Veľmi pozorne som sledovala, kam nás vedú a hlavne akými cestami, ale čoskoro som bola viac stratená, ako stratená. Prešli sme toľkými chodbami, že som nemala absolútne šancu si zapamätať cestu von. Všade bola tma, iba pár žiaroviek, ktoré ale nedodávali práve toľko svetla, ako by mali. Horšie ale asi bolo, že keď ku mne doľahol ten typický krik väzňov, automaticky sa moja myseľ vrátila do PHPV. Nebolo to tam ani veľmi odlišné. Išli sme dlhými chodbami, prechádzali vedľa mnohých cieľ, pričom môj brat bol v niektorej z nich. Našťastie som našla menovku pri každej jednej cele, ale jeho priezvisko som zatiaľ nevidela figurovať ani na jednom štítku.

„Ani som sa vás nespýtal, ako sa voláte," poznamenal náš hnedovlasý kamarát, ktorý sa ponúkol, že nás odprevadí za ich veliteľom. Jeho holohlavý kolega zostal hliadkovať, čo mi ale vrcholne vyhovovalo. Nebol mi sympatický ani náhodou.

„Ja som Miles a to je moja sestra...Evie." V momente som pozrela na Modro očka, ktorý to ale rozohral naozaj dobre. Zjavne by bolo nebezpečné, ak by vedeli, kto vlastne som. Hneď by im mohlo dopnúť, prečo som skutočne prišla. „Vaše meno?"

„Barton," odpovedal stručne. „Krstné meno nepotrebujete vedieť."

„Pracujete tu už dlho?" opýtala som sa teraz pre zmenu ja, len aby som potlačila nervozitu. Bála som sa, aby ma náhodou nejakým spôsobom niekto nespoznal, ale nemalo sa to zjavne ako stať. Podľa mňa ani keby niekde nabehneme do Mattieho, neriskoval by, že nás prezradí. Nie, ak naokolo nás bola kopa ozbrojených chlapov, ktorá by nás zabila mihnutím oka.

„Päť rokov." Prikývla som, načo sme konečne prišli do cieľa. Na úplne vrchné poschodie. Aj Carley mal svoje miestečko na úplnom vrchu. Zjavne aby mu to dodávalo pocit, že má nad všetkými moc, alebo ja neviem. Bol to psychopat. Veľmi som ale dúfala, že ich veliteľ taký nebude. Potom by sa s ním zjavne nevyjednávalo moc dobre.

Počkali sme, kým Barton naťukal zjavne svoj prístupový kód. Chvíľu trvalo, kým ho systém overil, ale potom nás bez problému pustil dnu. On znova prešiel za nás, aj s brokovnicou v rukách a prikázal, aby sme išli rovno. A hlavne, aby sme sklonili hlavy. To som urobila s nevôľou, ale nič sa nedalo robiť. Odporovať by sa mi neoplatilo. Nie, kým nebudeme mať odsúhlasené to, že môžeme nastúpiť ako strážnici.

„Pane, našiel som týchto dvoch civilistov pred bránami. Hovoria, žeby sa k nám chceli pridať," prehovoril rozhodným hlasom. Presne, ako keď som po prvé v živote začula Graysona. Tiež išla z jeho hlasu autorita a oddanosť práci.

„V poriadku. Môžeš odísť," odpovedal mu niekto chrapľavo. Striaslo ma pritom od zimy, ale sotva som začula vzďaľujúce sa kroky, zodvihla som opatrne hlavu. Za veľkým skleneným stolom sedel akýsi starší muž, zjavne okolo päťdesiatky, s ešte stále dokonale čiernymi vlasmi a očami modrejšími, ako mal Miles. A to som si nemyslela, že je vôbec možné. Okolo pier skrútených do podlého úškrnu sa mu tiahlo jemné strnisko, ktoré mu ale naozaj pristalo. V istom smere...pripomenul mi tak trošku otca. Akurát on bol ešte starší.

„Prosím...pokojne sa posaďte," pokynul nám, zjavne lebo sme obaja stáli ako prikovaní k podlahe. Nesmelo som pozrela na Milesa, ale keď sotva badateľne prikývol a zložil si batoh z chrbta, nasledovala som jeho príklad. Posadila som sa na extrémne krehko vyzerajúcu sklenenú stoličku a pevne zovrela jej okraje. „Vaše mená?"

„Miles Mertin, teším ma pane." Modro očko mu v momente podal ruku a na moje prekvapenie, ju veliteľ bez váhania prijal. „A toto je moja sestra Evie."

„Veliteľ Garner k vašim službám mládež," predniesol oveľa uvoľnenejšie. Zjavne to ma donútilo sa poriadne zhlboka nadýchnuť, aby som sa upokojila. Nič sa nám nestane, ak na to pôjdeme opatrne. Postačí asi, ak bude vidieť záujem z našej strany. „Ako vám môžem pomôcť?"

„Prišli sme sa sem uchádzať o prácu. Dopočuli sme sa, že máte málo personálu a preto sme chceli skúsiť šťastie. Ideme naozaj z ďaleka pane."

„Odkiaľ presne?"

„Z komunity GAMA017. Trvalo nám vyše mesiaca, kým sme prišli." Snažila som sa mu pri každom slove hľadieť priamo do očí. Hoci boli tak sýto modré, nepôsobili chladne, ani nič podobné. Skôr ho zaujímalo, s čím sme za ním prišli a čo mu môžeme ponúknuť. Určite sme nepôsobili na prvý pohľad ako veľká výhra, ale...Miles predsa podobnú prácu doteraz robil a ja, ja som tiež vedela, čo to bude zjavne obnášať. Predsa len som sa posledné mesiace neustále pohybovala v podobnom prostredí. Akurát som stále bola na zlej strane mreží.

„Koľko, že to máš rokov moja?"

„Osemnásť." Jasné, že vek je len číslo ak si to tak vezmeme, ale zjavne na tom čísle záležalo oveľa viacerým ľuďom, akoby som čakala. A hlavne pri mne to bolo úplne jedno. Či by som mala osemnásť, alebo nie, premýšľala by som nad veľa vecami úplne rovnako. Nie ako bežný smrteľník, ale oveľa odbornejšie.

„A ty?"

„Dvadsaťšesť," odpovedal Miles. Doteraz som nevedela, koľko má presne rokov, ale trocha ma to prekvapilo. Povedala by som mu tak max dvadsaťtri, ako Graysonovi. Ani o mesiac viac.

„Dobre, teba beriem. Ale ty zlatíčko..." Na chvíľu sa odmlčal a ešte raz po mne prebehol pohľadom. Moje unavené oči na neho asi nepôsobili práve najlepšie, ale čo? Bola som príšerne zničená po dlhej ceste a teraz na mňa navyše dopadla veľká vlna pochybností. Všetci sa tu na mňa pozerali, akoby som bola malé decko, ktoré nič nedokáže. „Čo by si tu ty robila?"

„Pane prosím vás. Je to pre mňa veľmi dôležité." Ani som sa nemusela snažiť o zúfalý výraz. Prišiel úplne spontánne, až som sa bála, že mu budem na smiech. Až ma rozboleli ruky od toho, ako silne som zvierala okraje stoličky podo mnou. „Dokonale sa vyznám v počítačoch a technike ako takej. Možno by som mohla..."

„Nie, nie. S podobnými vecami dôverujem iba jednej jedinej osobe."

„Prosím vás..." Rázne pokýval hlavou. Srdce sa mi v tom momente rozbúchalo ešte šialenejšie, než doteraz, pričom sa mi doslova natisli slzy do očí. Nemohol to myslieť vážne. Nie teraz. Nie po tom, čo som si vytrpela. Prešla som peklom, aby som sa sem dostala a on ma proste pošle domov?

„Pane, moja sestra by vám bola naozaj veľmi užitočná. Aspoň jej dajte šancu."

„Už som sa rozhodol. Ty ak chceš zostaň, ale ona musí ísť. Absolútne sa na takéto miesto nehodí, takže sa ti nepodarí presvedčiť ma."

„V tom prípade..." V momente som pozrela na Milesa, aby mu ani nenapadlo odmietnuť ponuku. Netušila som ešte, ako budeme spolu komunikovať, ale chcela som, aby tu zostal a našiel Matta. Ja niečo zvonka vymyslím, ak mi nie sú ochotní dať šancu. Aby to ešte poriadne neoľutovali. Keď raz prídem na spôsob, ako ich zničiť, nebude cesty späť. „Prijímam vašu ponuku."

„Skvelé. Aby sa nepovedalo, že nemám srdce, dnes v noci tu môže zostať aj tvoja sestra, ale zajtra ráno bez debaty pôjde. Jasné?" Prikývla som, hoci som sa tým len a len ponižovala. Ale aspoň mi dal čas, aby som získala poprípade pár vecí, ktoré budem potrebovať. Ak by sa mi podarilo niekomu ukradnúť vysielačku, či tablet naša komunikácia s Milesom by bola vyriešená. No zjavne to tak ľahko nepôjde. „Evie nemysli si, že je v tom niečo osobné, ale ja musím myslieť na budúcnosť tohto miesta. A viem, že niekto ako ty, by nám užitočný nebol."

„Samozrejme," odpovedala som potichu. „Ďakujem, že ste si na nás urobil čas." Donútila som sa dokonca k úsmevu. Viac som toho už ale nechcela z jeho strany počuť a preto som vstala a vzala si veci. Kývla som hlavou aj Milesovi, ktorý mi bol hneď v pätách a spoločne sme sa zas pobrali smerom preč. Musela som prijať svoju prehru, aj keď iba dočasne. Neexistuje, aby ma niekto tak ľahko vyšachoval z hry.

***

„Kam sa chystáš?" opýtal sa Miles, sotva som vyšla z kúpeľne. Rýchlo si všimol, že nemám v pláne si ísť ľahnúť. A to bola pravda. Mala som iba dnešnú noc, aby som sa niekam dostala a získala pre seba veci, ktoré budem potrebovať. Nesmela som preto čakať, ani nič podobné. „A hlavne teraz."

„Musím ísť. Zoženiem nám vysielačky, alebo niečo, aby sme zostali v kontakte. Pochybujem, že sa dostanem k počítačom, po prvé ani neviem kde sú a po druhé..." Nebolo po druhé. Ak by som tušila kam ísť, vkradla by som sa tam a hotovo. Pokazila by som im všetky možné systémy, ale na takej úrovni, aby ich okrem mňa nik nedokázal opraviť. A potom by nemali inú možnosť, ako ma zavolať späť a stať sa mojimi dlžníkmi. „Tvojou úlohou potom bude počítače nájsť a podľa mojich inštrukcií im zhodíš server."

„Nie si normálna."

„Iná cesta zjavne nie je." Bohužiaľ, ale bola to pravda. Ak mi nedali šancu, musím na to ísť práve takto. Bála som sa, samozrejme, že som sa bála, ale taktiež som si uvedomovala, že nemôžem nečinne sedieť na zadku. Nie, ak som mala obmedzený čas. Milesovi bez problému priniesli rovnakú čiernu uniformu, ako nosili oni, dostal zbrane, svoje prístupové heslo a dokonca aj vlastnú...ako to nazvať, izbu a kúpeľňou. Musela som uznať, že Grayson mal na bývanie lepšie podmienky. Ani tuto to nebolo zlé, o to nešlo, ale predsa. Miestnosť bola pomerne malá, tmavá, s dvoma posteľami, skriňou a dverami do kúpeľne.

„Mala si s tým počítať."

„Počítala som s tým, akurát som dúfala, že sa budem mýliť a pôjde to bez problému." Bola som ale poriadne sklamaná. Nikto mi nedal šancu, aby som dokázala, že im viem byť užitočná. Či už veliteľ, alebo obaja zo strážnych veží sa na mňa proste pozreli a podľa toho ma odsúdili. Čo nebolo správne. V žiadnom prípade nie. Vždy som bola oveľa viac ako to, čo ľudia navonok vidia, ale keby sa nad tým zamyslím, koľký mi dali šancu, aby som im to dokázala? Zjavne by som ich pomaly spočítala na prstoch jednej ruky. „Idem do toho. Neprešla som si tým všetkým zbytočne."

„Dávaj pozor." Prikývla som. Tešilo ma, že nechcel ísť so mnou. Sama budem menej nápadná. Obliekla som sa celá do čiernej, aby som zapadla do tmy, ktorá sa ťahala chodbami a síce s obavami, ale išla som na vec. Vykročila som na chladnú chodbu, ktorá sa nachádzala len o poschodie nižšie, ako veliteľ samotný. Pri príchode som si všimla, že na konci chodby bol rozpis, kde sa čo nachádza. Miestnosť s počítačmi som tam síce nevidela, ale to bolo jedno. Potrebovala som hlavne techniku a poprípade ešte zbraň navyše, ak by sa naše drahé hyeny vrátili, kým budem stanovať nablízku.

Presne ako som si myslela. Zbrojnica ako taká bola na tomto poschodí, niekde úplne na konci. Zjavne to boli tie veľké kované dvojité dvere, ktoré som ale použiť nemohla. Boli na vstupné heslo, ktoré som nemala. To, ktoré dostal Miles som nechcela použiť už len pre jeho vlastné bezpečie. Musela som na všetko teda inak. Videla som nad hlavou kde-tu, akýsi poklop od vetracej šachty, ktorá musela viesť určite aj cez zbrojnicu.

„No?"

„Asi už viem, ako sa tam dostanem," odvetila som. Vrátila som sa k Milesovi, lebo sa mi zdalo, že v kúpeľni bol poklop, ktorým by som sa mohla dostať do šachty. Na chodbe boli všetky privysoko a nemohla som tým pádom riskovať, že ma niekto uvidí. „Poleziem šachtou. Mohla by som použiť na vstup tvoj kód, ale ak prídu na to, že niečo zmizlo, budeš podozrivý. A to je priveľký risk."

„Camila, čo keby sme proste našli tvojho brata a ušli? Nebolo by to ľahšie?"

„Bolo, ale to si nemôžeme dovoliť. Sme uprostred ničoho a ak by sme sa len tak dali na útek, nemali by sme šancu. Neviem, ako to Jade dokázal, ale..." To mi zostalo veľkou záhadou. Predstavte si muža, ako utečie z väznice uprostred púšte a nik ho nechytí. Buď mu niekto zvnútra pomohol, alebo mal proste neskutočné šťastie. Do karát mu možno hral aj fakt, že bol sám. Jeden sa predsa niekde schová ľahšie, ako traja. „Musíme na to ísť takticky a poraziť ich vo vlastnej hre."

„Ak myslíš, že všetko vyriešime diplomaticky, nebudem ti kaziť ideály."

„Nemáme čo stratiť." Z jednej strany to bola pravda. A preto som aj išla na vec. Nad umývadlom ma naozaj čakal poklop, ktorý vyzeral pomerne sľubne. Preto som si k nemu prisunula skrinku, ktorá mi pomohla prekonať výškový rozdiel a pustila sa do práce. S nožom za opaskom som sa zbavila skrutiek, ktoré ho držali na mieste a následne podala Milesovi, nech ho zatiaľ položí. Do šachty ako takej sa mi šplhalo ťažko, ale keď som sa v nej raz ocitla, nebolo to až tak zlé. Jasné, nebola som ešte stále v pohode s malými priestormi, ale zvládla som už predsa aj ťažšie veci.

Dlho som sa štvornožky plazila rovno, až kým som neprišla zjavne na koniec chodby. Skôr som odbočku doprava nečakala, takže keď sa mi naskytla šanca, aby som odbočila, chopila som sa jej. Cez zvyšné mrežové poklopy ku mne prenikalo iba minimálne svetlo, ktoré mi ale muselo stačiť. Počítala som, kedy sa zjavne dostanem priamo nad zbrojnicu, ale ešte ani tak som si nebola plne istá. Hlavne v momente, kedy som sa pustila do odstraňovania skrutiek. Snažila som sa nerobiť moc rámusu, ale ticho naokolo mňa bola záruka, že sa nič nedeje. Aspoň som v to teda dúfala.

Keď som sa ale ocitla v miestnosti podo mnou, zostala som úplne bez slova. V živote som nebola obklopená toľkými zbraňami, hoci aj naša zbrojnica doma bola pomerne zaujímavá. S otcom sme do nej prispeli kúskami, ktoré by mnohí hneď odsúdili, ale po našom testovaní sme sa zhodli, že pre prípad núdze si ich necháme. Áno, občas sme vyrábali aj zbrane, ale len tak pre zaujímavosť. Nemusíte sa báť, žeby sme ich nelegálne predávali, alebo ja neviem čo. Chvalabohu sme na to neboli odkázaní. Tu som ale bola obklopená fakt širokým výberom, o ktorý som sa popravde ani tak nezaujímala. Nebola som na zbrane expert, ale...sotva moje oči padli na veľmi pekne vyzerajúci revolver, akosi som neodolala. Výzorom pôsobil, akoby bol zo staršej doby, ale keď som sa pozrela na náboje, bolo mi jasné, že je to jeden z najnovších. A preto som si ho vzala. Tri škatuľky plné nábojov som si strčila do vrecka na svetri. Budú mi musieť stačiť, lebo viac som brať nechcela. Zas aby to nebolo moc nápadné.

Chvíľu som sa prechádzala naokolo, no potom som našla aj svoj druhý cieľ. V zamrežovanej skrinke ležala kopa vysielačiek, čiže zjavne dve im chýbať nebudú. Zámok som vypáčila nožom bez väčšieho problému a potom som si mohla bezstarostne pokojne vyberať. Verte mi ale, že viac ma zaujalo niečo iné. Na kope tam mali asi desať malých notebookov, ktoré boli tak tenké, až som sa jeden z nich bála vziať do rúk. Keď som ho ale zapla a rýchlo si prezrela nejaké z jeho nastavení a tak, natlačil sa mi úsmev na tvár. Ak sa mi podarí, dokážem sa do ich systému nabúrať s minimálnou pomocou od Milesa. Druhá dobrá správa bola, že celý povrch tej šikovnej vecičky bol pokrytý maličkými solárnymi panelmi, čo bola pre mňa výhra v lotérii. Stačí, ak si sadnem pred stan a nemusím sa báť, že mi baterka vypovie službu. A možno...možno by som dokázala zavolať Evie. Aspoň na pár minút, aby som sa uistila, že je v poriadku.

Rýchlo som si teda vzala všetky tri veci, vysielačky si strčila do vreciek na nohaviciach a notebook...ten som si musela zastrčiť zozadu za opasok. Bála som sa, že mi vypadne, alebo niečo, ale nemala som ho ako inak vziať so sebou. Našťastie sa mi zámok podarilo zas nejako dať dokopy, aby si na prvý pohľad nikto nič nevšimol a bola by som sa pustila do šplhania späť, kedy sa v tej chvíli neotvoria dvere. Takmer som od údivu vykríkla, ale napokon som v rýchlosti zaliezla zboku za skriňu, aby na mňa nevideli. Boli naokolo nej vysoké debny, ktoré by ma dokázali skryť, ale ak by sa niekto rozhodol, že niečo potrebuje priamo zo skrine, bola by som v koncoch.

Mala som však šťastie. Dnu vošiel iba jeden osamotený muž, ktorý len položil na zem akúsi škatuľu a už ho nebolo. Pre istotu som ešte chvíľu počkala a keď na chodbe dozneli aj jeho kroky, vyšla som z úkrytu. Nechcel som skúmať, čo priniesol a preto som prešla k veľkému regálu, na ktorom mali po jednotlivých policiach rozložené nepriestrelné vesty, laná, či dokonca obušky a kuše. Viac ako veci samotné ma zaujímalo to, či sa po policiach dostanem hore k šachte. Musela som zariskovať menší skok, ale keď som sa konečne vytiahla hore do šachty, spadol mi kameň zo srdca. Pekne som všetky skrutky vrátila na miesto a behom pár minút som sa už aj ocitla späť na podlahe kúpeľne. Miles na mňa čakal sediac na kraji vane, takže som mala hneď dôvod na úsmev. Podala som mu všetky svoje úlovky, aby ich bezpečne niekam položil, kým som ešte primontovala späť poklop.

„Necítiš sa zle, že si ich okradla?"

„Ja nekradnem. Iba si požičiavam na dobu neurčitú." A tam bol rozdiel. Možno ak sa sem dostanem, pouvažujem o návrate vecí na pôvodné miesto. Veľmi som na to nevsádzala, ale predsa tam ten dobrý úmysel bol. Takže by ma nikto nemohol obviniť z toho, že myslím len na vlastné dobro. „V tom je veľmi veľký rozdiel."

„Ako myslíš." Rozložené veci na posteli som si ešte raz prezrela, načo zbraň, náboje a notebook aj hneď poputovali do tašky. Pre istotu, ak by sa sem niekto nedajbože zatúlal. Vysielačke ako takej som moc nerozumela, ale dúfala som, že sa s ňou naučím pracovať čím skôr. Ak mi teda nič iné nezostávalo.

***

„Všetko bude v poriadku, neboj sa," zašepkal mi Miles, sotva ma objal tesne pred veľkou bránou. Ráno prišlo podľa mňa až prirýchlo, takže sme nemali moc času. Už o siedmej niekto klopal na dvere s tým, že pre mňa nastal čas ísť. Ešte stále som dúfala, že si to veliteľ rozmyslí, ale keď sa neukázal, vzdala som sa. Miles už oblečený do ich čiernej uniformy ma odprevadil až dole. Zjavne bola pravda, čo Jade hovoril. To, že majú žalostne málo personálu. Inak by ho tak ľahko zjavne nevzali do služby. Hlavne nie bez toho, aby si overili jeho znalosti. „Zostaň za tými svojimi drahými stenami dokým to pôjde. Tam si v bezpečí."

„Musíš nájsť Matta čím skôr." S ťažkým srdcom, ale dala som mu jedinú fotku, ktorú som mala. Tú, ktorú mi vtedy do PHPV on osobne priniesol. Predsa, aby sa mal podľa čoho riadiť.

„Posnažím sa."

„Nedovoľ, aby mu ubližovali, veľmi ťa prosím. Doteraz trpel dosť." Veľmi som sa bála toho, čo ma bude čakať vonku, ale iná možnosť nebola. Musela som poslušne, bez slova odísť. Mala som dokonca viac batožiny, lebo tak stan a ja neviem ešte čo, ale to bolo zjavne to najmenej. Hlavné bolo, že mi ich drahý šéf dovolil, aby som si vzala nejaké jedlo. Nepočítala som s tým, že ho budem potrebovať, ale človek nikdy nevie. „A hlavne sa pokús behom dvoch, troch dní dostať k počítačom. Ak to potrvá dlhšie, zbytočne padne podozrenie ako na teba, tak na mňa."

„Uvidím, čo zmôžem, ale nič nesľubujem. Ak to ale nevyjde, prídeme na niečo iné. Dovtedy sa hlavne neukazuj nikde ne dohľad, hej?" Prikývla som, načo mi on vtisol pusu na čelo. To bolo vlastne naše zbohom. Za ním nervózne dupkal akýsi strážnik nohou, takže bolo načase, aby sa naše cesty na istý čas rozišli. Nechcela som sa opäť vydať do náruče púšte, ale čo iné mi zostávalo?

„Dávaj si pozor...Modro očko."

„Aj ty." Ešte naposledy som ho pevne vzala za ruku. Nenechávala som ho tu s radosťou, ale keď som ho napokon pustila a otočila sa na odchod, padol mi kameň zo srdca. Tešilo ma, že tu zostane a môže na všetko dozerať priamo v centre diania. Ja...ja si nejako poradím. Síce smutne, ale obzrela som sa za ním a zamávala mu skôr, akoby sa brána zavrela a tým nás od seba oddelila úplne. Pre istotu som si do ruky vzala jeden z nožov, ale kým sok kráčala ku kopcu, nevybehlo na mňa nič.

Pomaličky som zišla svahom a tam medzi konármi si rozložila stanovisko. Nanosila som si na hromádku kopu dreva, aby som potom v noci nemusela chodiť von a stan postavila len o pár centimetrov ďalej, ako bola menšia jama s vodou. Dosť veľká na to, aby som si z nej urobila vaňu ak by som chcela, ale zas menšia ako mnohé, ktoré sme cestou minuli. Bola som však za ňu rada. Urobila som si tam celkovo útulný tábor, ktorý by mi mal stačiť na pár dní, či nocí. Trocha som niečoho večer zjedla, no potom...potom som nabrala odvahu na to, aby som sa ozvala Evie. Veľmi som dúfala, že mi odpovie.

„Ahoj," dostala som zo seba s menšími obavami. Bol to zvláštny pocit, keď sme na seba znova pozerali, po tak dlhom mesiaci a hlavne, keď ešte stále vyzerala ako moje staré ja. „Si v poriadku Evie?"

„Hej," odvetila nesmelo, dokonca so sklonenou hlavou. Chápala som, že sa ma určite bojí a všetko, ale prečo sa aspoň nemohla pokúsiť mi dôverovať? V živote som jej nechcela zle.

„Konečne sme po mesiaci došli do cieľa. Akurát nastali menšie problémy, takže naozaj neviem ako dlho ešte budeme preč. No rada by som sa vrátila tak skoro, ako to len pôjde."

„Nemusíš si o mňa robiť starosti, nič také sa nedeje. Nik nevie, kde som." Prikývla som. Snažila sa to skryť, ale keď sa na chvíľu pozrela priamo do kamery a oči sa nám stretli, videla som, že sa bojí. Predsa len som ju tam nechala samú. Nemala naokolo seba nikoho, komu by dokázala veriť, alebo na koho by sa obrátila, ak by jej niečo hrozilo. 

Pri tých pár slovách, ktoré sme si takto s Evie vymenili mi napadlo, žeby som sa pokojne mohla ozvať Drexelovi a požiadať ho, aby zavolal Graysona, ale rýchlo som si to vyhodila z hlavy. Načo by som to robila? Aby som nás oboch trápila ešte viac, než doteraz? Ak by som mu povedala v akej situácii som sa ocitla, ešte viac by som ho len vynervovala ohľadne celého môjho odchodu, ktorý...ktorý zjavne mal prebehnúť inak. Ale čo už s tým?