Taehyung sa prichytil, ako kráča smerom k Jiminovi domov. Teraz, keď bol tu, nevedel, čo chcel spraviť. Nebol v dobrej konfrontácií, urobil náhle rozhodnutie a už boli skoro dve hodiny ráno. Pomaly sa vydal k schodom do Jiminovho bytu. V čase, kedy skutočne prišiel k Jiminovmu bytu, bolo pol tretej. Kam sa podel všetok čas? Ďalších desať minúť čakal a premýšľal, či má zaklopať alebo nie, no napokon tak spravil.

Alebo skôr na dvere iba zaťukal, pretože na ne zaklopal len jedným prstom.

„Asi musí spať," zamrmlal Taehyung.

Dokázal si predstaviť, ako Yoongi krúti hlavou a hovorí mu, že je idiot.

'Dobre. Nechceš zaklopať silnejšie? Áno' kričal si v duchu a povzbudivo sa usmial.

Zaklopanie sa ozvalo po celej chodbe. Taehyung uskočil dozadu. Naozaj to spravil? Päsť mal na dverách. Hádam, že áno. Chystal sa utiecť, keď rukou nevedome ešte raz zaklopal. Bol posadnutý?

Počul kroky a dvere sa otvorili.

Vyschlo mu v ústach, len čo a naňho Jimin ospalo pozrel. Ten chalan nemal na sebe žiadne tričko a bolo to dosť kruté.

Starší trochu ustúpil a zatvoril mu dvere pred nosom. Teraz to bolo skutočne kruté.

Dvere sa znovu otvorili a Jimin si ospalo pretrel oči. Taehyung nič nepovedal, stále nebol schopný ani slova. Chcel ho objať. Chcel sa mu ospravedlniť. Chcel mu povedať, že je idiot. Chcel povedať, že sa mýlil. Bolo to však ako pozerať sa na scénu z pohľadu tretej osoby, pretože chcel niečo povedať, no nedokázal to.

„Sú tri hodiny, Taehyung." Jimin si rukou zašiel do vlasov.

„Ja viem," povedal pomaly Taehyung. „Ale..." zdvihol vrecko čipsov a Jimin sa naňho usmial.

„Prešiel si celú tú cestu, len aby si mi dal čipsy?

„Povedal si, že prídeš, len čo dokončíš esej."

Jimin bol na chvíľu zmätený a potom prikývol. „Áno."

Taehyung stále držal čipsy pred sebou a Jimin jednou rukou stále držal dvere. Vyzeralo to, že ich starší používa ako bariéru, ako sa brániť pred mladším.

„Uh. To je hlúpe. Teraz pôjdem." Taehyung sa otočil, no zastavil sa, pretože ho okríkol starší.

„Moje čipsy." Jimin natiahol ruku. Mladší sa začervenal a podal mu ich. Rukou sa letmo obtrel o tú jeho a pri tomu dotyku mu celým telom prešiel statický šok. Držal balíček čipsov v ruke dlhšie, ako bolo potrebné a nechcel ho pustiť.

Jimin zdvihol zrak a potom si frustrovane zašiel rukou do vlasov. Popadol balíček a otočil sa. „Tak teda poď ďalej. Môžeme sa trochu vyspať."

Taehyung vytreštil oči, no nasledoval ho až dovnútra.

„Môžeš spať v mojej izbe," povedal Jimin. Šiel na gauč a ľahol si naň, prehodiac cez seba prikrývku a zakryjúc si ňou aj tvár.

„Dobrú noc." Taehyung išiel do jeho spálne. Prikrývka bola pokrčená. Zrejme spal, než prišiel. Ľahol si na posteľ. Bolo to zvláštne.

Na vankúši a prikrývke cítil Jiminovú vôňu. Pripomenulo mu to, ako veľmi mu chýbal ten chlapec v druhej miestnosti. Skôr ako si to uvedomil sa postavil z postele a vyšiel z izby.

„Jimin, si hore?" V obývačke bola tma, no na gauči bol stále viditeľný obrys Jiminovho tela.

Trochu sa pomrvil a nahlas zastonal. „Teraz áno. Tae, choď spať."

„Môžeme sa porozprávať?" Posadil sa na gauč. Všimol si, ako sa starší posadil tiež a pretrel si oči.

„Teraz? Sú takmer štyri ráno."

„Prosím," prosil Taehyung a prisunul sa bližšie k nemu. „Neodpovedal si mi na hovory. Snažím sa, Jimin. Len mi povedz, čo mám spraviť, aby som to napravil. Prepáč mi to."

Starší si povzdychol. „Viem, že ti to je ľúto, Taehyung. Nemusíš to opakovať zakaždým, keď ma uvidíš."

„Ale musím!"

„Môžeš si proste dať pauzu?" povedal nahnevane Jimin.

„Jimin, ja," Taehyung natiahol ruku k tej jeho, no starší ju odstrčil.

„Už ma nebaví stále počúvať to isté. A som unavený. Chcem spať," povzdychol si Jimin a ľahol si. „Choď do postele."

Taehyung zostal na gauči. Jimin znel naozaj podráždene. Bola to vec, vďaka ktorej vedel, že Jimin je naňho naštvaný.

„Odíď, Taehyung," zopakoval starší.

-

Po tejto noci sa nič nezmenilo. Ráno sa zobudil na poznámku na stole v prázdnom byte. Taehyung hlboko vnútri zúfalo vedel, že premárnil svoju poslednú šancu si s Jiminom všetko vyjasniť. Prešli ďalšie dva týždne. Vôbec nevidel Jimina, ktorý sa mu úmyselne vyhýbal.

To bola posledná kvapka. Áno, Jimin bol naňho naštvaný a mal na to právo. Jeho trest bol naozaj skvelý, pretože mladší trpel, Ni mal toho dosť. Potreboval ho vidieť a všetko vyriešiť. Mali by sa presunúť cez minulosť a byť znovu kamaráti, nie?

Taehyung vymeškal poslednú hodinu a čakal Jimina pri skrinke. Tentokrát sa mu nemohol vyhnúť. Predtým, než odíde zo školy sa pri skrinke musí zastaviť. Vedel, že dnes má Jimin tréning tanca a ako obvykle si nechal oblečenie v skrinke.

Počul, ako zazvonilo, čo signalizovalo koniec školského dňa a zúfalo hľadel na prázdnu chodbu. Podarí sa Jiminovi znovu sa mu vyhnúť? Musí si z neho robiť srandu! Taehyung počul blížiace sa kroky a narovnal sa. Takmer spadol, keď uvidel, ako sa k nemu blíži Jungkook.

Cítil, ako sa mu zachvelo a rozbúchalo srdce, no nebolo to také strašné, ako kedysi. Jungkook si otvoril skrinku a Taehyung vzhliadol. Boli tam iba oni. Keď mladší dvere skrinky zatvoril, vydal sa smerom k nemu. Trochu sa uklonil a Taehyung sa otočil.

„Ty si Taehyung hyung, však?" usmial sa naňho.

Taehyung neveril tomu, že nebude koktať, takže len prikývol.

„Jimin hyung o tebe zvykol veľa rozprávať," postavil sa pred neho.

Staršieho dobrá nálada sa vyparila zvykol. Taehyung si to slovo zopakoval v duchu.

„Um, môžeš sa trochu posunúť?" spýtal sa Jungkook. Starší sa zmätene posunul a potom otvoril Jiminovú skrinku.

„Jimin hyung mi povedal, aby som sa zastavil a zobral mu veci," začal Jungkook hanblivo, len čo zobral Jiminovú tašku s oblečením.

„Oh." Taehyung sa napol. Potom si na niečo spomenul. „Ideš aj ty trénovať?"

Jungkook prikývol.

„Môžem ísť s tebou?"

-

Taehyung ani nevedel, ako zvládol cestu autobusom, sediac vedľa svojej životnej lásky. Rozumeli si prekvapivo (nie celkom prekvapivo) dobre. Páčil sa im rovnaký druh hudby a sledovali rovnaké anime. Jungkook sa k nemu aj pripojil, keď sa snažil rukami tancovať v rytme hudby v autobuse. No Taehyungovi nebilo rýchlo srdce, ani necítil motýliky. Nekoktal. Už okolo prváka nebol nervózny.

Spoločne vystúpili z autobusu a kráčali smerom k budove, keď uvideli ako zaparkoval známy Rolls Royce a Taehyung stuhol.

Jimin vystúpil z auta a Taehyung si myslel, že omdlie, keď si uvedomil, že už nemá oranžové vlasy. Ostrihal si ich. Boli kratšie a mal ich hnedé. Jimin zablúdil pohľadom smerom k nemu a potom na Jungkooka. Na tvári sa mu objavil bolestivý úsmev, no hneď ako sa objavil, tak aj zmizol.

Potom išiel smerom k budove. Taehyung sa rýchlo otočil, rozlúčil sa s Jungkookom a potom bežal, dobehnúc Jimina.

„Hej. Počkaj." V čase, kedy Jimina dobehol, sa nadýchol. Zastavil sa a chytil staršieho za tričko, zabrániac mu v rýchlej chôdzi.

„Čo sa deje," povedal Jimin bez toho, aby sa zastavil alebo otočil.

„Hej, môžeme sa porozprávať?"

„O čom sa chceš rozprávať?" Jimin sa otočil a Taehyung doňho takmer narazil.

„Pozri, viem, že som ti ublížil."

Jimin na pár sekúnd stíchol. „Tak prečo si to urobil?"

Taehyung sa odmlčal. „Pretože som..."

„Vedel si, ako to cítim." Jimin naštvane rozhodil rukami. „Teraz vyzerám ako idiot," skríkol Jimin frustrovane. Taehyung si nebol istý, no vyzeralo to, že staršiemu sa do očí tlačia slzy.

„Tak to nie je," začal mladší roztraseným hlasom.

„Mal si mi to povedať ešte predtým než som..." Jimin sa odmlčal, „než som si začal myslieť, že spolu chodíme!"

„Som idiot. Ja viem. Nevedel som, ako –"

„Mal si tisíc príležitostí! Ale neurobil si to! Zaujímal si sa vôbec o mňa, Taehyung?"

„Chcel som ti to povedať, ale nevedel som ako. Nechaj ma to vysvetliť." Táto konverzácia naberala nebezpečný obrat a ak by to neurobil teraz, veci s Jiminom by sa nikdy nenapravili.

„Pozri, Taehyung, neplytvaj na mňa dychom," v Jiminovom chladnom pohľade videl smútok, „viem všetko, takže to tu stopnime. Momentálne týmto len strácame čas." Staršieho hlas bol sotva vážny.

„Čo vieš?"

„Viem, že ten milostný list nebol pre mňa."

Na parkovisku zavládlo mŕtvolné ticho, zatiaľ čo mladší naňho mlčky hľadel. Prehltol. Ako to zistil?

„Omylom si hodil ten list do mojej skrinky, však? Všetko už dáva zmysel, keď o tom tak premýšľam." Jimin vyzeral zničene. Taehyung cítil, ako mu po studenej tvári stieklo pár sĺz a rýchlo si ich utrel rukávom.

„Ako si to zistil?"

„Počul som ťa s Hobi hyungom v štúdiu," povedal Jimin prosto, „Jungkook je ten, čo sa ti páči. V skutočnosti si si ma nikdy nevšimol, však?" Pri poslednej vete sa mu zlomil hlas a otočil sa, chystajúc sa odísť.

„Si môj najlepší kamarát, Jiminie," podarilo sa Taehyungovi pípnuť. „Pokazil som to. Ja viem, že som ti to mal povedať. Len som nevedel ako! Prepáč. Prepáč mi, že sa to stalo. Ale chýbaš mi. Tak veľmi mi chýbaš, že sa cítim akoby... ja ani neviem... akoby som stratil schopnosť niečo cítiť. A chýbajú mi filmové večery s tebou. Chýba mi tvoj úsmev a držanie ťa za ruku. Chýba mi rozprávať sa s tebou a vidieť ťa každý deň. Neviem to dobre so slovami a neviem, čo mám robiť, takže sa, prosím, vráťme k tomu, ako to bolo predtým. Chcem, aby sme taký boli." Taehyung hovoril tak rýchlo, že sa musel na konci zhlboka nadýchnuť. To bolo pravdepodobne asi najdlhšie, čo sa za posledné mesiace rozprávali.

Jimin bol k nemu chrbtom a iba trochu otočil hlavu. „Potrebujem čas."

©Toshiba19 [ao3]
All rights reserved

A/N
Ahojky!🥰❤

Ako zatiaľ prežívate pondelok?❤