Ahojte tak ďalšia časť :3 dúfam že sa vám bude páčiť ♡ venujem toShakiil aBarboraChlupova  ďakujem za vašu podporu a ešteSleepwalker_O dúfam že sa vám bude páčiť.

***

,,V noci sa ľudia nemuseli báť,“ počul som, ako mrmle. Miha chytil jeho hlavu a zatisol si ju k hrudi, oboma rukami mu vchádzajúc do vlasov. Rýchlo ho pobozkal na vrch hlavy a vrhol kontrolný pohľad ku mne. Neospravedlňoval sa mi. Len ma zase raz osondoval pre prípad, že by som sa nejako zmenil. Sklopil som oči a pokúsil som sa nedať najavo, že som sa naozaj zmenil. Nepatrne. Len na chvíľu. Mal som pocit, že sa vo vnútri trasiem rovnakou dychtivosťou ako Marlies. Rýchlo som zarezal do dreva. Miha odsťahoval seba aj Marliesa z môjho výklenku v jaskyni už včera, vlastne hneď po tom, ako sa mu trocha prilepšilo. Neviem, či v tom bol nejaký skrytý význam, že nechcel spávať u mňa a neviem, v čom to bolo lepšie, že spával teraz spolu so všetkými. V istom zmysle to bolo hlúpe, ale nevyhováral som mu to. Mal svoje dôvody a tie ma nemuseli zaujímať. Ale nespával som pokojne. Odchádzal som k sebe len z nutnosti nedať najavo, že sa niečo deje a až po tom, čo všetci zaspali. Neveriť a neveriť, to bol najdôležitejší zákon na prežitie. Teraz som však neveril chlapom v otázke života nie seba, ale tých dvoch. Sedeli sme večer pri ohni. Vonku už bola dávno tma. Ja som otáľal s odchodom na svoje súkromné lôžko. Niekoľko chlapov sa v rohu jaskyne ticho dohadovalo o tom, či sa im z húb, rastúcich v lese, podarí vyrobiť alkohol. Ich prvý pokus už kvasil v rohu jaskyne. Keneth spal, prikrytý špinavou šedou dekou pri stene obďaleč. Miha sedel ani nie pol metra odo mňa, tupo hľadel do ohňa. Marlies mu spal v náručí, s tvárou pritisnutou k jeho hrudi, jednou rukou mu zvieral košeľu. Blúdil som očami po jej vzore, zdalo sa mi, že kedysi musela byť červená a kockovaná. Vybledla, zašedla a zaniesla sa špinou. Vedel som, že Miha včera pral sebe aj Marliesovi zvršky v studenej vode jazierka, Marlies mal totiž zakázané po dobu svojej polonahoty vyliezť spod deky. Ale iba voda nedokázala zázraky. A veci, čo sa prali už aspoň tisíci krát, sa ledva že nerozpadali.   

„Stále sa naňho pozeráš,“ ozval sa zrazu do praskania ohňa tichý hlas. Dvihol som oči a zistil som, že ma Miha pozoruje. Nebolo to spokojné konštatovanie, to som počul v jeho tóne hneď. Chcel som sa ohradiť, že som nepozeral na Marliesa, ale ak by som povedal, že som skúmal jeho košeľu, asi by to nevyznelo lepšie. Pokrčil som ramenami a odvetil som
 „Nevidel som dieťa od katastrofy.“
Bolo to racionálne a pochopiteľné vysvetlenie, ale ja som považoval za potrebné ešte dodať malé uistenie, ktoré som mu musel asi opakovať stále dokola
„Nemusíš sa báť, ja rozhodne nie som ten typ, čo by ho chcel zneužiť a... ani nijako mu ublížil."

Neodpovedal mi, len si ma premeral a sklopil oči k synovi. Veď čo mi mal na to povedať?
Mohol som si tárať hocičo, nemusela to byť pravda. Nebol naivný, inak by už dávno nežil. Marlies v jeho náručí ticho vydychoval a ja som napriek upozorneniu od neho nemohol odtrhnúť oči. Miha mu prstami jemne odlepil točiace sa vlnky vlasov od pootvorených úst, pomalým, opatrným pohybom ich zapravil za uško. V duchu som vydýchol nad nezvyklým obrázkom nehy. Nemyslel som si, že ešte niekedy uvidím človeka pohladiť človeka. Človeka milovať človeka. Také niečo si už nikto nemohol dovoliť.  

 „Narodil sa ešte pred tým?“ spýtal som sa pošepky, nedokážuc zastaviť svoje myšlienky. Miha dvihol hlavu a odhrnul vlasy z tváre aj sebe. Jeho tmavo hnedé pramene sa naozaj ani len nezvlnili, Marlies musel mať tie kučierky po mame. Ale dlhé ich mali obaja rovnako – asi po plecia.

Chvíľu akoby váhal nad tým, či mi odpovie a pustí sa so mnou do ďalšej konverzácie a ja som si bol tak na deväťdesiatdeväť percent istý, že ostane mlčať a znova sklopí oči. No v kontraste s tým, ako nedobytne sa tváril, mi trochu váhavo odpovedal „Narodil sa dva dni po katastrofe.“ Zmeral si ma dlhým pohľadom a pokračoval

„Keby sa to stalo počas nej, zrejme by to neprežil. Ani jeden z nás. Takto sme mali čas skryť sa.“   „Jeho matka...“ naznačil som otázku.   „Umrela rok po... No, neviem, či to bol rok. Marliemu vtedy práve začali ísť zúbky.“V duchu som položil otázku, akým spôsobom umrela, ale nedokázal som ju vysloviť. Pýtať sa na to by možno bolo príliš kruté. Ale Miha, uprene na mňa hľadiaci, akoby potreboval povedať to, ktovie či nie prvýkrát v živote. Jeho oči boli pritom tvrdé, skamenené.  

 „Umrela na chorobu. Neviem, čo to bolo. Bola veľmi slabá po Marlieho narodení, nemali sme jedlo, malý žil len z nej. Asi to bola iba otázka času, kedy ju to vyčerpá k smrti.“Videl som, ako začal prstami prechádzať Marliesovi po čele, zrejme si ale sám tie hladkavé pohyby neuvedomoval. Akoby chvíľu v duchu vravel niečo sám sebe, akoby pokračoval v tých vetách a hovoril, ako strašne to bolelo, ako to stále bolí, ako mu tá, čo dala život jeho synovi, chýba... No keď sa na mňa znova pozrel, bol to len kus ľadu, vyjadrujúceho city iba tými nepatrnými, nekontrolovateľnými pohybmi prstov.   

„Asi by si chcel vedieť, prečo som ho radšej tiež nezabil,“ povedal tupo. Prikývol som, zaujatý jeho rozprávaním tak, že som nevnímal nič iné. Doslova som na ňom visel pohľadom. Možno to bolo povzbudzujúce, že som tak oňho prejavoval záujem. Zvraštil čelo, pohliadol na dieťa vo svojich rukách a až vtedy ho prestal hladkať. Pozrel sa späť na mňa a zúfalo, ticho sa ma opýtal: „Ty by si ho dokázal zabiť?“Nedokázal, odpovedal som mu v duchu. Vravím ti to predsa stále, že by som nedokázal a divím sa, kde si ty nabral tú silu, že si mu priložil nôž na hrdlo. Nemohol som si pomôcť, čím dlhšie som to v hlave rozoberal, tým viac som musel Mihu obdivovať. Muselo v ňom byť niečo neuveriteľné, že dokázal takto žiť. Dokázal dávať svojmu synovi život s vedomím, že raz mu ho tak či tak bude musieť vziať. Bolo to ako predlžovať utrpenie a rozkoš zároveň. V niečom mi to zrazu pripomenulo sex. Aj keď to prirovnanie bolo úplne absurdné.   „Ale čo ty o tom vieš,“ pokračoval Miha tichým mrmlaním, akoby vlastne svojho spoločníka na rozhovor – teda mňa – až tak veľmi k tomu rozhovoru nepotreboval. Znova som mu len v duchu odpovedal, že ani len netuší, ako veľa o tom viem.

Ale to už sa moja vlastná myseľ zadrhla v pokračovaní a ja som len sklopil oči, pre istotu, ak by sa v nich náhodou odrazilo to, čo sa vo mne udialo. Veľmi som dúfal, že nebude pokračovať. Až som sa zľakol, keď mi napadlo, že by za tým mohol dodať: Nemôžeš vedieť, nemáš deti. Cítil som, ako mi stŕpla sánka aj ústa a naraz som sa bez výstrahy postavil.   

„Idem spať,“ povedal som. Miha na mňa dvihol hlavu, prehliadol si ma a mne sa zazdalo, že sa mu zreničky rozšírili prekvapením. Ale nemienil som analyzovať, čím som bol zrazu taký udivujúci, vlastne vôbec myslieť na to, o čom sme sa pred chvíľou rozprávali. Otočil som sa a odišiel si ľahnúť do svojho výklenku. Deti... deti proste už neexistovali. Marlies bol možno jedinou výnimkou, ktorej sa podarilo ujsť tme. Ďalší deň prešiel celkom v pokoji. Až mi to začalo byť divné, ale posledný krát som bol v priamom ohrození, keď som doniesol Mihu a Marliesa do jaskyne. Odvtedy sa všetci tvárili, že to, že sa im pod nohami motá dieťa, ktoré podľa mojich odhadov nemohlo mať viac ako sedem rokov, ich vlastne vôbec netrápi a nerozrušuje. Len sa tvárili, podotýkam. Vedel som, že ten fingovaný mier nemôže mať dlhé trvanie, nie s tými chlapmi, s ktorými som bol. Vedel som o štyroch, ktorí by Marliesovi neublížili rovnako ako ja. Tými ostatnými som si vôbec nebol istý. A už vôbec som nevedel, čo to hrá Keneth.

Bol to práve on, kto sa postaral o rozruch v jaskyni ten večer. Vonku bola tma a všetci boli samozrejme vo vnútri. Sedel som po strane, ďalej od ohňa a bezmyšlienkovite som sledoval východ. Zvykol som si robievať to, keď som práve nemal nič iné na práci. Pre istotu. V žalúdku mi škvŕkalo, ale na to som si tiež zvykol a to, že som hladný a naposledy som jedol včera, mi až takú starosť nerobilo. Mohol som si napokon za to sám, keďže som všetku nazbieranú poživeň dal Marliesovi, ktorý hlad neznášal až tak pokojne. Tentoraz to neboli huby, ale istý druh rastliny, dačo podobné púpave, ale s drsnejšími listami. Dalo sa to jesť a nedráždilo to žalúdok, čo už to obsahovalo, bolo vedľajšie. Nezasýtilo to tak ako hríby, ale trochu predsa len. Napadlo mi, že Mihu som videl jesť tuším len raz. Marlies mu podsúval zo svojho, ale on si nevzal. Chcel by som vedieť, či ten chlap vydrží bez jedla dlhšie než ja. V tom prípade by som sa mal od neho naučiť ako.

Len som otočil hlavu od tmavého východu, keď som začul, že sa vrava v jaskyni zhlasila a pozrel som smerom k ohňu. Kontrolne som našiel Mihu s malým – ležali ďalej od ostatných a Miha práve dvihol hlavu a pozrel rovnakým smerom ako ja. Pri ohni sa chlapi o niečo hádali, počul som slová, ale takto vytrhnuté z kontextu mi nedávali zmysel, to bolo len Nie a Prečo, a potom zrazu Keneth vyskočil a oproti nemu vyskočil Francis, jeden z tých podozrivejších, s ktorými som nikdy nenašiel spoločnú reč. Zvláštne bolo, že Ken si s ním doteraz vždy výborne rozumel, boli akýsi kumpáni na cestách za divnými cieľmi, na ktoré sa vyberali len oni dvaja. Bol som si takmer istý, že aj Francis už mal tú možnosť zašpásovať si s Kenom a predstava, že som to robil doňho možno bezprostredne po ňom, sa mi dosť hnusila. Našťastie som v tých chvíľach, keď som „musel“, na to nemyslel, rozkoš bola dokonalým utlmovačom mozgu.Keneth teraz do Francisa sotil a ten, zrejme už dosť vytočený z roztržky, ktorú začali po sediačky, okamžite vytiahol nôž. Chlapi v ich blízkosti sa postavili a poodišli ďalej. Tiež som sa dvihol a pomaly som sa pohol k nim. Začali sa po sebe zaháňať, vyzeralo to vážne. Keneth škrípal zubami a jeho zlato hnedé oči sa zužovali do dvoch zlovestných štrbín, sústrediacich celý pohľad na svojho súpera. Pustili sa do seba. Zamračene som sledoval, ako sa začali biť, nebezpečne sa oháňajúc nožmi. Niežeby mi to nebolo jedno, ak by jeden z nich zomrel. Raz za čas niekto umrieť proste musel. Ale predsa len...
Bol by som radšej, aby zvíťazil Ken.   „O čo tu ide?“ spýtal som sa jedného z mužov. Keneth vykríkol a chytil sa za ruku, no v okamihu ranu vrátil a Francis zaručal bolesťou. Nevšimol som si, kam ho zasiahol.   
„Fran sa začal dosť hlasno vyjadrovať o tom, že by sme mal niečo spraviť s tým deckom,“ odpovedal mi oslovený mierne vyhýbavým tónom, pretože to musel vravieť práve mne. Moje oči sa zúžili do rovnakých zlovestných štrbín ako Kenove. „Ken povedal, že s deckom sa nič robiť nebude,“ pokračoval muž rýchlo, zrejme sa obávajúc, že vybuchnem a v okamihu sa vrhnem do melúcej sa dvojice. „Fran na to, že Ken je slaboch a nedokáže sa ti postaviť. Že...“ Hodil po mne kontrolný pohľad.   
„No čo že...?“ precedil som pomedzi zuby, pozorujúc, že tí dvaja si zasadzujú ďalšie rany dýkami. Takto to mohlo skončiť smrťou ich oboch.
   „Povedal, že Ken si pred tebou kľaká len preto, lebo nemá na to, aby ťa zabil. Že je tvoj...“
Vrhol som po ňom zabíjajúcim pohľadom, tentoraz som nepotreboval, aby dokončil vetu nejakou vkusnou nadávkou nahradzujúcou môj sexuálny vzťah s Kenom. Väčšinou o tom nikto nevravel, bolo to verejné tajomstvo. Tak ako že nie sme jediní, ktorí majú podobné. Bolo mi pravdupovediac ukradnuté, čo si o tom kto myslí. Ale oni nevedeli, že Ken nie je slaboch a nerobí to preto, lebo sa ma bojí. Ak by som mu začal vážne prekážať, iste by sa o moju vraždu aspoň pokúsil. Lenže zatiaľ bolo preňho výhodné, že som žil. Ešte stále výhodnejšie ako získať Marliesa. Našťastie.

Krv mi zovrela v žilách, keď som pochopil, že sa zase raz niekto pokúsil presadiť, aby sa tomu malému ublížilo. Nepoučili sa teda zo smrti toho prvého, bezmenného? Asi nebola dostatočne ukážková, pravda, veľmi som si nedal záležať na prevedení a rýchly skon takmer bez krvi odstrašujúci nebol. Pochopil som, že tú chybu treba napraviť.Priskočil som k dvom bijúcim sa mužom a využil som okamih prekvapenia. Kenetha som odšmaril stranou, Francisovi som vrazil päsťou do tváre. Nie raz. Udieral som ho znova a znova, až kým nebol na kolenách a jeho tvár nebola zaliata krvou. Krv bola odstrašujúca. Ale krv mal na rukách každý z nich, takže dobiť ho na smrť určite až také výstražné nebolo. Zdrapil som ho za košeľu a vydvihol na nohy.   „Ken!“ povedal som za seba. Keneth priskočil ku mne, utierajúc si krv spod nosa. „Vyzleč ho!“ prikázal som. Nezaváhal ani na sekundu. Ani na zlomok sekundy. Len sa temne uškrnul, keď s mojou pomocou strhal z brániaceho sa muža šaty a pridal mu ešte pár rán, aby sa brániť prestal. Chlapi za nami sa priblížili, stojac v polkruhu, mlčky sledujúc večerné predstavenie.   „Teraz choď,“ povedal som nahému mužovi. Jeho oči sa rozšírili údesom, keď som ukázal k východu. Keneth doňho strčil. Chlapi sa ešte viac priblížili. Cúvol pred zástupom o krok a roztriasol sa. Ken ho znova popchol. Ale vedel rovnako ako ja, že muž nepôjde sám. Schmatol ho preto za rameno a začal strkať k východu. Šiel som za ním. Šli za mnou všetci, ako pohrebný sprievod. Pochopili, čo chcem spraviť, skôr, ako sme prešli chodbou a vsotili muža do veľkej vstupnej jaskyne.   „Choď,“ povedal som znova a moje slová zneli ako krutosť, vykrikujúca ľadovou radosťou. „Len choď, späť sa už nemôžeš vrátiť.“Jeho oči hasli, akoby umieral skôr než sa to stalo naozaj, fyzicky. Vedel, že nemá na výber. Stáli sme proti nemu všetci. Všetci stáli za mnou. Ak by sa ešte pokúšal brániť, čakala by ho aj tak len smrť. Ken sa ticho zasmial a Francis sa otočil. Vykročil do tmy. Do čierno černej tmy, z ktorej nebolo návratu. Chlapi sa vrhli hneď na jeho šaty...

Tak už je to štvrtá časť :3 dúfam že páčila.

Ďakujem a prepáčte za chyby.

All the love

Btw.ja nejdem pred MEKáč

Adam.