Tak ďalšia kapitola nebude dlhá bude mat len 1314 slov. Snáď sa vám bude páčiť.  Chcem sa vam poďakovať za volte. :3  A prepáčte za chyby ♥

Hhhh Ostali sme napokon v tej rokline aj na noc. Vedel som, že zrejme zaostaneme za skupinou, ale bolo mi to vcelku ukradnuté. Bol som si istý, že ostatní chlapi na mňa počkajú. Že ma možno aj budú hľadať, ak sa pár dní neukážem.Zobudil som sa ráno prvý a nechal som Mihu s Marliesom spať v nepreniknuteľnej húštine kríkov, pod dekami. Odišiel som opláchnuť sa k jazierku. Bolo ešte veľmi skoro a tma sa dvihla len pre chvíľkou. Bolo šedo a mrazivo, žiadne pekné rána s vychádzajúcim slnkom, začínajúcim hriať skrehnuté údy, sa po katastrofe nekonali. Naučil som sa preto vnímať krásu v niečom inom. V jemne sa dvíhajúcej hmle. V miernom pofukovaní vánku. Vo vlhkosti vzduchu. Hladina jazera predo mnou sa trblietala, čerená vlnkami. Jagala sa ako striebro. Ako Mihove oči...
Pousmial som sa sám pre seba, pokrútil nad sebou hlavou. Bolo vtipné pozorovať sa. Nie v tom okamihu, ako sa so mnou niečo dialo, ale dodatočne. Obzerať sa späť a všímať si, ako v určitých situáciách neovládam svoje konanie. Bol som medzi chlapmi považovaný za chladného zabijaka. Ale keď som sa na seba pozeral, žiadneho takého som nevidel. Naopak, bol som až trápne mäkký. Rozplýval som sa nad malým deckom. Bozkával som sa s mužom a snažil som sa ovládať svoju prudkosť namiesto toho, aby som si len hrubo vzal, čo som chcel. Dokázal som ho obdivovať...Znova som si odfrkol a nahlas som sa vysmial sám sebe. „Si senilný,“ povedal som si a spustil som sa na kolená rovno pred vodou. Omyl som si tvár a po chvíli váhania som si zvliekol košeľu a opláchol si aj vrchnú časť tela. Chlapovi v divočine nebolo treba sa umývať. Ale... Ale, bodka. Prečo som si musel všetko zdôvodňovať?
Sadol som si potom rovno tam a aby som nejako zamestnal svoje myšlienky, vytiahol som z vrecka malé drievko a dal som sa na ňom dokončovať posledné úpravy. Lietadielko bolo už skoro hotové, mohol som ho vlastne dávno dať Marliesovi a tešiť sa z toho, ako ho radosť vynáša do výšok. Ale ja som ho stále len pidlikal. Nechával si ho pre seba. Ak by to niekto vedel, pomyslel by si, že som ozaj blázon. Ale možno som bol. Možno to len nikto nevedel...

Miha sa zobudil skôr ako Marlies a bez slova ma obišiel smerom k vodopádom. Nedíval som sa, čo tam robí. Nepotreboval som zistiť, že sa nebodaj znova vyzliekol a umýva sa. To, že je čistotnejší ako ja, som vedel už dávno. Možno by nebol, keby nemal syna a nezaumienil si, že z neho vlastným príkladom vychová človeka, ktorému nebude tiecť špina z uší a keď sa usmeje, budete z toho úsmevu odpadávať len preto, lebo je krásny. Keď som tak nad tým uvažoval, za čas, čo som bol s ním, prevychovával Miha k väčšej starostlivosti o seba aj mňa. Nevedomky, z mojej aj jeho strany. Proste sa mi nedalo byť popri nich a smrdieť ako kopa hnoja zakiaľ čo oni dvaja sa umývali v každej druhej mláke, na ktorú sme narazili a žuvali brezovú kôru pravidelne trikrát denne. Ak neboli v okolí brezy, mal Miha zásoby po vreckách. Spočiatku som si od neho pýtal, trochu zahanbene. Potom mi začal dávať sám. Keď som sa nad tým takto zamyslel, naozaj ma vychovával. Chcel by som vedieť, o koľko bol odo mňa presne mladší. Aby som sa mohol zasmiať nad tým, ako taký usmrkanec dáva do laty ostrieľaného vojaka. Obrazne, samozrejme.

Marlies sa zobudil krátko po Mihovi a opatrne sa vypachtil z provizórneho úkrytu. Mal naučené nevyletieť hneď na nohy a najprv zhodnotiť situáciu. Nevykrikovať okamžite, keď nevedel, kto je v okolí a kto by ho mohol počuť. Aj teraz sa ku mne priblížil tak ticho, že keby som nedával pozor, možno ho nezačujem. Sadol si tesne vedľa mňa a ja som kútikom oka videl, ako ku mne vzhliadol.   „Čo to robíš?“ spýtal sa, všimnúc si drievko v mojich rukách.   „Niečo vyrábam,“ odvetil som.   „Čo to je?“
Prestal som vylepšovať miniatúrne detaily, aj tak už boli dokonalé. Položil som nôž na kamene vedľa seba.   „Lietadlo,“ povedal som.Marlies na mňa chvíľu nehybne hľadel, a potom sa jeho oči naraz rozšírili.
„Lietadlo?“ vykríkol a úžasom vyskočil na nohy. Videl som, že jeho telo nevie, čo so sebou, mykol sa a znova si sadol a vypleštil na mňa ešte väčšie oči. 
 „Naozaj to je lietadlo?“ vyhŕkol.   „Áno,“ odvetil som jednoducho. Pozrel som sa zase na svoj výtvor. A uvedomil som si, že teraz by som mu ho mal dať. Robil som ho predsa preňho. Či nie? Počul som, ako k nám odzadu prichádza Miha, zrejme spacifikovať svojho syna, aby sa rýchlo umyl, aby sme mohli pokračovať v ceste. Počul som aj to, že zastal a zrejme sa zadíval na to, čo aj Marliesa tak upútalo. Stisol som pery a znova som ich uvoľnil. Cítil som zvieravý pocit, keď som dvihol ruku a podal malé lietadielko chlapcovi. Akoby som sa niečoho vzdával. Niečoho sa musel vzdať. Niečoho, čoho som sa vzdať nechcel, lebo bolo... spomienkou...Rýchlo som vložil lietadlo Marliesovi do ruky, on s ním okamžite vyskočil a teraz ignorujúc opatrnosť, zjačal tak hlasno, až sa to vrátilo v ozvene od skál. Poplašene som k nemu dvihol oči práve keď Miha k nemu priskočil a dal mu slabú facku.   

„Šibe ti?“ zasykol naňho.

„Nevieš, že nemáš vrešťať? Chceš, aby nás niekto našiel?“Marlies odul pery, ale jeho nadšenie z drevenej hračky, z toho, že som mu vyrobil niečo, čo nemal možnosť už nikdy vidieť, bola väčšia. Za sekundu už nevedel, že ho otec udrel a rozbehol sa s rozpriahnutými rukami po kamienkovej pláži smerom k vodopádu. Miha za ním pobúrene hľadel, ja som za ním hľadel bez výrazu. Pozeral som sa jeho smerom ešte aj keď Mihu prestalo zaujímať jeho prelietavanie v šatoch pod spŕškami vodopádu. Strhol som sa, až keď ma oslovil.   „To lietadlo nebolo preňho, však?“ spýtal sa. Otočil som sa k nemu a všimol si, ako skúmavo si ma prehliada. Vôbec neviem, ako som sa tváril a odkiaľ prišiel na ten fakt, ktorý... ktorý bol pravdivý. 

  „Pre koho bolo?“ pokračoval ticho a čupol si ku mne.Zrazu som k nemu pocítil až odpor za to, ako do mňa videl. Za to, ako vedel čítať moje výrazy. Zvraštil som čelo a zachcelo sa mi ho udrieť tak, ako on udrel Marliesa. Čo na mňa tak hľadel?
Čo sa zaujímal? Nebolo mu do toho nič, čo som chcel s tým lietadlom urobiť a prečo som ho vlastne vyrábal. Absolútne, vôbec nič!   
„Pre nikoho!“ zavrčal som naňho. „Ak ťa to tak zaujíma, chcel som ho pustiť po vode!“

Miha sa pozrel na potok, pomaly odtekajúci z jazera, akoby sa chcel uistiť, že som myslel tú vodu. Samozrejme, že to bol len vyhýbavý pohľad. A ten idiot ho ani nevydržal dlho. Pomaly znova ku mne obrátil zrak a ja som myslel, že ho fakt zabijem za to, ako sa na mňa pozrel. Tak... znepokojene a zároveň chápavo. Ale nemohol dofrasa vedieť, čo som tým myslel! Zazdalo sa mi, že sa mu v očiach mihlo niečo utešujúco nežné. Málo sa ku mne naklonil a pootvoril pery. Vedel som, že mu naozaj vrazím, ak sa pokúsi o niečo tak streštené. Nazúrene som vyskočil a odkráčal som preč.Keď som sa vrátil, mal Miha pobalené všetko, čo sme vlastnili. Teda deky a Marliesa. Chlapec bol stále celý bez seba z toho lietadla a hneď začal okolo mňa lietať. Tváril som sa už normálne a vľúdne, dokonca som sa po ceste smial spolu s ním. Pre zmenu však Miha kráčal vedľa nás ako čierny tieň. Nahováral som si, že som tomu rád. Ale v skutočnosti ma to štvalo oveľa viac ako jeho obvyklé správanie. Vytáčalo ma to. Mal som s ním sex a zdieľali sme spolu takmer všetko. Nechápal som, v čom to ešte môže byť, že ma ten chlap dráždi čoraz viac a viac...

Blba časť ja viem :( prepáčte...