„Takže tu Miles býva?" opýtal som sa, sotva sme zastali pred dverami, vo vysokej sklenej veži. Mali sme v komunite ešte tri podobné, ale nikdy som nebol ani v jednej. Nemal som na to dôvod. Až doteraz. Evie som nemohol priviesť domov bez toho, aby som musel mame všetko vysvetľovať. Už takto mi stačilo, že som musel vysvetlenie sľúbiť otcovi.

„Hej. Vravel, aby som tu dala na všetko pozor, kým sa nevrátia."

„To by nemalo byť také ťažké." Pokúsil som sa o úsmev, sotva sa nám stretli pohľady, ale bolo to ťažké. Moja myseľ sa ma snažila presvedčiť o tom, že je to Camila, hoci moje srdce dobre vedelo, že nie. Mohli vyzerať na vlas rovnako, ale Evie bola oveľa iná. Jej vyjadrovanie nemalo nič z toho, ako hovorí Camila. Nemala v hlase tú silu, to odhodlanie ktoré som ja tak miloval a obdivoval zároveň. „Hlavne nikto nevie, že si tu."

„Asi nie." Celé jej vystupovanie bolo nesmelé. Možno kvôli mne, alebo možno taká naozaj bola. Možno ju takú Camila vytvorila, aby si bola istá, že bude mať stále prevahu. Hoci k nej sa mi podobné zmýšľanie nehodilo. Bola priveľmi milosrdná na to, aby myslela tak povrchne. Aspoň som v to dúfal.

„Je ti dúfam jasné, že ti nechcem ublížiť."

„Asi...asi áno." Sotva sme vošli dnu a ja som za nami zavrel, prepadol ma zvláštny pocit. Pocit, že tu nedávno ešte Camila bola nebol príjemný. Ani trocha a to som sa natoľko snažil nemyslieť na ňu takmer dvadsaťštyri hodín denne. Keď som sa ale rozhliadol musel som uznať, že to tu mal Miles pekné. Malý útulný byt, kde by som si pokojne dokázal predstaviť svoj život.

Prešiel som do obývačky, ktorá sama o sebe nebola veľká, ale ten výhľad...ten stál za všetky peniaze. Cez veľké okná sa dalo krásne vidieť na takmer celú komunitu pod nami. Takto cez deň to bol neskutočne zaujímavý pohľad, tak čo ešte večer, či v noci? Keď je všetko pod rúškom noci a svetlá svietia na každom kroku? Určite je odtiaľto rovnako krásny pohľad, ako z toho žeriavu. Ak nie ešte krajší. Škoda len, že som sa ním nemohol kochať dlhšie. Otočil som sa hneď, ako som za sebou začul kroky a urobil som dobre. Evie mi napokon neverila ešte ani tak, ako som dúfal a bez problému na mňa vytiahla nôž. Ešteže poriadne ani netušila čo stvára a podarilo sa mi jej no vyraziť z ruky skôr, akoby sa o niečo pokúsila a ublížila či už mne, alebo dokonca sebe.

„Myslel som, že mi dôveruješ," povedal som, zohýbajúc sa po nôž. Chcel som ho mať pod kontrolou, aby sme si túto smiešnu scénu nezopakovali. „Nemám dôvod, aby som ti ublížil."

„Camila mi povedala, aby som nikomu neverila. Tak prečo by som mala tebe?"

„Chápem, že na to nemáš dôvod, ale aspoň sa posnaž. Ak by som ti chcel ublížiť, urobil by som to hneď, ako nás môj otec nechal osamote." Chabá výhovorka ja viem, ale dúfal som, že niečo z toho zaberie. Prečo by som jej pre Boha mal chcieť zle? Hlavne ak viem, koľko na nej Camila pracovala? V živote by som si nedovolil zneuctiť jej prácu, ktorej venovala veľmi veľa času a síl. A hlavne ak som vedel, koľko pre ňu ten klon...Evie znamená. „Viem, že Camile na tebe záleží a preto ti chcem pomôcť. Kvôli nej."

„Mal by si ísť Grayson." Pokýval som hlavou. „Prosím ťa choď preč. Nikdy som sa s tebou nemala dať do reči. Bola to chyba." Ako som ju mal dopekla presvedčiť? Stál som tam pred ňou ako úplný idiot, pričom som nemal ani poňatia, čo povedať ako ďalšie. Bol som rád, že som na ňu natrafil, ale čo ďalej? Veľa toho zjavne nevie, o to sa Camila nejako musela postarať.

„Aspoň mi povedz, ako si sa dostala ku Camile. Čo sa dialo predtým, ako odišla?"

„Nepamätám si. Proste som sa prebrala v nejakom laboratóriu a ona sedela pri mne. Hovorila s nejakým počítačom a...dohadovali sa o mužovi, ktorého zmrazila." Od prekvapenia mi až vypadol nôž z ruky. Že urobila čo? Pane Bože, poznal som ju ja vôbec? Vedel som celý ten čas, s kým sa zahrávam? „Bála som sa jej, ale nevyzeralo to, žeby mi chcela ublížiť. Vlastne na mňa bola veľmi milá a snažila sa so mnou rozprávať, aj keď ja som väčšinu času mlčala." Musela hovoriť o laboratóriu, ktoré mali doma. To, kde som sa minule motal, ale nič som v ňom nenašiel. Zjavne by som si mal čo najskôr pohovoriť s Drexelom. Ten bude možno vedieť viac.

„Evie prosím ťa daj mi šancu. Sadneme si, pohovoríme si o všetkom a proste..."

„Odíď!" sykla oveľa rozhodnejšie, než hovorila doteraz. Nemalo to zjavne význam. Bol som porazený a musel so to prijať, či už som chcel, alebo nie. Mala môj obdiv, že sa natoľko riadila slovami ktoré jej Camila povedala, akurát som si nebol istý, či to nebola práve teraz veľká chyba. Odmietala niekoho, kto jej chcel pomôcť.

„Pôjdem, ale s tým, že sa o dva týždne vrátim. Premysli si, či mi nechceš niečo povedať a ak nie, proste ma potom pošleš preč. No dávam ti šancu, aby si mi dovolila pomôcť ti Evie." Bolo mi jej neskutočne ľúto. Videl som jej v očiach, že sa trápi, že sa proste bojí, ale ani napriek tomu neprijala moju pomocnú ruku. „Môže byť?"

„Nevracaj sa prosím. Už nikdy. Nie, kým tu Camila nebude." Založil som si ruky do vreciek a so sklonenou hlavou prešiel okolo nej. Nemal som tu prečo viac zostávať. Povedala ako to chce a ja by som to mal rešpektovať, aj keď mi to lámalo srdce. Hlavne preto lebo som vedel, ako veľmi Camile na nej záleží. Vo dverách som jej ešte poprial veľa šťastia, ale nezaujímalo ju to. Zabuchla za mnou tak rýchlo, ako sa len dalo. Keď sa mi však ešte jej tvár v rýchlosti mihla pred očami, bol som v koncoch. Akoby to bola Camila.

***

„Môžem na chvíľu?" Pozrel som na otca, ako stál v pootvorených dverách mojej izby. Odkedy som sa vrátil, som dole ani nebol. Zavrel som sa tu v nádeji, že mi bude lepšie samému, ako v spoločnosti rodičov. Ale nebolo tomu tak. Skôr som sa trápil ešte viac, ako keby som s nimi sedel dole a rozprávali sme sa. Nedokázal som dostať Evie z hlavy. Alebo to bola možno Camila. Nemal som jasno, na ktorú som myslel viac.

„Ak ide o večeru, nie som hladný."

„S tým som ani nepočítal." Kývol som mu hlavou, aby pokojne vošiel. „Rád by som si pohovoril o...ako sa to volala?"

„Evie," odvetil som potichu a posadil sa. Bolelo ma celé telo, hoci som dokopy nič nerobil. Len som sa nechával ubíjať vlastným smútkom, ktorý proste nechcel odísť. Darmo som sa snažil, bolo to stále iba horšie a horšie. Mal som veľmi veľa výčitiek, ktoré ale boli oprávnené. Ak by som jej rázne vysvetlil, že bezo mňa nikam nepôjde, možno by to pochopila. Ale ja som celú situáciu podcenil. Naivne som dúfal, že budeme mať dosť času, aby sme si pohovorili o celej veci.

„Prečo vyzerala úplne ako Camila? Ak by nemala iný hlas, neveril by som, že to nie je ona."

„Evie je klon, ktorý vytvorila sama Camila. Občas mi počas dlhej noci v PHPV rozprávala, koľko na klone pracovala, ale nikdy som sa nedozvedel, čo sa s ním stalo. Až potom mi raz povedala, že ho ukradli a podľa všetkého použili na vraždu jej rodiny. Usvedčila ju predsa nahrávka, na ktorej vraj práve ona podrezala vlastného otca. Pritom to ale urobila Evie." Moc som nechápal, ako sa im ju podarilo natoľko zmanipulovať, ale určite na to mali svoje metódy. Možno nejaký čip, alebo...ja ani neviem. Camila si však musela byť istá, že teraz už nie je Evie nebezpečná pre nikoho. Inak by ju tu len tak nenechávala. V tom som si bol istý.

„Takže nejaké klony skutočne existovali?"

„Iba Evie." Nemohol som mu povedať pravdu o Camile. Nie teraz a nie bez jej povolenia. Aby som pravdu povedal, ešte ani aj som jej slová nerozdýchal úplne. Nechápal som, ako je to možné. Vyzerala úplne rovnako ako ja, tak ako mohla byť nejakým klonom? Nie...neveril som jej slovám. Celé to bolo ako zlý vtip.

„V tom prípade je to dievča oveľa múdrejšie, ako som si o nej myslel. Má môj obdiv, lebo vytvoriť niečo podobné, niečo čo vyzerá tak dokonale muselo stáť neskutočné množstvo ako času, tak úsilia a vedomostí."

„Nechápem, odkiaľ toho toľko vie. Sotva mala osemnásť otec a vie veci, o akých by sa ti ani nesnívalo." Bola mi dlžná ešte veľmi veľa vysvetlení. Akurát som sa bál, že nikdy nedostaneme šancu, aby sme si všetko povedali. Niečo vo mne mi hovorilo, že som ju v ten večer pred spaním videl naposledy. „Začínam mať pocit, že som ju nikdy ani nepoznal."

„Viem, že to máš teraz ťažké, ale ona sa vráti. Ak nie za mesiac, tak za dva. Ale ver tomu, že sa k tebe vráti. To dievča ťa miluje Grayson." S úsmevom ma pobúchal po chrbte a bez toho, aby ma nútil o Evie hovoriť niečo viac, ma zas nechal samého. A to som bral zo všetkého najviac. Na večeru som nešiel, ale našťastie sa mi aspoň podarilo zaspať. Pocit, že ležím v známej posteli veľmi pomohol a hoci som nemal koho objať pri zaspávaní, dnes som sa slzám brániť nemusel. A to bol príjemný pocit.

Určite by som spal nerušene až do rána, keby ma nezobudí búchanie na dvere. Počul som ho akosi z diaľky, ale predsa. Keď som ale zažmúril do tmy v izbe, nič som nevidel. Hlava mi doslova trešťala, akoby som toho vypil neviem koľko, ale aj napriek tomu som vstal. Podľa hodiniek bolo krátko pred druhou a podľa ticha v dome rodičia určite spali. Bolo teda na mne, aby som išiel cudzincovi otvoriť, hoci...mohol to byť hocikto. Po schodoch som schádzal potichu, aby zvonka nebolo počuť, že je niekto hore a to z čisto prostých dôvodov. Neprekvapilo by ma, kedy išlo o pašerákov, či pokojne niekoho z PHPV. Ak tu už Carley predtým bol, čo by mu bránilo aby prišiel v dobe, kedy ho nebude nik čakať?

„Kto je tam?" opýtal som sa napokon s rukou na kľučke. Istý strach som pociťoval, čo ale bolo zjavne normálne. Nemal som istotu, že na mňa niekto nezačne strieľať, alebo sa nepokúsi vyraziť dvere. Hlavne, keď ja som ozbrojený nebol ani náhodou. Hoci bol náš svet zlý, nie natoľko, aby ste museli vo vlastnom domove spať so zbraňou pod vankúšom.

„Evie..." Odpoveď bola tak tichá, až som ju skoro prepočul. Keď som ale otvoril dvere a uvidel ju, už som neváhal. A hlavne nie keď som videl, aká je prestrašená. Zjavne preto som ju schmatol za ruku a vtiahol dnu. Hej, nechal som jej v Milesovom byte na malom papieriku adresu na rodičov, ak by ju nebodaj potrebovala. A urobil som zjavne dobre.

„Čo sa deje? Prečo sa len tak motáš v noci po uliciach? Nie je to bezpečné." Hlavne, ak sa tu pohybujú muži, ako tá zberba ktorá hovorila arménsky a ku ktorým patril aj Donovan. Bol som vlastne zvedavý, čo s ním Shawn a Rena urobia. Pokojne ho mohli pre mňa, za mňa zabiť, ale...aby tým nerozpútali vojnu, ktorú nebudeme mať šancu vyhrať. „Evie no tak..." Opatrne som jej vzal tvár do dlaní, aby sa pozerala na mňa. Robil som tým zle len sám sebe, ale na to som nesmel myslieť. Nie, ak zjavne potrebovala pomoc.

„Klamal som, keď som ti hovorila, že nechcem pomoc. Veľmi sa bojím. Neviem...neviem poriadne ani to kto som a prečo sa toto všetko deje. Camila mi povedala iba toľko, že mi všetko vysvetlí, keď sa vráti. Ale čo mám dovtedy robiť? A hlavne...čo ak sa nevráti?" Nechcel som, aby mi tu začala plakať, ale keď jej slzy stiekli po lícach, zostávalo mi len jedno. Vtiahnuť ju do objatia a tak ju uistiť, že nie je na nič sama. Chápal som jej zmätenosť, ale na druhej strane som nechápal absolútne nič. Celá vec bola priveľmi zamotaná.