Keneth začal oslavovať, pretože nech to bolo akokoľvek, bola to hlavne jeho výhra. On bojoval za mňa a môj názor, ja som mu preto pomohol a odsúdil jeho protivníka na smrť. Nikto z nich nevedel, čo je v tme, ale každý vedel, že koho raz tma zbadá, ten je mŕtvy. Poslať niekoho do tmy sa rovnalo predstave mučenia. Možno ju aj predčilo, pretože pri mučení vedeli, čo ich čaká. V tme nie.

Miha sa na mňa pozrel len raz, kým znova sklonil tvár do vlasov svojho syna a pritiahol si ho bližšie k telu. Čakal som, že ma odsúdi ako bezcitného vraha, rovnako primitívneho ako všetci. Až ma udivilo, keď sa mi v jeho pohľade dostalo niečoho úplne iného. Nenazval by som to obdivom, lebo na tom skutku ozaj nebolo čo obdivovať. Ale možno rešpektom. Akoby som ho zaujal. Akoby konečne pochopil, že moje slová o tom, že ich dokážem ochrániť, neboli len planým chvastaním a rozprávaním do vetra.

Oteplilo sa, nakrátko, tak ako vždy po daždi. Po dlhých pozorovaniach som usúdil, že to môže byť tým, že keď teplá voda nasiakne do zeme a následne sa vyparuje, ostáva vo vzduchu, pretože hmlovina nad nami ju neabsorbuje hneď, akoby potrebovala najprv zvlhnúť jej pôsobením, celkom ako stuhnutá špongia. Mohla to byť pekná blbosť, ale nejako som si divné javy vôkol seba vysvetľovať musel, tak ako si ich kedysi ľudia vysvetľovali poverami o bohoch a iných čudách. Každopádne, bolo teplo, takže sme mohli zvliecť bundy. A bolo vlhko a lepkavo. Nemalo to trvať dlho, vždy to bolo len pár dní, kým sa vlhkosť znova vyparila do vyššej atmosféry. Zvyčajne po takejto zmene trochu viac rástli huby a mach a ja som sa toho už nevedel dočkať. Naposledy som sa normálne najedol asi vtedy, keď k našej skupine pribudli Miha s Marliesom.A to bolo možno pred troma týždňami. Myslím. Nerátal som čas, nemalo to vôbec žiaden zmysel, ale niektoré zvyky predsa len ostávali. Žil som tridsať rokov v zabehnutom spôsobe dní, týždňov a mesiacov. Do katastrofy. Po nej sa čas zlial do neustále plynúceho celku. Vlastne som mal možnosť zistiť, koľko rokov asi prešlo, až keď som spoznal Marliesa.

Ten chlapec so svojím dátumom narodenia dva dni po katastrofe, sa stal míľnikom v histórii ľudstva. Čas ale plynul tak jednoliato, až sa vám zdalo, že stojí. Deň a noc sa našťastie stále striedali, ale ktovie, či to bola noc, ktorá nadchádzala po dni a či našu oblohu zastierala čierňava naozaj kvôli tomu, že sa zem odvracala od slnka. V chvíľach beznádeje som sa domnieval, že zem už dávno musela zastať vo svojom rotačnom pohybe okolo vlastnej osi. Ale kedysi si ľudia mysleli, že by to znamenalo zánik života. Že by prestala fungovať gravitácia a silné vetry by nás zmiatli zo zeme. Lenže čo ľudia vedeli...

Ľudia vôbec nevedeli, čo príde. Zem sa už vôbec nemusela točiť. A vôbec nemusela obiehať okolo slnka. To by celkom vysvetľovalo to, prečo sa nemenili ročné obdobia a my sme zamrzli v niečom, čo mohla byť jar alebo jeseň. Počul som zopár ľudí hovoriť o tom, že máme šťastie, že to nebola práve krutá zima. Že šťastie. Tí, čo prežili katastrofu, si nemohli gratulovať k žiadnemu šťastiu. Lebo ich smrť čakala tak či tak. A pravdepodobne oveľa horšia ako tých, ktorí zmizli zo zemského povrchu ten osudný deň.Bol som od hladu nervózny, rovnako ako každý. Ale keď začalo pršať, prestal som chodiť po lese a hľadať jedlo a utiahol som sa do jaskyne. Niektorí od nás odišli, za jedlom. Niektorí pribudli. Miha ostal.

Nepýtal som sa ho, prečo ostáva a on mi to nevysvetľoval. Predpokladal som, že sa ešte stále necíti dosť silný na to, aby odišiel a staral sa o svoje dieťa sám, tak ako to musel robiť celý jeho život. On mi to nijako nevysvetľoval, veľmi sa so mnou nerozprával, hoci som bol ja jediný, s kým ako tak prehodil slovo. Snažil som sa ho nedráždiť tým, že by som dychtil po jeho a Marliesovej spoločnosti, ale pravda bola taká, že som v nej bol skoro stále a uvedomoval som si, že nie vlastným pričinením.

Na Marliesovi bolo vidieť, že ho niečím fascinujem a chcel by so mnou prebrať všetkých tisíc najpodstatnejších otázok vesmíru, ale Miha mu až na pár rozhovorov zakazoval baviť sa so mnou. Nebolo to mojím pričinením a nebolo chlapcovým pričinením, že sme si boli stále na očiach. Nemal som žiaden dôkaz, no z celej tej situácie mi vychádzal jediný logický záver – že to kvôli Mihovi sú stále pri mne. Logický a zároveň nelogický. Vychádzalo mi to vždy a znova, kedykoľvek som sa na Mihu pozrel a videl, ako mi uhýba pohľadom sekundu po tom, čo som ho zachytil. Tak nelogicky sa mohol správať len niekto, kto uvažoval veľmi logicky. Sklonil hlavu presne vtedy, keď ja som ju dvihol a mne sa zazdalo, že sa uškrnul. Ale len trochu, veľmi náznakovo, naozaj sa mi to mohlo len zamariť. Ponoril svoju dýku (ostril ju v jaskyni počas celej doby, čo pršalo) do vody a znova si ju priložil k tvári. Čupel som neďaleko neho, na brehu potoka, ktorý vytekal z jaskyne, stáčal sa okolo západnej strany vrchu a pokračoval lesom. Boli sme teraz od úkrytu vzdialení asi pol hodinu cesty. Dostatočne na to, aby sa nikto okolo nás nemotal. Rovnako nezaujato som si vlastnou dýkou, jej ostrou hranou, prešiel po strnisku, čo som mal na tvári. Naozaj sa už zišlo oholiť, nerobil som to dobré dva týždne. Miha odkedy som ho k nám doniesol. Nemal som žiaden dôvod pozerať sa na to, ako si odstraňuje husté tmavé strnisko z tváre, ale podchvíľou som k nemu zablúdil pohľadom. Mal som divne zvedavý pocit, akoby som fakt chcel vedieť, aký bude výsledok. Marlies sa plačkal vo vode rovno pred Mihom. Potok nebol široký, ani hlboký, bol to normálny lesný potok, voda bola studená, keďže vytekala rovno spod zeme.

Ale keďže dnes bolo teplo, malému to nevadilo, čupel uprostred mierneho prúdu a zaujato vyberal kamienky z dna. Jeden po druhom, každý skúmal, niektoré odhadzoval, niektoré si nechával a odkladal na breh. Odškrabol som si nožom z tváre posledné zbytky strniska a zadíval som sa na Marliesa. Miha si opláchol tvár studenou vodou a pozrel sa po mne. Výsledok jeho holenia bol dobrý. Fakt dobrý. Uznanlivo som si ho premeral. Veľmi dlhým a intenzívnym pohľadom. Hej, až potom som si uvedomil, čo som spravil. Až keď sa znova uškrnul a hoci mu to takmer nebolo badať na ústach, videl som to v jeho očiach. Jeho oči toho prezrádzali strašne veľa. Možno preto mi stále uhýbal pohľadom.V pomykove z nezvyčajnej situácie, ktorá mi bola akosi povedomá, ale do ktorej sa iste nedostávali dvaja muži, som sa to pokúsil zahovoriť. Kývol som na Marliesa a akoby on bol jediným predmetom môjho záujmu, som sa spýtal ,,Čo to robí?“
Miha sa tiež pozrel na svojho syna, ktorý bol stratený v triedení malých kamienkov, a potom sa na mňa usmial. No, usmial, lenže štýlom akoby sa zhovievavo usmieval na zaostalé decko.  

 „Hrá sa,“ odvetil pomaly, dôsledne artikulujúc, aby som mal možnosť pochopiť tie dve slová. Okamžite vo mne skypel hnev a ja som v chvíľkovom zatmení mal pocit, že vyskočím a jednu mu vrazím. Robil si zo mňa srandu? Zo mňa?? Našťastie som sa však ovládol. Odvrátil som sa od neho a napočítal do desať. Potom som sa naňho znova pozrel. Ak sa aj na mne bavil, nedával to najavo. Do riti, nadával som si v duchu. Prečo pred ním vždy musím pôsobiť ako ten zaostalejší, ten primitívnejší? Veď nemá žiadnu výhodu, je dokonca slabší. Jediné, čo má, je Marlies.Nadýchol som sa a kývol som smerom k chlapcovi.
„Máča si vo vode košeľu.“ Marlies si práve znova čupol do vody a spodok veľkej chlapskej košele, ktorú jedinú mal na sebe, sa znova ponoril pod hladinu.  
 „No a čo?“ odsekol Miha. „Aspoň ju vyperie spolu so sebou.“Odvrátili sme pohľad jeden od druhého a ľahostajne sme sa zadívali k chlapcovi. Naoko. Cítil som, ako to vo mne stále vrie a cítil som, že má Miha z toho akúsi divnú tajnú radosť. Naozaj sa mi zdalo, keď som kútikom oka videl jeho profil, že sa trochu usmieva. Uškŕňa. Zaťal som zuby a rozhodol sa pozorovať Marlieho pri hre. Mal na sebe len tú košeľu s na trikrát pozahýbanými rukávmi, ostatné veci ležali vedľa Mihu na tmavom lístí. Nedovolil mu vyzliecť si úplne všetko, ani keď šiel do vody. Len nohavice, ponožky a spodky – všetko kusy oblečenia, ktoré patrili dospelému. Iste kvôli mne nechcel, aby tu jeho syn pobehoval nahý. Úplne trápne, myslel som si. Prezieravé, to hej a veľmi opatrné. Chcelo sa mi kliať nahlas, keď som si uvedomoval, ako mi ani po tom relatívne dlhom ubehnutom a spolu strávenom čase Miha nedôveruje. Znova som sa naňho pozrel. On otočil hlavu a premeral si ma. Vymenili sme si pohľady. Zazdalo sa mi, že ani jeden nevieme, prečo to stále robíme. Ale oboch nás to štve. Oboch nás to dráždi. Ucítil som naozaj akútnu potrebu vstať, vytiahnuť ho na nohy a vraziť mu takú, až by znova padol na kolená. Radšej som sa znova nadýchol, vydýchol a rozhodol som sa odísť. Pozorovať Marliesa, ako sa hrá a sústredene znáša na kôpku kamienky rôznych farieb, bolo upokojujúce. Ale mať pritom vedľa seba jeho otca sa nedalo zniesť.  Vrátili sa do jaskyne ani nie hodinu po mne. Aj to som už rozmýšľal, či som nespravil chybu, že som ich nechal samých. Ale nedal som svoje obavy a ani svoju úľavu najavo, keď vošli. Nedal som najavo vôbec nič. Len som si všimol, že sa museli obaja celí v tom plytkom potoku vykúpať. Lebo mali vlhké vlasy a čisté tváre a pôsobili sviežo. Marlies mal na sebe Mihovu košeľu a Miha tú jeho niesol prehodenú cez plece. Bol do pol pása nahý. Chudý nedostatkom stravy, ale zároveň pevný a šľachovitý. Ak by som sa dotkol jeho hrude, jeho brucha, iste by boli tvrdé ako kameň. Odvrátil som od neho pohľad.

Ale vzápätí som bol nútený znova pozrieť jeho smerom, lebo Marlies sa rozbehol a s výkrikmi priletel ku mne. Naozaj ku mne. Napoly som ležal, napoly sedel pri ohni. On si čupol, vysypal rovno predo mňa z košele hŕbu kamienkov a rozžiarene sa na mňa pozrel.   „Ukážem ti hru!“ vyrazil zo seba radostne a zároveň váhavo. Nedočkavo sa zakolísal na pätách a ja som videl, aký je napätý a dychtivý po mojej reakcii.   „Dobre,“ prikývol som vľúdne a on vypískol nadšením. Hneď začal kamienky predo mnou rozhŕňať a triediť ich na dve kôpky. Podľa farby, na tmavšiu a svetlejšiu. Dvihol som pohľad a spýtavo som pozrel po jeho otcovi. Záhadne sa usmial a sadol si na opačný koniec ohňa, oproti nám. Podržal mokrú polovicu Marliesovej košele nad ním. Neodtŕhal som od neho oči a on ich nesklápal. Nechápal som, čo to práve spravil. On sa usmieval, lebo vedel, že to nechápem. Jediné vysvetlenie, ktoré sa mi núkalo, bolo, že sa mi chcel ospravedlniť. Za to, aký bol arogantný pri potoku. Nikdy by to nepriznal, to bolo jasné. Ale dovolil Marliesovi hrať sa so mnou. Daroval mi pár vzácnych chvíľ so svojím dieťaťom.V pomykove som sklopil oči a pokúsil sa sústrediť na pravidlá, ktoré mi Marlies horlivo vysvetľoval, pletúc si slová v nadšení, pretože hoci ten dar bol len pre mňa, preňho bol možno ešte úžasnejší. Bolo mu dovolené hrať sa a rozprávať sa s tým dospelým bielovlasým, ktorý tu tomu velil.

Takto by kedysi reagovalo dieťa, ak by ho ostrieľaný vojak vzal na ruky a vysadil na svoj tank. Usmial som sa naňho a vzal do ruky tmavý kamienok, začínajúc jednoduchú hru, ktorú vymyslel. Spravil som prvý ťah v štvorčeku nakreslenom v hline a pozrel na Marliesa. V jeho detskej tvári sa striedalo vytrženie so sústredením. Sadol si do tureckého sedu a vzal svoj biely kamienok. Zvlhnuté vlasy sa mu stáčali do hustých čiernych kučierok, tancujúcich popri tvári. O málo som dvihol oči, aby som zistil, že Mihove umyté vlasy sa zdajú byť tiež tmavšie, ale aj jemnejšie a rozlietanejšie než zvyčajne. Odbil môj pohľad niečím, čo vravelo, aby som sa bavil s jeho synom a jeho si nevšímal. Pousmial som sa a vzal som si to k srdcu. 

Stihli sme s Marliesom ale len jednu partičku hry, ktorá na to, že ju vymyslel šesťročný, mala dokonalú logiku. Aby malý nemohol povedať, že to neberiem vážne, nenechal som ho vyhrať a on práve bojovne žiadal odvetu, keď do jaskyne vpadli chlapi.  

Naozaj vpadli, jeden z nich sa fakt potkol a padol na zem, druhý sa potkol oňho a prevalil sa tiež. Všetci piati sa rozrehotali, akoby v živote nič vtipnejšieho nevideli. Zamračene som sa na nich pozrel a hneď som si všimol, že pôsobia divne. Keď sa dvíhali, potácali sa. Rovnako ako nevedeli poriadne chodiť tí zvyšní. Keneth medzi nimi. Vyzerali úplne ako opití. Ale čím? Možno našli a zjedli strašne veľa húb, ich nadmerná konzumácia nebola dobrá, to vedel snáď každý. Dali sa jesť len s mierou, len tak aby nasýtili. V príliš veľkom množstve boli podľa mňa jedovaté. No alebo sa im fakt podarilo spraviť z nich alkohol, pomyslel som si. Teda určite to nebol pravý alkohol, aký sme mali pred katastrofou, skôr len brečka plná toxínov, z ktorých sa dalo dostať do takého stavu, v akom sa nachádzali. Nechcel som vedieť, ako im bude zle, keď im tá eufória prejde.   
„Marlies, poď sem,“ zavelil Miha, no nemusel ani hovoriť, Marlies už bežal k nemu, nechávajúc kamienky na zemi. Ten malý mal celkom dobre vyvinutý pud sebazáchovy. Postavil som sa a prešiel okolo nich.Vyšiel som chlapom v ústrety, v úmysle vypoklonkovať ich von, nech to ogrcajú tam, keď to na nich príde. Tiež som nechcel, aby sa v tomto stave približovali k chlapcovi. Prišiel som k nim práve, keď sa dvaja zase o seba potkli a rehotali sa na zemi ako pominutí. Hnevlivo som pozrel na Kenetha. Pretože on bol vodca a nielen vo chvíľach, kedy mu to vyhovovalo. Musel ním byť, aj keď mal prebrať zodpovednosť za chyby. Aj keď mal prebrať trest.Lenže Ken sa vôbec netváril, akoby si bol vedomý nejakej chyby. Samozrejme, že si nebol, v tom stave. Opieral sa o stenu vo vchode do vnútornej jaskyne a pri pohľade na mňa sa prestával smiať. Ale zase nie preto, lebo by sa ma bol bál. Vôbec nie. On sa prestal rehotať a ležérne sa oprel o stenu v póze ako nejaká... Prostitútka, napadlo mi. Niežeby sa Keneth dal zrovnávať so ženou, ani v jeho postoji nebolo nič ženské. Ale bolo to v jeho výraze. V tom, ako na mňa hladne pozrel a jeho oči ma dychtivo, žhavo vyzvali k sexu. Nemusel ani prehovoriť. Jeho nedočkavý pohľad ma vyzliekol rovno tam na mieste. Mal som pocit, že ak ešte chvíľu budem váhať a nebudem mu odpovedať, začne si priamo predo mnou a pred všetkými sťahovať nohavice. Naozaj si vyzývavo siahol rukou na opasok. Jeho zlaté oči planuli ako v horúčke. Ako šialené. Len som si predstavil, čo všetko je v takomto stave schopný a... a ochotný spraviť a mal som dosť. Prestal som myslieť. Zabudol som, čo som chcel spraviť. Moje okolie sa prepadlo do pekla a ja som spravil krok ku Kenethovi. Zvrhlo sa usmial a spravil krok smerom von. Uškrnul som sa tiež a on sa zasmial, hrdelne, žiadostivo. Nepotreboval som sa viac nechať núkať, pri predstave nespútaného, tvrdého sexu mi už stál. Neobzeral som sa viac späť, nemyslel na to, čo tam nechávam. Teda neobzrel by som sa, keby sa za mnou neozval Mihov hlas

 „Neith!“ zvolal na mňa a ja som sa predsa len ešte otočil. Stál pred ohňom, Marlies sa ho pevne držal. Nechápavo som si ho prehliadol. Teda, myslím, že som to chápal, aj som si uvedomoval, čo sa deje, lenže bol som už tak nadržaný na Kenetha, ponúkajúceho „všetko“, že mi to bolo jedno. Opití chlapi sa potácali jaskyňou a ja som sa z nej chystal vyjsť a nechať tam Mihu s Marliesom samých. Videl som, ako ma Mihove priezračné oči prosia, aby som to nespravil. Nenechal ich tam bez ochrany. Ale čo, zavrčalo niečo vo mne. Ty si predsa silný, nehraj sa tu na padavku. Ak máš na to, aby si si zo mňa robil srandu, budeš sa vedieť aj obrániť pred hŕstkou ožranov. Viem, podobné uvažovanie bolo odo mňa neskutočne hlúpe a len som ním dokazoval svoju primitívnosť. Lenže asi som primitívny bol. Alebo som len potreboval Mihovi niečo dokázať. No keď som sa otočil a spolu s Kenethom vypadol von, neuvedomoval som si, čo presne som mu dokázal a ukázal. 

  S Kenom to bolo v to popoludnie naozaj divé a šialené. Neviem, či som to s ním už niekedy robil tak dlho a tak hnusne. Skončili sme až vtedy, keď mu naozaj začalo byť zle a začal zvracať. Odvliekol som ho k potoku a keď som sa sám umyl, nechal som ho tam. Až potom som si uvedomil, aký bol ten sex odporný, čo všetko som mu spravil a čo som ho nechal urobiť. Zachcelo sa mi zvracať tiež. Zo seba samého. Pomyslel som si na to, akú prosbu mal Miha v očiach, keď som ho nechával samého s malým napospas rozguráženým chlapom a chcelo sa mi revať. A tak som reval. Na celý les. Miha sa so mnou prestal baviť a ja som náhle prišiel o jeho a Marliesovu spoločnosť. Ale čo iné som mal čakať?
Nanešťastie to však nebola moja jediná starosť a vlastne oproti tej druhej by som ju starosťou nazval len veľmi ťažko. A veľmi sebecky. Hej, sebecky.

Druhý problém sa vyskytol ešte tú noc. Netušil som, čo sa stalo, ani by som presne nevedel popísať, čo sa dialo. Súviselo to s nocou, presnejšie povedané, s tmou.

Tma začala byť agresívnejšia. Všimli si to všetci, že tú noc vošla hlbšie do nášho úkrytu, zaplnila takmer polovicu prvej, vchodovej jaskyne. Chlapi boli celú noc zatíchnutí a prikrývali sa dekami až cez uši. Miha strčil Marliesa pod tú deku celého a počas celej noci ho objímal. Nespal som poriadne, preto som to videl. On ignoroval, ako som sa pár krát poprechádzal po jaskyni a vchodovej chodbe, kontrolujúc, či sú v poriadku a znepokojene zdiaľky pozorujúc, že tma sa naozaj vplazila dovnútra. Pomaly a nenápadne. Možno to tak robila už dlhšie, len sme si to nevšimli. Zrazu bola tu. A s ňou nepokoj a pocit úzkosti, ktorý sme cítili, nech sme sa voči tomu bránili, ako sme chceli. Pred tvárou tmy by padol na kolená aj ten najodvážnejší hrdina sveta. Vedel som o tom svoje.

3074 slov jejooooooo

Ďakujem za volte.

ďalšiu časť pridam za 10 vote a 3 commenty to dáte verím. :D

Btw-prepáčte za chyby a za nudnu časť ^^

All the love

Adam