„Miláááčik!"

„Nie, nie, prosím, už dosť," zaúpela som, keď mi nožom prešiel po krku. Cítila som, ako sa jeho chladný okraj len zľahka dotýkal mojej odhalenej kože. Bála som sa. Nechcela som kričať za žiadnu cenu, nechcela som ho zbytočne provokovať, len som šepkala z posledných síl. Snažila som sa naťahovať ruky, ale laná sa mi zarezávali až príliš hlboko. Príliš to bolelo, príliš to škrtilo, všetkého bolo príliš. A on sa iba usmieval. Chcela som zatvoriť oči, ale jeho hlas mi to nedovolil.

„Povedal som, aby si sa na mňa dívala!" Zvýšil intenzitu, aby som sa neopovážila urobiť ináč. „Máš také krásne oči, chcem sa do nich pozerať. Neustále."

„Nie, nie,..." prosila som naďalej. Čo iné mi ostávalo? Bola mi zima, taká obrovská zima. Kedy to skončí? Kedy už so mnou skoncuje? Tak ako s ostatnými, pomyslela som si.

Nevnímala som čas, nič som nevedela. Potichu som trpela, nechcela som, aby na mne vyskúšal čo i len o jednu zvrátenú vec naviac. Už som ďalej nevládala. Moje telo ten boj prehrávalo, aj keď som bojovala zo všetkých síl. Zubami nechtami som sa snažila, chcela som vydržať, chcela som prežiť, ale jeho besnenie bolo na mňa už priveľa. Pomaly som zaklipkala očami, až som ich nechala zatvorené. V duchu som sa modlila, aby ma niekto niekedy vôbec našiel a moji rodičia mi mohli vystrojiť pohreb, ako sa patrí. Koľko žien tu bolo predo mnou? Netušila som, čo s nimi urobil ani len to, čo sa chystal urobiť so mnou.

„Kurva! Si rovnaká ako všetky!" kričal a popritom šermoval s nožom v ruke. Počula som ten odporný zvuk, keď ním svišťal ponad moju tvár. „A ja som do teba vkladal všetky svoje nádeje! Si nič, si špina! Si len ďalšia v poradí!"

Zatajila som dych a poslednýkrát sa pomodlila. Posledné slzy si našli cestu von, aj keď som mu nechcela ukázať svoju slabosť, ale teraz sa ináč nedalo. Teraz som to už vedela. Jednoducho som to cítila.

„Pozri sa na mňa, ty špina!"

Lenže ja som už oči neotvorila.
Odrazu mi v hrudi vybuchla obrovská bolesť, taká, akú som doteraz ešte necítila. Zakričala som tak nahlas, až som mala pocit, že explodujem. Ešte stále som kričala, keď sa bolesť začala šíriť stále nižšie a nižšie. Teplo zaplavilo moje telo, ale akosi prirýchlo odchádzalo. Túžila som to zastaviť, a tak som trhala rukami, nohami, celým telom. Ale potom som jednoducho prestala. V ušiach sa mi ozýval jeho šialený smiech. Chvíľu som si predstavovala, že tu poskakuje šibnutý klaun a zabáva sa pri pohľade na moje obnažené telo, na moje zakrvácané telo. Jeho otrasný smiech sa niesol miestnosťou, vyplňoval tmavé steny pokryté jeho bláznivými odkazmi. Pred očami sa mi mihali stovky krvavých stôp,... jeho podpisov.

Keď mi ochabli ruky, nohy som si takmer necítila. Vlastne som už necítila skoro nič. Iba slzy na mojej tvári a sliny pomaly schnúce okolo úst, keď som prskala ako o život. Nechcela som to vzdať, ale viac som už nevládala. Toto je môj koniec.

Do uší mi doľahol jeho tak odrazu tichý hlas, akoby mi to iba šepkal. Už nezvyšoval hlas, to už nepotreboval. Práve so mnou skončil. „Bola si taká nádherná." To bolo to posledné, čo som počula predtým, než niekto vykopol dvere a ja som sa poddala temnote. Prijala ma do svojich vše objímajúcich ramien ako stará dobrá priateľka. Sľúbila mi pokoj, po ktorom som tak túžila. Už nebola bolesť, žiaden strach, krv, pot, slzy, či prosby. Už nebolo nič.

Ja som bola nič.