Možno som do stropu pozerala hodinu, možno menej, každopádne som sa ale cítila neskutočne nanič. Ako fyzicky, tak psychicky. Aj napriek tomu, že som mala konečne strechu nad hlavou a okolo seba asi len dvadsať stupňov. Nemusela som sa obávať slnka, či horúceho piesku, ale...kiežby to vyriešilo všetky moje problémy. Pripadala som si neskutočne stratene, ako som sa tak posadila a obzrela naokolo. Miles len o kúsok ďalej ešte stále spal, ale nemala som mu to za zlé. Posledné dni boli ťažké, takže bol ten najvyšší čas na poriadny oddych. Škoda len, že ja som sa tým nevedela riadiť. Stále som musela nad niečím premýšľať.

„Je ti lepšie?" opýtal sa Jag, sotva sa vynoril spoza veľkých dverí.

„Ani nie, no neleží sa mi práve dvakrát dobre. Moc ma tak bolí noha." Zmysel to nedávalo, ale čo už. Takto som aspoň mala lepší prehľad ohľadne toho, čo sa naokolo deje. Alebo skôr nedeje. Všade naokolo nás vládlo také ticho, akoby tu ani nikto nebol. Žiadny život, žiadny ľudia, proste nikto. „Žiadna stopa po tých čo ma postrelili?"

„Nie. Pýtal som sa ostatných hliadok, ale tie nič nevideli."

„Výborne..." Pre mňa, za mňa nech utekajú aj neviem kam, ale nech mi vrátia tašku so sérom. Pre nich je úplne nepoužiteľné, dopekla prečo sa najprv nepozreli, čo v taške mám? Možno ak by usúdili, že im to bude nanič, nechali by mi ju tam. Hoci zjavne nepočítali s možnosťou, že budem nažive dlhšie, ako hodinu či dve. „Nechcem byť zlá, ale dúfam, že ich stretne krutá smrť."

„Skôr či neskôr určite, toho sa nemusíš báť." Pousmiala som sa, hoci na to nebol žiadny dôvod. Aspoň z mojej strany nie. Cítila som sa zjavne ešte horšie, ako keď som sa po troch týždňoch prebrala v PHPV na pitevnom stole. Všetko ma príšerne bolelo, ale zjavne najviac spálené plecia a ramená.

„Možno to bude zvláštna otázka, ale...ako ďaleko je vaša komunita od väznice OMEGA000?" Neviem v čo som dúfala, ale zjavne to boli povzbudivé slová, ktoré by ma presvedčili v tom, že nič z tohto nebolo zbytočné. Nechcela som teraz zistiť, že sme išli úplne zlým smerom aj napriek môjmu malému kompasu, alebo, že väznica predsa nie je tam, kde si každý myslí, že je.

„Asi dva týždne cesty s tým, že tým smerom je oveľa chladnejšie ako tu. A máš tam kopu malých jazierok len tak náhodne uprostred púšte."

„Aspoň niečo teda."

„Nehovor mi, že mierite práve tam." Mykla som plecami, ale radšej som sklopila zrak. Čím bližšie sme boli, tým viac som sa toho miesta bála. Možno ani tak nie väznice ako takej, ale vlastného brata. Nad celou vecou viselo toľko otáznikov, tak čo mám čakať, keď tam prídem? Dozviem sa konečne odpovede? Bude Mattie ešte aspoň z časti taký, ako si na neho pamätám? Keď sme spolu hovorili s vedomím, že sme od seba mnoho kilometrov...to...to bolo iné. Iné, než keby sme si stáli naproti a museli sa dívať jeden druhému do očí. Po toľkých rokoch a hlavne po udalostiach, aké sa odohrali. „Čo si od toho miesta sľubuješ?"

„Možnosť, dať svoj starý život dokopy aspoň z malej časti. Zjavne ste to nepočuli, ale...otca, mamu a dvojičky pred pár mesiacmi zavraždili." Nedokázala som sa mu pri týchto slovách pozrieť do tváre. A už vôbec nie do tváre jeho otca, ktorý v tom momente vošiel s nejakým mužom. „Matt sedí už štyri roky vo väzení za...ja ani neviem za čo. Viem len, že nedovolím, aby neprávom prežil svoj život za mrežami. Ak to doteraz nebola schopná vybaviť naša komunita, tak mu slobodu zabezpečím ja."

„To s tvojou rodinou..."

„Je to pravda pán Willins. Prišlo to nečakane a ja som bola tá, ktorú chceli obviniť." To, čo sa dialo potom som im už hovoriť nechcela. Nie, ak by to znamenalo spomínať na PHPV. To by ma teraz položilo asi najviac zo všetkého. „Muž, ktorý za to mohol tak urobil kvôli otcovej práci. Z jeho slov som pochopila toľko, že to bola vlastne pomsta. Otec porušil dohodu a namiesto toho, aby sa pokúsili nájsť mierovú cestu, prišiel k nám domov a všetkých dal vyzabíjať." Modlila som sa, aby JOEY dokázal Hardinga udržať nažive, kým sa nevrátim. Ten chlap bude neskutočne trpieť, až si bude želať, aby zomrel v zajatí chladu, kde sa dovtedy nachádzal. Neodpustím mu nič z toho, čo spáchal mojej rodine. A nič z toho, čo si dovolil k Evie.

„Matt?" opýtal sa holohlavý muž, ktorý stál za ním. Mohol mať tak po tridsiatke, pričom jeho výrazne hnedé, až žlté oči si ma pozorne prezerali. Akoby ma dokonca poznal, ale ja som nepoznala jeho. „Mattew Warner?"

„Vy ho poznáte?" Všetci traja sme na neho vyvalili oči, načo on len prikývol a podišiel ku mne. Všimla som si, že váha, tak som mu pokynula, aby sa pokojne posadil. Neuniklo mi ani, že kríva na pravú nohu.

„Mal som celu vedľa neho. Pamätám si dokonca na deň, kedy chlapca priviedli."

„Kto ste?"

„Volám sa Jade Olevien. A ty si určite Camila Warnerová. Matt o tebe hovoril pomerne často." Aj napriek zmätenosti som sa proste musela usmiať. No bolo to také neuveriteľné. Dívala som sa na muža, ktorý bol celé tie roky len na pár krokov od môjho brata a vie presne, čo sa s ním dialo. Bože...ďakujem. „Keď som tak dva mesiace dozadu utekal, chcel som ho vziať so sebou. No v tú noc ho zbičovali a nebol proste v stave, aby šiel so mnou. Musel som cestu podniknúť sám." V momente som si spomenula na tú krutú udalosť. Keď ma Carley donútil sa prizerať tomu, ako týrajú môjho brata. Tak príšerne som ho za to nenávidela. Natoľko, žeby som ho pokojne roztrhala holými rukami. Alebo vzala krompáč ako tam dole a rozsekla mu lebku. Bez výčitiek.

„Takže väznica je naozaj tam, kde sa hovorí?"

„Áno. Dakedy bola lepšie strážená, ale posledné roky to ide dolu vodou. Na slobodu som sa dostal pre chaos, ktorý tam vznikol pre málo personálu. Vieš, zlé podmienky, kopa sťažností...ľudia proste dali výpoveď a zvyšní strážnici to tam nevedeli tak dobre vykryť." To by sa nám mohlo hodiť. Ak sa samozrejme za ten čas ich situácia nejako extra nezlepšila.

„Pochybujem, žeby ste sa tam chcel vrátiť..."

„Nikdy. Ak si si vzala do hlavy, že to dokážeš, prosím. Ale mňa nenahovoríš, aby som ti pomohol, hoci mi je tvojho brata ľúto." Prikývla som. Samozrejme, že som ho chápala. Byť na jeho mieste, chovala by som sa rovnako. Tiež by som nešla späť do PHPV, ani keby sa dialo neviem čo. A hlavne nie bez poriadneho plánu a pomoci.

***

„Camila..."

„Hm?" V momente som sa obzrela za Milesom, ktorý sa konečne zobudil. Ja som si medzičasom mala už chuť vytrhať vlasy a zobrať sa na cestu späť domov. Jade mi toho už viac nepovedal a keď odišli aj Jag a pán Willins, prepadla som zúfalstvu. Tešilo ma, že aspoň máme istotu ohľadne polohy väznice, ale zvyšok...opustila ma všetka odvaha. „Zabudol som, kde sme."

„Presne ti to asi nepoviem, ale v nejakej komunite uprostred púšte," odvetila som a pomaly sa pobrala k nemu. Už som nevedela obsedieť na jednom mieste. Musela som chodiť, aj keď ma stehno, či bok príšerne boleli. Ak by som ale zostala ležať, bolo by to iba horšie. Takto, keď som sa pomaličky prechádzala naokolo, som aspoň naberala silu. Alebo sa ešte viac unavovala. „Je tu chlapík, ktorý nedávno ušiel z väzenie, kde držia môjho brata."

„Výborne, tak by nám mohol..." Pokývala som hlavou skôr, akoby dokončil. S ostrou bolesťou som sa k nemu posadila a zjavne zo zúfalosti mu odhrnula vlasy z čela. Aj napriek všetkej beznádeji, som sa ale dokázala nad ním pousmiať. Tešilo ma, že mu nič tak vážne nie je a behom pár dní bude v poriadku.

„Nemám mu za zlé, že s tým miestom už nechce mať nič spoločné, akurát dúfam v to, že sa s ním ešte budem môcť normálne porozprávať predtým, ako odídeme."

„Máš ty vôbec nejaký plán, ako sa dostaneme dnu, alebo niečo?" Znova som len pokývala hlavou. Zjavne som ho týmto zbytočne hnevala, ale čo som mala robiť? Sama som bola stratená vo vlastnom pláne, ktorý mal až priveľa chýb. Chvíľami ako som sa tu prechádzala, ma popadol nápad, aby sme sa proste vrátili domov. No to som urobiť nemohla. Nie teraz, keď sme prešli tak polovicu cesty. Mattie bol už priveľmi blízko, než aby som to teraz vzdala. „Fajn, takže sme skoro zomreli na pekelne horúcej púšti, pričom ty ani nevieš, čo bude ďalej."

„Nebol by si o nič múdrejší, ak by si bol na mojom mieste Miles," odsekla som sťahujúc si gumičku so zápästia. Možno som si mala nechať trocha dlhšie vlasy, aby som si ich vedela dať do drdolu, ale už bolo neskoro ľutovať. Ak sa toho dožijem, zas narastú a potom mi budú liezť na nervy, presne ako doteraz. „A tým, že budeme obviňovať jeden druhého, sa nikam nedostaneme. Musíme vymyslieť plán."

„Niečo by som mal, ale...nemám ani poňatia, ako to tam vyzerá."

„To ani ja." Netušila som, dokedy nás tu chcú držať, ale určite som mala v pláne sa dostať k nejakému počítaču, aby som sa dozvedela niečo o miestnych zvykoch. A hlavne, prečo zvonka komunita pôsobí, akoby bola na pokraji kolapsu, ak to zjavne zvnútra také zlé nie je. Aspoň my dvaja sme si určite nemohli sťažovať. „No predpokladám, že pôjde o niečo veľmi podobné PHPV. Pochybujem, že boli ľudia natoľko kreatívni, aby vymýšľanie všelijaké dizajny stavieb."

„Napadlo mi, že najľahšie asi bude zbaviť sa dvoch strážcov a zaujať ich miesto."

„Miles všimnú si, ak sa tam namiesto skúseného chlapa, určite statného ako hora postaví niekto ako ja." Všetci ostatní strážnici by museli byť úplne slepí, aby si nevšimli rozdiel. Už len keď sa pozrú na moju výšku im docvakne, že asi niečo nie je v poriadku. A to o tom, že nemám žiadne svaly na výstavu ako oni, nebudem radšej ani hovoriť. „Jedine, ak by sme riskli klasické uchádzanie sa o miesto strážnikov. Vieš, ak dvaja vypadnú, budú potrebovať náhradu."

„To aby sme ich zabili aspoň troch, či štyroch, aby to nebolo nápadné."

„Bude šťastie, ak sa tam vôbec dostaneme živí. Nerobsi priveľké nádeje na..." Nestihla som dopovedať, keď sa zvonka ozval zvuk takhlasný, až ma zabolelo uši. Nepochybneto bol výbuch niečoho, čo vybuchnúť zjavne nemalo. S Milesom sme pohotovopozreli na seba, ale ani jeden z nás netušil, čo robiť. Výborne, lebo nič inésme po posledných dňoch nepotrebovali. Len viac drámy.