Keď sme sa dostali z osady, slnko sa už zdalo byť o čosi málo súcitnejšie. Možno to bolo osviežujúcim nanukom, možno tou lákavou predstavou, že na konci tejto asfaltky sa budem znovu mať kam ukryť pred tou horúcou žiarou, ktorá vlnila vzduch okolo dvoch veselých siluet na niekoľko metrov predo mnou, ale cítil som sa fajn. Bol som znavený horúčavou, očakával by som, že to je možno ako vo filmoch a v trojici je tým tretím kolesom osoba mimo mileneckého páru, ale i napriek tomu mi bolo fajn... aj ako tretiemu kolesu. 

Pohľad vševediaceho rozprávača, ktorý iba pozoroval to vrelé vysmiate priateľstvo, obklopené teplou letnou scenériou, sa pokoju mojej mysle a zároveň zdravej inšpirácii veľmi pozdával. 

"... Ako zvykla hovoriť tvoja mama - ak pôjdeš dolu kopcom, väčšinou narazíš na rieku. A čo býva pozdĺž riek? Obydlia. Tak sa nestratíš." 

Iba som sa usmieval v kroví celého toho vystúpenia predo mnou, ktorého súčasťou bola Dongminova hrdá povznesená obhajoba - síce sme sa na moment cestou do tej utópie stratili, pretože cesta lesom začala byť nejasná, ale nakoniec nás zachránil jeho orientačný zmysel. Napriek tomu sme sa rozhodli vrátiť do tábora pre zmenu po normálnej rozpálenej vozovke, ktorú z jednej strany mierne kryli ovocné stromy, za ktorými sa o čosi vyššie nachádzali lesy, a z druhej ju za kanálom obklopovali vysoké dozrievajúce zlaté polia. 

"Asi aj preto ťa mala stále radšej než mňa... možno si ju viac vnímal," zachichotal sa potichu Jungkook, natiahol sa trochu na bok z tuhého objatia s jeho priateľom a nahlas do seba nasal z nanuku sladkú stekajúcu vodu, ktorou rozhodne nechcel ušpiniť ani jedného z nich. 

"To určite nie je pravda. Asi si ani nevieš predstaviť, ako veľmi ťa má rada... Už si jej povedal o Yoongim? O tom, že s ním budeš bývať..." 

Dopekla, stále som tu - trochu som sa zaškľabil. 

Síce som už poznal odpoveď, ale i tak ma zaujímalo, ako mu to Jungkook podá. Ten však sotva sykol a už sa spoza nás vyrútil šum mohutných kolies a následný rachot nejakého objemného poľnohospodárskeho auta, ktoré za sebou zanechávalo iba prievan plný prašných oblakov. 

Odskočil som si z cesty do kanála rovnako ako chalani predo mnou a po chvíli zakašľal, než som si zaclonil ústa tričkom, sledujúc prižmúrene ako sa ten tank rozhegane vzďaľuje. 

Keď prach klesol a ja som sa odhodlal znovu viac otvoriť oči, ktoré boli už i tak zužované slnkom, uvidel som, ako sa za mnou Jungkook zazubene obzerá. 

"Žijem!" informoval som ho pre istotu, na čo sa len pobavene zasmial, a potom začal podľa obrazu svojho najlepšieho kamaráta preskakovať za smiechu z nohy na nohu, z jedného boku kanála na druhý. 

"Ako malý," povzdychol som si v dobrom, vlastne... možno som mu to trochu i závidel, ale s ním sa mi tiež zdal život omnoho viac zábavný. 

Už som si chcel ako blázon tiež rozkročmo vyskočiť na protiľahlé šikmé kamenné steny, keď sa kdesi kúsok odo mňa ozvalo tiché dlhé vypísknutie. 

"Huh?" 

Otočil som sa bokom k poľu, ktoré následne rozvial teplý vánok, a obzrel sa po priateľoch vpredu, no zdalo sa, že oni nič nezapočuli. Ale nedalo sa mi pohnúť. Ten tón znel plačlivo. 

Šum vetra v obilí do seba ukrýval mnoho zvukov, a tak som musel nastražiť uši. Sústredil som sa až tak, že som začínal vnímať svoj vlastný dych a tep. 

Zatol som si nechty do dlaní a trochu nervózne sa znovu obzrel po vzďaľujúcich sa siluetách. 

A predsa sa to písknutie ozvalo znovu, len čo sa chalani predo mnou nahlas rozosmiali. 

"Tak kde si?" šepol som si pre seba a už som sa začal štverať cez bok kanála k poľu, v ktorom som medzi trsmi vysokej trávy začal hľadať pôvodcu pravidelného kričania o pomoc. 

A ani som nebol nútený sa dostávať na štyri. Sklenený, strachom rozkmitaný, belasý pohľad drobných očí, zasadených do malého roztraseného čierneho klbka, sa nedal prehliadnuť. Poskočilo mi srdce. 

"Ah, tie stroje sú pekelne strašidelné, však?" prehovoril som na mača, na moment sa pozrel smerom, z ktorého na mňa prišlo zvolanie, a potichu som mľaskol. 

Na to sa mačaťu znovu roztiahla papuľka vo vysokom tóne. 

"Neublížim ti, oukej?" spýtal som sa upokojujúcim tónom hlasu miesto toho, aby som zakričal späť na Jungkooka, a pomaly som sa sklonil k malému stvoreniu, ktoré sa šokom ani len nechystalo nejako brániť. S neprestajným mraučaním sa nechalo vziať na ruky, kde som sa ho pokúsil schovať do bezpečia svojho trička, a zobral som ho so sebou opatrným zostupom späť na dno širokého kanála. 

"Ššš." 

Pohladil som ho jemne medzi ušami. Jeho hlava by sa mi pokojne celá uložila do dlane, ako bolo malé. Sotva mohlo mať niekoľko týždňov. 

"Sst," odpovedal som na ďalšie odhalenie miniatúrnych ihličiek v piskľavom zvuku a naslepo si vykročil, keď som pred sebou v kútiku oka zahliadol osobu, ktorá ku mne pribehla a s výdychom ťažko dokročila. 

Jungkook hneď zaujato rozovrel oči, postupne si pristúpil a natiahol k mačaťu ruku. 

"A čo ty tu?" vydýchol ohúrene, ako sa tak lôžkami prstov jemne dotkol strapatého zamatového kožúšku. 

"Počul som ho mraučať hore v tráve. Buď ho sem niekto vyviezol, alebo bolo slabé a nechala ho tu matka," povzdychol som si. "Samo by sem nedošlo určite," dodal som. 

"Hm," prikývol Kookie, uhryzol sa zamyslene do pery, zatiaľ čo sa len letmo dotýkal drobného telíčka. 

Zadíval som sa naň, potom som sklonil pohľad do svojej náruče a jemne sa usmial nad malými škrabavými labkami. 

Najprv som svoj prehovor zastavil v nádychu, no nakoniec som sa aj tak odhodlal spýtať. 

"Keď už spolu budeme bývať sami... možno by som si ho mohol nechať?" navrhol som s neistotou v hlase. Nečakal som, že mi tá otázka bude pripadať tak strašne hlúpa. 

"Ešte si ho budeš všímať viac než mňa," zachichotal sa potichu Jungkook, v očiach i tak očividný obdiv z čierneho prestrašeného klbka, z ktorého nespustil zrak. 

"Ale choď," vybehol som hneď hlasnejšie naoko podráždeným kolísavým tónom, aby nás neprepočul ani prichádzajúci Eunwoo, "vieš ako často si ty všímaš napríklad Dongmina miesto mňa?" 

"Žiarliš na neho?" zapýril sa ešte viac, potom si vtiahol pery medzi zuby a dôležito si založil ruky na hrudi. Pozrel sa na mňa z vrchu, na čo sme sa po chvíli obaja rozosmiali. Ja čo najviac tak, aby som sebou príliš nehádzal. 

"Čo sa tu deje?" spýtal sa stratene nový prítomný, než sa jeho oči úplne rozžiarili, a následne schovali za vysmiate viečka, keď ho to automaticky tiež pritiahlo ku mne, aby sa pozrel na to, čo ukrývam v náručí. 

Ten chalan bol prakticky jednou z najčistejších duší, aké som kedy spoznal. Aj keď... veľa ich nebolo. 

Vymenil som si s Jungkookom trochu dojatý pohľad. 

"Tsk. Ako by som na tohto mohol žiarliť, prosím ťa," zachechtal som sa a predal trochu protestujúce mača Dongminovi. 

"Len opatrne... je fakt slabý." 

"Neboj sa," usmial sa ešte širšie a bez okolkov si pritúlil klbko chlpov k svojmu nosu. 

"Baby~" 

*Toto nie je pokus o vraždu, ale o pohladenie na duši a skrášlenie večera... pls... i love them... dúfam, že je táto kapitola zdravo sweet 🥺💛💜💙❤... a je tak trochu podľa reálnych udalostí... mojich XD*