„Zastav tam kde si!" zakričal na mňa chlap, ktorým kráčal na čele. Dúfala som, že ak pôjdem pomaly a ak budú vidieť, že nechcem problémy, zložia zbrane. Ale nie. Mierili na mňa aj naďalej, čo ma ale nesmelo vystrašiť. Hlavne nie, ak sú z tej komunity a mohli by nám pomôcť. Moja hrdosť asi troška bude trpieť pri prosení, ale čo neurobím pre prežitie a záchranu brata? „Hoď mi svoju tašku."

„Nemôžem. Sú v nej krehké veci." Hej, ampulky boli síce ešte v samostatnej krabičke, ale nechcela som riskovať, že sa im niečo stane. Alebo lepšie povedané, nemohla som to riskovať. Nebola som v situácii, kedy by som si len v pohode hocikedy zašla po ďalšie. No aby nepovedali, že robím problémy, dala som si ju dole a opatrne ju položila do piesku.

„Kto si?"

„Volám sa Camila. Nie som tu, aby som vám alebo vašej komunite ublížila. Potrebujem akurát vedieť, kde nájdem vodu." Musel byť na mňa hrozný pohľad, čo im ale bolo zjavne jedno. Boli síce len traja, ale aj to im zaručovalo dobrú prevahu. A hoci som bola ozbrojená, asi by mi to moc nepomohlo. Kým by som zastrelila jedného, zvyšný dvaja by ma určite popravili.

„Si tu sama?"

„Momentálne áno, ale môj kamarát zostal neďaleko. Prosím vás, sme unavení, smädní a už celé dni blúdime, hľadajúc vodu, alebo aspoň nejaký tieň. Ak nám pomôžete..." Čo potom? Čo také by som im mohla na oplátku sľúbiť? Nemala som absolútne nič, čo by som im ponúkla, výmenou za môj život.

„Prečo neprišiel s tebou?"

„Lebo nevládze. Nevidíte, že aj ja sotva stojím na nohách?" Bolo mi neskutočne zle, aby som pravdu povedala. Chvíľami sa mi z troch ľudí, stávali šiesti, ak nie dokonca deviati, nepredstaviteľne mi tŕpli nohy a srdce mi div nevyskočilo z miesta. Preto ma aj z časti potešilo, že som niekoho našla. Keby sa mám sama ťahať až k bránam komunity, asi by som to nedokázala. A hlavne sa ešte vrátiť pre Modro očko, ktorého život závisel čisto na mne. „Pomôžte nám...prosím vás..."

„Máš zbrane?" Prikývla som. Sama som sa ich vzdávať nechcela, takže som počkala kým ku mne pánko podišiel a pištoľ mi spoza opaska vytiahol sám. To, že v taške som mala ešte aj dýku, som ale zamlčala. Nemusia predsa vedieť o všetkom. Hlavne ak ja som nemala ani poňatia, o koho ide.

„Aspoň máme zbraň navyše," povedal so smiechom a skôr, akoby som sa bola nazdala, po mne vystrelil. Guľka sa mi neskutočne bolestivo zaryla do pravého boku, až som v momente skončila s krikom na zemi. To ale útočníka neodradilo. Vystrelil po mne ešte raz, teraz ale trafil pravé stehno. A zjavne do tretice všetko dobré, posledná guľka mala byť mierená priamo do brucha. Keď som však bolesť nepocítila, bola som si istá, že musela naraziť na jednu z kovových platničiek, ktoré som mala na opasku. A za ktoré som vola v tej chvíli nesmierne vďačná. „Púšť sa už o teba, alebo tvojho drahého kamaráta postará...Camila." Všetci traja sa zborovo zasmiali, chlap čo strieľal si vzal moju tašku aj s ampulkami a nechali ma tam. Vrátili sa dole svahom, na chvíľu sa mi stratili z dohľadu, až som začula štartovanie motora. Spoza veľkých kameňov sa objavilo pancierové terénne auto, ktorým sa dostali preč. Nešli smerom ku komunite, takže som si mohla byť istá, že neboli odtiaľ. Iba nejaký pašeráci, ktorí čakali na podobných stratencov, ako ja.

V panike som si vyhrnula tričko a uvidela, že moja teória bola správna. Guľka bola zaseknutá v platničke, čo mi zjavne zachránilo život. Pravé stehno mi ale zaliala krv a rovnako aj bok, ktorý bolel najviac. Viac, ako keď som schytala šípku v PHPV. A to som si myslela, že nič nebude bolieť viac. Dokonca ani rana tyčou od Shawna. Toto ale bolo príliš. Navyše pocit, ako mi odhalenú kožu na pleciach či ramenách pálil piesok. Po chvíľke som od bolesti doslova vrieskala na celú púšť, hoci mi nemal kto pomôcť. Nikto tu nebol, okrem Milesa, ktorý ale pomoc potreboval tiež.

„Bože!" Až sa mi krv spustila ešte aj zo spodnej pery, ako som si do nej pri vstávaní zahryzla. Opaskom som si priškrtila ranu na stehne, aby som zbytočne nestrácala veľa krvi a rukou sa snažila aspoň trocha pomôcť rane na boku. Tá ale krvácala takou intenzitou, že som mala po chvíľke sfarbené nohavice a tiahla sa za mnou stopa v piesku. Oči plné sĺz som nechala zapichnuté na komunite, ku ktorej som sa potrebovala dostať. Zjavne nemožná úloha, ale musela som sa aspoň pokúsiť.

Padala som pritom na každom druhom kroku, niekoľkými úlomkami dreva som si pozdĺž rúk spôsobila ešte viac zranení, ale išla som. Dokonca aj po tom, ako sa mi všetko pred očami úplne rozmazalo. Vysoké budovy, alebo samotná stena sa stratila vo svete farebných machúľ, ktorým ale vládla žltá, predstavujúca piesok.

„Hej!" Pomerne neskoro som si všimla, že mi ide niekto na proti. Alebo skôr niečo. Až keď som opäť skončila na zemi. Veľké kolesá zastali len kúsok odo mňa, načo z auta hneď vyskočili dvaja muži. Bolo veľmi podobné tomu, na ktorom zdrhli tí parchanti a zjavne preto som neverila ani týmto. Pokúsila som sa ešte postaviť na nohy, ktoré ma ale neudržali.

„Camila..." V momente som pozrela na chlapa ktorý ma oslovil menom, ale nedovidela som na jeho tvár. Bol len kúsok odo mňa, ale od tepla a zjavne od bolesti som už na neho nedokázala zaostriť. „Nepatríme k tým, ktorí ti ublížili, nemusíš sa báť?"

„Prosím vás..."

„Musíme vypadnúť." Prekvapivo som mojim tajomným záchrancom dokázala pomôcť, takže ma nemuseli ťahať zo zeme ako mŕtvolu. S malou pomocou som sa postavila, ale čo sa mohlo diať potom, ako som si ľahla na teplé kožené sedadlá auta, to už neviem. Vydýchla som si akurát v tom smere, že som mala nad hlavou tieň a nie pražiace slnko. Nechcela som im to tu celé zakrvácať, ale keď sa mi zatočila hlava a bola som nútená zavrieť oči, to bola posledná vec na ktorú som myslela.

***

„Nechcem ani pomyslieť na to, koľko dní tam vonku musela stráviť. Celé ruky, aj plecia má hrozne spálené."

„Pichol si jej ten roztok?"

„Jasné. Pomaly jej klesá teplota." Bála som sa, čo bude ak otvorím oči, ale zjavne som nemala dôvod. Vysoký strop, ktorý pozostával z kruhu rozdeleného na deväť častí mi prišiel upokojujúci. Príjemný chladný vánok sa mi obtieral o odhalené ruky, ktoré ma ale nesmierne boleli. No nie viac, ako miest po guľkách. „A našťastie sa už aj prebrala." Pri mne stál akýsi mladý chlapec, ktorý nemohol mať veľmi viac rokov ako ja.

„Jag?" Opýtala som sa neveriacky. Prišlo mi to nemožné. Nemožné, aby ten chlapec s havraními vlasmi a zelenými očami bol ten istý, ktorý vyrastal v dome vedľa nás. Mattie s ním bol dosť dobrý kamarát, pričom som sa s ním občas hrala aj ja. Žil len so svojim otcom, ktorý pracoval v podobnej sfére, ako otec. Odsťahovali sa vlastne len dva týždne predtým, ako Matta zatkli. „Si to naozaj ty?"

„Samozrejme, že som to ja...Camila Warnerová."

„Ty si ma našiel?"

„Ja s otcom. Boli sme na stráži, keď sme začuli streľbu a potom sme uvideli teba. Je síce proti pravidlám aby sme sem len tak vodili cudzincov, ale potrebovala si pomoc." Neverila som vlastným očiam, že je to on. Aká veľká náhoda to musela byť, aby som narazila práve na ľudí, ktorých poznám? A ktorí mi vďaka tomu pomohli?

„Myslela som si, že tí muži patria k vašej komunite. No..." Najviac mi vadilo, že si vzali moje sérum, ktoré je pre nich bezcenné. No ja bez neho môžem hocikedy zomrieť.

„Nie. Sú to obyčajní vyhnanci, ktorí nejakým zázrakom prežívajú v tom pekle." Až teraz som si všimla, že mám na čele vlhký uterák. No na zahodenie nebol ani pocit, ako sa mi cez infúziu do pravej ruky tlačila nejaká chladná tekutina. Bola som v podstate vďačná za každú sekundu, ktorú som nemusela stráviť v tom pekne na zemi. Akurát...

„Musíme sa vrátiť pre môjho parťáka. Nechala som ho tam, lebo nevládal ďalej a sľúbila som, že nájdem vodu, alebo nejakú pomoc."

„Pomaly." S pomocou som sa dokázala posadiť, aj keď to zabolelo. A fakt nie málo. Bok som mala celý stŕpnutý bolesťou, ale vôľa pomôcť Milesovi bola väčšia. Iba ja som vedela kde je a preto som ich nechcela posielať samých. Ku podivu...myslela som si, že ak niekoho postrelia, je na tom horšie. Celkovo mi nebolo tak zle, ako som myslela. „My s otcom pôjdeme a ty zostaň tu. Potrebuješ oddychovať."

„Nie, sami ho nenájdete." Už takto sme stratili veľa času, kedy som ja bola mimo. Mala som im povedať, že nie som sama zjavne ešte predtým, akoby som stratila vedomie.

„Camila čo to vystrájaš?!" skríkol na mňa zrazu niekto iný. Starší pán, ktorého tvár som ale rovnako spoznala. Bol to Jagov otec, pán James Willins, ktorý mal v ruke niečo, prečo by som bola schopná rovno vraždiť. Pohár po okraj plný vody som mu v momente doslova vytrhla z ruky, až sa jej trocha vylialo, ale to bolo vedľajšie. V tej chvíli som zjavne nemohla byť šťastnejšia. „Pomaly, lebo ti zabehne," napomenul ma so smiechom, no mňa vo vôbec nezaujímalo. Radšej som mu pohár vrátila, aby mi ešte priniesol.

„Pan Willins veľmi si vašej pomoci vážim. Ak by nebolo vás, čakala by na mňa istá smrť."

„Ak by nebolo nás, našla by ťa iná hliadka. Šťastie, že si bola tak blízko." Takmer na jeden hlt som vypila aj ďalší pohár. No ten bol posledný. Musela som sa postaviť na nohy a vysvetliť im, o čo presne ide a, že musíme konať rýchlo. Hoci mi slabosť ešte stále vládla pevnou rukou, nesmelo som myslieť čisto len na seba. Miles je ten, vďaka ktorému som to dotiahla až sem a teraz keď potrebuje pomoc, sa mu nesmiem otočiť chrbtom.

„Ako dlho som už vlastne tu?"

„Pomaly tri hodiny."

„Pane Bože." Nechcela som ani pomyslieť na to, ako ich mohol prežiť on. Na žeravom slnku, už v tak zlom stave. To ma zjavne nakoplo ešte viac a zatlačilo zároveň bolesť do úzadia. Nemohla som sa rozptyľovať. Dovolila som Jagovi aby ma podoprel a pomohol mi k autu, aj keď mi následkom bolesti nabehli slzy do očí. Vedela som ale, prečo to robím a prečo nemôžem len tak ležať a oddychovať. Až keď tu obaja budeme a ja si budem istá, že je v poriadku.

„Čo si vôbec hľadala na okolí Camila?"

„To je veľmi dlhý príbeh. Zjavne ste nepočuli, čo sa stalo mojej rodine, že?" Pokývali hlavou. Preto som ani nešla nič vysvetľovať, len si oprela hlavu o okno a modlila sa, aby sme prišli čo najrýchlejšie. Čakala som, žeby sme mali nejaké problémy pri výjazde za steny komunity, ale nič. Nikto tam nečakal, aby nás skontroloval alebo niečo. U nás by ste sa takto ľahko s vozidlom von nedostali. Tam sú prísne kontroly, kvôli ktorým sme aj my museli ísť pešo. Keby nie...o auto by núdza nebola. Doma v garáži som schovávala niečo, čo by si už naozaj zaslúžilo svoju chvíľku slávy. Tri roky dozadu sme s otcom kúpili najnovšie terénne auto aké na trhu bolo a potom sa dali do práce. Do roka bolo hotové s tým ale, že sme ho skúšali jediný raz. Odvtedy stálo v garáži a čakalo zjavne na dobu, kedy naberiem odvahu a pôjdem si zajazdiť.

„Je s tebou niekto z nich?" opýtal sa Jag, sotva sme vyšli ten osudný svah.

„Nie."

„Dlho som o Mattovi nič nepočul. A to sme si sľúbili, že zostaneme v kontakte aj keď odídem." Obzrela sa za mnou, no nedokázala som mu odpovedať. Nie bez toho, aby som si priťažila ešte aj takto. Preto som radšej mlčala aj naďalej a rukou si tisla na ranu. Ako nás to hádzalo, neznesiteľne ma bolel každý kúsok tela, ale stálo mi to zato. Netrpela som pre seba, ale pre Milesa, ktorý ma potreboval. Zjavne preto som v momente kedy zastalo auto vystúpila, hoci sme nemohli byť na mieste. Ale pochopila som až v momente, kedy som sa od strachu skoro nevedela ani pohnúť. Späť na pražiace slnko sa mi nechcelo, ale pri pohľade na neho ako leží v tom horúcom piesku mi až zovrelo srdce. Ak by som počkala na Jaga, asi by som sa vyhla pádu, ale na to nebol čas. Radšej som sa teda kĺzajúc po zadku dostala až k nemu a v momente ho prevrátila na chrbát. Opatrne som mu vzala tvár do dlaní, na ktorej bolo veľmi zreteľne vidno, že pravé líce mal celé červené, určite d piesku.

„Prepáč...prosím ťa..." Panikárila som hlavne v momente, kedy sa mi nepodarilo mu nahmatať pulz, ale keď som tomu dala pár hlbokých nádychov a upokojila samú seba, všetko bolo v pohode. Dokonca aj on, hoci na tom nebol práve najlepšie. Kto vie ale, čo by sa stalo, kedy prídeme o polhodinu neskôr.

„Už som myslel...že si...že si na mňa zabudla," dostal zo seba ťažko, načo som sa k nemu s plačom sklonila a pobozkala ho na čelo. Ďakovala som každému tam hore, že na neho doteraz dozerali a chránili ho. Jeho slová ale dávali zmysel. Ja som ho nechávala niekde úplne inde, takže ma určite išiel hľadať, ak som sa tak dlho nevracala. Alebo kvôli tomu, že počul výstrely. Každopádne som ale poslala Jaga, aby nám priniesol tašky, ktoré Miles so sebou nemal a s pomocou pána Willinsa sme Modro očkovi pomohli do auta. Mali ste ho ale vidieť. Ten vypil celú fľašu vody podľa mňa ešte rýchlejšie, ako ja tie dva poháre. Bolo na nás vidieť, že sme neboli zvyknutí na podobné podmienky. Púšť nás dokonale dostala.

„Počul som streľbu."

„Narazila som na ľudí, ktorí ma oklamali. Myslela som si, že sú z komunity hneď tu za kopcom, ale boli to nejaký podvodníci, Vzali mi tašku s ampulkami a postrelili ma vlastnou zbraňou. Trikrát." V momente zdesene otvoril oči, ale mávla som nad tým rukou. Bola som unavená a viac sa mi vysvetľovať nechcelo. Budeme na to mať dosť času potom, keď sa dáme troška dokopy.

„Kde ťa trafili?"

„Pravý bok, pravé stehno a takmer brucho. Trafil ale platničku na opasku." Pravou rukou som mu prehrabla vlasy a nezmohla sa na iné, ako na úsmev. Ako si tak vzadu ľahol a položil si hlavu na moje stehná, ani mi nevadilo, že mi tlačil na ranu. Bola som nekonečne šťastná, že je celý aj napriek tomu, čo sa dialo.

„Ešteže som ti ho kúpil."

„Ďakujem." Jag sa vrátil s našimi vecami pomerne rýchlo, takže sme sa mohli vydať na cestu späť. Už som sa nemohla dočkať, kedy sa vrátim do miestnosti, kde som sa prebudila. Tam bolo šero, chlad a hlavne pohodlne. Ešte aj pocitovo okolo nás okrúhle plechové steny vytvárali príjemný pocit chladu a to o klimatizácii nepadlo ani slovo. Vlastne to pôsobilo, akoby sa o ľudí v podobnom stave starali pomerne často. Ale tak...kto by sa po neviem koľkých dňoch v týchto tropických teplotách vyhol dehydratácii, či úpalu? Alebo ľahším popálením z horúceho piesku.

„Ja zas ďakujem vám...aj za svoj, ale aj za jej život," povedal Modro očko našim dvom záchrancom, ktorý mu len skromne odvetili, že to bola maličkosť. Pre nich možno, ale my dvaja sme sa týmto stali ich veľkými dlžníkmi. Nemali dôvod, aby nám pomohli ale urobili to. Ešte ani to, že mňa poznali ich nenútila urobiť to. Mohli ma nechať vykrvácať a bolo by. Nemuseli by sa tým pádom nikomu spovedať.

„Môžeme si dať pár dní pauzu od cesty, však?"

„Samozrejme," odvetila som potichu a oprela si hlavu. Oči sa mi samé od seba zatvárali, takže som sa spánku veľmi ani brániť nechcela. Už som nemusela. Boli sme v bezpečí, s ľuďmi ktorým som mohla veriť. Teda aspoň som v to dúfala. „Obaja potrebujme oddych. Poriadky oddych." A hlavne kopu studenej vody, aby sme čím skôr zabudli na toto peklo. Týmto sa mi púšť nadobro znechutila. Bolo vlastne smiešne si predstaviť, akoby na toto počasie reagoval Mattie. Určite by nad teplom šomral ešte viac, ako my dvaja dokopy. On bol prste ten typ. Ale viete ako...nešlo ho nemilovať.