„Pane,” ozval sa neznámy muž spýtavým hlasom smerom k zaujatému obchodníkovi. 

Ešte predtým však stihol zaskočenej Rosamund venovať letmý pohľad. Zdal sa jej tajomný, ale i príťažlivý. Zrazu nevedela, čo má urobiť. A on to pravdepodobne vytušil, preto sa rozhodol prevziať iniciatívu a uľahčiť jej to. A ona mu to dovolila. Len sklopila zrak a trpezlivo očakávala jeho ponuku dúfajúc, že sa nejedná o akýsi podvod. 

„Rád by som si ich obzrel aj ja, ako potenciálny záujemca, pravdaže,” dodal sebavedomo. 

Obchodník len veľmi neochotne podal tovar neznámemu mužovi, ktorého pravdepodobne zhľadal ako veľmi opovážlivého a drzého. Lenže ním to ani nepohlo. Zaujato si prezeral paletu farieb. Rosamund si nemohla nevšimnúť jemnú pokožku jeho rúk a takmer bezchybnú manikúru. Celkom nečakane k nej zdvihol zrak. Čierne vlasy mu lemovali tvár a oči sa javili takmer tak tmavé. Nepochybne boli tmavšie než horká čokoláda. Dokonca i zrenica sa v nich nápadne strácala. Zdali sa jej povedomé. Rovnako ako vyžarovanie toho muža. Mala pocit, že sa s ním už raz stretla. Niekedy veľmi dávno. Na podobnom mieste… 

„Asi som Vás zaskočil,” skonštatoval zrejmé, „no vypočul som si Váš rozhovor a prekvapila ma Vaša naliehavosť. Musíte mať vážne dôvody, keď predávate jeden z mála kusov tejto edície.” 

Rosamund zaskočila jeho znalosť a vôbec celkový záujem o ňu a jej farby. Zároveň však nemohla prepočuť, čo povedal. Ako je možné, že keď vošla dnu si ho vôbec nevšimla? A prečo načúval jej žiadosti, ktorá mala ostať obchodným tajomstvom? 

„Prepáčte, ale ja si nie som istá, či stojím o ponuku, ktorú ste mi navyše ešte ani nepredložili,” vyjachtala zo seba možno hrubšie, ako mala pôvodne v úmysle, čo ju vzápätí zamrzelo. 

Snažila sa upokojiť a vyriešiť tú situáciu, čo najskôr. 

Nečakala ale, že sa ten muž rozosmeje. Ničomu nerozumela a to ju uvádzalo do nepríjemných rozpakov. Líca sa jej zafarbili do červena, rovnako ako pery, ktoré uväznila v zovretí zubov. 

„Máte obchodného ducha, to sa mi páči,” vysvetlil a zopárkrát si jemne odkašľal predtým, než sa pustil do vysvetľovania, „sám som sem prišiel kúpiť farby a Royal Talens sú jedny z najlepších. Predovšetkým tie, ktoré ponúkate.” 

Ruku položil na ne a niekoľkokrát po nich zabubnoval prstami. 

„Viem oceniť ich hodnotu, rovnako ako Vy,” vyriekol tajomne. 

„Ako to myslíte?” spýtala sa nechápajúc.

Snáď jej ten muž nedokáže čítať myšlienky, inak by sa cítila už naozaj mizerne. 

„Všimol som si na Vašej ľavej ruke fľak od farby.”

Ihneď dvihla ruku, aby sa sama presvedčila, že je to tak, i keď bolo nepravdepodobné, že by si to vymyslel. Zahanbila sa nad svojou detinskou neporiadnosťou, na ktorú bola toľkokrát upozorňovaná, a opäť spustila ruku pozdĺž tela. 

„Tak, aká je teda Vaša ponuka?” spýtala sa celkom vyvedená z miery. 

„Vymením ich za tie, ktoré som pôvodne chcel kúpiť ja. A zaplatím Vám koľko potrebujete.”

Po prvej vete sa nadýchla, aby ho prerušila a vysvetlila mu, že o takýto obchod nemá záujem. Nešlo jej o kúpu nových farieb. Ona len potrebovala peniaze. Lenže keď dokončil celú svoju ponuku, na ktorú tak odhodlane čakala, zavrátila sa. Keď si spomenula na čiastku, ktorú za ne musela obetovať, uznala, že by to bol spravodlivý obchod. Lenže taký, obchodníci zväčša neponúkajú. Hľadia na svoje vlastné zisky. Ak sa im naskytne možnosť kúpy, ponúknu tú najnižšiu sumu, ktorá ani zďaleka neodpovedá tej pôvodnej, pretože prečo by človek predával záujmovú vec, ak nie preto, že sa ocitol v núdzi? A to sa oni snažia využiť. Rosamund za tie roky pochopila, že vo svete obchodu a ziskov nie je miesto pre dobročinnosť. Nakoniec to nikomu nemohla vyčítať, nevedela, čo je za tým, možno sa aj oni len snažia uživiť svoju rodinu. No pre tieto vedomosti, ktorými disponovala mala právo váhať a zvažovať. 

„Nehľadajte v tom klamstvo, či podvod. O to mi vôbec nejde,” snažil sa ju presvedčiť. 

Nalomiť ju svojou nenútenosťou a pokojným vystupovaním. 

Ešte chvíľu danú ponuku zvažovala predtým, než sa ju rozhodla prijať. Vo svojej situácii nemala príliš na výber. Navyše to bola príliš lákavá ponuka, aby ju odmietla. Taktiež nechcela Emily s Joan nechávať pridlho samé. Mal to byť predsa ich spoločne strávený podvečer. 

„Tak dobre, pane, ďakujem Vám.” 

„Je to len obchod,” odvetil jej pohotovo. 

Rosamund súhlasne prikývla, i keď sa jej to nezdalo. Ten muž jej prišiel tak záhadný a pritom tak povedomý a blízky, akoby ho poznala už veľmi dlhú dobu. Škoda len, že si nevedela spomenúť odkiaľ presne. Tušila však, že to má niečo spoločné práve s kúpou farieb. 

„Rád som s Vami uzavrel výbornú kúpu. Prajem pekný deň,” ukončil ich rozhovor, vymenil farby a podal jej niekoľko bankoviek. A potom bez toho, aby sa čo i len obzrel, ju tam nechal stáť bez pohnutia. 

Povzdychla si a rýchlo skryla peniaze do bezpečia tašky. Otriasla sa a s úctivým pozdravom na perách sa rozlúčila. Nastal čas vrátiť sa k priateľkám, i keď nad tým zvláštnym mužom bude rozmýšľať ešte dlhú dobu. To vedela už teraz.  

Našťastie, len čo opustila priestory obchodu a zorientovala sa v pribúdajúcom množstve ľudí, zočila Emily s Joan na mieste, kde ich zanechala. Obdivne sa prehrabávali zavesenými šatkami skúšajúc jemnosť materiálu. A to Rosamund presvedčilo, že by pre ne boli tými pravými darčekmi, ktoré si konečne mohla dovoliť zaplatiť. Vzácne ju to potešilo a tak neváhala ani sekundu a rázne k nim vykročila. 

„Ach, tak tu si!” zvolala Emily a ihneď upustila pestrofarebnú látku. 

„Tiež sa mi zdali tie šatky nádherné.” 

Rosamund nadvihla obočie a žiarivo sa na ne usmiala. Pristúpila bližšie k stojanu, v ktorom sa začala vzrušene prehrabávať. Prísnym okom si premeriavala vzory, farby i dĺžku. Zvesila niekoľko z nich, obzrela si ich v rukách a priložila raz k Emily a raz k Joan zisťujúc, ktorá by im svedčila najviac. Mávala nimi vo vzduchu, pokladala im ju splývajúc na vlasy, či okolo ramien. Netrvalo dlho a prekvapené tváre Joan a Emily sa zmenili na hravé a usmievavé. Pridali sa k Rosamund a samy začali vyberať tie najskvostnejšie kúsky. Spočiatku trochu placho i hanblivo, ale pod jej vplyvom sa rýchlo uvoľnili a užívali si zábavy nehľadiac na pohľady okolitých ľudí. Užívali si čistý a nefalšovaný smiech. 

„Tak, našla som jasné víťazky. Ach, budete vyzerať nádherne,” zvolala celá zadýchaná, ale nesmierne šťastná, že sa jej podarilo vybrať tie správne kúsky. 

Akonáhle z kôpky vybrala šatku sýtej červenej farby s jemnými bielymi guličkami, vedela, že k Emilyným blonďavým vlasom je ako stvorená. Ťažšie to mala pri výbere šatky pre Joan. Nechcela, aby priveľmi kontrastovala s jej havraními vlasmi, no nemala ani zanikať. Očami prechádzala po škále farieb rozmanitejších, než samotná dúha. A potom ju zbadala. Úplne jednoduchú čistú a elegantnú farbu bielej kávy. 

Dokonalé. Pomyslela si a spokojne sa chystala vybraný tovar zaplatiť. Nevedela sa dočkať, kedy im ich podaruje. Snáď im urobí radosť. Hrialo ju pri srdci vedomie, že aj keby sa ich cesty raz rozišli a oni by sa nemali viac vidieť, zostala by im spomienka na pekný deň, ktorý spolu strávili, i keď Rosamund pevne verila, že nebude posledný. 

„Rosamund,” ozvala sa Emily nanajvýš vážne, „nemysli si, že my sme na teba zabudli.” 

Rosamund užasnuto sledovala, ako Emily spolu s Joan vytiahli z malej taštičky šatku, ktorá bola určená jej. Zasmiala sa nad svojimi obavami, ktoré ju obliali ako studený pot. Nadchnuto sa na ne zahľadela a obe dievčatá vtiahla do spoločného objatia. Následne sklonila hlavu a nechala sa opásať krásnou kvetovanou šatkou. Bolo zrejmé, že motív vyberala Emily, za to krásna a mýtická levanduľová farba poukazovala na Joan. 

„Ďakujem vám,” vyriekla srdečne aj cez stiahnuté hrdlo, „a teraz vy,” dodala a nedočkavo im viazala šatku okolo krku. 

„Teraz vám už žiaden muž neodolá.” 

Rosamund pozorne sledovala ako sa im líca zapálili do červena. Boli tak nevinné a krehké. Želala im tých najlepších mužov, ktorí sa o ne postarajú ako o to najdrahšie, čo v živote majú. 

Ešte chvíľu sa navzájom obdivovali cítiac sa vznešene ako urodzené panie. Zabávali sa na tom, smiali, ale čo bolo najdôležitejšie zabudli na všetko, čo ich mohlo v živote ťažiť. Jednoducho, si len užívali spoločné chvíle. A nemohol ich od toho odradiť ani ruch ľudí, ktorí sa rovnako ako ony prišli v piatok podvečer zbaviť ťarchy povinností. 

Zhodne prechádzali okolo posledných stánkov vstupujúc do jednej z dvoch ulíc, ktoré sa napájali na skromné kruhové námestie. Kráčali povedľa rozmanitých obchodov, až pokým sa Joan nezastavila pred výkladom jedného z nich. 

„Dobrý nápad, Joan, čo keby sme si kúpili čokoládové pralinky?” spýtala sa Rosamund očakávajúc len kladné odpovede. 

Predpokladala, že nie je jediná s mlsným jazykom a chuťou na sladkosť tak lahodnej chuti. Nemýlila sa. Emily veľmi ochotne súhlasila, pričom sa nedalo nevšimnúť si iskru v jej očiach. Tvár sa jej prežiarila a líca zružoveli. Naradostené vošli do čokoládového kráľovstva ohúrené obrovským výberom dobrôt. 

„Čo si prajete, slečny?” otázalo sa ich veľmi pekné a mladé dievča. 

Rosamund predpokladala, že je približne v ich veku. Vyžarovala z nej typická dievčenská sviežosť a milota. Ochotne im predstavila celú ponuku, dokonca i s odporúčaním druhov, ktoré sú najobľúbenejšie, nezabudla však ani na tie najexotickejšie. 

„Dáme si všetky,” vyhlásila rozhodne Emily, pričom ešte švihla pohľadom po svojich spoločníčkach, ktoré ihneď prikývli na súhlas, „dobre, takže poprosíme jeden kus z každého druhu, ak by to bolo možné.” 

„Pravdaže, ako si náš zákazník želá,” pobavene sa na ne usmiala a začala do krabičky ukladať jednotlivé kusy, ktoré dovedna dosiahli počet dvadsať. 

„Ale čo ak si to nebudeme môcť dovoliť zaplatiť?” spýtala sa Emily pološeptom, pričom si trochu previnilo zahryzla do pery. 

„Tým sa netrápte. Zdá sa, že ste si dnes vyrazili za zábavou, tak si ju proste užívajte.” 

Vrúcne jej poďakovali, no nemienili využívať jej láskavosť. Zložili sa a poľahky zaplatili celú krabičku praliniek. Vydýchli si, že nemuseli to dievča dostať do nepríjemnej situácie, aj keď sa im sama ponúkla. Zaželali jej krásny deň a s dobrým pocitom sa zvrtli na odchod. 

„Som tak vďačná, že existujú ľudia, ktorí nezanevreli na nezištnú pomoc,” povedala Rosamund, len čo sa za nimi zavreli dvere. 

„Posaďme sa,” navrhla Emily, akoby Rosamund čítala myšlienky. 

Presne to chcela navrhnúť. Po sérii bláznivých kreácií, kedy sa smeli uvoľniť, odreagovať, zasmiať a navzájom sa potešiť, nastal čas na chvíľu sa zastaviť, aby mohli daný okamžik prežiť o to intenzívnejšie. Aspoň sčasti upokojiť srdce sťa rozbúrené more a v pokoji si vychutnať vzájomnú spoločnosť. Otvoriť sa rozhovoru, dať a dostať možnosť svoje spoločníčky bližšie spoznať. Pracovať na vybudovaní pevného priateľstva. Takého, ktoré nikdy neskončí a prekoná všetky prekážky. Ušľachtilého ako šaty z hodvábu, no pevného ako hora skál. 

„Som tak nesmierne…” začala Rosamund pokorne, no skôr než vôbec stihla vyjadriť začiatok svojej myšlienky, Emily jej rázne skočila do reči. 

„Len nám, prosím, neďakuj. Rady pre teba urobíme všetko, čo bude v našich silách. Myslím, že môžem hovoriť aj za Joan,” pohľadom zablúdila k Joan, aby sa uistila, že naozaj môže hovoriť za obe, čo jej okamžite odobrila láskavým prikývnutím, „ak poviem, že sme si dnešok naozaj užili. Ty si nás stmelila a vytiahla z biedy kolobehu neustálej práce.” 

V tej chvíli by Rosamund pokojne mohla vzlietnuť. Slová sú stále len slovami, no ak sú myslené úprimne a vyvierajú z hĺbky srdca dokážu človeka vytiahnuť i z tej najväčšej beznádeje a smútku. Zahnať akékoľvek obavy a potopiť všetky strachy. Sama Rosamund si vo svojej skromnosti nepripisovala ktovie aké zásluhy, no páčila sa jej jemná premena týkajúca sa Emily. Bavilo ju sledovať ako rozkvitá, ako púčik kvetu pri tých správnych podmienkach. Hrialo ju to pri srdci. Verila, že rozkvitne a bude svojou nežnou a krásnou existenciou tešiť všetkých naokolo. A ona ju bude strážiť pred nebezpečenstvom, aspoň pokým sa nenájde niekto iný, kto sa o ňu postará. 

„Ste úžasné priateľky. Pravdaže, aj ja vám chcem byť vždy oporou! Keď vás bude niečo trápiť, ale nie len vtedy. Aj v prípade, že budete mať chuť zabudnúť na celý svet a zažiť niečo nové, tak ako dnes,” vyriekla s plnou vážnosťou presne tak, ako to cítila. 

Joan sa ako prvá odhodlala chytiť ju za ruku a tým vyjadriť svoju spolupatričnosť. A jej príklad nasledovala i Emily. 

„Áno, budeme držať spolu,” odobrila Rosamund to, o čom si myslela, že má Joan na srdci. 

A následne ich Emily ponúkla skvelo vyzerajúcimi pralinkami. Zdalo sa, že jej svet sladkostí učaroval. Rosamund takmer ihneď preblyslo v mysli, že by to bola práca ako stvorená pre Emily. V príjemnom ženskom kolektíve, kde by sa nemusela nikomu podvoľovať. A miesto náročného a ubíjajúceho žehlenia celých kôp bielizne by prosto miešala ľahké a nadýchané cestá a príslovečne sladké krémy. V takom prípade by ona spolu s Joan boli stálymi zákazníčkami. Snáď by len čochvíľa nepripomínali tvarom tú guľatú čokoládovú pralinku, ktorú si práve nadšene vkladala do úst. Pomaly sa jej rozplývala na jazyku, zatiaľ čo jej chuťové poháriky priam tancovali pod náporom božskej chuti. Akoby zázrakom trafila práve tú, po ktorej jej srdce i žalúdok pišťal - naplnenú ohromne jemným a sladkým orieškovým krémom. 

„Prečo sa tak usmievaš, Rosamund?” Akoby z diaľky započula hukot Emilyných slov, ktoré ju neúprosne vracali do reality. 

Ako je možné, že sa jej po tom chuťovom zážitku pýta na niečo tak absurdné? Aha. Uvedomila si, že ona bola prvá, ktorá smela vychutnať tú slasť. 

„Dievčatá, len ochutnajte!” nabádala ich netrpezlivo. „Verte mi, že potom pochopíte, prečo som sa tvárila tak nemožne.” 

Obe ju nadšene poslúchli a veru neoľutovali. Práve naopak. Samy sa museli zasmiať nad svojou pochabosťou. Možno by ani priveľmi nepreháňali, keby tvrdili, že nikdy nejedli nič tak chuťovo vyvážené a božské, ako tieto pralinky. 

„Musím uznať, že tá kávová príchuť prekonala všetky moje očakávania.” 

Emily sa hrdo vystrela, pohodila vlasy za ramená a niekoľkokrát rýchlo zamrkala. Bola by z nej dokonalá degustátorka a špecialistka na pralinky. Rosamund ju už videla ako stojí na veľkolepej slávnosti vysoko postavených hostí a ohuruje ich nielen svojou krásou, ale i nadaním. Ach, akoby jej len pristali šaty perleťovej farby, zvýraznili by jej čistotu a nevinnosť. 

„Dúfam, Joan, že aj ty si spokojná so svojím náhodným výberom?” spýtala sa Rosamund, aby Joan ani na chvíľu nemala pocit, že k nim nezapadá. 

Vždy sa tvárila uvoľnene a zmierlivo, napriek tomu mala pocit, že za tým všetkým sa tají bolesť s hlbokými koreňmi. Keby len mohla nájsť spôsob, ktorý by pomohol Joan komunikovať s nimi aj inak ako iba gestami. A k tomu vôbec nepotrebovala veľa. Len krátky impulz, ktorý sa jej naskytol akonáhle sa načiahla po svojej taške, aby sa uistila, že sa opäť nestane obeťou zlodeja. Pripadala si tým trochu paranoidná, ale to ju v tejto chvíli príliš netrápilo, pretože len vďaka tomu prišla na geniálny nápad. Musela sa však vnútorne pokarhať, že na to neprišla omnoho skôr! 

Joan predsa môže čokoľvek napísať, alebo nakresliť. Samozrejme, že by to pre ňu nebolo príliš pohodlné, využívať to zakaždým, no pre tento okamih to bolo nádherne jednoduché riešenie. O to väčšmi, že ona mala všetko potrebné na dosah ruky. Okamžite začala bez vysvetlenia vybaľovať papier i kresliace potreby spolu so svojím uholom, ktorý nikdy nesmel chýbať. Pokojne nechala Emily i s Joan len hádať zámer svojho konania. V jej povahe totiž bolo akýkoľvek nápad čo najskôr doviesť do konca, až potom mohla o ňom začať rozprávať. 

„Ja len že, ak by nám náhodou chcela Joan niečo povedať, toto bude najlepšie riešenie!” zvolala podávajúc náčinie Joan. 

Odhrnula si vlasy padajúce do tváre a spokojne sa na svoje priateľky usmiala. 

„Ach, to je tak geniálny nápad! Ja som vôbec netušila, že kreslíš, Rosamund. Teraz sa už nevyhneš tomu, aby si mi ukázala aspoň pár tvojich kresieb.”

Emilyno varovanie sa nedalo brať na ľahkú váhu. Pre Rosamund už nebolo novinkou, že ak si niečo zaumienila, urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby to dosiahla. Navyše predstava, že by sa s ňou mohla podeliť o kúsok seba ju úprimne tešila. Aspoň touto cestou jej bude môcť ukázať miesto, kde vyrastala. 

„Ale iba v prípade, že ma nebudeš prehnane chváliť a povieš svoj úprimný názor.” 

Emily okamžite prikývla a zdvihla pritom dva prsty do neba na znak prísahy. 

„A ukážeme ich aj Joan,” dodala k tomu príslovečne detinskému, za to nadmieru cnostnému gestu. 

„Pravdaže, som za! Ak sa už budem musieť hanbiť, nech sa to udeje všetko naraz,” prehovorila položartom a presne tak to i obe vzali.

Len preto si vystačili s karhavým pohľadom a nezasypali ju spŕškou chvál hneď v danom okamihu. Boli totiž presvedčené, že tie by si vyslúžila tak či onak. V tom si zcela nečakane spomenula na Máriove uhrančivé a zaujaté pohľady, ktoré jej v noci venoval. Kiežby sa nemýlili a ona by naozaj mala tú schopnosť v krvi. Vyjadriť emóciu. 

„Čo keby si nám niečo nakreslila, Joan? Napríklad tvoje obľúbené miesto, činnosť, alebo hoci i hračku z detstva. Ale iba v prípade, že ti to neprekáža.” 

Joan pozorne načúvala a ešte pozornejšie premýšľala. Vyberala tú správnu, o ktorú by sa mohla podeliť. No zároveň váhala. Pre ňu to nepochybne musel znamenať veľký krok, ktorý potrebovala dobre zvážiť. Otvoriť sa niekomu a podeliť sa s ním o kus svojej podstaty, nie je nikdy jednoduché. Rosamund chápala, že sa bojí byť tou krehkou a zraniteľnou, že nie je ľahké niekomu dôverovať, zveriť sa mu. Možno v sebe nosí i istú temnotu, ktorú nechce vpustiť medzi nich, nie v tento inak vydarený deň. 

Aj keď, ako si Rosamund pomyslela, jej by to nijak neprekážalo. Naopak. Bola by šťastná za možnosť a príležitosť vyliečiť niekoho rany. Vôbec by to nepovažovala za niečo nehodné do ich spoločnosti. Celý deň predsa nesvieti slnko, občas sa i zamračí, ale to neznamená, že deň stratil svoju hodnotu, len ju premenil na niečo iné. A zostával stále rovnako čarovný. 

Napokon Joan odhodlane prikývla a pustila sa do kreslenia, mlčky a sústredene. Rosamund bola priam uchvátená spôsobom, akým jej ruka behala po papieri. Ťahy a línie neboli čisté a jasné, práve naopak. Celý náčrt sa niesol v duchu povestného chaosu a  nečistoty, čím budil dojem, že autor mal naponáhlo, čo vôbec nezodpovedalo realite. Preto to mohlo poukazovať na pokrokovú a výnimočnú osobnosť, ktorá patrila Joan. Obraz čoskoro nadobudol zreteľné kontúry s jasným romantickým odkazom. Joan nakreslila svoj sen, želanie, ktoré mohlo predstavovať jej budúcnosť. Rosamund si to úprimne priala. Zúfalo by tomu dievčaťu dopriala ľahký a šťastný život. 

Ak jej samej matka často vravela, že práca, ťažkosti a bolesť zušľachťujú ducha a brúsia charakter, Joan si už teraz vyslúžila byť životom rozmaznávaná až do konca. 

„To je tak nádherné, Joan! Nič nám nesmie vziať vieru v lepšiu a krajšiu budúcnosť,” ozvala sa Emily svojim anjelsky nežným hlasom, v ktorom rezonovala nefalšovaná náklonnosť, plynúca z obdivu k priateľke. 

„Čistejšiu dušu som jakživ nestretla. Bolo by mi z toho smutno, keby… keby som nebola tak opovážlivá a nepokúsila sa ti tvoj sen aspoň sčasti splniť.” 

Rosamund odmietala nechať sa pohltiť prostým nákresom. Prekypovala spontánnosťou a sviežosťou mladého dievčaťa odkázaného riadiť sa vlastnými pocitmi. A tie ju poháňali i tentoraz. Slnko zapadalo za horizont, no ešte z posledných síl sa snažilo svojimi lúčmi preraziť narastajúcu hmlu. Obloha sa tajila všetkými farbami a tým vytvárala tú správnu atmosféru. Prostredie ako stvorené na tanec. Uvoľnený a ničím nerušený. Rovnako tak nespútaný a bláznivý, presne ako v Joaninom náčrte. 

„Nie som síce mužom vášho života, ale verím, že som vám dobrou priateľkou a mám aspoň také isté právo si vás ukradnúť na krátky tanec.” 

Rosamund sa chytro postavila a v elegantnom úklone ponúkla svojim priateľkám ruku, aby ich vytiahla na pomyselný tanečný parket. Obe sa začervenali premáhajúcou neistotou, čo však netrvalo dlhšie než jedno žmurknutie. Ako prvá sa s hrdinským úsmevom odhodlala Joan. A to bol jasný signál, že ani Emily nemôže za nimi zaostávať. Navyše sa i ulica značne vyľudnila, akoby mohla poznať ich zámer. Snáď ešte predtým, ako vôbec skrsol v hlave Rosamund. 

„Ak už sa oddať tancu, alebo i čomukoľvek inému, tak to treba urobiť tak, akoby na ničom inom nezáležalo. Nič vás nemôže zneistiť,” vyriekla Rosamund slová, ktoré sa jej na jazyk drali priamo z hĺbky srdca. 

Jej gesto nebolo vôbec rozmarné, práve naopak. Malo v sebe hĺbku tajomstva šťastného života. Otáľať, či čakať nie je správne. Zabíja to to vzácne vyžarovanie, ktoré by mal každý zveľaďovať. 

Netrvalo dlho, než sa Emily spolu s Joan nechali unášať dávkou nespútanosti, ktorú im tanec poskytol. Dokonca nepotrebovali ani hudbu. Ich srdce im zahralo. Nikdy predtým si to neuvedomili, ale bolo to tak. Ak sa dokázali odpútať od ťarchy materiálna, mohla sa ich duša naplno prejaviť. Farbou, vôňou, spleťou fantazírnych obrazov i hudbou. 

Bez rozmyslu a celkom inštinktívne sa krútili po ľudoprázdnej ulici vychutnávajúc si sviežosť a krásu vlniacich sa sukní, voľnosť pohybu rúk i nôh. Skákali, točili sa a smiali - zvonivým smiechom pripomínajúcim zurkot potôčika. Následne sa spontánne vo dvojici pochytali za ruky a využívajúc silu a pevnosť tohto spojenia sa krútili tak rýchlo ako to len bolo možné. Aspoň na chvíľu im to umožnilo vrátiť sa do čias detstva, kedy sa všetko javilo jednoduchšie a bezstarostnejšie. V detskom svete totiž nie je miesta pre beznádej. Ich svet je farebný, voňavý a čistý. Čistejší než lupene ľalie. 

Čas okolo nich plynul svojim obyčajným nenarušiteľným tempom, ale v mysli mladých žien akoby sa zastavil. Nie nadarmo sa považuje za veličinu nanajvýš subjektívnu. 

Preto ani neboli schopné všimnúť si, že slnko už zapadlo za obzor a na oblohe sa začínali objavovať prvé hviezdy. Aj vzduch sa ochladil. Začínal byť ostrejší a nepríjemnejší. Pre všetkých, ktorých srdce nebolo tak zapálené. 

Akurát sa Rosamund pustila do bláznivého kolotoču s Joan, keď prudko narazili do čohosi tvrdého, čo sa neisto zakolísalo, ale i tak si poľahky zachovalo rovnováhu. Dokonca pridržalo aj ich dve, aby ich udržalo na nohách. 

Rosamund sa nezmohla na viac než na krátky previnilý povzdych nasiaknutý prekvapením. Chytro pozdvihla tvár k onomu človeku, aby sa mu mohla kajúcne ospravedlniť za svoju nemotornosť.

„Zdá sa, že sa dobre zabávate,” skonštatoval pobavene dobre známy hlas muža, ktorého Rosamund vôbec neočakávala. 

„Mário, ach. Prepáčte,” zasmiala sa Rosamund po chvíli väčšmi uvoľnene, vyslobodzujúc sa z istoty jeho náručia. 

Ani nestihla prepadnúť rozpakom. Za to si všimla Joan, ktorá sa viditeľne stiahla späť do svojej ulity, upierajúc tmavé oči smerom k Máriovým zeleným. Sám jej venoval sotva krátky pohľad a potom sa pustil do ďalšieho hodnotenia situácie, pričom stihol aj Emily obdariť letmým úsmevom na znak pozdravu. 

„Tuším, že nabudúce sa budem musieť k vám pridať aj ja. Trochu voľnej zábavy by mi len pomohlo. Snáď ani nemusím hádať, kto za tým všetkým stojí.” 

Pôvodne to možno aj mala byť otázka, ktorá však nepotrebovala odpoveď. Mário bol totiž presvedčený, že je to nad slnko jasnejšie a len blázon by na to neprišiel. Predovšetkým, ak by už predtým mal tú česť spoznať Rosamund. Preto svoju výpoveď ku koncu adresoval len jej s typickým úsmevom, pri ktorom sa mu na lícach vytvárali roztomilé jamky. 

„Pokojne by si sa aj mohol mýliť, braček. Dovolím si tvrdiť, že sme v tom všetky spolu,” ozvala sa dôrazne Emily, aby v tom nenechala svoju priateľku samú. 

Aj Joan sa pridala k tomu tvrdeniu odhodlaným pokynutím hlavy. 

„Dobre, sestrička. Hlavne, že ste si to spolu užili a teraz vás už môžem vziať domov.”

„Čo keby sme vzali aj teba, Joan?” prihovorila sa ticho Rosamund svojej priateľke. 

Tá však len odmietavo pokrútila hlavou, čím Rosamund na moment zarmútila. Vôbec sa jej nechcelo rozlúčiť takýmto spôsobom. Ktovie akú dlhú cestu bude musieť merať. A ktovie akými temnými uličkami prechádzať. S ľútosťou i náklonnosťou sa na ňu pozrela. Ale Joan sa tým netrápila, dobromyseľne vtiahla Rosamund do dlhého a rovnako vrúcneho objatia. 

„Uvidíme sa,” zašepkala jej na oplátku, a počkala, kým sa rozlúči i s Emily, aby sa mohli pobrať každá svojou cestou. 

Slastný pocit únavy ich už premáhal, a tak sa dalo predpokladať, že noc, ktorá ich čakala bude krátka, no sladká. Nádherným zakončením prvého týždňa stráveného v Northtowne, na ktorý si už Rosamund pomaly navykala nedesiac sa každého nasledujúceho dňa.