Keď sa začínalo rozvidnievať, vložil som kľúče od bytu do schránky domovníka, pobral som zbytok svojich vecí a naložil si ich do karavanu, ktorý som mal už pristavený pri paneláku. 

Každý môj ďalší krok sa zdal byť o niečo ľahší, istejší, ranné ticho, prerušované iba občasným škrekotom vtákov, spomaľovalo čas okolo mňa a robilo všetko naokolo akýmsi viac sústredeným a objektívnym. Rozhodol som sa viac neobhliadnuť, otvoril som si dvere a naskočil som si dovnútra na miesto vodiča. 

Moja myseľ nakoniec po dlhej noci ostala prázdna, jasne som počul naštartovanie motora, potiahnutie brzdy, a nakoniec i vlastný pokojný dych, keď som sa dostal na nekonečnú rovnú diaľnicu. 

Šiel som naproti východu slnka, ktoré so sebou prinášalo nie len ďalší deň, ale aj všetko to dlho očakávané. 

Brada podoprená prstami ruky, opretej o dvere, oči zatienené tmavými sklami, aby ma neoslepovali ostré ranné oranžové lúče. 

Jemne som sa usmieval. 

Svet sa mi otvoril. Po jednom ťažšom rozhodnutí a bolesti sa zdalo, že som ho mal zrazu opäť ako na dlani, plný nových vecí, o ktorých som ešte možno nemal ani tušenia, že by pre mňa boli skutočne možné. 

Bol to hrejivý pocit... keď mi život rozpažil svoju náruč, ťahavo sa rozihrával. 

A ja som mu v tichosti načúval. 

Teším sa na teba. Ozaj sa teším na to, čo nás čaká za tým obzorom, Jungkook-ie.