Dorazili sme kúsok pred obedom. Zatiaľ čo si Jungkook prehadzoval moje krabice v karavane, aby vedel, čo vziať skôr, ja som niesol v rukách malé stvorenie, ktoré pleštilo oči na všetko, okolo čoho sme prešli, kým sme sa tým preň pekelným strojom dostali na piate poschodie. Vystúpil som si s ním a podľa inštrukcií sa dostal k pekným novým tmavým dverám, ktoré som odkódoval. Vošiel som opatrným nášľapom dovnútra a nechal ich trochu pootvorené. 

Vo vnútri to zatiaľ vyzeralo prázdno. Steny boli biele a Jungkook mal svoje veci stále pozabaľované v krabiciach po rôznych kútoch, keďže ešte poslednú noc pred odjazdom spal pri svojich priateľoch. Všetko však pôsobilo čisto a dobre osvetlené a ja som kvôli echu i naďalej stúpal opatrne cez päty, ako som si od prahu premeriaval kuchyňu, ktorá bola len o čosi málo väčšia než bývala tá moja. 

Keď sa čierne mača v mojej náruči už po niekoľký krát protestne zavrtelo, dovrel som čeľusť, ktorá mi pri pozorovaní nového domova klesla, sklonil som sa a vpustil ho do najbližšej z dvoch obývacích miestností, aby náhodou nešlo preskúmavať práve chodbu, z ktorej by mi mohlo ujsť. Pohladil som ho a s povzdychom sa chystal znovu zdvihnúť. 

A vtedy sa mi pri pohľade na bielu plachtu, prehodenú cez mohutnú vec v rohu, rozochveli dlane... Spoznal som. Zoslabli mi kolená a takmer som pri vynechaní úderu srdca zabudol prehltnúť. Nadýchnuť sa... pretože to nebol žiaden had, ktorý zhltol slona a pripomínal klobúk... nie, síce mi to pripadalo byť rovnako nereálne, no pri tom to bolo absolútne očividné. 

Ohliadol som sa k dverám, potom po malom chvostíku, nevinne skúmajúcom jednu zo stien, a znovu k dverám, za ktorými sa z chodby ozývali vzdialené ťažké kroky. 

"Jungkook-a?" 

Odpoveď na môj rozhodený hlas sa však nedostavila a ja som sa s nechtami zarytými do dlaní rozišiel rovno do protiľahlého rohu miestnosti. 

Bez premýšľania som stiahol bielu plachtu na zem a v momente, čo som zbadal známy odtieň nástroja, som si priložil dlane na ústa, onemené šokovaným nádychom. 

Gippom. 

Mohlo to byť pár sekúnd ale i minúta, kým som si uvedomil Jungkookovu prítomnosť a otočil sa k dverám, o ktorých rám sa opieral a nervózne si ohrýzal pery, upierajúc pohľad na odkrytý klavír. 

"Ako-" 

Snažil som sa rozohnať slzy. 

Mal byť navždycky preč... 

"Na tom nezáleží. Patrí k tebe a nechal by si ho tam kvôli mne. Vtedy si spomenul, že ti ma v podstate priniesol, takže... som to bol vlastne dlžný jemu a nie tebe...," začal to okecávať. 

"Dopekla," zasmial som sa už cez slzy, ktoré nebolo možné potlačiť, a zoslabnutý som sa prudko pustil do sedu na lavičku pred klavírom... s dlaňami na očiach a mysľou v spomienkach na to, ako som sa lúčil s klavírom i Daegu. To všetko bolo zrazu tak zvláštne vtipné. 

Než som ho spoznal, nezvykol som plakať... už vôbec nie šťastím. Nikdy predtým som sa necítil tak... celý. 

"Poď sem." 

Nechal som sa pritúliť k jeho pásu... tak ako po prvý krát.
A stále boli chvíle ako táto, kedy mi bolo ťažké uveriť, že je naozaj skutočný...

... môj zázrak.