„Vieš, na čom sme sa dohodli, však?"

„Že zostanem tu, nebudem zbytočne vychádzať a hlavne nikoho cudzieho púšťať dnu. A ak by sa niekto pýtal, volám sa Evie Mertinová a som Milesova sesternica." Prikývla som, pričom som sa ešte hrabala v taške a uisťovala sa, či mám všetko. Pár hodín som si pospala, ale potom nadišiel čas, aby som vyrazila. Bála som sa, že ak budem zdržovať, neodídem vôbec.

„Neviem ako dlho budeme preč, ale nech by to trvalo akokoľvek dlho, drž sa týchto slov. Keď to bude možné, spojím sa s tebou, ale to ti neviem sľúbiť."

„Prečo to robíme Camila? Prečo sa musím schovávať?"

„Všetko ti vysvetlím, prisahám. Len nie teraz," odvetila som sa pozrela na modro očka. Nedal sa od toho odhovoriť, proste stál za názorom, že pôjde so mnou. Áno, na jednej strane som bola o niečo pokojnejšia, ale robilo mi starosti, že tu Evie necháme samú. Jasné, nikto nevie, že je tu, ale stať sa môže počas tej doby veľmi veľa vecí. A pomyslenie, žeby jej v prípade núdze nemal kto pomôcť a zabíjalo. „Pre teraz len potrebujem, aby si ma počúvla a dbala na svoju bezpečnosť. Svet je veľmi zlý Evie a ublíži každému, neberúc ohľad na to, že si nič neurobila."

„A čo vy dvaja?"

„Nás čaká ťažká cesta, ale spolu to zvládneme. A domov sa vrátime s mojim bratom." Za tých pár hodín som urobila ešte pár zmien na svojom vzhľade. Dlhé vlasy mi už poriadne liezli na nervy a na cestu sa zdali navyše nepraktické, takže som sa väčšiny vzdala. Nechala som si ich len tak tesne pod plecia, čo bola dosť veľká zmena. A hlavne som im dala troška iný farebný nádych. Prvotne som chcela ísť úplne do čiernej, ale našla som čiernu, ktorá na slnku hádzala tmavomodré odtiene. A poviem vám, že výsledok vyzeral krásne, takže...bola som spokojná. A mohla som si byť istá, že pôsobím o niečo inak, ak by náhodou niečo. Predsa len robí dĺžka vlasov dosť veľký rozdiel.

„Nebude ťa nikto hľadať?"

„Tu určite nie." Tašku som už nechala tak a radšej podišla k nej, aby som ju ešte naposledy objala. „Preto viem, že budeš v bezpečí. Len ešte popremýšľaj nad zmenou vzhľadu. Hlavne farbu vlasov by som ti doporučila inú."

„Akú?"

„Ryšavá by ti pristala." Usmiala som sa a hoci sa mi chcelo plakať, objala som ju. Klon, ktorý mi zabil rodinu bol zrazu ako vymenený a ja som v tomto smere nemohla byť šťastnejšia. Konečne bola Evie taká, aká aj vždy mala byť. A preto by prišlo veľmi ťažké odísť bez nej. Bála som sa, že kým sa vrátim, nebude tu, alebo sa jej proste niečo stane. A to by som po tomto všetkom už nezvládla. Nie, ak by som ju mala stratiť práve teraz. „Každopádne budeš mať dosť času, aby si si to premyslela." Neprekvapilo ma, že mi objatie neopätovala. Predsa len ma nepozná.

„Camila...mali by sme ísť."

„Hej, máš pravdu." Modro očko...sľúbila som mu vysvetlenie, ale bála som sa jeho reakcie. Možno by som ho dokázala držať ďalej od pravdy, ak by sme s Evie pri príchode nevyzerali na vlas rovnako. No teraz som už nemala na výber. Počítala som s tým, že cesta bude dosť dlhá na to, aby som mu všetko povedala. Ak už raz tak veľmi trval na tom, že pôjde so mnou.

„Evie dávaj tu prosím na všetko pozor. Rád by som mal domov, do ktorého sa môžem vrátiť."

„Neboj sa Miles. Budem ti tu upratovať a všetko postrážim." Obaja sme sa na ňu usmiali plný nádeje, ale potom...v momente kedy sme prešli dverami mi srdce zovrela obrovská bolesť. Alebo to boli možno skôr výčitky. Napadlo mi, čo asi robí Grayson, či sa už zobudil a ako zareagoval na môj list. Nebolo tam toho veľa, ale pár slov som mu povedať musela. Dúfala som len v toľko, že ak sa vrátim, nebude sa na mňa priveľmi hnevať.

***

„Ideme správnym smerom?" opýtala som sa aj po dobrej polhodine, čo sme zas zliezli dole do kanálov. Doteraz som nemala ani šajnu, že je tu toľko chodieb. Modro očko ale povedal, že sa tadiaľto dá dostať za steny komunity, rovnako ako to robievajú pašeráci. Vlastne sme inú možnosť ani nemali. Hlavnou bránou by nás bez povolenia von nepustili a keby niekto zistil, že sa snažím odísť, dopadlo by to katastrofálne. Carley by sa ma dočkal zjavne skôr, akoby sa nazdal.

„Neboj sa. Viem čo robím."

„Nebodaj tieto cesty používaš aj ty?"

„Posledné dva týždne som nemal na výber. Vyhodili ma z práce, tak som sa musel zariadiť inak. Stále hľadajú niekoho, kto by sem pašoval ilegálne druhy liekov a rôznych drog." Neveriacky som na neho pozrela, ale...zjavne to nebola téma, na ktorú by sa so mnou chcel rozprávať. Mňa ale zaujímalo, prečo ho akože vyhodili. Niekoho ako on. Predsa sa vždy správal podľa pravidiel a hlavne dokázal voči trestancovi prejaviť ľudskosť. Možno práve to bol problém. Rovnako ako u Graysona. Že neboli bezcharakterné hovädá, ktoré myslia len na seba. „Nie je to taká zlá práca a plat je tiež slušný. Človek si len musí nájsť dodávateľov."

„Takže ty priamo nepredávaš?"

„Nie. Ja sa za stenou len stretnem s iným pašerákom a tovar potom predám svojim dodávateľom, ktorí ho už rozpredajú. Tu je všetko dokonale prepojené Camila, takže..."

„Ako vidím, svet je teda v ešte oveľa väčších sračkách, ako som si doteraz myslela." Možno som zbytočne dúfala v niečo lepšie, než nás obklopovalo teraz, ale nejaká nádej stále bola. Na lepšiu budúcnosť, v ktorej by celý systém nefungoval takto prefíkane. Lebo jedna vec je nadávať na starú generáciu, ktorá náš svet takto zničila, ale druhá je uvedomiť si vlastné chyby a neničiť všetko ešte viac. To by naši vládcovia potrebovali. Trocha rozumu a logického uvažovania.

„Ako si sa dostala z PHPV? Bez Blacka..."

„Grayson žije," opravila som ho, načo sme zastali pri vysokom rebríku. Pripomínal mi ten, na ktorý sme liezli ešte tam dole, ale na rozdiel od neho, tento viedol už von. Teda konkrétne k priehrade, kde potom môžeme vraj bez problému preliezť cez stenu a vypadnúť. „No von ma dostal niekto iní. Priatelia, bez ktorých by som už nebola nažive."

„Mrzí ma, čo sa tam vtedy stalo. Mal som nejako zasiahnuť a..."

„Nemal si šancu tomu zabrániť, tak sa nad tým netráp. Hlavné je, že Grayson žije a je teraz v bezpečí." Celý príbeh som mu hovoriť nechcela. Bolo v ňom veľa bolesti, ktorú stačilo prežiť raz. Teraz som sa musela sústrediť na oveľa dôležitejšie veci.

„Polezieš prvá?"

„Je to jedno." Tešilo ma, že ma konečne nebolí celé telo pri čo i len najmenšom pohybe, takže som sa šance chytila pomerne rýchlo. Nebolo to tak hrozne vysoko, ale predsa som mala pred tým celým menší rešpekt. Opatrne som kládla nohu za nohou, pevne sa držala studeného kovu želajúc si, aby som mala rukavice. Určite by to potom bolo o niečo lepšie. Bolo troška mätúce, že v tejto časti kanalizácie som vôbec nepočula tečúcu vodu, niekde hlboko pod nami. Ešte aj keď som bola u Shawna, ju bolo troška počuť. V noci, keď bolo všade ticho, sa to nedalo nepovšimnúť.

„Poklop by sa mal dať ľahko zodvihnúť aj odsunúť," povedal do ticha, niekde tesne podo mnou. Sotva som dorazila úplne hore, som sa do betónového veka zaprela pravou rukou a pokúsila sa ho vytlačiť nahor. Išlo to ťažko, musela som použiť všetku silu akú som len nazbierala, ale podarilo sa to. So zaťatými zubami som ho napokon odsunula nabok a vyliezla von. Nejaký ten pocit stiesnenosti zo mňa okamžite opadol a mohla som sa konečne nadýchnuť čerstvého vzduchu. Zrazu som totiž stála pri kraji betónového brehu našej priehrady. Voda bola krásne priezračná, čo mi vlastne vyčarilo menší úsmev na tvári. Nikdy som tu ešte nebola, ale pôsobilo to na mňa príjemne. Upokojujúco.

„Je to tu celkom fajn."

„Pri pohľade na pokojnú vodu ani nemáš pocit, že žiješ v tak chaotickom svete." S úsmevom som pokrútila hlavou a keď on vrátil poklop na miesto, pobrali sme sa ďalej. Biela stena sa nad nami týčila naozaj vysoko, ale nemal by byť problém ju zdolať. Hlavne s našou minulosťou, kedy sme liezli aj po oveľa krkolomnejších povrchoch. Jednotlivé tehly z ktorých bola vystavaná neboli uložené symetricky. V každej strany do nejakej miery vytŕčali, čo pre nás vytvorilo perfektné podmienky.

„Ja neviem či si ma pamätáš, ale...spomeň si na svoje mladé časy. Keď parkour bolo to, čo si robil na dennom poriadku," podpichla som ho, vyťahujúc čiernu čapicu z vrecka na kabáte. Nemala som ani poňatia, prečo sa tak ochladilo, ale radšej som sa poriadne naobliekala. Kým som si ja farbila vlasy, Milesa som poslala, aby mi šiel zohnať nejaké iné oblečenie a vrátil sa s veľmi dobrými kúskami. „Ja som mala v tej dobe dvanásť rokov."

„Viem. Hneď ako si sa objavila vo väznici som si na teba spomenul. Len sme o tom akosi nemali možnosť hovoriť."

„Pritom ja som premýšľala, či si ma môžeš pamätať." Moc sme v tej bode nemali spolu o čom hovoriť, ale vychádzali sme. Možno ak by on nebol vodca druhej skupiny ale tej mojej, mali by sme k sebe bližšie, ale...čo už. Aj takto som ale bola rada, že je so mnou nikto, kto ma pozná.

„Keď si spomeniem na všetko, čo sme v tej dobe stvárali, toto by pre nás nemal byť problém. Keď si samozrejme nevyšla z cviku."

„V PHPV som mala nejaké tie šance si precvičiť staré znalosti." Či už pri šplhaní na stenu labyrintu, alebo pri mojom slávnom pokuse o útek hneď v prvý deň. No táto stena bola aj tak oveľa iná. Väčších rozmerov a skrývala viac nebezpečenstva. Plus bolo možno len toľko, že ak by niekto z nás spadol, ocitli by sme sa vo vode. A tá by nás mohla ochrániť pred smrťou. Hoci...hladila býva pri dopade z veľkej výšky poriadne tvrdá a nepreniknuteľná.

„Pôjdem prvý?"

„Ak by ti to nevadilo." Možno sa mi polezie lepšie, ak budem vidieť, kadiaľ ide on. No ak spadne, mohol by aj mňa strhnúť so sebou, takže...malo to svoje pre, aj proti. Asi ako každá vec na svete. „Ja by som ťa asi len zdržovala."

„Takto nehovor. Choď tak rýchlo, ako budeš vládať. Radšej nech nám to trvá dlhšie, než aby sa malo niečo stať." Prikývla som, ale keď sa on pustil do šplhania, ja som úplne stuhla. Prepadla ma veľká panika, aj keď som dobre vedela, že iná cesta za stenu nevedie. Pohľad na hladinu ma troška upokojil ale nie natoľko, aby som sa do šplhania pustila s čistou hlavou. Ruka, ktorou som sa načiahla za prvou tehlou sa mi nepredstaviteľne triasla, až som mala pocit, že sa ani neudržím. No opustila som bezpečnú zem pod nohami a vydala sa na milosť vlastne sama sebe. Lebo ak sa neudržím, nikto to za mňa neurobí.

„Pekne pomaličky ma nasleduj. Keď sa do toho dostaneš, pôjde to ako masle." Neodpovedala som. Nato som sa moc bála. Studených tehál som sa držala tak silno, až som mala biele hánky, ale zjavne som to robiť nemala. Ruky ma už po chvíľke začali nepredstaviteľne bolieť a ak by pád neznamenal možnú smrť, pustila by som sa. Ešte aj ťažký batoh na chrbte predstavoval len príťaž do plusu. Zbytočnú príťaž.

„Nemyslím si, že to dokážem," vykríkla som zrazu, bez toho aby som si tie slová vlastne premyslela. No keď sa modro očko začal už moc vzďaľovať a ja som ho s ním nevládala držať tempo, spanikárila som. Po tom všetkom, čím som si za posledné mesiace prešla, som nechcela zomrieť práve tu a práve takto.

„Ale dokážeš, neboj sa. Budeš hore skôr, ako sa nazdáš," ubezpečil ma, čo ale bolo málo. Veľmi som sa bála urobiť nejaký ďalší pohyb. Tam na rebríku to bolo oveľa iné, ako takto na stene, kde som mala veľkú voľnosť. „Hlavne zhlboka dýchaj a nerob paniku. Nie je to nič, čo by si už predtým nerobila."

„Ale to bolo dávno."

„To nevadí. Máš to v sebe, len tú schopnosť musíš znova objaviť. Ak by si v tom nebola dobrá, nikdy by sme ťa medzi seba nevzdali." To bola koniec koncov pravda. Povedali, že som na nich urobila dojem a to už niečo musela znamenať. Predsa som bola vtedy ešte malé decko, ktorému dali šancu sa niečo naučiť. Ak by mi to otec nezakázal, určite by som bola pokračovala. No po tom mojom slávnom páde, kedy som si skoro rozbila hlavu som už radšej pre jeho pokoj sedela stále v laboratóriu a hrala sa na niečo, čím som nikdy zjavne byť nemala. „Mysli na to tak, že táto stena je to najľahšie, čo nás počas cesty čaká. Budú od tohto určite oveľa ťažšie a horšie prekážky. A my ich musíme zdolať."

„Čo ak spadnem?"

„Voda ťa chytí, neboj sa." To nebol argument. Aj voda by nás pri páde z takej výšky pokojne zabila. No mal pravdu v tom, že toto je zjavne to najľahšie, čo sa nám postaví do cesty. Ak chcem brata späť, musím sa tak aj správať a nenechať sa ovládať vlastným strachom. „Pomaličky poď za mnou. Môžem liezť pomalšie, ak ti to pomôže." Neodpovedala som. Len som sa pravou rukou načiahla za ďalšou vyčnievajúcou tehlou a vytiahla sa o niečo vyššie. Strach samozrejme hral svoju rolu aj naďalej, o tom nebolo pochýb, ale išla som. Pomaly som sa blížila k Milesovi a vždy, keď som ho dobehla, sa pohol ďalej aj on.

„Už sme tam?"

„Ešte kúsok," odvetil, pričom tu hore už fúkal naozaj silný vietor. Tehly pod mojimi rukami pôsobili ako z ľadu, takže mi rukavice začali chýbať ešte väčšmi. „Vládzeš?"

„Je mi strašná zima na ruky."

„To zvládneš, neboj sa." Pokrútila som hlavou, ale liezla som ďalej. Zvolila som si vlastné tempo a hoci mi to trvalo dlho, dostala som sa až hore. Miles sa pustil už aj do zliezania, ale ja som potrebovala prestávku. Možno ak by som nemala v batohu ampulky so sérom, hodila by som ho dolu, aby sa mi išlo o niečo ľahšie, ale takto som nemohla. Aj tak som si nebola istá, či som si ich doniesla dostatok.

„Prečo je taká strašná zima?"

„Ochladilo sa. Akoby nestačilo, že sme poriadne teplo nikdy nepoznali, nastala ešte väčšia zima." Niekedy som premýšľala, aké to asi muselo byť, keď Slnko svietilo na Zem s väčšou intenzitou. Mohli tu mať také krásne teplučko a nie zimu počas celého roka. Nehovorím, ja som mala zimu rada, ale v momentoch ako tento, by som ju najradšej nikdy ani nespoznala. Prsty som mala úplne červené a vyštípané do studeného vetra.

„Nič v zlom Camila, ale ako si predstavuješ zvyšok? Budeme stanovať na púšti, ale...si si vedomá toho všetkého, čo púšť skrýva?"

„Samozrejme, že som," odvetila som a prehodila aj druhú nohu cez okraj hrubej steny. „No nemusíš sa báť, žeby nás niečo prišlo počas noci zjesť. Myslela som na všetko." Netušila som, či vecička na ktorej som pracovala ešte pár rokov dozadu bude naozaj fungovať. Ale vsádzala som na to. Nemala som vlastne na výber. Len veriť niečomu, čo stvorila moja bláznivá predstava.