Ahoojte tak ďalší diel :3 dúfam že sa vám bude páčiť.

A venujem Sleepwalker_O pretože teba ľúbim.  A páči sa ti moj nový príbeh tak ako tie ostatne ♡

***

Do zotmenia chýbalo ešte pár hodín. Skúmavo som hľadel k oblohe, zastretej šedou súvislou vrstvou, ktorá nebola oblakmi, nebola hmlou a len málokedy sa trhala. Bola hustá. Vlnila sa poryvmi vetra, ale úplne inak, než ako sa hýbe vzduch. Vlnila sa ako závoje. Ako miliardy dlhých hustých pavučín, posplietaných nad svetom.

Slnko, ktoré tam niekde nad nimi udivujúco stále existovalo, prepúšťalo na zem filtrované zašednuté svetlo. Tepla pomenej. To sa zachytávalo niekde v tej šedej sieti, natiahnutej nad nami. Možno z neho žila, ako obrovská huba, nasávajúca teplo. Nasakujúca vodu. Vždy keď pršalo, dážď bol teplý.Podľa svetlosti hýbucich sa šedých závojov v diaľke nado mnou som usúdil, že mám dosť času na to, aby som sa ešte nemusel vracať do úkrytu. Niežeby sa mi chcelo chodiť lesom a skrývať sa za každým druhým stromom, načúvať a byť stále v ostražitosti. Ale bol som hladný. Potreboval som nájsť potravu a potreboval som ju nájsť iba pre seba. Nebolo práve bezpečné vzďaľovať sa od skupiny, ktorá tiahla niekde neďaleko za rovnakým cieľom. Ale ja som sa naozaj nemohol o stravu deliť tak, ako to kázal nepísaný a v podstate nikým nedodržiavaný zákon svorky .

Musel som nasýtiť predovšetkým seba. Musel som prežiť hlavne ja sám.Sklonil som sa k zemi a jedným kolenom som si kľakol do lístia. Bolo čerstvo opadané, takmer ešte zelené. Na stromoch nado mnou ale už znova pučali nové listy, v kolobehu, ktorý nedával zmysel. Stále som načúval a kútikom oka sledoval svoje okolie, keď som začal prstami rozhŕňať lístie a hrabať hlbšie pod neho. O chvíľu som narazil na malé huby, šedé a vydávajúce nezameniteľný pach, podľa ktorých som ich našiel. Rýchlo som si ich dával do úst hneď po odtrhnutí. Nebolo mi treba ich variť, môj žalúdok si dávno zvykol na surovú stravu, naučil sa tráviť nestráviteľnú poživeň. Nechal som ich len zopár, strčil som si ich do vrecka bundy z hrubej drsnej látky. Na neskôr, keď sa znova ozve hlad. Alebo ak budem potrebovať niekoho upokojiť. Presvedčiť ďalšieho z tých chlapov, že sa naozaj dokážeme živiť tým, čo umierajúca príroda ešte z posledných síl produkuje a nemusíme sa navzájom zabíjať... aby sme mali čo jesť...Pošúchal som si bradu a odvrátil svoje myšlienky od podobných tém. Bohužiaľ však nie nadlho. Ani nie o pol hodinu sa v počuteľnej diaľke rozľahol krik. Volanie a pokrikovanie mojich chlapov, aj keďsvojimi som ich nazýval len ironicky. Bola to banda mužov s rovnakým osudom ako ja, s rovnakým cieľom ako ja.
Prežiť.

Na ničom inom nám nezáležalo. I keď sme každý mali trochu odlišný názor na to,ako prežiť.Napäl som sluch a rozbehol som sa smerom, odkiaľ pokrik doliehal. Už zdiaľky som vedel, že zrejme našli, objavili, ukoristili niečo výnimočné, inak by nerobili taký neopatrný hurhaj. Ich hlasy sa rozliehali do diaľky. Mohol ich počuť ktokoľvek a mohlo ich počuť čokoľvek. Neboli príliš vzdialení odo mňa – presne ako som predpokladal.

Utekal som, ticho a mrštne sa vyhýbajúc stromom, nedošľapujúc ani v behu na päty, aby ma bolo čo najmenej počuť. Videl som pomedzi ešte stále pomerne holé stromy skupinu, rýchlo sa zbiehajúcu k jednému miestu. Bolo ich desať a nepoznal som ich dobre všetkých. Najdlhšie bol so mnou Keneth, už cez rok. Najkratšie chlapík, ktorého meno som si ešte ani nestihol zapamätať, ten len pár dní. Videl som, že práve Keneth je vodcom rozbúrenej skupiny, ako nakoniec vždy, keď som s nimi nebol ja. Bol z nich najagresívnejší. V dnešnej dobe veľmi užitočná povahová vlastnosť.Stáli v kruhu uprostred stromov a keď som dobehol dostatočne blízko, aby som videl detaily, všimol som si, že Keneth sa s niekým bije. Nič by na tom nebolo neobvyklé, dokonca ani zablysnutie dýky, keby sa bil s niekým známym. Ale on sa pasoval s neznámym. A ten neznámy sa bil ako lev.Chvíľu som stál za chrbtami v kruhu stojacich chlapov a mlčky, nikým nespozorovaný, som sledoval boj. Väčšinou som podobné veci vidieť nemusel a obchádzal som ich, ako sa len dalo. Kenethom som si nikdy nebol istý, čo sa týkalo jeho morálky bez akýchkoľvek zábran, a nedal by som ruku do ohňa za to, že ešte nikdy neokúsil ľudské mäso.

Nepotreboval som to vedieť a nechcel som to vedieť. Dôležité mi bolo len vedomie, že na mňa by si nikdy nedovolil a v prípade potreby by ma možno ochránil. Možno. Ale ja som raz zachránil život jemu a hoci niečo také v podstate nič znamenať nemuselo, Keneth mi bol doteraz verný.Inokedy by som sa odvrátil a nechal neznámeho napospas jeho osudu, vlastne som tak mienil urobiť aj teraz, avšak niečo ma stále držalo na mieste. Nechcel som, aby si chlapi všimli, že stojím za nimi a ešte ma do toho nebodaj zatiahli. Ale váhal som v odchode. Pretože ten boj bol fascinujúci. A nebol taký kvôli Kenethovi a jeho agresii, ktorá strácala ľudskú podobu. Bol takým kvôli tomu druhému, ktorý sa bil so zúrivosťou a odhodlanosťou, akú som nevidel u nikoho už veľmi dlho. Ani ľudia, ktorí sa bili o svoj život, nemali vo svojich pohyboch toľko zúfalej sily a toľko šialenej vôle prebiť súpera. Ešte som doteraz nikdy nevidel, aby sa niekto bil za svoj život s takou urputnosťou. S takou silou a zároveň s takým strachom...

Zazdalo sa mi, že som zbadal v očiach toho muža slzy, keď som na krátky okamih zahliadol jeho tvár. A neboli to slzy zbabelosti, s ktorou by sa niekto bál utrpenia, nasledujúceho po prehre. Nevedel som to pomenovať, ale nevidel som podobnú emóciu u nikoho... dávno...Kenetha porazil málokto, no cudzinec ho zrazu s výkrikom zvalil na zem na chrbát a prudko mu zaprel čepeľ svojho noža o krk.

Keneth znehybnel, muž dvihol tvár a s divým výrazom vykríkol na vzdialenejších chlapov:   
„Pustite ho! Pustite ho, lebo ho zabijem!“Počul som, ako sa oslovení muži zachechtali a jeden z nich si odpľul. 

  „Pokojne ho zabi, toto nám ho nahradí...“Videl som, ako sa oči muža, kľačiaceho Kenethovi na hrudi a vtláčajúceho ho do zeme, rozšírili ešte väčším strachom. Stisol pery tak silno, až mu z nich ostala len biela napätá čiara na špinavej tvári a ja som videl, ako urputne v mysli hľadá riešenie. Ale na čo? Prešiel som ticho poza chlapov, aby som videl, koho držia v zajatí a za koho by pokojne obetovali Kenov život. Nazrel som ponad ich chrbty. Takmer sa mi podlomili nohy.Ten nový, ktorého meno som si ešte stále nezapamätal, držal pred sebou dieťa.Dieťa.Dieťa...Neveriaco som si to opakoval v mysli, ktorá zastala vo vytržení a odmietala sa pohnúť od toho zistenia, šokovane ho vrážajúc znova a znova do môjho vedomia.
Dieťa.
Nevidel som dieťa, odkedy...
Dlho...
tak neskutočne dlho...
A to dieťa sa mykalo a pokúšalo sa vymaniť z hrubých silných rúk, zvierajúcich ho príliš surovo, zapchávajúcich mu dlaňou ústa. Až teraz som začul, ako ticho skučí a ako by vrešťalo, keby mohlo. Jeho veľké oči boli zaliate slzami a tie stekali po bledých ušmudlaných lícach, stekali aj po ruke, zapchávajúcej mu ústa. Bol to chlapec, siahajúci mužovi akurát po pás, špinavý malý chlapec, šalejúci strachom o svoj život a život toho muža, ktorý zaňho bojoval.Tak to preto...Preto sa bil tak bezhlavo a zúrivo, nebojoval o seba. Bojoval o dieťa...A o to bojovali aj okolostojaci chlapi.

Za toho malého chlapca bol očividne každý z nich pripravený povraždiť svojich druhov. Vedeli už v tej chvíli, načo ho vlastne chcú? Alebo ho proste len chceli, pretože to bolo malé, malo to obrovské vyplašené oči a bolo to... krásne...

Zistil som, že som ich odstrčil spred seba a predral si cestu k tomu, čo držal chlapca, až keď som zastal pred ním. Obklopilo ma ticho a všetci akosi znervózneli, napäté ticho, ktoré neveštilo nič dobré. Vedel som, že budú ochotní vrhnúť sa na mňa a zabiť aj mňa. Ale nemienil som im dať príležitosť, aby si uvedomili, že sú to schopní spraviť. V prvotnom okamihu prekvapenia z môjho náhleho zjavenia som mal nad nimi nadvládu, ktorú som mal vždy.   

„Pusti ho!“ prikázal som chladne, pokojne, napriek tomu, ako sa vo mne všetko triaslo. Nováčik hneď spustil ruky z chlapca a ustúpil o krok ďalej. Dieťa sa ani nezapotácalo, okamžite vyrazilo, obletelo ma ako blesk a v tej istej chvíli som počul, ako sa rovnako rýchlo dvihol muž za mnou. Zvrtol som sa, aby som videl, ako mu chlapec vletel do náručia a on začal prudko cúvať. Lenže chvíľa, kedy som chlapov prekvapil svojou prítomnosťou, pominula a oni si uvedomili, čo sa deje. Keneth sa dvihol zo zeme. Ostatní uzavreli kruh a zabránili tak mužovi s dieťaťom uniknúť. Ja som znova chvíľu len ohromene hľadel na to, ako neskutočne rýchlo muž, bojujúci za dieťa, zareagoval, zvrtol chlapca tvárou ku nám a priložil mu dýku na krk. Obdivoval som jeho šialené odhodlanie. Chápal som jeho šialený strach. Vedel som, že ak teraz niektorý z chlapov vôkol nás spraví prudký pohyb, vrhne sa k nemu, neuvážene sa pokúsi znova mu dieťa vytrhnúť, ten muž chlapcovi podreže hrdlo. Radšej ho sám zabije, ako by ho mal vydať do rúk iným. Radšej ho zabije, než aby dovolil, aby sa mu stalo niečo horšie.   „Nič sa ti nestane,“ prehovoril som skôr, ako som si uvedomil, že mám v hlave slová. Mužov pohľad sa zastavil na mne a zablysol nenávisťou. Vedel som, že mi neverí, že mi neuverí, nech by som spravil čokoľvek. Choval by som sa na jeho mieste rovnako. Rovnako by som prudko vydychoval a snažil sa ovládnuť svoje telo, aby sa netriaslo, aby poslúchalo. Svoje ruky, aby dokázali urobiť ten ťah, posledný ťah milosrdenstva, ktorý musel uštedriť dieťaťu vo svojich rukách. Svoj hlas, aby nevyl bolesťou.   „Nič sa vám nestane,“ zopakoval som a vedome som sa ovládal rovnako, ako sa musel on. Chvel som sa v duchu už len pohľadom na malý zázrak v jeho rukách. Deti v našom svete nežili už veľmi dlho. V umierajúcom svete nebol dôvod na zrod nového života. Neveril som, že ešte niekedy nejaké uvidím, stretnem, dotknem sa... detských sĺz...Chlapča sa triaslo za nás oboch a prejavovalo svoj strach tichými vzlykmi. Muž tekal očami po mne a po stranách, po chlapoch, ale jeho ruka stále pevne držala dýku na chlapcovom hrdle.   
„Nechajte ich prejsť!“ prikázal som, ani to neznelo nahlas, ale môj hlas bol oceľovo pevnya  autoritatívny rezonujúcou mocou. Používal som ten tón málokedy. Ale väčšina z nich vedela na základe mnohých skúseností, že po takto vyslovených slovách by už žiadne nenasledovali. Že potom by som už len zabíjal. Chlapi za mužovým chrbtom zaváhali, ale rozostúpili sa. Počul ich kroky a letmo sa obzrel, len tak, aby zistil, že sa to naozaj deje, a potom znova pohliadol na mňa. Kútikom očí sledoval svoje okolie. Pozornosť sústredil na moju postavu. A pritom začal nenápadne cúvať. Krok, dva, tri, ťahal dieťa so sebou, nespúšťajúc zo mňa a zo svojho okolia pohľad, akoby potreboval všetko zhypnotizovať a uspať k nehybnosti. Trvalo to pár veľmi rýchlych okamihov. Pár ohurujúcich okamihov, v ktorých som sformuloval v hlave slová a chcel ich vysloviť. Ale nestihol som. Muž sa zrazu zvrtol tak rýchlo, že som takmer nepostrehol jeho pohyb a držiac malého chlapca za ruku sa rozbehol preč. Pocítil som nutkanie vykríknuť tých pár viet, čo som mal v sebe nahlas. Otvoril som ústa a znova som ich zavrel. Keneth sa prudko vrhol za nimi, no len čo dosiahol moju úroveň, padol na zem, podkopol som mu nohy. Roztiahol sa do lístia a niekto sa zarehotal. Pozeral som sa za unikajúcou dvojicou. Bežali veľmi rýchlo. Veď im šlo o život. Chlapec sa v letku takmer nedotýkal zeme. Muž za ním zaostával o pol kroka a kým mi zmizli z dohľadu medzi stromami, stihol som si všimnúť, že zvláštne nepravidelne dopadá na ľavú nohu. Keneth sa postavil a druhýkrát sa pokúsil za nimi rozbehnúť. Zvrtol som sa a prudko mu vrazil do tváre. Znova sa zosunul na zem a chytil sa za nos, z ktorého sa mu pustila krv.

***
Hm...tak ako sa vám páči 1988 slov xD :3 ^^ ďakujem za volte.

A prepáčte za chyby ^^

Adam