Nakoniec sme Yugyeoma prebudili ešte skôr, než sme tak nejako plánovali, sám sa dostal na chatu, kde už ho čakali Dongmin a Mingyu, a ja s Jungkookom sme sa tiež spakovali dosť rýchlo. 

Za ďalšieho hromobitia som za nami bleskurýchlo zabuchol dvere karavanu. 

Chvíľku som nahlas vydychoval, zvykajúc si takmer na úplnú tmu. 

"Na toto som už trochu vyšiel z cviku," skritizoval som sa s ľahkým úškľabkom v tvári a stále za tmy-netmy som sa hodil do svojej stoličky. 

 Z celkom nepatrných šušťavých zvukov v pozadí hromov, klopkania dvierok a prehrabovania sa, som usúdil, že Jungkook, ktorého tmavá silueta nabrala detaily iba v mrku bleskov, po čomsi odhodlane pátra. 

"Čo hľadáš?" spýtal som sa po nedlhom pozorovaní jeho osoby. 

"Sviečky." 

Upustil som pobavenie cez nos a podoprel si pri stole líce dlaňou. 

"Vieš, že stačí zapnúť zdroj?" zahundral som si. 

"Ale choď, nebudem kaziť to čaro..." 

Olizol som si pery a pretrel si prstami unavené oči. Isteže nebude, veď je romantik... 

Zachechtal som sa pre seba, keď som v tej blízkej diaľke, zahalenej tmou, započul pár napružených cvaknutí. Nejaký čas som sa snažil odhadnúť podľa výrazne menej prudkých pohybov, čo to tam ten zhrbený zázrak stvára, no keď ku mne odpoveď neprišla sama, rozhodol som sa spýtať. 

"Tak čo? Máš to?" 

Vtedy na mňa jeho reakcia pôsobila podobne, akoby sa prebudil z mikrospánku. Trochu roztržito sa narovnal a s čímsi v rukách sa rozišiel ku mne. 

"Niečo lepšie. Sleduj," povedal so zatajeným dychom a položil na stôl nejaký starší prehrávač s priehradkou na kazety v prednej časti. 

Venoval som mu trochu horký pohľad, no poznámku o tom, že pod palubkou máme rádio tiež, som sa po tej o zdroji rozhodol vynechať. 

"Sledujem." 

"Myslíš, že funguje?" spýtal sa ako tak stláčal rôzne gombíky a zatvoril späť plastové viečko nad čítačkou CD. Pre mňa to nebolo takmer nič výnimočné, avšak fascinovanie v Jungkookovych očiach bolo vždycky to, čo ma zaručene dokázalo oblomiť. 

"Ukáž," prehodil som, prisunul si prehrávač bližšie k sebe a vypojil svoj notebook zo zásuvky. "Skočíš to nakopnúť?" 

Jungkook sa bez odpovede hneď pozbieral a prebehol dopredu, aby zapol zdroj. Ja som zatiaľ zapojil jeho nález a s mľasknutím jazyka o podnebie otvoril jeho predné dvierka, ktoré sa pomaly spustili dole za tichého bzučania. Keď sa slabé svetlá naokolo postupne rozsvietili a mne sa naskytol pohľad i na vloženú kazetu, musel som sa široko pousmiať. 

"Tak to ma podrž..." 

"Už," ozvalo sa spoza mňa v zrýchlenom dychu, než sa Jungkook posadil na vedľajšiu stoličku. Ošúchal si dlane nadšene o seba a zazubil sa, ako sa tak stratene díval na onen objav. 

"Pamätám si, ako sme na takom ešte počúvali s bratom rozprávky," zachichotal sa. 

"Oh, fakt? Myslel som si, že si letel už iba na anime...," zachechtal som sa úprimne. 

"Nie som zas až o toľko mladší, ešte viem, čo sú to kazety," obrnil sa a pyšne si založil ruky na vypnutej hrudi. 

Na krátky moment sme sa na seba len dívali a vymenili si pár pekných slov pohľadom a úsmevom, kým som sa nadýchol a zacvakol späť otvorené dvierka. 

"No, jednu tu akurát máme, tak môžeme zistiť, čo- na nej- je-," povedal som pretrhovane, zatiaľ čo som zatláčal jednotlivé gombíky. Chvíľku som sústredene načúval pretáčaniu pásky k začiatku. Zdalo sa mi, že Jungkook dokonca znovu prestával dýchať, i keď mal pootvorené ústa. 

Potom som na náhodnom mieste stlačil play. 

Keď sa v páre sekúnd z reproduktorov začala rinúť energická pieseň, očividne v jej refréne, azda na najvyššej možnej hlasitosti a ešte v neznámom jazyku, skoro ma vyhodilo zo stoličky. 

"Wouu, prr, prr, hayyy!" zahájil som za hromady hlasných citosloviec pokus o čo najrýchlejšie utíšenie toho diabolského výstrelu do ticha, ktoré doteraz sprevádzala iba silnejúca búrka tam vonku. 

Hudba nakoniec predsa len pomaly stíchla, keď som konečne zistil, ktoré z ošúchaných koliesok ovláda hlasitosť. Jungkook sa už v polovici akcie od srdca rozosmial, až sa chytal za brucho a mne z nejakého dôvodu zahoreli líca. 

"Dopekla," zachechtal som sa, srdce mi šlo vyskočiť z hrude. 

"Čo to bolo?" 

"Z tej hatmatilky netuším, ale utrpel som taký infarkt, že tiež uprednostním, ak nájdeš tie sviečky. Bože..." 

"Neumieraj," šepol Jungkook v sladkom úsmeve. 

"Tak, už vieš, či to funguje, takže..." Začal som hneď rozhodne pacifikovať rádio vypnutím a vypojením zo zásuvky. Za uchom vo vlasoch som ucítil pár Jungkookovych prstov, ktoré sa ma asi snažili upokojiť dotykom. 

"Idem hľadať ďalej, možno nájdem ešte niečo zaujímavé," upozornil ma, a než som mu vrátil svoj pohľad, už bol znovu na nohách. V šuchtajúcich papučiach sa dostal späť ku skrinkám, otvoreným dokorán. 

"Len sa bav, ja sa zatiaľ skočím opláchnuť," oddýchol som si, pozviechal som sa na nohy a so všetkým potrebným, čo som si po zozbieraní nechal pri dverách, som sa vybral do sprchy, aby som sa pred zalezením do perín dal trochu do poriadku. 

Napriek tomu, že som naposledy nemohol zaspať a že bol dnes ozaj náročný a horúci deň, som tušil, že mám pred sebou ešte ďalšiu dlhú noc...