Síce mi bolo dovolené sa vyspať kvôli tomu, že som musel vstávať oveľa skôr, aby som pre nich prišiel až z Daegu (o prebdenej noci som sa radšej ani nezmienil), ale vôbec som neočakával, že by to v karavane so štvorčlennou kapelou mohol byť nejaký plnohodnotný odpočinok.

Quarter to Junglee možno neboli úplne partia tých najhlučnejších ľudí, čo sa snažia byť stredom pozornosti, no pokiaľ šlo o hudbu, šli si vyrevať srdce a stávali sa z nich úplne iní ľudia.

"I got a hangover, woo-ooh-ooh!
I've been drinking too much for sure!!!"

Povedal by som, že boli doslova schopný sa opustiť.

... A tak som zo závesnej postele mohol len s trochu mŕtvym úsmevom sledovať, ako kabína mierne nadskakuje pod ich energetickými výlevmi, sprevádzanými letnými hitmi.

Yugyeom, ktorý sedel ako Jungkookov spolujazdec, podľa mňa sedel úplne zbytočne. Bolo to približne rovnako zbytočné, ako Dongminova snaha sa mu zozadu v záchvate smiechu každých pár sekúnd vešať okolo krku, keďže Yugy nevydržal sedieť v kľude. To už síce Gyu dokázal, ale nejakým spôsobom sa z neho stal najhlasnejší člen posádky.

"So I can go until I blow up, eh-"

"And I can drink until I throw up, eh-"

"And I don't ever ever want to grow up, eh-"

"I want to keep it going, keep-keep, keep it going, going, going, go-," postupná gradácia bola nakoniec prerušená Yugyho smiechom, ktorý sa snažil na chvíľku utlmiť ako seba tak rádio. "Ozaj ti to nevadí, Yoongi-hyung? Môžeme sa stíšiť."

Aby mali tie decká kvôli mne skazenú náladu? Určite.

Zachechtal som sa a unavene si pretrel oči. "Kašlite na mňa ako doteraz."

Položil som si notebook na stehnách bližšie k sebe. Popravde som na ňom už tak pól hodiny nič nerobil a iba si nepatrne hmkal tie isté pesničky, ktoré hrali im.

Keď sa na mňa veľmi krátko obrátil i Jungkook, zakrútil som zdržanlivo hlavou.

"Fakt?"

"V pohode...," pousmial som sa.