Všimol som si že skoro nieje žiadna aktivita mam až štyroch čitateľov. Tak som sa rozhodol tento príbeh pozastaviť ďalšiu časť pridam ked sa zvýši počet reads, ale ďakujem tým, ktorý tento príbeh číta vážim si to ďakujem.

***

Ďalší deň sa chlapi pre zmenu, myslím pre zmenu po tom strachu v noci, zase ožrali. Naozaj to mali z tej odpornej tekutiny, ktorá vznikla kvasením húb. Tentoraz nalákali aj ďalších, takže triezvy som ostal asi iba ja a Marlies s Mihom. Bolo to dosť zlé. Miha si za celý deň vypočul niekoľko veľmi nechutných príbehov, podozvedal sa čo to z verejných tajomstiev a i keď som pritom nebol, vedel som, že mu chlapi vyzvonili aj to o mne a Kenethovi, určite nevynechávajúc fakt, že Ken si svoje miesto na čele bandy prefajčil a prechrápal a ktovie čo ešte. Nebol som pritom, ale dozvedel som sa o tom tiež z ústneho podania. Myslel som, že sa Miha na mňa už nikdy ani len nepozrie. Že zbalí Marliesa a odíde ešte ten deň. Veď som bol jediný, na ktorého doteraz nehľadel ako na neinteligentnú opicu. Musel si teraz o mne myslieť, že som pekné prasa. A niekto taký sa samozrejme nemohol stýkať s jeho synom.

No ale tma padla a on ostal v našom úkryte. Tma sa vplížila do tri štvrtiny vstupnej jaskyne a chlapi – tí čo práve nenadávali skrútení v bolestiach, tí čo sa už vygrcali do podzemného jazierka – si dávali už asi tretiu rundu hubovej žbrndy. V jaskyni vládla morálka, akú som ešte nezažil. Našťastie ich nenapadlo siapať sa jeden po druhom, to by som ich asi pozabíjal, ale to, čo vypúšťali z úst a ako sa rehotali, tiež nebolo príkladom zdravého rozumu. Sedel som za svojím výklenkom a vnímajúc ich len natoľko, aby som vedel, aký je stav veci, som bezmyšlienkovito orezával malý kúsok dreva. Pidlikal som ho už dosť dlho. Začínal sa podobať na lietadlo, ale detaily ešte neboli hotové.V jaskyni zaznel doteraz najväčší výbuch smiechu, ale ja som stále nedvíhal hlavu. Len som začul, že niekto ide mojím smerom.

Zauvažoval som, či by som sa tam nemal ísť pozrieť a skontrolovať, či je malý v poriadku. Dosť sa to tam zvrhávalo. Ktovie, ako im mohlo po tom svinstve prepnúť. Keneth ich už určite nekontroloval. Pomyslel som si, či nie je Miha zúfalý a či naozaj nie je v ohrození. Ale vtedy sa Miha zjavil predo mnou.

Dvihol som hlavu a pozrel som naňho. Zastal v svetle, ktoré sem dopadalo od veľkého ohňa v jaskyni, mihotajúcom sa po stenách. Marliesa držal na rukách. Chlapec mal hlavu opretú o jeho plece, ruky spustené pri tele, Miha ho pridržiaval pod zadkom. Spal. Neuveriteľné, ale v tom hluku a pri tom všetkom, čo sa tam dialo, vážne spal. Ten malý by zaspal asi aj uprostred katastrofy. Neviem, či to bolo upokojujúce, keď som si uvedomoval, z čoho táto jeho schopnosť pochádza. Celý život musel spávať v podobne životu nebezpečných situáciách. On bol vlastne navyknutý zaspať, aj keď mu ide o krk. Veď inak by nespal nikdy.

Miha chvíľu stál a premeriaval si ma nič nevraviacim pohľadom. Rukou prechádzal Marliesovi po chrbte, akoby to zase robil mimovoľne a akoby sa tým o niečom ubezpečoval. Sklopil oči a vtisol chlapcovi ľahký bozk do vlasov, potom vykročil. Ku mne. Nechápavo som ho pozoroval, ale nič som nevravel, ani som sa nepohol. Miha ma obišiel a zložil Marliesa do väčšej tmy smerom ku koncu výklenku, za nás. Samozrejme, do bezpečia. Vzal zo zeme jednu z mojich diek a prikryl ho. Prihladil mu vlasy. Mlčky som hľadel na to, čo robí a v duchu rýchlo hľadal odpoveď na to, prečo to robí. Ale tá sa mi dostala čoskoro. Miha sa znova narovnal a tentoraz bez váhania prešiel predo mňa. Pustil som z ruky nôž aj drevo vedľa seba na zem, keď sa on spustil ku mne. Pomaly. S ladnosťou, ktorá mi takmer nahnala strach. Spustil sa úplne na zem, na kolená, rozkročený si sadol na mňa, mne do lona. Vyjavene som k nemu dvihol oči. Položil ruky na moje ramená. Znova ladne. Pocítil som ešte väčší strach. Alebo to nebol strach? Po celom tele som mal zrazu husiu kožu. Chvíľu sa pozeral dole a ja som si ho udivene prehliadal. Zhrýzal si pery. Akoby sa k niečomu odhodlával. Napadlo mi, čo sa tam v jaskyni stalo, že ho to vyhnalo sem ku mne. Chlapi to asi zase prehnali s nejakými narážkami, možno vraveli niečo o malom. Možno sa rovnako bál tmy, ťahajúcej sa k nám dovnútra. Ale netriasol sa, ani sa nezachvel, akoby ním nešli žiadne emócie. Jeho telo bolo pevné, oceľovo pevné. Jeho telo tak blízko pri mojom...Pomaly dvihol oči ku mne. Boli sme tvárami rovno oproti sebe. Cítil som, ako dýcha a jeho dych voňal po brezovej kôre, ktorú žuval ako náhradu za čistenie zubov. Pozerali sme sa na seba, obaja nepredpokladane ľahostajní v divnej situácii. Obaja sme to predstierali, samozrejme. Keď sa on usmial, zamávalo to mnou, akoby som to aj ja prehnal s hubami. Pocítil som takmer eufóriu, identifikujúc jeho úsmev ako podmanivý. Príliš podmanivý. Príliš čitateľný. Dalo mi zabrať, aby som sa neusmial tiež, aby sa na mojej tvári nepohol ani sval. Otvoril som ústa, že sa ho spýtam, čo to má znamenať, ale on ma predbehol, ticho mi šepol do tváre, takmer do úst. Ticho, zmyselne, dráždivo. Netušil som doteraz, ako až dokáže dráždiť, keď to robí... ticho.   

„Chcel by som tu spávať s tebou.“Nadýchol som sa, keď on vydýchol. Horúčkovito som uvažoval, ako to myslí a či je pre všetkých svätých možné, aby to myslel tak. Po tom všetkom, čo počul a čo videl. Akoby zbadal, čo mi ide hlavou, pritisol sa ku mne bližšie, dôraznejšie. Ucítil som, ako sa mi ošuchol rozkrokom o rozkrok. Mal ho tvrdý. Do riti... Mal ho fakt... Pritisol sa ku mne znova. A ostal tak. Nevdojak som vydvihol ruku a chytil ho za zadok. Mal ho napnutý a stiahnutý, aby sa dokázal ku mne tak pritláčať. Jeho pery sa ma zrazu dotkli na tvári a ja som videl, ako priviera oči.   
„Miha,“ šepol som. Cítil som sa dokonale mimo. Z posledných síl som sa snažil vnímať niečo iné než jeho telo. Mihovo telo. Díval som sa naňho toľko dní. Tak dlhý čas som ho mal pred sebou. Miha sa strašne podobal na Marliesa. To dieťa malo toľko krásy práve po ňom. Nikdy som ale ani len nesníval, vôbec mi to ani len nenapadlo, že by... toto...Ošúchaval sa perami o moje líce, panvou robil jemné, takmer nepostrehnuteľné prírazy do môjho lona.  
 „Miha...“ hlesol som varovne a stisol som jeho zadok, tou jednou rukou, ktorou som ho stále držal. Zavzdychol. V tom momente som vedel, že som nepočul niekoho vzdychať, taktovzdychať, už večnosť. Strelil som si duševnú facku a vypäl som svoju myseľ k tomu, aby uvažovala. Prečo to robí? Skoro som to na seba v duchu vykríkol. Veď vie... Veď vie, že u mňa bude mať úspech. Lebo dobre vie, ako som naňho pokukával. A vie... Vie, k čomu sa u mňa takto dopracoval Keneth. Chce...   

„Chcem tu ostať u teba,“ zašepkal, akoby vedel, že presne vtedy má plynule nadviazať na moje myšlienky. Chce ostať u mňa, lebo nechce viac byť tam v jaskyni. Hoci predtým sám odišiel. Ale teraz chce zjavne niečo viac. Chce ostať pri mne a chce, aby som ho ochránil pred chlapmi. Aby som viac neodišiel rovno uprostred stavu ohrozenia, keď mi niekto iný ponúkne špinavú rozkoš. Preto mi ju ponúka sám. Aby som... 
  „Chcem, aby si sa staral o Marlieho. Aby si naňho dával pozor. Stále.“Voľnou rukou som si prichytil jeho tvár, jemne zdrsnenú začínajúcim strniskom, intenzívne si uvedomujúc, že tou druhou stále zvieram jeho zadok, vnímajúc ako na ňom sťahuje a povoľuje svaly, aby sa mohol o mňa ošuchávať a dráždiť ma. To, čo sa dialo medzi našimi telami, sa vedome už vnímať nedalo. Tam to len horelo.  
 „Ale zato nemusíš...“ šepol som a môj vlastný hlas mi znel chrapľavo. „Staral by som sa oňho...“ Tak či tak, dokončil som v duchu, lebo on nenechal dokončiť mňa. Nezáležalo mu na mojich slovách. Nikdy mu na nich nezáležalo. Dôležité boli len skutky. A mal pravdu. Mal neskutočnú pravdu a ja som pochopil, že ak by som ho teraz odtisol, povedal, že budeme priatelia a jeho syna budem strážiť ako oko v hlave aj tak, neuveril by mi. On ani nikto iný. V tomto svete slová dávno neplatili. V tomto svete sa všetko pečatilo. Najlepšie krvou. Alebo fyzickými spojeniami, ktoré pre človeka stále ešte dačo znamenali. Miha ma pobozkal.

Skoro som sa zadusil prívalom rozkoše, zľaknutia a do neba vystreľujúceho užasnutia. Hlasno som vzdychol a stisol jeho zadok tentoraz oboma rukami. Zavzdychol mi do úst rovnako žiadostivo. Odkedy sa svet zrútil do zatratenia, nikto ma nepobozkal. Bozk a sex boli dve tak odlišné veci ako rev šťastia a rev bolesti. To, čo sa mi hnalo telom, sa nedalo prirovnať ani k jednému. Po bozku by som ho nedokázal viac odstrčiť, aj keby som neviem ako chcel. A bolo mi úplne jedno, či to on hrá alebo nie, len aby získal ochrancu pre svojho syna, aby predčil každého v tejto jaskyni, aby zosadil Kenetha z jeho výsostnej pozície. Potreboval ma využiť. Ja som v tej chvíli potreboval využiť jeho. Neskutočne som ho potreboval. Nenormálne som ho chcel. Zrazu som vedel, že ma asi roztrhne, ak okamžite neroztrhám jeho. Ešte chvíľu som sa dokázal ovládať, len som zakláňal hlavu pod jeho ústami a kontroloval vášeň, s ktorou sa naše jazyky o seba otierali. Potom sa už nedalo. Potom sa už nedalo nič.Zhodil som ho zo seba a zvalil na zem na chrbát tak prudko, až to buchlo. Pred očami som mal len tmu a jeho oči. Ak by sa vtedy Marlies zobudil, určite by som si to nevšimol. Ale nevšimol by si to ani on. Lebo on akoby videl tiež len mňa. Jeho zreničky sa rozširovali, keď som mu pár trhnutiami rozopol nohavice a stiahol mu ich nadol. Zvliekol som mu ich len z jednej nohy, na viac som nemal trpezlivosť. Tú nohu som mu vydvihol, prudko ju zatláčajúc do strany a nahor. Miha skrivil tvár a jednou rukou sa zachytil výbežku za sebou. Vedel, čo príde. Ja som vedel, čo príde. Zahryzol som si do pery, tak silno, až som si ju skoro prekusol, len aby som stlmil šialený prúd stonov, čo sa mi dral z hrdla. Prirazil som k nemu tak prudko, že som nepotreboval ďalšie pokusy, prenikol som do neho na prvýkrát. Nevidel som viac, ako sa tváril. Nevnímal som ani len to, či sa jeho telo trasie, alebo je stále rovnako pevné a tvrdé. Vrážal som do neho ako zbesnený, skučal som a do očí sa mi tisli slzy. Mal som pod sebou Mihu. Neviem, či sa to dalo vyjadriť aj ešte nejako inak, proste... bol to Miha. Ono sa dalo spraviť už len z pohľadu naňho. To, čo sa stalo mne, bolo na zaplakanie. Ešte stále som chrčivo vydychoval, keď som prišiel k sebe, ešte stále som na ňom ležal a tisol ho k tvrdej skale. Vlastne nie, nie k skale. Nahmatal som pod prstami deky. Asi sa mi ho aj v tej nepríčetnosti podarilo zhodiť na ne. Dobre tak, pomyslel som si. Nechcel by som vidieť odreniny na jeho chrbte. Na jeho bokoch.Dvihol som hlavu a pozrel mu do tváre. Uprel na mňa oči. Mal ich ešte stále rozšírené vo výraze plnom nechápavosti a ohúrenia. Akoby sa zasekol niekde na pol ceste a vo vytržení ostal stáť, nevnímajúc, čo sa s ním deje. Uvedomil som si, že je pod mojím bruchom sucho a on sa zrejme nespravil. Zarazilo ma to. Ale neprekvapilo. Veď som mu v ničom nepomohol a tým, ako som sa na ňom prudko odbavil, som mu spôsobil iste len bolesť. Našťastie sa nezdalo, že by ho niečo bolelo. Ani že by ho priebeh udalostí zmiatol, alebo nebodaj trápil. Bol len udivený. A ja som sa viac nedokázal pozerať na to, ako si ma tie jeho striebristé oči prehliadajú a ohúrene skúmajú, čo mám na tvári, čo mám v očiach, čo je s mojimi vlasmi...Odvalil som sa od neho, ale pritiahol som si ho chrbtom k sebe. Otočil som ho tvárou k Marliesovi. Nech na neho vidí. Nech na neho vidím aj ja. S úľavou som skonštatoval, že krpec naozaj stále spí a prespal zrejme teda celý neuveriteľný počin svojho otca. Pohľad na spiaceho Marliesa bol asi to jediné, čo ma na tej situácii upokojovalo. Rovnako ako aj Mihu. Zahmýril sa a trochu sa odo mňa odtiahol. Spustil som z neho ruku a nechal ho, nech sa vzdiali. Nadvihol som sa a pritiahol k nám deky. Zakryl som každého zvlášť. Cítil som sa tak ohúrene a tak vytreto, ako snáď ešte nikdy. Chlapi za ohybom ručali, hoci už tichšie.

Tma vonku sa k nám nebadane plazila. Miha sa pohol, obzrel sa na mňa a jeho oči boli už znova normálne a kontrolujúce. Zatváril som sa tiež ako obvykle. Nedobytne. Veliteľsky.Hneď na to som sa skoro uškrnul. Ale to už našťastie bol znova otočený chrbtom. Zachcelo sa mi znova mu siahnuť na zadok. Samozrejme, že som to nespravil. Len som si predstavil, aký ho má. Zavrel som oči. A potom som už len počúval. Chlapov. Tmu. Tú noc sa mi prvýkrát zdalo, že ju počujem. Znela ako niečo, čo sa nedá zachytiť normálnym sluchom. Znela ako monotónne, podprahové dunenie.

Počúval som zvuky doliehajúce z jaskyne, počúval som ich nevedomky, bez pochopenia, len ako kulisu k môjmu vnútornému svetu. So zavretými očami som sa poddával spánku a slastnému pocitu, ktorého pôvod som bližšie nevedel určiť. Mohlo to by všeličo, čo ma robilo spokojným, ale príčina sa nachádzala v mysliacej časti môjho mozgu a mne sa ju nechcelo zobudiť. Takto som sa totiž obvykle necítil, keď som bol hore. Takto som sa cítil, len keď som spal.

Dvihol som viečka, až keď som započul pohyb blízko vedľa seba. To už také príjemné nebolo, pretože vedľa mňa nemal kto čo robiť a každý, kto sa ku mne priblížil v spánku, mohol znamenať hrozbu. Rýchlo som sa pozrel vedľa seba, na pravú stranu a hneď v tej chvíli sa moja myseľ naplno zobudila a rýchlejšie ako čokoľvek na svete si spomenula na to, čo sa udialo predtým, ako zaspala.

Jasné, pomyslel som si a upokojil tep srdca, ktoré si na chvíľu myslelo, že bude musieť bojovať. Prehliadol som si chrbát muža, otočeného tvárou na druhú stranu a potlačil som úškrn. Jasné. Miha.Miha. Ale bolo mi naozaj jasné, čo robil vedľa mňa? Otočil som sa zase na znak, zadíval som sa do stropu jaskyne. Jemné zamrvenie tela vedľa mňa mi napovedalo, že sa tiež budí, alebo je už zobudený a spánok len predstiera. Dvihol som ruku a prstami si pretrel oči. No môj bože... Neviem, prečo som sa cítil, akoby sa mi stal veľký trapas. Možno sa aj stal. Neprehnal som to náhodou v noci trochu? Predstavil som si Mihu, ako sa predo mnou spúšťa na zem. Tú neskutočne dobre zahranú zvodnosť, na muža tak dokonale prevedenú, až sa to nezdalo možné. Seba, ako sa naňho vrhám ako vyhladovaný pes, ako chlap, čo nemal sex sto rokov, ako sa na ňom odbavujem v priebehu pár minút, akoby som sa vážne nevedel vôbec ovládať, kontrolovať. Akoby som bol úplný primitív. On akoby bol zjavenie. A nie normálny muž, ktorý... Ktorý iste nečakal, že budem z neho tak hotový. Vážne to bol trapas. Keby som mal o desať rokov menej, možno by som sa aj červenal.

Ticho som si vzdychol a posadil som sa. Nenápadne som sa pozrel cez rameno, len aby som si potvrdil, že Miha má síce zavreté oči, ale jeho strnulosť určite nie je prirodzeným spánkom. To Marlies hneď vedľa neho dýchal pokojne a jeho mierumilovný výraz svedčal o tom, že je ešte dakde v oblakoch. Zauvažoval som nad tým, prečo Miha predstiera spánok. Či je mu naozaj až také nepríjemné pozrieť sa na mňa, alebo si myslí, že by som od neho mohol niečo ešte chcieť. Mohol by som?Mierne som sa pousmial a pošúchal som si dlaňami tvár. Pod prstami som ucítil drsné strnisko. Keby som mal nie o desať, ale o dvadsať rokov menej, asi by som sa v podobnej situácii zbláznil. Ale najskôr by som sa už ako šteňa túlil k chrbtu toho očarujúceho neznámeho, pokúšal sa spraviť ho známym, veľmi známym a dôverným. Vyhnal som si tú predstavu z hlavy skôr, ako by som sa začal chechtať. Na tej situácii nakoniec nebolo nič nezvyčajné, bola presne taká, akú som mohol očakávať. Spali sme spolu a to nič neznamenalo. Iba to, že odteraz som mal zámienku na to, aby som sa obšmietal okolo Marliesa. Bodka.

Dvihol som sa a usmernil svoje myslenie na iné veci. Mal som predsa aj iné problémy, ako starať sa o to, či som to prehnal alebo nie a čo si o tom Miha myslel. Tma bola v noci príliš blízko. A ja som musel premyslieť, čo spravím s tým, že si nás pravdepodobne všimla. Aj keď tu nebolo veľa čo premýšľať. Vedel som, čo musíme urobiť.Pohol som sa, no kým som stihol vyjsť spoza výklenku a vojsť do jaskyne, ozvali sa za mnou kroky. Tiché. Ale ja som bol naučený vnímať aj takmer nepočuté.Rýchlo som sa otočil. Presne v tom okamihu sa Miha posadil. Marlies, zrazu ako zázrakom na mieste zhruba medzi nami dvoma, sa zasekol v chôdzi a ostal stáť ako socha. Vyvalil som naňho oči. Musel sa dvihnúť v ten okamih, ako som sa dvihol ja, aby spoza Mihu stihol prebehnúť tam, kde zastal. Musel to spraviť rýchlo, keď ho Miha nestihol zastaviť. Pozrel sa na mňa, potom sa pomaly obzrel a pozrel sa na svojho otca. Ja som sa tváril zrejme príliš prekvapene a Miha príliš zamračene na to, aby usúdil, že to, že sa postavil a bez slova, bez opýtania a bez dovolenia šiel za mnou, bolo v poriadku. Chvíľu ešte uvažoval, či to nejako vysvetlí a jeho oči behali zo mňa na Mihu a naspäť. Pozrel som sa na sediaceho muža tiež a ten rovnako dvihol ku mne oči. Netrvalo to ani sekundu a ja som sa ešte nikdy tak rýchlo s nikým nedohodol. Neriešili sme to, čoho riešenie nemalo zmysel. To v noci bola dohoda. Ja som ju musel začať plniť, pretože to ja som niečo dostal prvý. Náznakovo som sa usmial. Keby tak vedel, že presne po tom som túžil...
Marlies z nášho mlčania usúdil, že fakt spravil hlúposť a kajúcne sa otočil späť k Mihovi. Nedovolil mu ísť so mnou. To, že sa o niečom domnieval, si vysvetlil naozaj len ako domnienku...
Ale Miha, nemeniac svoj mierne nahnevaný a mierne urazený výraz, sa tiež postavil a vzal ho za ruku. Podišiel s malým ku mne.  

 „Ideme?“ spýtal sa, nedívajúc sa mi viac do očí. Skôr to konštatujúc. Chladne. Necitlivo. Dohoda bola len dohoda. Ja som ich mal chrániť.   „Poďme,“ odvetil som a vykročil ako prvý. Šli sme za kríčky, ako obvykle ráno. Marlies bol ticho, lebo asi trochu nechápal, čo sa deje, len cítil, že sa niečo deje. Videl som, ako si nás oboch nenápadne prehliada a za očami mu ostošesť lietajú myšlienky. Vymýšľal. No nedal som mu žiadnu zámienku, aby prišiel na to, prečo sa jeho otec dvihol a šiel vykonať prvú rannú potrebu spolu so mnou. Prečo vôbec spal vedľa mňa. Pravda, možno by na to neprišiel, ani keby toho bol priamym svedkom. Pochybujem, že už niekedy videl dakoho pri sexe. Pochybujem, že vôbec vedel, čo to je a na čo to slúži. Ktovie, či sa niekedy dožije toho, aby to zistil, zauvažoval som. Dúfam, že nie, pomyslel som si hneď vzápätí. Neviem, s kým by to on mohol robiť tak, aby sa mu to naozaj páčilo...
Miha sa správal tiež rovnako ako obvykle a takisto nedal Marliemu žiadnu pomôcku k tomu, aby rozlúštil, čo sa stalo. Bol rovnako odťažitý a rovnako rezervovaný. Nerozprával sa so mnou. Ešte aj to, ako sa pri močení snažil uprene pozerať všade inam, len nie na môj penis, mu hralo do karát. Ja som vtedy ale mal čo robiť, aby som potláčal smiech. Strašne som si želal vedieť, na čo pritom myslel. Čo pritom cítil. Či ho ešte stále cítil...Po ceste späť sme stretli Kenetha. Kývol som Mihovi, nech idú ďalej do jaskyne sami a ostal som s Kenom sám. Bol bledý a vyzeral byť... vygrcaný, inak sa to nazvať nedalo. Uvažoval som chvíľu, či je vôbec schopný triezvo rozmýšľať, ale on s tým, o čom som sa chcel baviť, vyrukoval ako prvý. Situácia bola už dosť kritická na to, aby sme to nemuseli prebrať a on zrejme vedel, že si nesmie dovoliť cítiť sa mizerne.   „Odchádzame, však?“ spýtal sa narovinu, bez akéhokoľvek podtónu. Kládol len básnickú otázku a ja som mu len prikývol.  
 „Ako to urobíme?“ dodal. Robilo mu trochu problém sústrediť sa na mňa, ale akoby to robilo problém len jeho telu. Jeho oči behali sem a tam, po mojej tvári, po okolí a prázdnom lese. Ale jeho vedomie bolo jasné. Uvažoval.  
 „Tak ako vždy. Nepôjdeme všetci spolu,“ povedal som. 

  „Dohodnime si smer.“   
„Pôjdeme na juh, ako vždy. Môžme si byť na dohľad, ale nepôjdeme ako skupina.“
Budeme tak nenápadnejší a ak by sa niekomu niečo stalo, budeme počuť, že potrebuje pomoc. Alebo budeme môcť skôr utiecť, v závislosti od toho, kto bude útočníkom. Našu takmer vekmi overenú stratégiu sme nepotrebovali meniť, lebo sa nám osvedčila. 

  „Poviem to chlapom,“ kývol Ken hlavou. „Ak niekto nájde vhodný úkryt, dáme si tradičné znamenie.“   „Dobre.“ 
  „Pôjdeš so mnou?“Chvíľu som sa pozeral poza neho na vchod do jaskyne, kým som mu pohliadol opäť do očí. To krátke zaváhanie mu ale úplne stačilo. Netušil som, ako veľmi ma sleduje a čo vie o mojich zámeroch. Ale nijako som sa nimi netajil, takže o nich mohol vedieť úplne všetko. A očividne aj vedel. Uškrnul sa, ale nie pobavene, bolo to skôr akýsi tragikomický úškľabok, čo sa mu zjavil na tvári.

Samozrejme, že s danou situáciou nemohol byť spokojný a už vôbec mu nemohla prísť smiešna. Otvoril ústa, snáď to chcel nejako okomentovať, no akoby si nevedel vybrať, ktorá nadávka sa na toho, kto v noci so mnou spal, hodí lepšie. Nakoniec si len odpľul a dôrazne si ma premeral. Nepochopil som, čo mi tým pohľadom chcel povedať, ale príjemné to nebolo. Stál som a bez výrazu som sa pozeral, ako sa otočil a šiel chlapom v jaskyni porozprávať náš plán. Potom som sa otočil tiež a šiel to isté prikázať tým zvyšným. Nemuseli konať podľa toho, čo sme im povedali. Ale ja som vedel, že budú. Odpojiť sa od skupiny by pre takmer každého z nich znamenalo, že sa dostanú do rúk inej skupiny a v tej nemuseli vládnuť také bohumilé pravidlá ako u nás. Vedel som, že zrejme to je jedným z dôvodov, prečo sa aj Miha rozhodol so svojím synom ostať. Naša jaskyňa bola perfektným úkrytom pred tmou, avšak ako sme sa posledné noci presviedčali, nie dokonalým. Netušil som, ako to tma robí, ale vopred som vedel, že nás raz vysliedi. Možno nás zbadala, keď sme posielali Francisa na smrť. Možno ešte predtým, keď som sa prvýkrát vrátil späť s Mihom na pleci, keď Marlies stál na jej prahu a váhal, či vkročiť dnu do jaskyne. Vedel som, že tma nevidí až tak dobre ako človek, ale nebola hlúpa. Tma myslela. A tma zabíjala. Každý sa veľmi skoro po katastrofe naučil jej pravidlá. Stačilo spozorovať, ako sa ľudia hromadne v noci postrácali a neostali po nich ani telá. Stačilo raz počúvať, ako kričí človek, ktorého tma usmrcuje. Ľuďom naozaj nebolo treba veľa, aby zistili, čoho sa majú báť najviac na svete. Ja som toho vedel možno o trochu viac. Ale lepšie by bolo, keby som nevedel.

Miha a Marlies boli tí, ktorí šli so mnou. Myslím, že ak by som po tej noci povedal Mihovi, že nech si ide sám, koledoval by som si o úraz. Ak by on mne povedal, že so mnou nejde, vysmial by sa sám sebe. Kráčali asi dva metre odo mňa dosť dlho ticho. Marlies nerozprával, lebo bol asi znepokojený tým, že sa sťahujeme. Držal sa Mihu za ruku a šiel popri ňom tak tesne, až mu prekážal v chôdzi. Miha si to zdanlivo nevšímal, avšak podchvíľou púšťal synovu dlaň a kládol mu ruku na plece, aby ho mal ešte bližšie pri sebe. Nevedel som si predstaviť, ako tí dvaja týmto spôsobom prežili tak dlho. Museli mať len šťastie, že doteraz nenarazili priamo na žiadne skupiny poľujúce na ľudí. Alebo to nebolo šťastie, ale Mihova obozretnosť. Všímal som si počas cesty, ako ticho on aj jeho syn našľapujú. Ako Miha očami neustále blúdi medzi stromami a sonduje okolie. Musel mať úžasný pozorovací talent a výborný sluch. Strhával sa ešte aj keď som ja neopatrne našľapol na lístie a zašuchotal blízko pri nich. Nerobil som to naschvál, aj keď jeho odsudzujúce pohľady stáli za to.Prešlo poludnie, kým Marlies začal byť trochu uvoľnenejší. Pustil Mihovu ruku a na krok sa od neho vzdialil. Všimol som si, že sa po mne pozerá a chcel som ho nejako osloviť, ale netrúfal som si vyvolať Mihov hnev. Takže som sa len usmial a znova sa sústredil na to, aby som sledoval svoje okolie. Dostali sme sa za pol dňa dosť ďaleko od jaskyne. Nebolo mi ľúto za bývalým domovom, pretože som ho domovom nikdy nenazýval a vždy som vedel, že skôr či neskôr odídeme. Bolo to akýmsi zákonom sveta po katastrofe. Ľudia neostávali na jednom mieste dlho, nesmeli kvôli tme. Chodili. Hľadali si dočasné úkryty. Znova ich opúšťali. Stali sa z nás večne sa sťahujúci tuláci.Prechádzali sme akurát pásmom vysokých krovísk, aké som doteraz nevidel. Nedali sa obísť a predierať sa pomedzi ne bolo dosť náročné, lebo boli husté, nepriehľadné a mali na sebe ostne, ktoré sa nám zachytávali do šiat. Stratil som z dohľadu zvyšnú časť skupiny, ale Miha a Marlies boli stále po mojom boku. Marlies prvýkrát prehovoril od začiatku cesty, avšak nie príliš šťastne. Jeden z konárov sa mu zadrapil do bundy a on použil jednu z tých horších (ak nie najhoršiu) nadáviek, ktoré musel začuť od chlapov v jaskyni. Miha sa naňho zhrozene pozrel a keby sa v tom priestore dalo, možno by mu hneď aj vylepil facku. Takto len vykrikol

  „To ako rozprávaš?“ Marlies naňho spupne pozrel a trhol rukávom, aby sa mu uvoľnil z ostňov. Ani to nebolo príliš šťastné, lebo látka sa s nepríjemným zvukom natrhla. Miha sa zatváril ešte zhrozenejšie, Marlies ešte spupnejšie a na dôkaz toho, ako to má všetko v... (tu som si ja domyslel nadávku k jeho výrazu), sa otočil ku mne.   

„Otec vraví, že nás ani ty nedokážeš ochrániť pred tmou, preto musíme putovať ďalej,“ oslovil ma. Pokračoval som v predieraní sa kríkmi, sústreďujúc sa na to, aby som ostal vážny, aby som sa nezasmial nad dvojitým vyjadrením hnevu na Mihu aj na mňa, dokonale odprezentovaným jednou jedinou vetou.   
„Robím, čo je v mojich silách,“ ohradil som sa. Po očku som pozrel po Mihovi a videl, že on sa ohradiť nemieni.   „Prečo nás tma chce zabiť?“ pokračoval Marlies, tiež sa pasujúc s uvoľňovaním si cesty. Zamyslel som sa nad odpoveďou, ale Miha nám do toho skočil.   „To nevie nikto,“ povedal.   
„Ty to tiež nevieš?“ zaútočil na mňa Marlies, ignorujúc svojho otca. Šibol som po Mihovi pohľadom, dúfajúc, že mi dá nejaké znamenie, ako mám odpovedať a naozaj som ho dostal – mal som odpovedať rovnako ako on. Nepodrývať jeho autoritu. Nevedieť viac ako on. Nechcieť na jeho dieťa zapôsobiť. Stačilo mi len náznakové zúženie jeho očí, aby som to pochopil.   „Nie, neviem,“ povedal som mierne. Vlastne to aj bola pravda. Nevedel som, hoci som mal zopár teórií. Tie teórie sa mohli blížiť skutočnosti. Ale vysvetlovať sa mi ich ani náhodou nechcelo, ani keby Marlies robil akékoľvek veľké oči a prosíkal ma až do zotmenia.   „Ja na to raz prídem,“ odvetil výbojne a so zápalom sa pustil do odhŕňania pichľavých konárov.   „Neprídeš na to,“ uzemnil ho Miha.   „Nechci na to prísť,“ pridal som sa automaticky, zádumčivo.Marlies po nás švihol nahnevaným pohľadom. Očividne ho dráždilo, že sme sa proti nemu spikli a nechápal, ako je možné, že máme presne tie isté názory.  

 „Musí existovať niekto, kto bol v tme a vie, čo je v nej!“ vybuchol a kopol do lístia pred sebou.   „Marlies, dobre vieš, že každý, kto sa dostal do tmy, zomrel,“ odporoval mu Miha ďalej, ale už nie nahnevane, skôr rezignovane. Ktovie koľkokrát ho musel presviedčať a argumentovať, že spôsob života, aký vedú, je najlepší.   „Možno nie každý,“ odsekol chlapec a prebodol ma pohľadom. „Čo si myslíš, Neith?“Nečakal som, že ma osloví práve s takouto otázkou. Netušil som, čo mu mám na to povedať. Každý by odvetil, že má Miha pravdu, že ak sa raz niekto dostane do tmy, už odtiaľ živý nevyjde a neexistuje nikto, komu by sa to podarilo. Každý v to veril. Ale ak to nebola pravda? Pátravo som vyhľadal Mihove oči, no zaváhal som, či ho popýtať o radu. On sa na mňa nechcel dívať, ani mi nijako pomáhať, ale v tej chvíli akoby si uvedomil, prečo som sa naňho pozrel. Nechápavo si ma prehliadol. Potom zastal a znova si ma premeral. Marlies tiež zastal a spýtavo na mňa pozrel. Jeho oči sa rozžiarili ako hviezdy, ktoré nikdy nevidel. Zrazu poskočil a pribehol ku mne. V úžase ma chytil za ruku. Jeho dlaň bola oproti mojej neuveriteľne maličká. Hladká a mäkká. Miha si jeho počin vôbec nevšímal, len jeho nechápavý výraz sa nemenil. Videl som, ako rýchlo zvažuje, prečo váham a prečo Marliemu rovno neodpoviem... 

  „Nikto neprežije v tme,“ povedal som rýchlo a najpevnejšie, ako som vedel. Ale už bolo neskoro.
Neskoro klamať, pretože už som zaváhal a oni si to všimli. Odvrátil som sa od nich a pokračoval som v chôdzi. Marlies sa nadšene ponáhľal za mnou, stále ma držiac za ruku. Nestriasal som ho. Miha to nekomentoval. Viac sme sa nerozprávali, no ja som vedel, nad čím každý z nich rozmýšľa. Marlies na mňa upieral rozšírené užasnuté oči, kedykoľvek som sa naňho pozrel. Miha mi uhýbal pohľadom, kedykoľvek sme sa na seba museli pozrieť. Vynadal som si v duchu do najväčších debilov, ale v jednom som im bol vďačný. Že sa viac nepýtali a nevyzvedali. Aspoň zatiaľ nie. S ubúdajúcim svetlom sme sa konečne dostali z pásu krovísk. Lenže boli sme stále len v rozľahlom lese, kde nebolo nič, len stromy striedajúce sa s vyprahnutými lúkami pokrytými uschnutou trávou. Marliesovi sa po ceste podarilo nájsť jeden jediný hríb a ja s Mihom sme prirodzene zamietli, aby sa oňho s nami delil. Takže sme boli hladní. Nič nezvyčajné. Vlastne som si nepamätal, kedy som naposledy bol naozaj sýty. Dosť možné, že ešte pred katastrofou.

   „Je už skoro tma,“ skonštatoval Miha, keď už sme sa len z nohy na nohu vliekli ponurou krajinou. Neďaleko nás som videl zopár našich chlapov, po ľavej aj pravej strane. Nestratili sme sa v kroviskách jeden druhému, lebo všetci sme mali jasne určený smer.   „Máš pravdu,“ odpovedal som mu a zastal som. Pozreli sme sa na seba a Marlies si unavene sadol na zem a pozrel na nás oboch.   „Budeme spať tu?“ spýtal sa a zívol.

Nič iné nám neostávalo. Dúfal som, že nájdeme po ceste lepší úkryt, ale bohužiaľ sa žiaden nevyskytol. Rátal som s tým, že tak skoro niečo také, ako bola jaskyňa, nenájdeme. Ale aj tak som mal nepríjemný pocit, keď som vedel, že budem spať pod holým nebom.

Zmrákalo sa naozaj rýchlo, takže sme už dlho neotáľali, našli sme vhodné miesto medzi stromami, ktoré boli bližšie pri sebe a kde bolo dosť napadaného lístia. Miha sa ma nepýtal, čo má robiť, len mi pomáhal. Teda možno som to ja pomáhal jemu, lebo som si všimol, že v budovaní provizórnych úkrytov je zručnejší ako ja, ktorý som vlastne väčšinu času po katastrofe prežíval v priestoroch jaskýň, starých domov, v čomkoľvek, čo malo štyri steny a bolo nepriehľadné. Takto v lese som spával naozaj len v nutných prípadoch. Tušil som, že som dokonca nervóznejší ako Miha, hoci som to nijak nedal najavo.Keďže sme sa naozaj ponáhľali, spravili sme si úkryt z toho najdostupnejšieho, čo sme mali. Vyhrabali sme v zemi plytkú širokú jamu, ľahli sme si do nej, zakryli sa dekami a poprihŕňali na ne nachystané lístie. Nástojil som na tom, že Mihu a Marliesa zahrniem lístim a až potom si sám ľahnem, takže moja postava nebude tak dokonale maskovaná ako ich. Miha mi neprotirečil a pre mňa to bolo jediné možné riešenie. Musel som veriť, že sa aj sám dokážem ukryť tak, aby som zvrchu vyzeral len ako mierne navýšená kopa lístia.Ležali sme tesne pri sebe. Možno by bolo bývalo bezpečnejšie rozdeliť sa. Lenže Miha musel mať pri sebe svojho syna a ja som musel mať pri sebe ich dvoch, takže sme to zbytočne neriešili. Marlies ležal medzi nami. Dýchalo sa nám ťažko, ale čo sa dalo robiť. Takmer som cítil, ako na nás dopadla tma, akoby naozaj padla a vzduch oťažel. Ležal som na boku a jednou rukou som sa jemne dotýkal Marliesovho pleca. Malý zaspal takmer okamžite. Mne to chvíľu trvalo. Rozmýšľal som, či Mihovi povedať dobrú noc, ale vyznievalo mi to ako nie príliš vtipný humor, želať mu dačo také, keď som vedel, že toto dobrá noc určite nebude. Po čase som počul, že aj jeho dych sa spravidelnil. Boli sme napokon všetci traja ustatí z celodenného pochodu a strach z tmy bol slabší ako únava. Podľahol som jej tiež. Zobudil som sa uprostred noci. Na výkrik. V tej istej chvíli sa zobudil aj Miha a Marlies. Malý sa vystrašene strhol a ja som ucítil, ako sebou mykol. Okamžite som sa naňho navážil a pritisol sa naňho polkou tela, aby som mu zabránil v šoku vyskočiť. To isté spravil presne v tom istom momente z druhej strany Miha. Marlies poplašene vyhŕkol a ten výkrik sa ozval znova.Neviem, či sa to dalo nazvať výkrikom. Znelo to strašne. Nedalo sa to prirovnať takmer k ničomu, k vytiu, k vresku, k plaču...

Nedalo sa to prirovnať k ničomu zvieraciemu a k ničomu ľudskému, hoci sme všetci traja vedeli, že tie zvuky vydáva človek. Len ja som vedel, že takto ľudia nekričia, ani keď ich kruto mučia. Takto revali len ľudia, ktorých dostávala tma. A teraz tak niekto kričal veľmi blízko pri nás. Veľmi, veľmi blízko.

Marlies sa začal úplne triasť a ticho sa rozvzlykal, keď to neprestávalo. Po mojom tele šli zimomriavky a mimovoľne som sa hrýzol do pier, aby som si zabránil vydávať podobné vzlyky. Bolo to horšie ako hrôza, čo mi vrážalo do zmyslov, hrozivejšie ako strach. Bol som dospelý. Zažil som všeličo. Ale počúvať, ako tma zabíja niekoho, kto zrejme patril k nám a kto si nedokázal vyrobiť poriadny úkryt, bolo na hranici znesiteľnosti. Miha sa ešte viac posunul nad Marlieho a ja som spravil to isté, obaja sme ho zakryli svojimi telami a jemu bolo iste v tej chvíli jedno, že ho zatláčame do zeme, zrejme ani nevnímal, že nad ním robíme ešte jednu nepriehľadnú vrstvu. Len plakal a chvel sa ako malé zvieratko. Chvel som sa tiež a cítil, že Miha je studený ako ľad. Krik tam vonku v tme sa vystupňoval a Miha tiež ticho zaúpel. Najradšej by som si zapchal uši.

Ale to by nestačilo. V tom momente som chcel zniesť zo sveta samého seba, aby som to už nemusel počúvať. Aby som nemusel vedieť, čo sa deje. Aby som... Zadrapil som sa rukou Mihovi do ramena a on akoby len na to čakal, spravil to isté. Načiahol sa a chytil sa ma tak silno, až to zabolelo, silno a pálivo akoby mi vryl nechty do kože. Počul som, ako trhane dýcha, cítil som krv z rozhryzenej pery vo svojich ústach, ale stále som nevedel vnímať nič iné, len ten vresk, tak blízko pri nás. Utíchal strašne pomaly a neochotne. Marlies vzlykal už úplne nahlas. Ja a Miha sme sa zakvačovali jeden do druhého, aby sme to dokázali uniesť a nerozvzlykať sa tiež.

Držali sme sa ešte dlho po tom, čo sa nad našimi telami, nad dekami a kopou prihrnutého lístia rozhostilo ticho. Boli sme obaja v takom kŕči, že sme si uvedomili, ako gniavime Marlieho, až keď sa ten začal príliš silno mrviť. Ani potom sme sa nepustili, len sme z neho skĺzli na strany a Miha ho roztraseným šeptom začal upokojovať. Mali sme jediné šťastie, že tma nedokázala počuť. Lebo Marlieho by určite začula. Tma nepočula a necítila. Nevedela človeka vyňuchať, ani ho vystopovať. Ale koho raz zazrela, ten nemal šancu. Jedinou šancou ľudí bolo skrývať sa. Veľmi dobre sa skrývať.Miha utíšil Marliesa aspoň k tomu, aby prestal vzlykať. Neveril som, že ešte zaspí, ani že zaspím ja. Bol som úplne rozhodený a nechlapsky vystrašený. V tme, so zavretými očami som sa pokúšal upokojiť. Našťastie som na to nebol sám. Ani som nevedel, čo vtedy cítim, bola to akási zmes neustupujúceho zhrozenia, prichádzajúcej úľavy a vďačnosti. Až ráno som si uvedomil, ako som bol vďačný naozaj. Za to, že bol Miha pri mne. Celú noc mal položenú ruku na mojom ramene a ja som ho držal rovnako pevne. Až ráno som zistil, ako bol Miha vďačný mne. Hoci sme si to nepovedali. Nikdy by sme to jeden pred druhým nepriznali. Boli sme predsa obaja muži, bojujúci len za svoj vlastný život.

A za život Marliesa, posledného dieťaťa na svete.Spojilo nás to skôr, ako si to stihol jeden z nás uvedomiť.

Okey je to asi to najdlhšie čo som kedy Písal má to  6370 slov. Je to teda niečo.  Je to taký menší bonus keď časť pridám až pri tom čo som napísal hore :3 ďakujem vam vážne za všetky vaše ohlasi. Ale je ich málo :/ a prepáčte za chyby.  :DDDDDDDD a ja nejdem pred mekáč!

Adam.