Ubehla už pomaly polovica roka, odkedy sme sa s Jungkookom po prvý krát stretli. Bohužiaľ, asi každá krása žiari iba určitý čas, a zrejme práve táto jej pominuteľnosť tvorí tie korene, ktoré z nej vytvárajú pamätihodné obrázky. Niežeby už Jungkook viac nebol mojím Vianočným zázrakom, to bolo nemenné.  

Položil som s ťažkým výdychom presklenú kanvicu, naplnenú vodou. Keď som ju zapol, jej namodro svietivé dno zalialo svetlom takmer úplne vyprázdnenú miestnosť, ktorá sa so svitom dorastajúceho mesiaca za oknom premenila na podmorský svet. Chvíľku som to vlnenie modrých odtieňov po prázdnych stenách zaujato pozoroval a načúval tichému chrčaniu vody v pozadí upokojujúcich tónov, než som sa vrátil do reality, olizol si pery a oprel sa o kuchynskú linku, na ktorej stál hrnček so zmesou na kávu. Bolo už dávno po polnoci a ja som stále nemohol zaspať. Nemalo teda zmysel to naďalej nasilu skúšať, čoskoro by som i tak musel vstávať. 

A tak som ostal hore s hudbou v ušiach a premýšľal o tom, aké budú moje zajtrajšky. O tom, aké budú bez môjho starého priateľa. Zanechávalo to vo mne nepokoj, pretože to bola už večnosť, odkedy som urobil podobne veľký krok. Akokoľvek, tieto kroky zo začiatku nikdy neboli príjemné, boli hlavne potrebné. 

Moje ani jeho city neopadli, naopak sa zdali byť silnejšie, ale netrvalo príliš dlho, kým sme zistili, že máme obaja príliš veľa povinností na to, aby pre nás diaľka bola ľahko riešiteľným problémom, keďže nepripadalo v úvahu, aby sa Jungkook sťahoval od skupiny ku mne a ja som sa až priveľmi bál na to, aby som len tak zo dňa na deň opustil svoje miesto v Daegu. Aby som sa zo dňa na deň vzdal svojich návštev vlakovej stanice a svojho mesta. A tak sa týždeň míňal s druhým, sotva sme sa videli raz za pár týždňov a i to tomu dopomohlo to, že sme chceli nahrávať aj spoločné piesne. 

Ale raz som sa rozhodnúť musel, pretože to medzi nami nemohlo na trpezlivosti stáť večne. Nemusel mi to hovoriť, spoznal som to i bez toho. Nebolo to tak v poriadku, ako sa to tvárilo byť, oboch nás to týralo. 

Keď sa voda v kanvici nahlas rozbublala, vzal som si hrnček na parapet, na ktorý ešte dosiahol mesiac, vypol kanvicu a opatrne začal zalievať kávu. S tou som sa potom presunul do svojej starej svetlomodrej izby, v ktorej ostala už len pohovka a pár otvorených krabíc s nevyhnutnými vecami, ktoré som až do posledných dní potreboval používať. 

So zvláštnym hlodavým pocitom z prázdnotou zívajúceho priestoru, o ktorom som vedel, že ma neopustí až dokým odtiaľto neodídem, som si sadol na pohovku, položil si hrnček na okno a zatlačil si slúchadlá hlbšie do uší. 

Láska, láska a obavy, naveky nechtiac a dokonalo ruka v ruke. A tak sa poihrávali s rytmom života, s tepom srdca.

Pousmial som sa. Vždycky, keď som nazrel cez to okno, som mal pocit, akoby som ho v ňom uvidel znovu, tak pokojného ako v tú baletnú noc, v ktorú nás uspala až otupenosť alkoholom, pretože sme sa nedokázali prestať bozkávať. Vtedy som túžil po tom, aby nikdy neodišiel, aby mohol naveky ochutnávať korenistú chuť na mojich perách. Predstava o tom, že by sedel na tejto pohovke stále, keď by som vošiel dovnútra, a dával mi pocit, že sa vraciam domov, sa stala mojím malým snom. 

A ja som sa nakoniec odhodlal a rozhodol sa mu ísť v ústrety. 

S výdychom som dopadol na chrbát, privrel si oči, a nakoniec si nimi po tme jednu po druhej prešiel spomienky, ktoré sa schovávali v kútoch malej miestnosti, naplnenej upokojujúcou vôňou kávy. 

Oprel som si zápästie o brucho a prstami si po ňom začal vyklepávať rytmus, ktorý sa kontrastujúco míňal s tým, čo sa mi márne dostával do uší, aby ma uspal. 

"To si teraz ozaj vymyslel novú melódiu?" 

"Nie...," pousmial som sa pre seba pobavene, otočil sa na bok v nádeji, že by som tak v predstavách opäť na chvíľku uvidel jeho tvár, jeho oči plné obdivu. 

"Ten rytmus a melódia, ktoré som ti dovolil vnímať, boli iba neokresaným stvárnením všetkého, čo som kvôli tebe v tú chvíľu pociťoval..." 

Bolo to nové, ale tá morzeovka, ktorú som ti vtedy vyklepával do rebier na chrbte, bola čisto pobláznený beat môjho srdca. 
Povedal som ti, že už je celá, a práve preto bol najvyšší čas na to, aby som sa posunul vpred a pozorne si vypočul, ako by mohol znieť nerušený duet našich sŕdc.