„Koľko som ťa prosila, aby si prestala s tým hlúpym snívaním, ale ty nie! Stále máš hlavu v oblakoch a robota nám tu stojí!” 

„Ale mama… Ja… vážne som sa snažila prísť na čas, lenže…” 

„Žiadne výhovorky Rosamund, už mám toho dosť! Nemysli si, že mám nervy zo železa.” 

Krik Rosamundinej mamy sa ozýval po celom dome a drásal uši nie len samotnej Rosamund, ale i jej poslušnejšej sestre Clare. Tá celý čas súcitne klopila pohľad na naškrobenú látku šiat, ktoré sa snažila statočne pozošívať k úplnej spokojnosti svojej majiteľky. Obe dcéry totiž dosiahli vek dospelosti, a preto museli finančne prispievať do spoločnej domácnosti. Clara pracovala ako šička. A jej zákazníkmi neboli nik iný, než okolitý susedia - tí bohatší, ale i chudobnejší.

Rosamund sa zase ušla práca chyžnej v miestnom hostinci. Práca to bola neľahká a mnohokrát nepohodlná, za to si však dokázala zarobiť viac než jej sestra. Problém bol v tom, že ona si narozdiel od svojej sestry Clary, občas dovolila kúpiť nejakú tú maličkosť. Drobnosť v podobe štetcov, farieb či maliarskeho plátna, čo jej matka považovala za hanebné plytvanie. 

„Sľubujem, že…” 

„Stále len sľubuješ, lenže zo sľubov nevyžijeme, dieťa!” 

Rosamund chcela niečo namietať, no skôr ako stihla otvoriť ústa, jej matka schytila všetky štetce, ktoré sa jej sušili pri piecke a bez milosti ich hodila do ohňa. Ten niekoľkokrát hlasno zapraskal, rovnako ako Rosamundino srdce pri pohľade na tú krutosť. 

„Mama, čo ste to urobili?” spýtala sa neveriacky. 

Plátené tašky s nákupom jej vypadli z rúk, no ona si toho ani len nevšimla. Nechala nech sa cibule i zemiaky kotúľajú po dlažbe. Jediné, čo ju zaujímalo, boli štetce. Presne tie, ktoré boli už nenávratne preč. Darmo hľadela do rozžeraveného ohňa. Nedali sa zachrániť. 

„Prečo mama, prečo ste mi nikdy nerozumeli?” 

Zdvihla pohľad zo zeme a nasmerovala ho priamo do mračiacej sa tváre svojej matky. Myslela si, že v nej uvidí okrem únavy a ustarostenosti aspoň štipku ľútosti, no tá sa hľadala naozaj ťažko. Hnev sa v nej hromadil a jej sa chcelo kričať. Pravdepodobne by tým nedosiahla nič, no aspoň by zo seba dostala tú pachuť vzbury. To si však nemohla dovoliť. 

Ale v tej chvíli sa definitívne rozhodla. Urobí to! Ak nechce, aby v nej zabili ten starostlivo pestovaný plameň nádeje v splnenie si snov, nemá na výber. 

Rozhodne sa postavila, vyčítavo pozrela do očí svojej matky a bez toho, aby čakala na odpoveď, ktorá beztak neprichádzala, sa ponáhľala do svojej izby. Prudko za sebou zavrela dvere a ihneď sa vrhla na plechovú krabicu skrytú v rohu skrine. Taktiež vytiahla kufor spod postele a bezokolkov ho hodila na tvrdú matrac. Sotva ho stihla otvoriť a začať do neho hádzať niekoľko šiat zo skrine, dvere sa opatrne otvorili a vošla jej sestra Clara. 

„Rosamund, čo to robíš?” ozvala sa nežným starostlivým hlasom. 

Nebola prvýkrát svedkom podobného incidentu. Vždy sa však svojej sestry zastala a poskytla jej potrebnú útechu. Ani by nespočítala koľkokrát ako dieťa plakala svojej sestre na ramene. A Clara jej nikdy nič nevyčítala, len ju nežne tíšila hľadiac po vlasoch. Na nej si nedokázala vybiť svoju zlosť. Preto prestala nahnevane hádzať oblečenie do kufra a rezignovane sa posadila na voľný koniec postele. 

„Toto mi nemala urobiť. Vedela predsa, že mi na nich záleží.” 

„Naša mama vie, na ktoré miesto má udrieť, aby niekomu ublížila a dosiahla svoje. Ale to neznamená, že ťa nemá rada,” vravela, zatiaľ čo sa posadila vedľa nej, aby jej mohla upokojujúco prechádzať dlaňou po chrbte. 

„Aj tak odídem a nezabráni mi v tom. Pozri!” zvolala odhodlane a natiahla sa po spomínanú plechovú krabicu. 

Bez váhania ju otvorila. Na jej dne sa nachádzala malá kôpka starostlivo poukladaných papierových peňazí. Rosamund ich vzala do ruky, aby sestre ukázala, že sú pravé, skutočné a len jej! Zahmýrila sa na posteli tak, aby sa mohla lepšie natočiť k svojej sestre a pozrieť sa jej priamo do očí. 

„Je tam dosť peňazí na cestu do mesta, mohla by som ísť do Northtownu. Nájdem si tam prácu a bývať by som mohla u našej tety! Ešte dnes jej napíšem list. Predsa, keď ju pekne poprosím, mohla by ma prijať, nie? Navyše jej budem platiť, koľko bude treba, nebudem to chcieť zadarmo.” 

Rozprávala oduševnene a rýchlo. Oči jej pri tom žiarili ako drobné lampáše v tme. S dychtivou radosťou hľadala podporu v tvári svojej sestry. Potrebovala ju. Potrebovala, aby ju aspoň niekto pochopil a bral ju vážne. Už nechcela byť zhadzovaná len preto, že mala svoje sny, ktoré si chcela splniť. 

„Dobre Rosamund, sestra moja! Pomôžem ti, so všetkým ti pomôžem. Spoľahni sa na mňa. Ak je to naozaj to, po čom tvoje srdce piští, tak to musíš urobiť. Nesmieš sa tu trápiť.” 

Jemné vrásky vytvorené pod záštitou obáv zdobili tvár Rosamundinej sestry. Prirodzene, jednalo sa o veľký životný krok. Vážne rozhodnutie, na ktoré by sama nemala dostatok odvahy. Clara bola tou zodpovednou a pragmatickou sestrou. To Rosamund prekypovala vášňou a zápalom. Len ona mala dostatok síl na to, aby sa jej to podarilo. A tak ju podporila. Zdieľala s ňou radosť i odhodlanie. Ak to bolo v jej moci, musela sa aspoň pokúsiť uľahčiť jej to. Sestry by mali vždy držať spolu, aj keby sa chcel celý svet postaviť proti nim. 

„Vážne, Clara? Nemyslíš si, že je to priveľmi opovážlivé?” 

„Nie je! A ak by sa ti aj nedarilo, alebo by si sa dostala do problémov, môžeš sa kedykoľvek vrátiť domov.” 

Rosamund div dojatím nevyhŕkli slzy. Srdce jej búšilo, akoby jej každú chvíľu malo vyskočiť z hrude. Cítila zmes vzrušenia, radosti i srdečnej vďaky. 

„Clara poď so mnou! Dvom nám bude určite veselšie. Navzájom sa podržíme a pomôžeme si, prosím,” vyjachtala v nádeji na dokonalé šťastie. 

Ach, keby smela mať svoju veľkú sestru pri sebe, od samého nadšenia by ani nezaspala. Vedela, že od nej žiada veľa, ale nikdy by si neodpustila, keby sa jej na to aspoň nespýtala. 

„Nemôžem Rosamund, niekto musí zostať pri mame. Vieš, že už toľko nevládze ako kedysi a otec musí stále pracovať,” odpovedela jej ponorená do melanchólie. 

Zaiste to i ona nemala ľahké. Trápili ju vlastné problémy, s ktorými sa nerada delila. Dávala si záležať na tom, aby zakaždým pôsobila vyrovnane, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku. Zároveň sa snažila pomáhať, rozdávať radosť a ku každému sa správala láskavo a s úctou. Rosamund v nej videla silnú osobnosť hodnú obdivu. 

„Navyše len nedávno sme sa s Anthonym zobrali a možno… možno…” 

Náhle stíšila hlas, sklopila pohľad a ruku si nežne priložila na brucho. Trvalo len niekoľko sekúnd, kým to Rosamund pochopila. Najskôr prekvapene nadvihla obočie, no vzápätí sa ihneď vrhla na svoju sestru, až takmer spadli z priúzkej postele. 

„Panebože Clara!” 

Rosamund sa ledva zmohla na slovo. Lepšiu správu si ani nedokázala predstaviť. Takže ona bude teta! Obe sestry sa nekontrolovateľne smiali a silno sa stískali v pevnom objatí. Už teraz milovali ten malý zázrak väčšmi než čokoľvek iné. 

„Ešte musím navštíviť lekára, ale všetko tomu nasvedčuje.” 

„Ach Clara, budeš tou najlepšou mamou!” vzdychla si celá naradostená. 

Nič na svete si nepriala viac, než to, aby bola jej sestra šťastná, aby ju obchádzala bolesť a trápenia. Aby bola milovaná. 

Po chvíli sa upokojili a ich srdcia už zaplavila len tichá, no o to hlbšia radosť. Chytili sa za ruky a vzájomne si pozreli do očí. Ktovie koľko času budú mať na rozlúčku, keď bude Rosamund naozaj odchádzať. Ani jedna nezapochybovala o tom, že sa im tak skoro nenaskytne príležitosť v pokoji sa rozlúčiť. Venovať si zopár vrúcnych slov, popriať si šťastie a užiť si chvíľu osamote. 

„Teraz ma nesmierne mrzí, že nebudem pri tebe. Nebudem vidieť ako ti bude rásť bruško a isto opeknieš! Budeš žiariť šťastím,” vyriekla rozcítene. 

Takže ona nie je jediná, kto začne novú kapitolu svojho života, aj jej sestra bude zapisovať ďalšiu prázdnu stranu. 

„Zostaneme v kontakte, neboj sa. Ak to bude možné, pošlem ti aspoň pár fotiek.” 

Snažila sa ju povzbudiť a ukonejšiť. Zdalo sa, že pre obe bol dnešok dôležitým a prelomovým dňom. 

„A Anthony to už vie?” 

„Nie, zatiaľ nie. Chcela som mu to oznámiť až po tom, čo si budem úplne istá. A som veľmi rada, že ty to vieš ako prvá.” 

Usmiala sa na ňu tak upokojujúco, ako to len mala vo zvyku. A celkom tým zahnala Rosamundine obavy. 

„Bude sa tešiť, neboj sa. Postará sa o teba najlepšie, ako bude vedieť. Síce je trochu svojský, ale zlým človekom isto nie je.” 

Uistila ju srdečne a z kútikov očí si utrela nahromadené slzy dojatia. 

„Ešte však budeme musieť vymyslieť ako to čo najšetrnejšie oznámiť mame.” 

„Bude sa hnevať,” skonštatovala Rosamund trochu sklamane. 

Prirodzene ju mrzelo matkino správanie, ktoré ju sprevádzalo celým detstvom i časom dospievania. Keby niet sestry niesla by to naozaj veľmi ťažko. Ani teraz na ňu nezanevrela. Povzbudivo sa na ňu usmiala a nežne jej prehodila padajúci prameň vlasov za rameno. 

„Niečo vymyslíme. Spolu,” ubezpečila ju poriadnou dávkou sesterskej lásky, „ale teraz si už poďme ľahnúť, nech sa dobre vyspíme. Možno nám to dodá potrebnú odvahu a silu.” 

„Súhlasím sestrička, odpočiň si. Ja ešte napíšem list našej tete.” 

Clara len súhlasne prikývla. Viditeľne spánok potrebovala ako soľ a Rosamund sa tomu vôbec nečudovala. Teraz, keď čaká dieťa si bude musieť dávať na seba oveľa väčší pozor. Bude musieť menej pracovať. Dnes mala toho iste vyše hlavy. Ach, nechcela byť sebecká, no odľahlo jej, keď zistila, že ich mama o Clarinom tehotenstve nič nevie. V opačnom prípade by Rosamund nemohla vycestovať ani náhodou. Už teraz veľmi pochybovala o tom, že jej matka dá svoje zvolenie a o požehnanie sa ani neodvažovala prosiť. Ale priala by si to. Veľmi by si priala, aby ju mama podporila, vyjadrila vieru v jej schopnosti a prejavila aspoň štipku radosti a hrdosti na svoju dcéru. 

List písala potajomky, pod svetlom jedinej malej sviece, ktorej plameň bol viac než nedostatočný. Oči ju štípali a rezali a občas jej z niektorého oka mimovoľne vyhŕkla slza. Snažila sa preto list dokončiť čo najskôr, zároveň si však dala záležať na tom, aby bol napísaný mimoriadne slušným a pokorným spôsobom. Dôsledne vylíčila svoje zámery, pridala dávku ubezpečenia i vrúcnych želaní. Po dopísaní si ho ešte prečítala, ale už sa ani zďaleka nedokázala tak sústrediť, ako keď sa vrhala do jeho písania. Pomaly ju premáhala únava a aj keď s ním nemohla byť dokonale spokojná, dúfala, že aspoň nikoho neurazí. 

Ich teta bola sestrou jej mamy, no dlhé roky neboli takmer vôbec v kontakte. Rosamund si na ňu takmer vôbec nespomínala. Vraj sa na ňu prišla pozrieť krátko po tom, čo sa narodila, ale už nikdy viac. Nanajvýš im poslala blahoželanie na narodeniny, či Vianoce, ale i tie prestali pred pár rokmi chodiť. Vedeli len to, že ešte stále žije a bydlisko nezmenila. Ach, koľká radosť zaplavila jej srdce, keď našla staré blahoželanie a odtiaľ mohla vyzistiť tetinu adresu. 

Hneď zajtra zanesie list na poštu v nádeji, že sa dostane k svojej adresátke. A dovtedy musí Rosamund len dúfať, že je to láskavá žena so srdcom na správnom mieste, a že ju prichýli. 

Zložila list do pripravenej obálky, prezliekla sa do dlhej nočnej košele a vlasy si zaplietla do dlhého copu. Sfúkla sviečku a vzrušená si ľahla do nie príliš pohodlnej postele. Očami zostala hľadieť do tmy pred sebou. Nešlo jej o to niečo v nej uvidieť, iba chcela naozaj prijať ten neuveriteľný fakt, že sa konečne odhodlala urobiť krok vpred. Zabojovať o vlastnú budúcnosť. Plniť si sny. Spoznať nových ľudí a nadviazať priateľstvá. Verila, že neoľutuje, že sa jej podarí byť šťastnou viac, než doteraz. 

… 

„Mama, môžem sa s tebou porozprávať, prosím?” 

Rosamund chvíľu váhala, no podpora sestry a vedomie, že to musí urobiť, boli dostatočným hnacím motorom. Zámerne počkala až do večera, kedy bude veškerá práca v dome hotová, aby nemusela zbytočne čeliť matkiným výčitkám. Stálo ju to dosť sebazaprenia a trpezlivosti, tváriť sa ako obyčajne. Tak, akoby sa nebolo nič zmenilo. Akoby neučinila to dôležité rozhodnutie. 

„Rosamund, tváriš sa vážne, čo sa stalo? Čo si vyviedla?” spýtala sa jej mama, zatiaľ čo si ju nedôverčivo premeriavala. 

Pomaly sa usadila na stoličku s obavami vpísanými v tvári. Pôsobila upäto a prísne, ale možno bola len z celého dňa vyčerpaná. Rosamund sa len zhlboka nadýchla, aby si dodala odvahy začať čím skôr, inak by nepokoj v tvári jej matky narastal a to by nemusela ustáť. Clara stála po jej boku a povzbudivo sa na ňu usmievala. 

„Chcela som ti oznámiť, že som sa rozhodla odísť do mesta,” vyriekla chytro a bez zbytočného naťahovania, učinila však i krátku prestávku, akoby čakala, že nesúhlas a ostré karhanie príde hneď, no zdalo sa, že dostala aspoň šancu vysvetliť svoje dôvody, či vylíčiť plány, čo ju úprimne potešilo. 

„Ušetrila som si nejaké peniaze, na cestu do Northtownu to bude stačiť. A hneď ako prídem, si tam nájdem prácu. Budem zodpovedne zarábať a starať sa o seba.” 

„A kde chceš bývať?” spýtala sa matka ostro a vyčítavo. 

Práve tejto otázky sa Rosamund desila najväčšmi. Uvedomovala si komplikované vzťahy medzi jej mamou a tetou. Vedela, že je to opovážlivé a možno i drzé, ale mala na výber? Nemohla viac, než dúfať, že jej teta zistí, že je v skutočnosti veľmi šikovná mladá dáma, ktorá jej môže byť na úžitok. 

So sestrou zvažovali všetky dôsledky klamstva, lenže zamotávať sa do niečoho, čím by si mohli ešte viac priťažiť, nemalo vôbec zmysel. Navyše ich od toho odrádzalo aj ich poctivé svedomie a pevná výchova. 

„Napísala som list tete Alfrede,” vyjachtala zo seba s najvyššou mierou opatrnosti. 

Akoby to mohlo zmierniť reakciu Rosamundinej matky. Nezmiernilo. Prudko vstala zo stoličky, div že ju neprevrhla a ako nazlostená orlica vrhla vyčítavý pohľad smerom k svojej dcére. 

„Čo si to urobila? Ako si sa opovážila bez môjho vedomia…” 

Ani to nestihla dopovedať, pretože jej do reči skočila jej staršia dcéra. 

„Mama upokojte sa prosím, zhorší sa vám zdravotný stav.” 

Snažila sa ju utíšiť mäkkým a poddajným tónom hlasu. Počkala, kým sa jej sa matka prestane zlostným pohľadom pozerať na Rosamund a vezme na vedomie jej utešujúce slová. Pozrela sa na ňu, na poslušnú Claru, zahľadela sa jej do teplých orieškových oči plných súcitu a nechala sa opäť posadiť na stoličku. Následne si hlavu vložila do dlaní v snahe prijať to, s čím sa jej mladšia dcéra zdôverila. 

Rosamund sa pozrela na Claru, ktorá ju neprestajne pobádala, aby povedala všetko, čo má na srdci a neotáľala s tým. 

„Mama, nebojte sa. Veľmi vďačne a ochotne jej pomôžem s čím bude potrebovať a za všetko jej zaplatím. A ak nebude súhlasiť, isto si nájdem aspoň jednu izbu, ktorú si budem môcť zaplatiť, kým nedostanem prvú výplatu. Nikomu nebudem na príťaž.” 

Neochvejne sa ju snažila presvedčiť, i keď to pre ňu samú nebolo vôbec jednoduché. Ach, ako by sa potešila, keby jej matka súhlasila, prejavila hrdosť a objala ju. Aby neodchádzala ako stratené mača, ale ako odvážne vtáča. 

„Ja si neželám, aby si sa niekde potĺkala, keď tu máš prácu aj strechu nad hlavou. Možno teraz cítiš krivdu, no časom uznáš, že mi išlo o tvoje dobro.” 

„Vy ste nikdy nesnívali, mama? Netúži ste po ničom, čo by vás urobilo šťastnou?” spýtala sa s malou dušiškou, že dostane kladnú odpoveď, že pripomenie svojej mame časy, kedy bola i ona plná prianí, ktoré si túžila splniť.

„Ale áno, Rosamund. Bola som presne taká ako ty, a preto viem ako chutí sklamanie. Chcem, aby si sa tomu vyhla, pokiaľ je to možné.”

Rosamund pomaly strácala nádej, vyprchávalo z nej nadšenie a zostávalo len otupno. Naozaj by odišla, keby vedela, že s tým jej rodičia nesúhlasia a že ich tým zarmúti? 

„Ja vás prosím! Rozumiem, že máte obavy, ale dovoľte mi to! Neodvažujem si od vás pýtať požehnanie, no nedokážem odísť s tým, že na mňa zanevriete. Aspoň raz vo mňa verte.” 

Rosamund si s potláčanými slzami kľakla pri kolená svojej mamy a čakala na konečné rozhodnutie. Nech by však bolo akékoľvek, skúsila by to znova. Pokúsila by sa polepšiť a možno potom.. 

„Dobre Rosamund, vidím, že si rovnako tvrdohlavá ako ja za mlada, nevzdáš sa len preto, že ti to teraz niekto zakázal. Trhá mi to srdce, ale asi mi veľmi nedávaš na výber, však?” 

Rosamund zatajila dych. Hlavu držala stále sklopenú k zemi. Nemohla uveriť tomu, čo počula, až pokým ju ruky mamy, tie ktoré ju kŕmili, šatili, učili spravodlivosti a nezištnej lásky, jemne nepohladili po vlasoch. Až potom dokázala zdvihnúť zrak. Clara stála za mamou a usmievala sa, ani čoby na svete nebolo jediného trápenia. Pôjde zakúsiť svet. Život v Northtowne! 

„Ďakujem! Ďakujem vám mama, z celého srdca. Sľubujem, že sa budem správať tak, ako ste ma k tomu viedli. Budete na mňa hrdá.” 

„Dúfam, že ťa bude smola obchádzať a podarí sa ti to, čo sa mne nepodarilo,” vyriekla, zatiaľ čo jej prstom nakreslila znak krížu na čelo. Väčšej pocty sa Rosamund ani nemohlo dostať. 

Už teraz sa cítila ako znovuzrodená, odhodlaná premôcť všetky možné prekážky. Pobozkala matkine ruky a všetky tri sa ocitli vo veľkom spoločnom objatí. 

… 

„Ešte predtým, ako odídeš Rosamund, niečo by som ti rada odovzdala. Je to skromný darček, ale dúfam, že sa ti bude páčiť.” 

Rosamund prekvapene pozrela na svoju sestru. Bolo viac než zrejmé, že vôbec nepotrebovala vidieť, čo jej sestra chce odovzdať a už teraz to považuje za to najvzácnejšie, čo v živote dostala. A nie len preto, že žili skromne a dary dostávali len veľmi výnimočne. Ale preto, že na ňu jej sestra myslela s úmyslom potešiť ju. A to sa jej podarilo! A nie len to. Dojala ju takmer až k slzám. Pery sa jej chveli a oči ligotali. 

Objala Claru tak mocne, až ju jej sestra musela upozorniť, aby neublížila nenarodenému dieťatku. 

„Pozor, celkom si ich dokrčíš!” prišlo ďalšie sesterské pokarhanie, ktoré Rosamund neposlúchla príliš ochotne. 

Omnoho väčšmi by sa tešila, keby mohla ísť spolu so svojou sestrou. Potešila by sa i Anthonymu, ktorého by aspoň lepšie spoznala. A po celý ten čas by mohla vidieť ako jej neter, alebo synovec rastie. Takto na ňu dopadal tieň obáv a neistôt z neznáma, a to ju stále viac vrhalo do tmy. 

„Budeš mi tak veľmi chýbať, sestrička.” 

„Ty mne takisto.” 

Venovali si tých pár vrúcnych slov, ktoré pre ne znamenali tak veľa, že by ich cenu nemohol vyjadriť nik na svete. Vzťah, ktorý mali, sa nedal ničím nahradiť. Ani jedna z nich nepochybovala, že keď sa najbližšie stretnú, privítajú sa rovnako srdečne, ako sa teraz lúčia. Nič sa nezmení, ich puto neochladne. 

„Tak si ich aspoň pozri! Chcem vedieť, či sa ti páčia.” 

Rosamund nerozumela ako to jej sestra stihla skrz všetky každodenné povinnosti. O to viac si ju vážila. Skromne sa pozrela na kôpku látky v Clariných rukách. Prevzala si od nej ten najkrajší darček, aký mohla dostať a oči sa jej rozžiarili šťastím. Hneď pocítila hodvábnosť látky. Na sebe boli naskladané dvoje elegantné vkusne šité i strihané šaty. Neveriacky ich rozprestrela, aby sa mohla pokochať ich nevýdanou krásou. Keby len vedela, čím si ich zaslúžila! Ako sa teraz sestre odvďačí? 

Clara mala vždy vyberaný vkus, o čom sa Rosamund opäť raz presvedčila. Jedny šaty boli šikmého károvaného vzoru nevýraznej sivej farby v kombinácii s vínovo červenými okrajmi. Dokonca boli doplnené o rozkošný golier, ktorý mal nositeľke zvýrazniť dievčenskú hravosť. Bola nádherné a Rosamund sa z nich úprimne tešila, no tie druhé jej priam vyrazili dych. Už len látka, z ktorej boli ušité musela byť veľmi drahá. 

Spýtavo sa pozrela na sestru, váhajúc, či má vôbec taký vzácny dar prijať. 

„Sú tvoje,” pošepla jej Clara sebaisto, čím presvedčila Rosamund, že hádať sa s ňou nebude mať vôbec žiadnu cenu. 

Lepšie si ich teda obzrela naplnená pýchou. Snáď sa nájde vhodná príležitosť, pri ktorej bude môcť v nich zažiariť. Na prvé pozretie boli jednoduché, ale v skutočnosti skrývali ženskú rafinovanosť, tvrdohlavosť a odvahu. Uznanlivo sa usmiala pri pomyslení, že predstavujú hĺbku jej charakteru. Tmavá fialová, úzky pás a voľná sukňa pod kolená. A golierik doplnený o drobné trblietavé kamienky. 

„Ach, kiežby som mohla slovami vyjadriť vďačnosť. Nie som však toho schopná, ale želám ti šťastie! Budem sa za teba modliť.” 

„Rosamund, ak chceš stihnúť ten vlak, musíme ísť.” 

Dvere do skromnej izby dvoch sestier sa otvorili a v nich sa objavila ustarostená tvár otca, hlavy rodiny. Úslušne prikývla a naposledy sa hlboko zahľadela do láskavých očí Clary. Chcela si ich zapamätať, aby si ich mohla pripomenúť zakaždým, keď sa bude cítiť osamelo. 

Potom si vzala kufor a opatrne vyšla z izby v sprievode otca i sestry. Celú cestu s nimi zostala zamĺknutá a ponorená hlboko v myšlienkach, ovládaná citmi. Ešte predtým než nasadla do koča, ktorý ju mal odviesť na stanicu sa znenazdajky zastavila a obzrela na ten starý chatrný dom, v ktorom vyrástla a mala na neho toľko spomienok. Aj napriek tomu, že nemala času nazvyš, nechali ju rozlúčiť sa a až potom vyrazili na cestu. 

Na nástupište sa dostavili sotva päť minút pred samotným odchodom vlaku. Ten už netrpezlivo čakal na svojom mieste, kým zástupy ľudí ponastupujú a on bude môcť pokračovať na dlhej púti. Rosamund teda prišla práve včas na to, aby sa nechala odprevadiť, zaželala im všetko dobré a nastúpila do vlaku dúfajúc, že si nájde miesto, kde by sa mohla uchýliť. Stála tam, na jednej strane pripravená vyletieť z hniezda, no na strane druhej ju premáhala ľútosť a spomienky. 

Vlak zapískal a jej teda nezostávalo veľa času. Slová boli v tomto prípade zbytočné, leda čo by uvoľnili cestu emóciám, ktorým nebolo správne sa podriaďovať. Sama sa rozhodla. Posledný krát silno objala sestru i mamu. Neobišla ani otca, pri ktorom cítila mierne rozpaky. Predsa len, odkedy si pamätá ho vídavala len veľmi zriedka. Do práce odchádzal skoro ráno a domov sa vracal neskoro večer. So sestrou nemali veľa príležitostí vytvoriť si s ním vzťah. Nepridávalo tomu ani domnenie, že si ich otec väčšmi želal synov, než dcéry a preto jeho správanie k Rosamund bolo veľmi vlažné. Inak si ale bola istá, že je to muž spravodlivý a starostlivý, nikdy by sa ich nevzdal, ani im neodmietol pomoc na to sa mohli zakaždým spoľahnúť. 

„Budete mi chýbať.” 

Usmiala sa cez slzy, ktoré jej prudko vyhŕkli, vzala kufor z otcových rúk a ponáhľala sa nastúpiť do vlaku chystajúceho sa na odchod. Len čo nastúpila, ocitla sa v úzkej uličke, z ktorej sa vchádzalo do mnohých samostatných miestností, zvaných kupé. Vošla do najbližšieho voľného, len preto, aby sa ešte naposledy mohla pozrieť na svoju rodinu. Vyzerali smutne. Zároveň však videla v ich tvári nádej, že sa jej podarí žiť šťastný život a plniť si sny. A v to dúfala i ona sama.