Bolo niečo po jedenástej večer, slnečný deň už pred nejakou dobou plynulo vystriedala teplá hviezdna noc, osviežovaná vytrvalým vánkom, ktorý sa počas dňa stále silnejšie opieral o kopce nad jazerom, z ktorých bolo teraz vidieť už iba čierne estetické obrysy na tmavomodrom obzore. Vzduch príjemne zvlhol, a postupne sa nabíjal akousi uvoľňujúcou energiou, ktorú prinášali mraky, zahaľujúce postupne hviezdy od úpätia nízkych hôr. 

Všetci sme boli po celom dni, plnom nadšenia a pekných momentov, príjemne vyčerpaní a primitívne konverzácie, ktorým nasledoval hlasný smiech, postupne nahradzovali tie s hĺbkou. No i napriek tomu a prichádzajúcemu dažďu, ktorý nepredpovedal iba pár kvapiek, čo dopadli na moje čelo, som ostal so stále menšou skupinkou vonku, usadený na rybárskej stoličke pod širokým jedálenským stanom, neďaleko ktorého dohorieval krytý oheň. 

Iba ja, Yugyeom, zaspávajúci v sede so svojim klobúkom na hrudi, Seokjin so sklenenými očami, ktorý opodiaľ v prítmí chraptivo diskutoval pri poháriku s kučeravým mladíkom, a Choi Beomgyu, mladý dlhovlasý chalan, ktorý tiež hrával s akousi kapelou, no zajtra ho čakalo vystúpenie s Quarter to Junglee. 

Práve Beomgyu teraz potichu spieval a nerušivo hral na gitaru v pomalom finger štýle, ktorý bol dopĺňaný šumom a bubnovaním slabého dažďa. Klamal by som, ak by som tvrdil, že ma tá atmosféra tiež neuspávala. 

Jemne som sa usmieval a so založenými rukami pozoroval ako chlapca, tak i ostatných a tmavé okolie, v ktorom som zívajúc nepatrne pátral po svojom partnerovi. 

"Raz by z teba mohla byť skutočná hviezda," prehovoril som, keď pieseň prešla do jej posledných tónov, "neuvažoval si o tom, skúsiť požiadať o nejakú zmluvu?" 

Beomgyu sa skromne zazubil, potom si jemne zhrnul vlasy z čela a pobavene nadhodil: "Už som niečo skúsil, no zatiaľ mám podpísanú iba tú s démonom." 

Vypustil som pobavený chechot a prešiel si prstami poza ucho. "Dajme tomu, že aj to sa počíta..." 

Vtom sa spoza jedinej igelitovej steny ozvali čvachtavé kroky dvoch párov nôh a rýchle výdychy. Na moment mňa i Beomgyua, tieniaceho si v reflexe oči voľnejšou rukou, oslepila baterka z telefónu, ktorá mi po vypnutí odhalila Jungkooka a chalana so zvláštnou plyšovou čapicou, s ktorým strávil pri najmenšom poslednú hodinu. 

"Tak čo? Máte tú Manaphy?" 

"Hádaj." 

Ohúrený Gyu bol vo chvíli na nohách, aby hneď vyspovedal dvojicu, ktorá po okolí pátrala myslím po údajnom legendárnom vodnom pokémonovi. Huening Kai, tak sa volal ten druhý chalan, bol celkom známym youtuberom, naspieval už niekoľko coverov a zajtra mal byť jedným z týchto dvoch špeciálnych účastníkov vystúpenia. 

Môj pohľad sa stretol s Jungkoovymi veselými očami, schovávajúcimi posledný pár dnešných hviezd. Zuby mu vyčnievali v milom úsmeve. 

"Tak čo? Máte tú Manaphy?" spýtal som sa z miesta sarkasticky Jungkooka, ktorý si provizórne utieral zmoknuté ruky a tvár do rukávov mikiny. Jedným z nich si potom prešiel i vlasy, potichu sa zachichotal a letmo sa dotkol môjho ramena, než sa otočil pre svoju gitaru pri Beomgyuovej stoličke. 

"Stihli sme ju...," hlesol len tak, ak by to už z nadšenia chlapcov nebolo jasné, a pobral sa spolu s Rose k voľnému stolu na lavičku. 

Ponaťahoval som si ramená a chvíľku sa iba díval na Jungkooka, ladiaceho gitaru, dokým sa s nami chalani nerozlúčili a nerozbehli sa cez priestranstvo, tmu a dážď k chatám. 

So zadržaným nádychom som sa stuhnuto pozviechal zo stoličky a presadol si na lavicu, kam ma to tiahlo. 

Vietor zapískal v korunách stromov a potichu v dutinách železných konštrukcií. 

Potiahol som nosom, netrvalo dlho kým som si popod neho príležitostne prešiel chrbtom dlane práve vtedy, keď som si potreboval zívnuť. Obzrel som sa po ostatných. 

"Ak chceš, môžeme sa už ísť stiahnuť k sebe," navrhol mi. Tón najvyššej rozochvenej struny, ťahanej kľúčom, trochu vtipne hlboko zadunel v otvore gitary. 

Pootočil som sa znovu, pobavenie sa mi zahralo na tvári. 

"A čo Yugi?" zachechtal som sa a ukázal palcom dozadu na spiaceho kamaráta. 

Jungkook sa so zvedavým pohľadom tiež pootočil, a následne si rozkošne schoval smiech do rýchleho dotyku ukazováka a pier. 

"Pravda..." 

S jediným slovom uložil čiernu gitaru opatrne na stôl, posunul sa, vyhodil si nohy na lavicu a hlavu s mokrými vlasmi a privretými očami si položil na moje stehná. Potichu si vydýchol a spokojne sa pousmial. 

"Tak ho ešte chvíľku necháme spať," riekol. Dlaň jeho ruky, visiacej z lavice dolu, spredu obopla moje lýtko, zahalené v čiernych teplákoch. Nohavica sa za tuhého pohladenia pár krát pozdvihla. 

Olizol som si pery. Bez akýchkoľvek hlasných myšlienok, ktoré boli zrejme schované kdesi v daždi, som zašiel rukou do tmavých zmoknutých vlasov a v tichosti ich prehrabával. 

Bolo to dlho, čo sme to naposledy boli skutočne iba my dvaja. Žiadne povinnosti, iba on, ja, kúzlo prítomnosti a veľavravné gestá. Miloval som byť s ním, pretože sa tak dokonalo dokázal sústrediť len na to, čo práve robí, čo sa práve deje a zachytiť to či vymodelovať do úplnej dokonalosti. Neveril som prakticky v nič, bolo mi ťažko nemyslieť, no s ním sa zdalo byť možné všetko. 

Môj Vianočný zázrak... - opakoval som si. 

"Škoda, že nebolo dlho vidieť hviezdy," šepol si po dlhej chvíli a trochu sa uhniezdil. 

Škoda... ale predsa tie tvoje svetlá a lesknúce sa kvapky vpletené do tvojich vlasov sa mi zdajú byť oveľa krajšie. 

"Keď si mi chýbal... zvykol som sa pozerať na nočnú oblohu," zdôveril sa mi a položil si dlaň na moje koleno." Pootvoril pery, potom sa milo pousmial. "U nás ale nie sú veľmi vidieť... iba som si predstavoval, ako sa na nich pozeráš aj ty," zachechtal sa potichu, neveriac, že by som niečo také urobil, čo ma k smiechu v menšom rozmere priviedlo tiež. 

"Určite som sa pozeral..." 

"Netáraj," zasmial sa nado mnou. 

Popravde to ale nebolo tak úplne táranie. 

"Vážne." 

Smial sa. "Yoongi..." 

"Prisahám, že sa zvyknem pozrieť." 

A schválne by som zatĺkal čo najdlhšie, pretože mi to stálo za ten smiech, ktorý ma dokázal rozohrať a dať všetkému oveľa veselšie farby.
Dal by som zaň všetko...