe vedia a ak by si čokoľvek potrebovala, môžeš sa ich opýtať." Znova som len prikývla. Videla som na ňom, že je unavený a preto som nechcela zdržiavať. Nech si ide ľahnúť a dá mi voľnosť. Teraz už nebolo pochýb, že sa dnes uvidím s bratom. Nie. Mala som celú noc na to, aby som si prešla väznicu a našla jeho celu. A potom si s ním na chvíľku pohovorila.

„Ďakujem za pomoc."

„V poriadku," odvetil stručne, podávajúc mi na moje prekvapenie úplne rovnaký revolver, ako som si vtedy v noci zobrala zo zbrojnice. „Veľa šťastia. Vymeniť ťa prídu okolo siedmej. Do dvanástej sa vyspi a potom začneme."

„Samozrejme. Dobrú noc." Pokúsila som sa o úsmev, ktorý ale na neho zjavne nezabral. Preto som proste počkala, kedy odíde a následne si išla po svojom. Potrebovala som sa najprv vôbec zorientovať. Zrazu mi to tu prišlo oveľa väčšie, než predtým a to ma mierne desilo. Predsa som ale schovala zbraň a s rukami za chrbtom sa pomaly pobrala chodbou. Obzerala som sa okolo seba, čítala mená pri dverách do cely, ale ani jedno nebolo to, ktoré som hľadala.

„Všetko v pohode?" opýtal sa ma zjavne strážnik, ktorý mi mal na tomto poschodí pomôcť. Nebol moc vysoký, no zato mal zaujímavé ryšavé vlasy a fakt peknú tvár.

„Áno. Ďakujem." Nevinne som sa usmiala a pokračovala popri ňom ďalej. Nedalo sa prehliadnuť, ako si ma obzeral, ale na to by som si zjavne mala začať zvykať. Tu ku mne nebude mať úctu asi nikto. Nie som typ, ktorého by sa mali báť, alebo niečo. Zjavne väčšine budem na smiech, ale čo? Ja sama som najlepšie vedela, čo robím a prečo to robím.

A tak som išla ďalej. Prešla som celé poschodie, ale keď som nepochodila, musela som schodmi nižšie. Obaja strážnici z toho úseku sedeli v rohu a hrali karty. Iba ku mne nedbalo zodvihli pohľady, kývli mi hlavou a to bolo celé. Viac, akoby som pre nich neexistovala. Preto som s nimi ani nestrácala čas. Pomaly som kráčala ďalej, až kým som konečne nenašla osudné dvere. Úplne na konci chodby, v rohu kde by ste ani nečakali, že ešte nejaká cela bude. Aspoň som si ale bola istá, že tu ma nik neuvidí. Naokolo vládlo väčšinou ticho, ktoré ale v mojom prípade veľmi jasne rušil splašený tlkot môjho srdca. Neverila som, že na štítku vedľa dverí svieti meno M. Warner. Nedochádzalo mi, že po všetkom tom čase, ma od brata delia iba tie smiešne oceľové dvere.

Možno som sa bála zbytočne, ale napokon...vytiahla som z vrecka kartu a vyťukala svoj kód. Kým sa ale karta skenovala, strach vo mne ešte narástol. Bolo to tak zvláštne. Akoby ma tam mal čakať niekto, koho ani nepoznám. A nie brat, pre ktorého som bola ochotná aj zomrieť. Niečo vo mne ale šepkalo, aby som obavy hodila za hlavu. Aby som si vychutnala moment, na ktorý som čakala tak pekelne dlho. A preto som napokon dnu vstúpila plná sebavedomia. Čakala na mňa tma, ktorú prerážal len tenký pás svetielok na podlahe, tesne pri stene. Mňa ale viac zaujímala posteľ v rohu. Kráčala som naozaj pomaličky a maximálne opatrne sa posadila na jej kraj. S tým, že už som mala slzy v očiach samozrejme.

„Už som tu Mattie," zašepkala som, pričom som ho úplne roztrasenou rukou pohladila po vlasoch. Ešte stále mi to prišlo ako sen. Na realitu to bolo až priveľmi krásne. „Som tu a bez teba nikam nepôjdem. Prisahám." Hovorila som maximálne potichu, ale aj napriek tomu ma zjavne počul. Pomaličky otočil ku mne hlavu, ale to prekvapenie v jeho očiach, keď sa na mňa konečne pozrel, bolo neopísateľné. Prisahala by som, že sa na mňa pozeral doslova ako na nejaké zjavenie.

„Žeby sa na mňa konečne usmialo šťastie?"

„Môžeš to brať aj takto." Dokonca aj jeho hlas bol iný. Dospelejší, než keď som ho počula naživo naposledy. Najkrajšia ale bola rozhodne chvíľa, kedy sa posadil a ja som konečne...konečne opäť skončila v jeho objatí. Bolo to, ako skutočný návrat domov. K niekomu, koho moje srdce túžilo mať opäť nablízku tak strašne dlhú dobu. Počítala som s tým, že budem dnes v noci plakať a mala som pravdu. Toto ale boli slzy, ktoré som prijala veľmi rada.

„Veľmi ťa ľúbim," povedal potichu. „Veľmi Camila."

„Myslela som si, že už ťa nikdy neuvidím. Keď ťa odviedli otec...otec..." Nemohla som ani dopovedať. Hneď ako som spomenula otca, mi prišlo ešte horšie. Nedokázala som si predstaviť, ako musel správu o ich smrti zobrať Mattie. Štyri roky nikoho z nás nevidel a potom mu proste povedia, že rodičia a dvojičky sú preč? A, že ja som tá, ktorá ich zabila?

„Nehovorme o nich, dobre? Nie teraz." Pocit, ako ma začal hladiť po chrbte bol neskutočne príjemný. Až tak, že som si uvoľnene položila hlavu na jeho plece a privrela oči. Snažila som sa tak zastaviť slzy, ktoré ale neustále prichádzali. A v naozaj veľkom množstve. „Máme čas."

„Už áno."

„Neviem, či som ti to hovoril minule, ale...si strašne krásna. Akoby som sa už ani nepozeral na dievča, s ktorým som sa vtedy lúčil." Mal pravdu. Už som ním nebola. Ani zďaleka som nebola dievča, ktorému vtedy tak bolestne povedala zbohom. Všetko, čo sa odvtedy stalo ma zmenilo skoro na nepoznanie. No pri ňom...v jeho náručí som sa ale akoby vrátila o niekoľko rokov dozadu. Do čias, kedy sme boli ešte deti a nič nás netrápilo. „Pristanú ti aj nové vlasy."

„Ani ty rozhodne nevyzeráš tak, ako naposledy." Nemyslela som to v zlom ani náhodou. Skôr naopak. Bála som sa, ako to s ním bude, ale vyzeral v úplnom poriadku. Možno, ak by som to celé tie roky vedela, nebála by som sa natoľko. Takto som si každú noc líhala s hlavou plnou obáv, ohľadne môjho drahého brata. Toho brata, ktorého som mala konečne späť. Nemala som sa tu zjavne neviem ako dlho zdržiavať, ale odmietala som ho pustiť. V tichu a tme sme tam presedeli možno aj hodinu len s tým, že sme sa pevne objímali a plakali podľa mňa obaja. No mali sme na to právo. Rozhodne nám to nemohol mať nikto za zlé, po tak neskutočne dlhom čase. Naozaj naplno som si vychutnala moment, kedy mi dal pusu na čelo, presne ako to robieval vždy pred spaním. Mala som zrazu akoby všetko.