(Halsey - Be kind - live at Magnum, ide prehrať iba na youtube T^T
Príhovor Halsey parafrázujem a časť venujem IMeSGA, pretože si sama vďaka jej slovám odvážim dovoliť nejaké to potešenie, ak sa mi niečo v obchode páči :D <3)

Keď sa už Ashley dostala v sprievode Hobiho ku schodom pod javiskom, jej prirodzené kučery boli schované pod dlhou ružovou parochňou, ktorá lákala pozornosť a posilnila šum v dave. Pár sa na seba zamilovane usmial, sladko sa pobozkal, a potom mladá žena ladne vyskákala schody nahor, kde ju už čakal Mingyu, aby jej pripravil miesto na mieru. 

Povznesený Hoseok, pod javiskom na druhej strane od nás, až po chvíli spustil pohľad zo svojej priateľky, ukladajúcej si vlastnú gitaru na stehno, ako tak diskutovala o najvhodnejšej polohe mikrofónu. Naše oči sa stretli a ja som si automaticky prehmatal zaťažkané vrecká na čiernych teplákoch. Všetko. 

"Raz. Dva. Raz. Skúška." 

"Tak?" 

Otočil som sa k Jungkookovi, ktorý stál po mojom boku pri ovládacom panely a notebooku, aby nastavil pre speváčku správne parametre. 

"Ešte kúsok," poradil som mu a nechal ho osamote posunúť jeden z mnohých regulátorov. 

O chvíľku sa k nám spopod zábradlia skláňal Gyu. "Malo by to byť v poriadku, čo poviete?" 

Na odpoveď som mu iba ukázal gesto zložené zo spojeného palca a ukazováka a zľahka prikývol. Vtedy sa chalan už bez ďalšieho čakania zachytil kúsku železnej konštrukcie, pri zoskoku sa naň na moment zavesil, a nakoniec s tupým výdychom dopadol k nám ostatným. 

"Môžeš," naznačil som perami Ashley, ktorá už s očakávaním nazerala na nás dole pod pódiom. 

Prikývla, pohodlne sa usadila a usmiala sa do javiska. Dav začal postupne tíchnuť. 

"Zdravím, ako už možno niektorí viete - ja som Halsey. Mám pre vás pripravené špeciálne predstavenie verzie mojej piesne Be Kind a som veľmi nadšená, že som dostala tú možnosť byť tu dnes s vami. Veľmi si vážim, že tu môžem byť s toľkými ľuďmi, s ktorými mám toho toľko spoločného, že tu spolu môžeme vyjadriť samých seba a naše presvedčenie o potešení. O radosti, v ktorej duchu sa chceme niesť, a to spôsobom, ktorý sa nás najviac dotýka. Spôsobom, akým na nás pôsobí najviac reálne, najviac skutočne. Máme ako umelci tú možnosť posúvať hranice, aby ľudia okolo nás mohli tiež nájsť potešenie, prijať potešenie ako niečo, čo si zaslúži každý.
Tak, a ja viem, že mojím najväčším potešením... je hranie hudby, a tak som ozaj rada, že mám dnes tú šancu hrať pre vás. Takže... toto je Be Kind," pousmiala i do posledných dvoch slov. 

Uložila prsty na správny akord, voľnejšiu ruku povesila ponad otvor a so skutočným precítením si privrela oči, pomaľované odtieňmi piesne. 

Zavládlo ticho, rušené iba nepatrným šumom lístia a mikrofónu. 

"Wanna believe, wanna believe
That you don't have a bad bone in your body~"

Keď sa mi podarilo opäť naviazať kontakt s Hoseokom, priklonil som sa k Jungkookovi a s iba nepatrným previnením, ktoré ma šteklilo na perách a dlani, ktorú som položil na jeho rameno, som mu zašepkal, že sa za moment vrátim. 

"... that even when you're stone-cold, you're sorry~" 

Prikývol mi. Vyhol som sa jeho nechápavému pohľadu a rozišiel sa popred ľuďmi pozdĺž pódia za svojim priateľom a kolegom v povolaní, ktorý ma už čakal a opieral sa o schodisko za ním. 

"Máš?" Odštuchol sa. 

Uvoľnil som si hrdlo, vybral z vrecka prehrávač so zapojeným USB kľúčom a podal mu ho. "Zatiaľ je to stále ako demo. Nebol čas to doriešiť i s Jungkookom," vysvetlil som mu a nazrel k svojmu priateľovi, ktorý sa stále ako-tak sústredil na to, aby všetko fungovalo správne.  

"Jasan." Vytiahol si hneď svoje slúchadlá, dal si ich do uší a zapojil ich na prehrávač, aby si to hneď aj vypočul. 

Nečakal som to tak rýchlo, ale akoby aj samotná pieseň, ktorú Ashley spievala, mi zmrazovala prsty úzkosťou. 

Iste, cítil som sa za to zle, ale zabíjalo to pre zmenu ten pocit, že by som už niekoľko hodín neurobil žiaden pokrok. 

Zahryzol som si do pery a nervózne sa opäť natočil, aby som videl na opačnú stranu. 

Stiahlo mi hrdlo. Dongmin mohol mať o niečo slabší zrak, no keď sa zošli naše pohľady, dalo sa mi v tom jeho zrazu jasnejšie prečítať všetky svoje myšlienky, ktoré ma zožierali. 

Musel si sa už zblázniť. 

Keď sa natočil k Jungkookovi a začal sa s ním o niečom rozprávať, tušil som, že o mne, roztržito som sa obzrel k Hoseokovi, ktorý pozorne počúval demo, oči upreté naprázdno do zeme, o ktorú si poklepkával nohou. 

Olizol som si pery, chcel som ho predom osloviť, cítiac už, že to ozaj nebol dobrý nápad riešiť teraz, no pri ďalšej otočke hlavou ma to bodlo priamo do srdca. 

Počuť o bolesti, keď sme boli od seba, bola jedna vec, vidieť sklamanie naživo v jeho očiach, bola vec druhá. To som v nich nikdy vidieť nechcel. 

Zazneli najvyššie tóny refrénu a Jungkook v momente zmizol za rohom konštrukcie. 

"Dopekla." 

Pár neistých vykročení, ospravedlňujúci pohľad na skladateľa vedľa a už som si to so zoslabnutými kolenami bral okolo bližšieho boku dozadu, aby som tam zastihol onú ranenú laň. 

Než som uvidel Jungkooka, prebehol som už cez polovicu šírky konštrukcie, srdce mi splašene bilo. No on neutekal. Keď sme sa stretli, úprimnosť v jeho očiach nebola tak hrejivá ako inokedy. 

"Jungkookie." 

"Yoongi, ja som úplne chápal, že si len tak nemohol opustiť Daegu. Že proste miluješ hudbu, že si miloval- Že to pre teba asi muselo byť desivé zrazu cítiť, že by ťa niekto mohol mať rád späť a... a je to pre teba stále nové," začal to na mňa bez otáľania chrliť, "ale to si ozaj nemôžeš nájsť čas pokoja a proste len so mnou vnímať tú atmosféru? Je to tak ťažké? A nesnaž sa mi tvrdiť, že si s ním nepreberal novú skladbu." 

Kĺby na prstoch mi zbeleli, prudko som sa nadýchol nosom. Oči mi utekali všade možne, len nie k tým jeho. Nebudem ti to tvrdiť. 

"Bol som na tom, že ťa dokážem dostatočne rozptýliť, že si dáš proste na chvíľu pauzu a toto bude pekný začiatok k nášmu spoločnému životu... pretože... pretože si mi takto neskutočne chýbal." 

Ja sa fakt snažím. 

Prehltol som a viečka sa mi nekontrolovateľne rozochveli. Poplach v hrudi iba silnel a strácal som nad ním kontrolu. Všetko sa zdalo byť tak nestále. 

"Ale ty- Mám pocit, že keď sa nájde akýkoľvek malý moment, v ktorom by si sa mohol schovať do svojich prác, tak to proste ihneď urobíš a radšej zabudneš, že vôbec existujem, len aby si sa necítil previnilo... a to... to popravde bolí, jasné?" 

Kútiky úst sa mi zlomili, rovnako tak kolená a ja som skončil bokom opretý o dosky potiahnuté plachtou. Nádych sa mi zadrhol v krku. 

"Fajn, fajn, ja viem, proste to nezvládam, ako by som chcel," dostal som zo seba cez zovreté hrdlo. 

Ucítil som, ako mi horké slzy stiekli po lícach. Ukryl som si tvár do dlaní a nechal to plynúť.  

Mlčali sme. Potichu som nechal slzy zmáčať mi ruky, kvôli emóciám som vnímal text piesne, akoby vznikal priamo z mojich myšlienok a dunel mi v hlave. 

Refrén zaznel i po druhý krát, než som na zápästiach ucítil ľahké zovretie. 

"Viem, že sa z toho nemôžeš dostať len tak zo dňa na deň, že si to zlé cítil až príliš dlho a ten klavír pre teba znamenal všetko... predsa len aj pre mňa hudba znamená veľa a nechcem, aby si sa jej vzdával," prehováral na mňa potichu, tóny gitary z reproduktorov na pódiu rezonovali po okolí akosi vzdialene a môj dych sa o niečo málo upokojil. "Chcem len, aby si vedel, že ak ti je zle, môžeš mi to povedať... že pri mne môžeš plakať tak, ako keď sme sa stretli po prvý krát, Yoongi." 

Pookusoval som si pery. Vedel som to... vedel som, že môžem, len som zo strachu zabúdal. 

Nesmel som ostať sám, práve preto som nesmel. 

Nechal som si stiahnuť ruky dole, Jungkook ich na chvíľku zovrel o trochu silnejšie, potom si ich položil na vlastné líca a vyžiadal si s tichým výdychom môj pohľad, opierajúc sa čelom o čelo. 

Jungkookie. 

"Chápem," pousmial som sa a prehltol jednu z posledných hŕč v krku, ktorá sa rozplynula do príjemného tepla, "nemám sa pred tebou schovávať." 

"Presne o to sa vždycky snažím," nechal kútik svojich úst utiecť do úškľabku. Potom sa s plytkým výdychom priblížil k mojim perám, ktorými som ho ešte trochu roztrasený a uslzený pobozkal. 

Úškľabok prebehol z jeho pier na tie moje, pohladil som ho palcami po lícach a miesto dosiek sa oprel viac o jeho telo. Objal ma celými pažami a vymenili sme si pár ďalších jemných bozkov, schovávajúcich lásku a pochopenie. Hlbší nádych uvoľnil moju hruď a jemne som pri odtiahnutí nasal jeho spodnú peru. 

"Tak... a ako teraz môžem zariadiť, aby si zbytok stretnutia nemyslel na skladanie?" 

Potichu som zamyslene mľaskol. 

Keď som prišiel k odpovedi, uchechtol som sa cez nos a odhalil zuby v úsmeve. Chytil som ho za ruku a rozišiel sa s ním preč od osady.