Meno Marlies sa mi neuveriteľne páčilo. Nepýtal som sa, aký má pôvod, vlastne teraz už bolo úplne jedno, aký má pôvod, keďže národy zanikli a hŕstka ľudí, ktorí prežili, sa nenazývala nijak. Aj keby som sa spýtal, zrejme by mi to jeho otec nepovedal, pretože sa so mnou nerozprával. Ja som sa vlastne nerozprával s ním, dalo by sa povedať, že je to akosi vzájomné, nemali sme sa o čom baviť. Netúžil som baviť sa s ním, naopak, bavilo ma pozorovať ho. Jeho a Marliesa samozrejme. Po tak dlhej dobe, kedy som mal možnosť civieť stále len na rovnakú scenériu krajiny, rovnaké tváre a rovnaké udalosti, boli oni dvaja osviežujúcou zmenou.Mohlo byť niečo okolo poludnia. Čas sme nemerali, nemali sme podľa čoho, orientovali sme sa len podľa intenzity svetla. Hmlovina nad nami sa teraz zdala byť skoro priesvitná, takmer sa vám zdalo, že vidíte slnečné lúče, keď ste sa do nej zadívali. Ale hľadieť tam hore nebolo ako hľadievať na oblaky. Mohli ste dostať závrat. Dokonca otras mozgu. Videl som človeka, ktorý z toho umrel.Muž sedel neďaleko jaskyne, vedľa väčšieho kameňa, opieral sa oň chrbtom. Nemohol ešte poriadne chodiť, za uplynulé tri dni sa jeho rana síce zacelila, ale stále možno nie dostatočne a zrejme bolela. Neviem, nevidel som ju odkedy som ho ten prvý deň umyl pri jazierku. Nesnažil som sa ju vidieť, prečo by som mal. Vedel som, že teraz vyšiel von len kvôli chlapcovi, ten malý totiž nevedel vo vnútri už obsedieť a on nechcel, aby lietal chlapom rovno pod nosom, hrajúc sa na malé lietadielko. Keby teda vedel, čo to lietadlo je...

Ale niekto ho musel naučiť lietať s roztiahnutými rukami po okolí a vydávať svišťavé zvuky. Zadíval som sa na tmavovlasého muža. Ešte stále bolo pre mňa udivujúce to, že má dieťa. Že na seba zobral tak ťažkú úlohu, veď sa každý deň musel do špiku kostí báť o jeho život. Že na seba vzal tak ťažkú váhu svedomia, veď to dieťa v tomto svete nič nečakalo...

Sedel som neďaleko nich a dýkou opracovával kúsok dreva. Dovolil som si mať dlhú chvíľu a nič nerobiť, hoci to neznamenalo, že som nebol ostražitý a ako pes jedným uchom nepočúval, čo sa deje v okolí. Hľadel som na svoju prácu, ale podchvíľou som dvíhal zrak a pozeral som sa striedavo na Marliesa a jeho otca. Malý behal okolo nás, stratený vo svojej súkromnej hre. Vedel som si predstaviť, že sa takto hráva odmalička, len sám so sebou. Znova mi prišlo neskutočne smutné, že sa bude hrávať sám so sebou už navždy. Že bude žiť sám, tak ako každý z nás. Uvedomoval si, na čo ho odsúdil, keď ho nechával žiť?
Muž si všimol, že naňho hľadím, možno si to teda všimol už dávnejšie, ale asi ho to práve dožralo, lebo na mňa priamo pozrel a nevrlo zavrčal:
„Čo je?“Nemienil som začínať žiaden rozhovor, páčilo sa mi len o nich uvažovať, ale keď už začal, dajako sa v mojej mysli tiež prepol režim vnútorného monológu na otvorený dialóg a ja som sa spýtal:   „Ako sa voláš?“ Podľa jeho nevraživého pohľadu bolo jeho meno to posledné, čo by ma malo zaujímať. Ja som ani nečakal, že mi ho povie, ale pobavilo ma, aký je ku mne hnusný. Mal by sa správať trochu... no nie, priateľskejšie nie, to by som chcel veľa, ale aspoň vľúdnejšie, veď som ho v podstate zachránil. Odvrátil odo mňa pohľad s mĺkvou odmietavosťou, no vtedy okolo mňa preletel Marlies s roztiahnutými rukami a vykríkol:   „Volá sa Miha!“A už letel preč. Jeho otec sa prudko v sede narovnal a hneď potom skrivil obočie, ako ho zrejme tým pohybom zabolela rana na boku. Ticho som sa uchechtol a odhodil som si opakom ruky vlasy z tváre. Pozrel som sa po ňom, on po mne fľochol pohľadom.  

 „Rozhodol si sa ostať, Miha?“ spýtal som sa, aby teda reč nestála, keď už sa rozbehla. Nožom som odštiepil malý kus dreva a začal som rez jemne obrusovať.   
„Nemám práve moc na výber,“ odvrkol. „To je pravda, nemáš,“ odobril som jeho výrok a pokýval som hlavou.
„V tvojom stave by si malého neubránil, ak by vás napadli.“ Nepriateľsky si ma zmeral, ale ja som dobre vedel, že len vyslovujem jeho myšlienky. „Takto je okolo vás skupina, ktorá vás ochráni.“   
„Alebo nás môže upiecť nad ohníkom, ak sa jej zachce,“ doplnil ma sarkasticky.  
 „Čierny humor?“ uškrnul som sa.Marlies znova spravil nájazd ku mne a tentoraz pristál. Čupol si rovno predo mňa a dvihol ku mne oči. Žiarili mu radosťou. Akoby sa vážne tešil z toho, že má spoločnosť. A to, že sa so mnou začal rozprávať jeho otec, bolo zrejme preňho znamením, že smie aj on. Nesmelo si ma zmeral pohľadom a vyhŕkol: „Prečo máš biele vlasy?“   „Marlies!“ zahriakol ho Miha okamžite. „Povedal som ti, že sa nemáš s nikým z nich rozprávať!“   
„Nikomu veriť a nikdy s nikým odchádzať preč,“ doplnil som ho, hľadiac chlapcovi do očí a mysliac to úplne vážne. Odul pery, červenkasté a sladko plné a rýchlo sa postavil. Roztiahol ruky a začal nové kolečko letu okolo nás. Miha sa na mňa zamračene pozrel a ja som si všimol, ako si nebadane prehliadol moje vlasy. Hej, keď už na to jeho syn upozornil...

Naozaj nebolo práve zvyčajné, aby ľudia v mojom veku mávali úplne biele, dokonalo biele vlasy. Ľahostajne som si zapravil vypadávajúci prameň dozadu k ostatným, zviazaným šnúrkou z kohosi topánok a dal som sa znova pidlikať drevo.

Meno Miha sa mi páčilo rovnako ako meno Marlies. Ak by som si dovolil, škriepil by som sa sám so sebou o to, ktoré sa mi páči viac. Miha a Marlies, Miha s Marliesom...
Akoby aj tie mená patrili k sebe a tvorili nerozlučnú dvojicu.   „Odídeme, len čo budem v poriadku,“ povedal muž, sediaci obďaleč a ja som k nemu znova pozrel. Díval sa pred seba, trochu vyššie, akoby tam niečo medzi stromami bolo. Všimol som si, že stále striehne na to, kde je jeho syn, ale videl som aj, že to robí automaticky, úplne naučene. A tým, ako má natrénované dávať na svoje dieťa pozor, dokáže to odsúvať do podvedomia a vedome sa venovať niečomu inému. Prestal som stružlikať drevo úplne mimovoľne a ostal som sa naňho dívať, overujúc si svoje zistenie. Naozaj. Jeho telo bolo stále v strehu a napäté, neuvoľňovalo sa – znak toho, že nie je v pokoji a neoddychuje. Jeho uši zrejme zachytávali Marliesove pišťanie. Ale jeho oči sledovali niečo úplne iné.   „Môžte odísť, kedykoľvek chcete,“ odpovedal som mu. „Ja vám v tom nebránim.“Pravda bola taká, že by som asi cítil istý druh bolesti, keby Marlies, posledné dieťa sveta, odišiel. Ale vedel som, že sa tak raz stane, takže som to nerozoberal, bol to proste fakt. Ak bol Miha dostatočne múdry, musel to urobiť. Naozaj teraz nemal na výber a ostal s nami preto, lebo s nami mal väčšiu nádej na prežitie ako bez nás. Náš úkryt pred tmou bol fakt skvelý. V okolí sa stále dalo nájsť dačo k jedlu. Nikto ich zatiaľ neohrozoval. Ale to sa mohlo zmeniť, všetko sa mohlo zmeniť zo sekundy na sekundu. Konečná verzia jeho a Marliesovho prežitia nemohla rátať so spoliehaním sa na cudzích mužov. Práve naopak, ak mali prežiť, musel ich neustále podozrievať.

Podozrieval aj mňa, to bolo jasné, ale mňa moc nezaujímalo z čoho. Keď sa na mňa pozrel, bolo mu podozrivé iste aj to, že naňho znova hľadím. Pozreli sme si do očí. Mal ich naozaj navlas rovnaké ako Marlies, nespochybnil by som, že je to jeho dieťa. Priezračné zvláštne modrou šedou. Ako striebristá vodná hladina.   „Ako sa voláš ty?“ spýtal sa ma zrazu, zadumane, tichšie. Neodpovedal som mu, ale krátko na to vedľa neho pristál Marlies a keďže popri lietaní nás celkom očividne neustále pozoroval a počúval, hneď vyhŕkol: „Áno, ako sa voláš, bielovlasý muž?“
Pousmial som sa nad tou bezprostrednou zvedavosťou, ale pozrel som sa do očí Mihovi, nie Marliesovi, keď som odpovedal: „Neith.“   
„Poznám strašne veľa mien, ale Neith nie,“ odpovedal mi Marlies okamžite, obviňujúcim tónom, akoby som si z neho robil srandu. „Ocko ma učil všetky mená. Neith nie je meno.“   

„Je to meno,“ vpadol mu do toho Miha a ja som si všimol, že sa kútik jeho úst dvihol. Úsmev?
Zaujato som sa ostal znova pozerať len naňho. Ešte som ho nevidel usmievať sa. Pravda, nemal zatiaľ veľa dôvodov na úsmevy.   „Neučil si ma ho!“ oboril sa naňho Marlies pobúrene.   „Nenapadlo mi,“ pokúsil sa Miha obrániť a aj druhý kútik úst sa mu vydvihol, keď sa Marlies naňho vrhol a buchol ho päsťou do ramena. Znova od neho odskočil a zošpúlil pery.   

„Koľko máš rokov?“ spýtal sa ma s výrazom prísneho vyšetrovateľa. Ale jeho oči dychtili, dychtili po každej informácii. Videl som, že sa skoro chveje rozrušením z toho, že sa so mnou rozpráva. Že ho jeho otec nezastavuje. Že sa naozaj rozpráva s niekým iným ako s ním...  

 „Neviem,“ odvetil som popravde, s úsmevom.   
„Ja tiež nie,“ vyhŕkol a zaťal päste.
„Ocko hovorí, že to je jedno a nemám sa preto trápiť, lebo roky sa merali len predtým.“   
„Ocko má úplnú pravdu,“ uznal som.  
 „Predtým bolo vraj všetko úplne inak, vraj bola aj zima. Taká ako keď sa musím kúpať v studenej vode.“   
„To bola, áno,“ prikývol som, vidiac ako ten malý dychtí po potvrdení svojich slov. Akoby mal istú pochybnosť o faktoch, ktoré poznal len od jedinej osoby, ktoré boli preňho len rozprávkou na dobrú noc.   
 „A predtým sa vraj žilo v domoch. Videli sme domy po ceste. A ľudia nemuseli stále chodiť, ostávali na jednom mieste a nemuseli sa sťahovať. A vraj v noci...“   
„To by stačilo, Marlie,“ zasiahol do jeho rýchlej reči Miha. Vľúdne. Odtrhol som oči od dieťaťa a zase len raz pozrel na muža.
Vľúdne?
Doteraz Marliesa len zahriakoval, až som nadobudol dojem, že je naňho prehnane prísny. Samozrejme potrebne prísny. Teraz k nemu len natiahol ruku a Marlies si mu poslušne sadol do lona.

Hm..tak ďalšia časť ma totiž len 1652 slov, ale dúfam že sa vám páči ♡♥ ďalšiu časť pridám keď tu budu aspoň 13 vote a 7 commentarov ^^ chcem vám poďakovať volte hlavné od Bašky, Samkovy a Paulinke♥ ďakujem.

Adam