Rosamund sa od vyčerpania a horúčosti ledva držala na nohách. Približne v polovici zmeny ju rozbolela hlava a teraz sa jej dokonca občas zahmlilo pred očami. Ruka jej od sústavného žehlenia oťažela, a tak každý jej pohyb bol menej presný a viac ťažkopádny. Ani zďaleka sa jej nepáčila predstava, že ju čaká ďalšia práca. Snažila sa nezúfať si, no okolnosti ju občas k tomu prinútili. Občasne si začínala uvedomovať, že nie je taká silná, ako si doma myslela. A to ju jej matka vystríhala. 

Rosamund jej vyčítala mnohé, naozaj jej nerozumela, ani keď sa o to snažila. Až do tejto chvíle. Je to možné, že jej naozaj želala len to dobré? 

„Tu máš, napi sa, moja.“ Z myšlienok ju vytrhol známy hlas naplnený súcitom. V tom zamyslení si ani nevšimla, že práve doskladala posledný kus bielizne a položila ho na úhľadne vystavanú kôpku v prútenom koši. 

Odľahlo jej. Len na okamih, no predsa. Zrak jej padol na nástenné hodiny na náprotivnej stene. Nemohla uveriť vlastným očiam. Veľká ručička sa takmer dotýkala čísla päť. Práve sa im podarilo vykonať kus dobrej práce! Len vo dvojici stihnúť všetko včas. 

Po tom uvedomení vďačne prijala pohár z Lýdiiných rúk a nedočkavo ho priložila k perám. Lačne prehĺtala vychutnávajúc si pocit naplnenia a spokojnosti. Kusom zástery si poutierala drobné kvapôčky potu z čela a zátylku.

„Ďakujem, Lýdia, vďaka ti za tvoju prácu,“ vzdychla Rosamund odovzdane, „choď už, ponáhľaj sa za svojimi deťmi.“  

„Ešte musím pozanášať všetko to prádlo, až potom mi bude dovolené vidieť ich.“ 

Rosamund na to celkom pozabudla. Opäť ju pohltil hnev prameniaci z nespravodlivosti a neľudskosti pána Overwoodu. 

„Mrzí ma to! Želám ti, nech ti rýchlo prejde čas. Dávaj na seba pozor.“ 

Lýdia od dojatia podišla k nej a vzala ju do mocného medvedieho objatia. Trvalo len krátko, no stačilo na to, aby povzbudilo ich srdcia. 

„Želám vám veľa zdravia,“ dodala Rosamund vrúcne. 

„Aj tebe, dieťa. Dobrú noc!“ 

So vzájomným želaním sa rozlúčili. Lýdia si nachystala bielizeň, na ktorú už isto majitelia netrpezlivo čakali a pobrala sa do šatne, aby sa zbavila bremena rovnošaty. Rosamund sa zase rozhodla využiť priam mŕtvolné ticho panujúce medzi stenami chodby. Bola rozhodnutá, nebol čas ani priestor na váhanie. Máriovi bolo treba dať vedieť. 

Opatrne sa vykradla z dvier a sotva počuteľným našľapovaním sa zakrádala zdanlivo nekonečnou chodbou. Zahla za roh a očami hypnotizovala ten zvláštny prístroj, ktorý mala v pláne využiť a uľahčiť si tak život. Ešte sa narýchlo započúvala do zvukoprázdna, očami prešla po priestranstve a z vrecka vybrala papier s telefónnym číslo od Mária. Ako len bola rada za túto prezieravosť! 

Nečujne papierik skrčila do zovretej päste a zhlboka sa nadýchla. Pribehla k telefónu, vzala slúchadlo, priložila si ho k uchu a sústredene roztvárala skrčený papierik. Oblizla si suché pery a systematicky zadávala číslo za číslom až pokým neprišla na koniec. Potom jej už zostávalo len čakať, kým sa neozve vyzváňací tón – Máriov hlas v slúchadle alebo rozhorčený pán Overwood. 

„Počúvam,“ ozvalo sa na druhej strane v čase, kedy už Rosamund strácala nádej a chystala sa slúchadlo položiť. Srdce jej bilo tak splašene, že sotva to jediné slovo zachytila. 

Už-už sa chystala zo seba vytisnúť krátke posolstvo, keď jej zišlo na um, že hlas v telefóne vôbec nemusí byť Máriov. 

„Kto ste? A načo ste vytočili toto číslo, keď teraz mlčíte?“ Majiteľ onoho hlasu nemohol byť príliš starší od Mária, no predsa pôsobil vyspelejšie. Razila z neho dominancia v spojení s nevrlosťou. 

„Volám sa Rosamund Talbotová, pane,“ odpovedala akosi inštinktívne, no nič viac zo seba nedostala, akoby zabudla na svoj zámer. 

„Výborne! A čo odo mňa chcete?“ Jeho otázky, hoc dobre mierené, Rosamund znepokojovali. Pri Máriovi si celkom odvykla na typickú chladnú priamosť mužov. 

„Prepáčte, no ak nie ste Mário Madlock – a veruže som si istá, že nie ste, chcem od Vás iba jedno…“ 

Stíšila hlas nedokončiac začatú vetu. Zdalo sa jej totiž, že započula šušťanie papiera prekladaného z miesta na miesto, čo jej pripomenulo, že tento muž v telefóne naisto porozumel, bez zbytočného a obťažujúceho vysvetľovania. 

„Rozumiem. Čo mu mám odkázať?“ spýtal sa stroho a úsečne – Rosamund mala v pláne odpovedať mu v rovnakej línii. Chcela to už mať čím skôr za sebou. 

„Nech si so mnou nerobí starosti. Súhlasila som, že v práci zostanem dlhšie,“ odrecitovala v krátkosti a na sekundu zmĺkla – v tom sa ozvalo trhanie papiera, „ďakujem,“ dodala ešte. 

„Vďačne, slečna Talbotová. Pekný deň.“ 

Buď sa jej to zdalo, alebo sa s ňou rozlúčil celkom prívetivo. Nerobila si ale ilúzie, nepoznala jeho zákulisie. Podstatné bolo, že stihla zložiť slúchadlo práve včas. Z dverí totiž vyšiel jej zamestnávateľ zachmúrený a podozrievavý. 

„Prečo sa tu len tak prechádzate, zadal som Vám snáď málo práce?“

„Iste nie,“ dovolila si odporovať mu, aby ho ubezpečila o jeho práve, v opačnom prípade by bol naozaj schopný zodrať ju z kože, „len som Vám prišla oznámiť, že prádlo je vyžehlené a Lýdia s ním už odišla.“ 

„Ale nečakáte za to pochvalu, však?“ 

Akoby som mohla! Niečo tak čisté a úprimné by z jeho úst nemohlo vyjsť, ani keby ho niekto držal pod krkom. 

Nebola za túto myšlienku na seba dvakrát hrdá. No to vôbec nič nemenilo na tom, že sa nemýlila. Nemohla ho zniesť. A bolo jej ľúto žien, ktoré nemali inú možnosť, než zostať pracovať u neho, a ona teda nebola výnimkou. 

„Pravdaže nie, len som si myslela...“ že by ste to chceli vedieť. Pery jej zvisli v momente, ako jej skočil do reči.

„Vy nemáte čo myslieť, ale pracovať! Takže tu prestaňte nečinne postávať, Vaša zmena sa ešte neskončila.“ 

Nebadane prikývla, no on sa už vybral svojou cestou. Chtiac – nechtiac ho musela nasledovať, s ešte stále prázdnym žalúdkom a to sa už blížil čas večere. 

„Nebudete nič potrebovať, všetko nájdete na mieste. Ale beda Vám, ak miniete priveľa látky! A tiež nechcem vidieť žiaden kaz, len čistú precíznu prácu.“ 

Absurdné nároky toho odporného muža uvádzali Rosamund do uveličenia. Začínala sa domnievať, že vyzerá ako čarodejnica, alebo sa nebodaj spriahla s diablom? Či uzavrela jednu z veľmi výhodných zmlúv s rozprávkovou bytosťou a miesto tkania zlata zo stebiel slamy, bude ona vyšívať zlatom? 

„Prepáčte, pán Overwood – budem sa snažiť pracovať šikovne i precízne, no nemám takú zručnosť ako Joan, bojím sa, že ju nemôžem nahradiť.“ 

Nepáčilo sa jej, že sa musí poddávať jeho vplyvu. Avšak rozhnevať ho nemohla, tak ako mu nemohla ťahať medové motúzy. Nie je schopná spraviť to dokonale, nerobila si o tom ilúzie. 

Prísne prižmúril oči a lačným pohľadom spočinul na jej tvári. 

„Robte, čo viete. A buďte rada, že od Vás nežiadam viac...“ zatiahol provokačne. 

Mlčala. Len sklopila pohľad na ruky zložené v lone. Striaslo ju. Tráviť čas v blízkosti tak vypočítavého slizkého hada ju oberalo o energiu. Do nosa jej neprestajne prenikal puch potu a alkoholu, zmiešaného ktovie s čím ešte. 

„Keď budete hotová, prídete po mňa, až potom budete môcť odísť, rozumiete?“ 

Prikývla. Stroho, no zreteľne. 

„Čo ak mi práca zaberie priveľa času? Budete tu celú noc?“ spýtala sa na doplnenie informácií. Predsa len nechcela po celý čas mlčky prikyvovať. Možno jej nakoniec prezradí viac, než by sám chcel. 

„Samozrejme, že tu budem! Kde inde než doma by mal spávať kocúr, keď má hosťa – myšku?“ zaškľabil sa a tým odhalil časť svojho zanedbaného chrupu. 

Rosamund by odhadla, že v skutočnosti vekom nie príliš prevyšuje jej otca, ktorý ešte stále pôsobil upravene a súco. Aj napriek tomu, že jeho oblečenie bolo veľmi skromné. Aj v tomto prípade sa potvrdilo, že šaty nie vždy robia človeka.

Samo zlato sa síce blízka, je krásne, no najesť sa z neho nemôžeš. 

Spomenula si na matkine slová. Niekedy sa pre ne hnevala, no v skutočnosti nechápala ich význam. Matka jej nechcela zobrať ani jeden zo snov, ktoré snívala. Iba nechcela, aby na tej ceste zablúdila. 

„Keď si už rozumieme – na stole máte podrobnú objednávku, človek by neveril, aké poctivé tie žienky dokážu byť,“ zamyslel sa – v tieni svieci vyzeral naozaj hrozivo, horšie než ktorýkoľvek netvor opisovaný aj v tých najdesivejších rozprávkach, „vo všetkých svojich zamestnaniach.“ 

„Ďakujem,“ vytisla zo seba s obrovským sebazaprením a námahou. 

Našťastie ju pán Overwood už nevnímal a chystal sa po svojom vyjsť z miestnosti. Konečne osamela. A mohla si vydýchnuť... avšak nie nadlho. S vypätím síl sa donútila obzrieť si vyplnený objednávkový formulár, aby si dokázala vytvoriť aspoň nejakú predstavu o tom, čo ju čaká. 

Po prvom prečítaní si len ťažko povzdychla. Po druhý krát sa jej už podarilo niečomu rozumieť, no i tak sa na to musela pozrieť ešte zopár krát, aby sa v tom začala orientovať. Už teraz jej bolo jasné, že nad tým strávi prinajmenšom niekoľko hodín. Koniec koncov bude rada, ak skončí pred polnocou. Unavená, zmorená a zničená. Dúfala len, že sa k Máriovi dostane jej odkaz. 

Ako sa jej popri toľkej práci podarí dostať do kancelárie svojho zamestnávateľa? Nájsť a vziať odtiaľ dôkazy? Od vyčerpania už prestávala cítiť obavy, stávala sa ľahostajnou – ak by sa jej podarilo mať dotyčné dokumenty v rukách, nedbala by na to, že by to zistil a vyhodil ju. Možno by sa už i rada vrátila domov. K svojej rodine. Niekedy sú okolnosti plnenia prianí natoľko ťažké, že sa človek nimi rád nechá vyhodiť z hry. Čo tam po tom. 

Rukami si pretrela unavené oči. Dokázala by si predstaviť, že by ju táto práca – šitie šiat – dokázala na istý čas uspokojiť. Možno dokonca viac ako jej bežná práca, mohla sa tak aspoň mysľou ocitnúť doma, malo to však háčik - jej zamestnávateľom by nemohol byť pán Overwood. 

Ešte aj myšlienky ju unavovali, oberali o energiu, o ktorej vedela, že ju bude potrebovať. Chýbalo veľa a po líci by jej stiekla teplá slaná slza. Prudko zažmurkala a prinútila sa usadiť za drevený stôl. Poukladala si kusy látky, nožnice, bielu kriedu i pravítko. 

Mala by som si spraviť nákresy. napadlo jej. 

No pri predstave času, ktorý by nad nimi strávila, jej telom prebehli zimomriavky. Musela však uznať, že by jej pomohli. A zároveň by smela v ruke držať ceruzku. Robiť to, čo bolo odjakživa jej srdcu blízke. Mohlo by to pre ňu byť prílivom inšpirácie. 

Pustila sa do toho. Odhodlane a nemenej nadšene. Avšak neustále sa musela krotiť, inak by sa do toho pohltila natoľko, že by sa k samotnému šitiu šiat ani nedostala. A to by pána Overwooda už naozaj položilo. Kreslila ledabolo, neprecízne, len nechávala zápästie zbesilo sa pohybovať po papieri. Bolo hotová pomerne rýchlo. Aspoň tak usúdila. Naisto to nemohla vedieť, v miestnosti totiž neboli žiadne hodiny, ani okná. Len strohá, ošarpaná miestnosť. Celkom ako v pivnici. 

Teraz Rosamund zostávala tá ťažšia úloha. Presne tá, ktorú zámerne odkladala. Postrihať jednotlivé kusy látky, ktoré potom bude musieť spojiť dokopy. Výsledkom by mali byť nádherné a funkčné šaty. Keby sa jej len podarili tak, ako si zaumienila! Bola by v nesmiernom pokušení si aspoň jedny vziať pre seba. Veľmi by sa čudovala, ak by to Joan aspoň raz neurobila. 

Pousmiala sa. Nie, ona by to neurobila. Srdce mala predsa čisté, priezračné a nepoškvrnené. Zhrozila sa sama nad sebou. Jej matka vie, že keby nad ňou nestála s pevnou rukou, vyrástol by z nej pohan. 

Ale čo keby si ich len vyskúšala? Miestnosť bola osvetlená len dvoma sviecami, žiadne prehnané dekorácie – minimalizmus a jedno veľmi pekné zrkadlo. Už teraz ju kvárili výčitky! Sotva sa dostala do polovice práce, ešte ani zďaleka nie je hotová. Ale vedela, že keby si nevzala to šťavnaté jablko, neodpustila by si to. 

Merala, strihala, študovala a nakoniec zošívala. Väčšinou trpezlivo, no ak si nevedela dať s niečím rady, rýchlo sa rozhnevala a v hlbokom zúfalstve zostala sedieť na stoličke s pohľadom zabodnutým do príčiny jej hnevu. 

Nestíhala sa ani čudovať, ale pod rukami jej postupne vznikalo niečo, čo sa šatám skutočne podobalo. A naozaj! Len čo dokončila svoje prvé, cítila sa naozaj úžasne. A zvláštne. Dokázala to celkom sama. Zvládla to. Poradila si. Neodpustila si a chvíľu sa nimi len tak kochala. Rukou prechádzala po látke. Užívala si ľahkosť materiálu pod bruškami prstov. Celkom ju to ohúrilo. A tak sa pustila do ďalších šiat a neprestala, pokiaľ neboli všetky hotové. Do posledných. 

Nakoniec si ich s hrdosťou všetky poobzerala. Zdali sa jej vkusné a tak elegantné! Dosiaľ krajšie nevidela. Až sa jej zdalo, že by bol hriech, keby si ich obliekol niekto tak obyčajný, ako ona. Aj tak sa ale rozhodla pre koralovo červené. A nezmýlila sa. Sadli jej ako uliate. Užasnuto hľadela ako jej ladili s tmavo hnedými vlasmi, aspoň tak, ako jej vynikli oči farby čokolády. A porcelánovo biela pleť. 

Je to až desivé, ako šaty zmenia človeka. Akoby som to vôbec nebola ja! 

Na jednej strane sa cítila polichotená a na druhej zhrozená. Radšej si ich vyzliekla skôr, ako by jej na tú drobnú nekalosť mohol prísť pán Overwood. Naposledy skontrolovala každý kus a doladila posledné detaily. Všetky vynikali jednoduchým strihom, no i tak jej to muselo zabrať niekoľko hodín. Bol najvyšší čas zabaliť to tu. 

Poupratovala po sebe, utrela si z čela pot a chystala sa vykradnúť z miestnosti von. Razom sa ocitla v celkom tmavej chodbe. Neosvetľovala ju jediná svieca, jediná lampa. Zarazilo ju to, ale neprekvapilo. Pán Overwood by tak ľahkomyseľne, zbytočne a celkom nemožne, neplytval financiami. Na to si primálo naplnil vrecká. Našťastie si jej oči celkom navykli a keď nechala otvorené dvere trochu svetla prechádzalo tmou. Dostatočne, aby videla kadiaľ kráča. Ďalej prešla po pamäti až k jeho dverám. 

Už siahala po kľučke, keď si to rozmyslela a miesto toho zopár krát jemne zaklopala. Žiadne hlasné búchanie. Na druhej strane dvier by muselo panovať priam mŕtvolné ticho, aby ten zvuk započul. Ďalej nečakala a pozvala sa dnu sama. Opatrne poodchýlila dvere, nahliadla a potom čo si uvedomila, že vo vnútri vôbec nikto nie je, v momente sa prešmykla dovnútra a v tichosti za sebou zavrela. Srdce jej búšilo až kdesi v krku, dýchať sa pomaly ani neodvážila. Správala sa ako zlodej. Kupodivu sa ním teraz aj hodlala stať. 

Chrbtom zostala hodnú chvíľu opretá o zadnú časť dvier, akoby v nich hľadala oporu. Istotu. Pevnú zem pod nohami. Ustrnula. Celé telo jej znehybnelo, premenila sa na kameň. Koľko času jej zostáva, kým sa vráti? Mohol odísť domov? 

Urobí to? 

Zrazu sa nedokázala prinútiť k pohybu. Jedna vec je byť odhodlaný v bezpečí úkrytu pred nebezpečenstvom, a druhá vec, ocitnúť sa s ním zoči voči. 

Dobre. Buď to urobím teraz, alebo nikdy!

Pochybovala totiž o tom, že by sa jej počas najbližších dní naskytla ďalšia príležitosť, a už vôbec si nemyslela, že by mala viac odvahy. Musí konať inštinktívne, zmysly na to mala vyostrené dostatočne. Mohli by jej pomôcť. Zachrániť ju v prípade, že by sa priblížil. Opatrnosť jej teraz v ničom nepomôže. 

Odrazila sa od dvier a rovno prešla k písaciemu stolu držiac sa svojich úvah o poznaní pána Overwooda a jeho tajných skrýš. Čakali na ňu tri zásuvky. Dve z nich boli odomknuté, no v tých sa nijak zvlášť neprehrabávala. Hlavičky dokumentov, na ktoré jej padol zrak neboli ničím výnimočným. Ničím nápomocným. 

Tretia zásuvka. Posledná a zamknutá. 

Tak priezračné, čitateľné. Musí nájsť kľuč. Začala nadvihovať a posúvať jednotlivé predmety na stole v domnení, že ho tam nájde. Dala si však záležať, aby všetko, čoho sa dotkla vrátila na pôvodné miesto. Nedarilo sa jej. Až príliš často očami behala k zavretým dverách. Škoda, že v nich nebol kľúč. Mohla by sa zamknúť, no nemohla by ujsť. 

Na poslednú chvíľu nadvihla podložku na písanie. A tam ho zbadala – tenký hliníkový kľúčik. Takmer jej vypadol z rúk, keď sa ho pokúšala zasunúť do zámku. Zásuvka sa odomkla a Rosamund začala zbesilo listovať papiermi. Na každom z nich si ako prvé všimla hrubo vytlačené dve slová. Meno a priezvisko. Takmer celkom na vrchu – Rosamund Talbotová. Vybrala zmluvu, ktorá patrila jej a zahľadela sa na ňu. Nebol to úlovok, ktorý očakávala. No nepremýšľala, inak by už dávno so strachom odišla. Položila ju na stôl v nádeji, že si ju stihne vziať so sebou. 

Zmluva s divadlom, tá, ktorá ho mala usvedčiť z neplatenia daní bola pre ňu dôležitá. Dôležitejšia než ona sama. Dávalo to zmysel, stačilo usvedčiť terajšieho majiteľa a ak ho nahradí Mário, bude sa jej pracovať ľahšie. V tom jej zrak padol na dobre skrytý bar. Svojou farbou absolútne splýval s okolím. Rosamund nepochybovala, že práve to miesto, kde uskladňuje fľaše alkoholu, navštevuje najčastejšie, kam inam by ju skryl. 

Neváhala. Náhlila sa tak slepo, že zavadila o roh stola. Bolestivo sykla, ale neodradilo ju to. Možno práve v tej chvíli kráča po chodbe jej kat. A jedno jediné zaváhanie ju môže stáť veľa. Otvorila dvierka baru, krátko zavŕzgali, nepochybne boli opotrebované. A teda často otvárané. Vôbec ju to neprekvapilo, prasa si svoje žito stráži ako oko v hlave. Rukou sa načiahla po starostlivo uloženej kôpke dokumentov. Očami prechádzala po jednotlivých dokumentoch. Niektoré prešla len veľmi vlažne, oveľa viac sa totiž sústredila na tenké papierové obaly. Tie si nechala na koniec. Možno to nebol úplne najlepší nápad, ale to je v danej chvíli netrápilo. Hnala ju iba túžba nájsť potrebné dokumenty a zmiznúť. Strach jej dovolil premýšľať iba do istej miery. Už pomaly začínala strácať nádej. 

Čo ak si vzal oné dokumenty domov? Nebolo by práve toto tým najlepším riešením? 

V ústach jej načisto vyschlo. A potom ako znamenie osudu konečne natrafila na objekt svojho hľadania. V rýchlosti si celý prebal skryla za zásteru rovnošaty a zatisla dvere od baru. V tom celkom jasne započula blížiace sa kroky. Nemilosrdne zastali za dverami. Živo si dokázala predstaviť ten okamih, kedy ruka presvišťala vzduchom, schmatla kľučku dvier, potlačila smerom nadol. Pudovo odstúpila od baru smerom k pracovnému stolu, ak by sa jej náhodou podarilo ukoristiť i vlastnú pracovnú zmluvu. 

Nie preto, že by chcela za každých okolností dopriať i sebe – vyslobodiť sa. Mať možnosť odísť z tejto práce, z područia pána Overwooda, v prípade, že by to nevyšlo, že by sa im s Máriom nepodarilo dokázať jeho previnenie a dostať ho do väzenia. Na tomto celom jej len primálo záležalo. Nebola sebecká, dokázala sa premôcť, ak to bolo potrebné, a predovšetkým nestrácala nádej. 

Napokon jediný pravý dôvod prečo chcela svoju zmluvu vziať ešte kým bol čas, namiesto toho, aby sa aspoň pokúsila niekam sa nenápadne ukryť, bol ten, aby zamietla po sebe stopy. Aby zmenšila pravdepodobnosť, že jej stret so zamestnávateľom dopadne vskutku katastrofálne. Nerobila si totiž falošné ilúzie o tom, že jej uverí akékoľvek rozprávky, ktoré si v rýchlom slede obvinení vymyslí. 

Dvere sa bez najmenšieho kladenia otvoru otvorili celkom naširoko a v nich sa zjavil ten, ktorého sa Rosamund tak obávala. Takmer jej to vyšlo! Nechýbalo veľa a bola by sa nepozorovane vytratila. Ak si doteraz myslela, že ju premáha obrovský strach, mýlila sa. Až teraz pociťovala ozvy srdca, až kdesi v krku. Roztriasla sa na celom tele. 

„Čo vy tu robíte?“ ozval sa dunivý hlas nasiaknutý začudovaním. 

Pán Overwood pohybom ruky primäl dvere zatvoriť sa. Prekvapene vytriešťal oči, ktoré sa mu zvláštne leskli. Mraštil obočie a na tvári mu poskakovali všemožné tiene. Pôsobil naozaj hrozivo. 

„Ja…Ja…“ Rosamund sa zdal jej vlastný hlas cudzí. Nespoznávala ho, a takmer vôbec ho nedokázala ovládať. Veď sa jej nepodarilo zo seba dostať ani jedinú vetu. Len chabé koktanie. 

Donútila sa upokojiť, mysliac na jedinú vec. Čo najskôr opustiť kanceláriu nahnevaného supa. 

„Prišla som Vám povedať, že som so svojou prácou hotová, pane,“ vyjachtala.

Zostávala stáť nepohnuto. Telo mala vzpriamené a oči upierala smerom k nemu. Dúfala, nie, rovno sa modlila, aby si nevšimol ten kus papiera, ktorý sa jej ohýbal za chrbtom. Viac ho skryť nestihla. Beztak ju pod zásterou tlačila iná, o niečo hrubšia a oveľa dôležitejšia zložka. 

„Prečo teda stojíte za mojim pracovným stolom?“ výhražne zvýšil hlas a pomaly k nej začal pristupovať. 

Rosamund pochopila, čo pravdepodobne robil po celý čas, čo sa ona umárala pri šití šiat. Očami šibla k okraju stola, kde stál nedopitý sklenený pohár s akousi medenou tekutinou. Počas toho krátkeho okamihu jej nepozornosti, pristúpil až priveľmi blízko nej. Pozorovala ho. Nespustila z neho zrak, no nemohla urobiť nič viac. Akoby prirástla k podlahe. Teraz mala možnosť na vlastnej koži si vyskúšať, ako sa zakaždým musela cítiť Emily. Och, obdivovala to dievča, ešte oveľa viac, ako pred pár hodinami. 

„Stratili ste reč, alebo pociťujete výčitky, ha?“ Jedným krokom k nej pristúpil, rukou jej vyšklbol zmluvu z rúk a tresol ňou po stole, až sa pod tým tlakom celý zatriasol.

Očami ju prepaľoval, prskal a z úst mu vychádzala pomyselná pena. Rosamund si nebola istá, či čaká vysvetlenie, ospravedlnenie, alebo ani jedno z toho. No zimomriavky jej prechádzali ešte aj po chrbte. 

„Mlčíte! Vy jednoducho mlčíte!“ opäť tresol do stola, až Rosamund striaslo. „Dovolili ste si sem len tak prísť, podlo ma okradnúť a teraz čakáte, že Vás len tak pustím?” tentokrát už nezvyšoval hlas, ale kričal. 

Šanca, že by ich niekto počul však bola nulová. Bola noc. V celej budove zaiste okrem nich dvoch nikto nebol. Boli tu sami a dvere boli zavreté. 

„Chceli ste si vykúpiť slobodu, však? Myslíte si, že inde by Vám bolo lepšie, že iný muži by sa k Vám správali s úctou...?“ pokračoval ďalej, živil v sebe plameň zlosti.

Besnil. A dovolil si urobiť niečo neodpustiteľné. Drsne chytil Rosamund pod bradou, až sa jej riasila koža na tvári. Mykla sa v snahe vytrhnúť sa jeho zovretiu, ale márne. Keď sa jej to nepodarilo, viac sa o to nepokúšala. V ušiach jej hučalo. Nepočula. V zmesi prekvapenia len odovzdane zavisla. 

„Ste len obyčajný hmyz. Malý odporný hmyz, lacná pracovná sila, ktorá by mi mala doživotne prejavovať vďačnosť za moju dobrotu, trpezlivosť a ochotu zamestnať Vás! Ale nie! Vy chcete viac. Viac peňazí, úcty, obdivu. A pritom neznamenáte nič, vôbec nič! Ste len hmyz!“ 

Neprestával zúriť. V zakalených očiach sa mu odrážal odpor a pohŕdanie. Na čele sa mu perlil pot. Správal sa celkom ako zviera. Nepríčetne a násilne. Opäť sa mu pokúsila vytrhnúť. 

„Darmo sa odtŕhate! Moje dotyky sú Vám odporné, ale s mojim synovcom ste sa spustili s radosťou, všakže? Nie ste viac než fľandra,“ jeho výstup vyvrcholil a skončil fackou, ktorú uštedril Rosamund. 

Dá sa povedať, že ju ani v najmenšom nešetril. Nedbal na to, že je zástupkyňou ženského pohlavia. Hlavu jej odvrátilo do strany. Nechtiac si pritom zahryzla do pery, ktorú jej zaliala krv. Jazykom oblizla sladkastú tekutinu. Ruku si nevedomky ihneď po incidente priložila na postihnuté líce. Ani vo veľmi zlej nočnej more by jej nenapadlo, že by bol tento muž schopný až toľkého násilia. A ona neurobila nič, vôbec nič. Možno keby sa to všetko neudialo tak rýchlo, keby sa v najhlbšom kúte srdce necítila previnilo, či odhalene. 

Kútikom oka sa odvážila pozrieť na neho. Práve sa upokojoval. Napravil si golier košele, vreckovkou zotrel pot z čela a poriedke vlasy prstami zahrabol smerom dozadu na temeno hlavy. 

„Urobíme to takto,“ ozval sa s istou dávkou diplomacie, „Vy okamžite vypadnete, a ja sa budem tváriť, že som Vás tu nikdy nenašiel.“ 

Stroho prikývla. Tušila blížiacu sa možnosť úniku. Odstúpila od stola a sledovala, ako sa zvalil do svojho koženého kresla a vylial do seba zvyšok tekutiny v pohári.

„Načo ešte čakáte? Zmluva zostáva u mňa, rovnako ako Vy,“ spokojne si utrel chrbtom ruky pramienok alkoholu stekajúci po brade. 

Donútila sa pohnúť z miesta a odísť z tej mučiarne. Vzdialenosť k dverám sa jej javila ako nekonečná. V hlave jej pulzovalo, cítila jeho nepríjemný pohľad na sebe. Nezvládla to. Neobránila sa. Nebola taká silná, ako si myslela. Zabuchla za sebou dvere a prekonala nutkanie zrútiť sa po nich na chladnú zem. Miesto toho sa po chodbe rozbehla, akoby mohla ujsť. Akoby sa mohla skryť do bezpečia. Zavrela sa v šatni a zaúpela, keď zistila, že sa nedá zamknúť. Telo jej ochablo a do očí sa jej nahrnuli slzy. Tak zle sa necítila už dávno, veľmi dávno.