„Existujú len tri veci, ktoré žiadny človek nedokáže schovať pred svetom – svoje zmrzačené vnútro, rozbitú dušu a dokaličené srdce."

Nič nemôže byť hrôzostrašnejšie, než hlasné ticho, ktoré nie je schopné zastaviť ani samotná smrť. Stav, kedy sa vaše vnímanie nedokáže sústrediť na nič iné, len na odporné hlasy vo vašej hlave. Váš dych sa premení na najviac nenávidenú činnosť, akej sa potrebujete zbaviť, a vymení sa s túžbou po konci. Avšak nie po úplnom, pretože hoci z vášho tela vyprchajú posledné náznaky života, zlomená duša bude naďalej dýchať a navždy prenasledovať váš pozostalý pokoj. 

V žiadnom prípade nezáleží, ako veľmi sa snažíte bojovať proti nepriaznivým okolnostiam, lebo démoni, ktorí tajne prebývajú v tých najhlbších miestach vašej mysle, zázračne ožijú a zmocnia sa každého kúta vášho tela. V tých najlepších prípadoch tento postup prebehne rýchlo, že si nestihnete uvedomiť, kedy sa vaše vnútro zmenilo na bábku prehnitých myšlienok a stali ste sa zajatcom vlastnej hlavy. Ale krutou pravdou zostáva, že tie ohavné monštrá si každý človek v sebe prechováva dobrovoľne, keďže nikto nie je ochotný sa vzdať akéhokoľvek nepravdivého presvedčenia, ktoré z neho robí človeka a zároveň v ňom vyvoláva pocit, že mu môžu byť ospravedlnené všetky hriechy.

Len tí vyvolení majú toľkú smolu tento proces zažívať pomaly. Postupne cítiť a dosť zreteľne si uvedomovať, ako na samotnom začiatku naše vlastné zlo olizuje končeky prstov, než potom prenikne na celý povrch. Nedá sa proti tomu bojovať a ani ujsť, pretože na tomto svete nie je nič, čo by nás mohlo zachrániť pred posledným zúčtovaním. 

Temnota je jediným svetlom, ktoré môže spasiť zatratené srdce.

Nikto sa nevyhne ťažkej skúške a klame ten, kto tvrdí, že dobrí ľudia sú v tomto nevinní, pretože práve tí zvládajú tie najťažšie boje.

„Nechaj ma!" nešťastný výkrik, ktorý mal skôr podobu varovnému signálu, bol sprevádzaný silným zvukom rozbitia. Sklenená váza sa roztrieštila po drsnom kontakte so stenou a premenila sa na malé kúsky.  

„Tae," slabý hlas nasledoval plačlivý vzlyk a šokované zalapanie po dychu. To preťatie vypätej atmosféry malo za následok zhoršenie situácie, čo v konečnom dôsledku nikomu nepomohlo „Neodháňaj ma od seba, prosím, nerob to..." vedomie, že v tomto prípade nezáležalo na výbere slov, bolo viac bolestivejšie, než predstavenie si budúcnosti, ktorá tak či onak nebola priaznivá pre nikoho.

„Kto ti sem dovolil vstúpiť?" Taehyung zodvihol hlavu a upriamil zrak na osobu pred sebou. Toľká nenávisť, aká sa mu pri tomto čine objavila v srdci, sa nedala vyjadriť slovami, pretože neexistovalo nič, čo by mohlo dokonalo opísať tú obrovskú bolesť veľkých rozmerov a v tom istom čase upokojiť rozbúrenú hladinu rovnováhy medzi srdcom a rozumom. „Povedal som, aby si vypadla," znovu zopakoval, avšak tento raz viac hrozivejšie a absolútne nebral ohľad, čo by svojím správaním mohol docieliť. Ako mohol zvládať ignorovať svoje ledva bijúce srdce, ktoré žalostne žobronilo o koniec?

„Nemôžem o-odísť..." nesúhlasne pokrútila hlavu a takmer si zahryzla do pery, len aby potlačila prichádzajúci plač.  Nech sa stalo hocičo, Nayeli ďalšíkrát nemohla urobiť tú istú chybu a dopustiť sa rovnakého omylu. „Potrebuješ m-ma a aj ja teba."

„Nesnaž sa ma manipulovať," akonáhle sa jej slová dostali do Taehyungových úst, prešla ním nepríjemná vlna odporu, ktorá vedome spôsobila, že si od zúrivosti masíroval svoje chudé prsty. Potreboval nejakou cestou preniesť zlosť, aká ho v kŕčoch zvierala a nedovolila mu cítiť nič iné.  Avšak v momente, keď si v dôsledku svojej hlúpej nepozornosti prešiel po krvavých zápästiach, z úst sa mu vydralo bolestivé syknutie. Bolo to absurdné, pretože hoci si nechtami znovu roztrhol poškodenú pokožku, hlboko v kostiach mu to prinášalo uspokojivé potešenie a upokojovalo jeho rozhodené nervové zakončenia. 

„Prosím, chcem tu byť pri tebe," Nayeli si všimla Taehyungov zdravotný stav, ktorý vonkoncom nejavil žiadny náznak toho, že by tá bolesť bola preňho nechcená. Táto skutočnosť jej nepríjemne zovrela žalúdok a ešte väčšmi znepokojila. „Môžem tu byť....s tebou...." výraz jej tváre sa zjemnil a zrak sa jej začínal zahmlievať, pretože jej oči sa plnili ligotavými slzami. 

„Áno?!" Taehyung surovo vyštekol a bolo to snáď po prvý raz, odkedy sa Nayeli nepovolene vkradla do jeho izby, čo zvýšil svoj hlas. „Zrazu si si na mňa spomenula? Prečo až teraz?" škaredo sa na ňu pozrel a vo svojej hlave si predstavoval, ako by jej mohol ublížiť, aby na vlastnej koži pocítila takú istú bolesť, ktorú mu spôsobila. „Si rovnaká ako ostatní...aj ty ma rada vidíš trpieť?!" oktávy jeho hlasu sa zvyšovali každou slabikou, pretože stačil jediný pohľad na jej tvár, a Taehyung strácal posledné zábrany. „Páči sa ti ten pohľad?! Hm?! Si teraz spokojná, keď ma vidíš mŕtveho?!" tá horká trpkosť nemilosrdne rozrezala jeho srdce a zaplnila ho čírou nenávisťou. Bolo to, akoby sa všetky sily z podsvetia spojili a túžili ho svojou mocou stiahnuť hlboko do zatratenia bez možnosti návratu. 

„N-nehovor také veci, Tae, zlatko–" rozcítená Nayeli rozrušene stisla prsty v päsť a mala v pláne využiť hocijaké metódy, len aby upokojila zroneného muža pred sebou. Lenže než by jej to on mohol vôbec dovoliť, on sám ju rázne prerušil:

„NEOPOVÁŽ SA MA TAK VOLAŤ!" Taehyung hystericky skríkol a mal pocit, že sa doňho prevtelili zlé stvorenia a prevzali kontrolu nad jeho vyjadrovaním. Videl načerveno. Dýchal hrozivo pravidelne. „Vypadni preč! Choď do pekla!"

„Čo nerozumieš na tom, že nechcem vidieť tvoju tvár?! Nechcem ťa! Nepotrebujem ťa! Nenávidím ťa! Strašne sa mi hnusíš!" Taehyung v amoku vymenoval prvotné myšlienky, ktoré sa mu zrodili v hlave pri spomienke na jej tvár. Jeho vnímanie mu znemožňovalo racionálne uvažovať a brať do úvahy okolnosti, že prekračoval konkrétnu hranicu. Bolo toho naňho príliš veľa. Nechcene pociťoval, ako sa krehké kúsky jeho doničeného srdca z posledných síl hýbali a vytvárali silný tlak v jeho hrudi. Bolelo to. Tak strašne to pustošilo jeho každú časť vnútra a spôsobovalo neznesiteľné muky. „Si taká odporná," prehovoril s pohľadom zabodnutým priamo do jej očí. Kedysi tie dva čierne uhlíky zbožňoval, miloval sa topiť v jej hlbokých očiach a nikdy s tým nechcel prestať. Niekedy mu stačilo sa na ňu len pozrieť a jeho pochmúrne dni sa záhadne vytratili. Ibaže tento raz to nebol rovnaký prípad a nijako to nezmenilo jeho smútok.

„V-viem, že si to zaslúžim," Taehyungove slová definitívne rozplakali Nayeli a za veľmi krátku dobu to bolo to jediné, čo neustále robila. Nemala potuchy, ako dlho trvalo, ale bolo jej jasné, že odkedy sa o tom dozvedela, jej jedinou potrebou bolo objímať a chrániť Taehyunga. „Zaslúžim si tvoju nenávisť a aj hnev, sklamala som ťa..." súhlasne prikyvovala a bez hanby priznala svoju chybu, mala enormný podiel na Taehyungovej bolesti, „a-ale p-prosím–" spomedzi vzlykov sa nadýchla a jej srdce sa okamžite zmenšilo, vynaložila nesmierne úsilie, aby to povedala na jeden nádych bez akéhokoľvek prerušenia, „napriek tomu všetkému tu stojím pred tebou a som pripravená prijať všetky tvoje emócie, môžeš sa so mnou podeliť o svoju bolesť," snažila sa ho presvedčiť, hoci nepríjemný pocit v jej mysli jej navrával, že každou ďalšou nasledujúcou minútou to zhoršovala. 

Taehyung sa na ňu zahľadel s obrovskou nenávisťou. Všetky jeho príjemné emócie, aké voči nej do toho konfliktu prechovával, okamžite nadobudli novú formu cítenia. Úsmev, ktorý rozbúšil jeho srdce a nútil vynechávať niekoľko dôležitých pohybov, dostal nové predurčenie v podobe vzbudzovania nevysloviteľného odporu. Jej slová boli naplnené jedom s cieľom ho oklamať a zotročiť pre vlastné využitie. Taehyung si bol istý, že už nikdy nebude schopný viesť predošlý život, pretože jeho srdce bolo zdeformované, nemilosrdne podupané, silno stlačené a roztrhané na kusy.

„A na čo?" jeho hlas po niekoľký raz nabral inú tóninu a jeho pohľad obsahoval toľké opovrhnutie, že bolo zázrakom, ako sa toľká zášť mohla schovať za zrak jedného človeka. „Baví ťa sledovať moje slzy? Počúvať môj plač? Cítiš sa pri tom dobre, však?" hnev spojený so zlosťou mali takú ohromnú moc usmrtiť posledné zvyšky nepotrebných citov. Pre Taehyunga to bolo porozumenie, empatia a schopnosť utešiť. „A vieš, kde sú tí ľudia, ktorí to cítili rovnako?" mierne nadvihol bradu a vyslovene pohŕdal jej prítomnosťou. Bolo viac ako len očividné, o čo sa celý ten čas snažil a bolo to len Nayelina chyba, že ešte dlhšie pri ňom zostávala. Nikdy nebil žiadnu ženu a ani si nedovolil čo i len zdvihnúť na nich ruku, ale pri Nayeli mal obrovskú chuť urobiť výnimku. 

„Sú preč," povedal Taehyung s chladným hlasom a žiadnym náznakom citu či viny. 

Nayeli sa zhlboka nadýchla v slabej domnienke, že by jej to mohlo pomôcť prekonať Taehyungovu nevraživosť, akú voči nej choval. Rozumela všetkým jeho dôvodom, pretože ich mal viac než dosť a sama si uvedomovala vlastnú chybu. Vedela, že ak by existovala akákoľvek možnosť to napraviť, ani sekundu by neváhala a vrátila by stratený čas. Zmenila by všetky chybné rozhodnutia a nikdy by neuprednostnila nikoho pred Taehyungom. Taehyung bol pre ňu záchytným miestom, ktoré ju dokázalo ubezpečiť, že ju mohol ochrániť pred skazeným svetom. Pred tým svetom, ktorý si našiel smiešny spôsob ich rozdeliť.

„A ty pôjdeš tiež," bezcitne s ľadovým výrazom tváre doplnil a jeho rozhodnutie malo za následok, že sa zrútili dva úplne odlišné svety. Uvedomoval si, že sa nikdy nemali stretnúť a tobôž nie dať dokopy, pretože toto spojenie malo za následok úplne zmrzačenie.

Akonáhle vyslovil z úst tie štyri slová, rozišiel sa smerom k Nayeli, ktorá sa po pochopení, čo sa deje, zľakla a niekoľkokrát zrýchlene zamrkala očami. „Počkaj, čo to robíš..." nerozumela, o čo sa Taehyung snažil, ale jeho chladnokrvný postoj ju vystrašil a nenechal jej srdce bez odozvy. Vyzeral, akoby ho posadol diabol zoslaný priamo z tých najhorúcejších pekiel a jeho krehkosť bola o to viac strašidelnejšia, keďže už nemal žiadne zábrany. „Stoj, zastav sa!" v snahe aspoň nejakým činom ho prehovoriť, aby urobil to, o čo ho zúfalo žiadala, dala ruku pred seba a nervózne prehltla. 

Lenže Taehyungovi nezáležalo už na ničom a nemal energiu sa zapodievať nesúhlasom osoby, ktorá v jeho svete už nezohrávala žiadnu úlohu. Preto ju surovo schmatol za rameno a pevne stisol časť jej tela. Aj keď výrazne za tých niekoľko týždňov nedobrovoľne schudol, nazbieral v sebe posledné zvyšky energie a drsne ju ťahal preč z izby. Nebral na ňu žiadny ohľad, pretože mal už po krk, ako sa od neho očakávalo, že bude plniť požiadavky ostatných a jeho samotné budú odignorované. 

„Taehyung, nie! Pusti ma!" Nayeli sa okamžite začala bránila a snažila sa zastaviť. Bolo to však márne, pretože sama nerozumela, odkiaľ Taehyung mal toľko sily. Mala informácie o jeho zdravotnom stave a vedela, aké problémy mu krížili cestu. Kvôli tomu jej nešlo do hlavy, odkiaľ Taehyung bol pri sile.

„Už sem nikdy nechoď, zakazujem ti vstúpiť do mojej izby," prehovoril, keď zároveň rýchlo kráčal k východu. Bolo bolestne sledovať, ako sa jeho hlas behom pár minút neustále menil. „Nechcem ťa vidieť v mojej prítomnosti," zastavil sa pri dverách a potom bezohľadne švihol jej telom o stenu tak silno, až Nayeli vydala zo seba bolestivý povzdych a šokovane zalapala po vzduchu, ako jej ten čin vyrazil z pľúc všetok dych. „Je mi zle, že sa ťa dotýkam, takej špiny....ale nie je to ironické?" nezaujímalo ho, ako hrozne sa Nayeli tvárila, ale napriek tomu v sebe dokázal nájsť potrebné pocity na to, aby zhromaždil nenávisť, aká nahrádzala jeho krv a namiesto nej mu prúdila cievami po celom tele. Ten surový kontakt očí mal ešte viac zničujúci dôsledok. „Moje telo je pošpinené už pred tebou a ani ďalší odpad nedokáže prekonať toľké svinstvo," upieral na ňu svoje krvavé oči, ktoré už dávno stratili svoju pôvodnú farbu. Rozhodol sa plne oddať zlým myšlienkam a nečestným hlasom, aké si pýtali jeho pozornosť, aby mali možnosť byť vypočuté.

„M-mrzí ma to," Nayeli sa ľútostivo naňho zahľadela a nech sa snažila akokoľvek nebrať do úvahy, čo jej Taehyung povedal, postupne cítila, ako jej telo ochabuje a stráca poslednú nádej, že by mu mohla pomôcť sa vyliečiť.

„Mňa nie," tvrdo Taehyung odsekol a bez toho, aby čo i len nad tým ďalej premýšľal, jedným pohybom svojej ruky otvoril dvere a okamžite surovo vystrčil Nayeli von zo svojej izby. Strčil do nej, akoby už viac nebola človekom, ale obyčajným odpadom, odsúdeným na zahodenie. Bolo mu z nej neskutočne zle. „Ak sa sem ešte raz vrátiš, neručím za seba," adresoval jej posledné varovanie a následne ihneď na to zatvoril dvere a ani nečakal na jej reakciu. Prstami siahol po kľúči a zamkol sa.

„Taehyung!" počul, ako z druhej strany Nayeli volala jeho meno. „Nie, nie, nie, nie!" následne sa ozval silný zvuk buchnutia na dvere. „Tae, prosím otvor mi! Stojím tu pre teba!" zlomeným hlasom, ktorý bol doplnený o plačlivý nárek, ho presviedčala, aby vykonal jej prosbu. Bol to moment, keď aj ona stratila racionálne zmýšľanie a vedome sa bála o Taehyungov stav. Bolo jej zrejmé, že ho nemohla nechať osamote a bez dozoru. Jej strach o Taehyungovo zdravie ju robilo šialenou a vzbudzovalo dlho nepoznané pocity.

Taehyung ju však odmietal ďalej nepočúvať, pretože tie ohavné klamstvá nijakým spôsobom nepomáhali jeho stratenej duši. Aby tomu aspoň nejako zabránil, prstami si zapchal uši a zavrel oči. Nechcel mať žiadny kontakt s okolitým svetom, ktorý mu pripomínal tie zverstvá, na aké sa snažil zabudnúť a tváriť sa, že sa nič z toho nestalo. Lenže potom mimovoľne zistil, že to nemal robiť, pretože jeho hrôzostrašné myšlienky nabrali na kontrole a stali sa viac hlasnejšie. Cielene zaútočili na jeho dýchanie a úmyselne zvierali jeho dýchaciu trubicu. 

Mal pocit, že sa udusí vlastnými myšlienkami, ktoré sa hrali s jeho vedomím a vytvárali v jeho mysli desivé obrazy s rovnakým koncom, záverom sladkej smrti. Už viac nechcel dýchať. Potreboval sa zbaviť tej zlomyseľnej bolesti, aká mu tlačila na hrudník a stláčala ho na jednom mieste. Ak by existovala možnosť z nehmotného vytvoriť hmotné, jeho agónia by naplnila každý priestor jeho izby. Bola taká veľká, že mala to povolenie vytlačiť z jeho vnímania iné pocity a zahnať ich do kúta. Život preňho neznamenal nijakú hodnotu a nemal žiadny dôvod, aby sa ďalšíkrát pozrel na svet. Dovtedy jednoduchá činnosť, ako otvorenie očí, bolo preňho tým najťažším gestom. Stratil záujem žiť vo svete, kde ho ostatní pripravili o možnosť dôverovať a milovať.  

„NIE! NIE! NIE! NIE!" kričal z plných pľúc, pretože nezvládal počúvať nárek svojho prasknutého srdca. „PRESTAŇ! NECHAJTE MA VŠETCI NA POKOJI!" prstami prešiel zo svojich uší na oči, ktoré si nazlostene pretrel a nevedome spadol na zem. Prial si, aby rovnako z neho opadlo cítenie, ktoré ho väčšmi ťahalo ku dnu. „P-prosím, už d-dosť..." jeho celé telo sa chvelo plačom a nezáležalo mu, že ho ktokoľvek mohol počuť, pretože jeho jedinou snahou bolo sa zbaviť toho ťažobného bremena, ktoré sa usídlilo v jeho vnútri. 

Na druhej strane domu sa odohrával podobný scenár, ktorý obsahoval rovnaký priebeh. Pani Park sa zlomene schovávala v náručí svojho manžela, kde hľadala útechu položiť svoje srdce a vyplakať emócie. „Musíme nášho syna zachrániť, ublížili mu a my sme o tom nevedeli," neveriacky zopakovala dávno povedanú pravdu. Tá realita ju väčšmi ubíjala a lámala. Nemohla počuť žalostné volanie svojho anjelika o pomoc. Túžila ho vziať do svojich rúk a schovať pred okolitým svetom, kde mu všetci chceli uškodiť. „Prosím, už sa nemôžem prizerať, ako trpí. Ktorá matka by zvládla sa dívať na svoje dieťa a hľadieť na jeho slzy?" s úprimným pohľadom sa zahľadela do očí svojho milého a dúfala, že nájde spôsob, ako zastaviť toto šialenstvo.

„Celý deň nikde nejde a nikoho pri sebe nechce. Potrebujem svoje dieťa, chcem tú bolesť zažiť s ním, chcem mu ju celú vziať a nechať si ju pre seba. Prečo to nie je možné? Prečo mi to nedovolí?" jej neschopnosť prijať túto skutočnosť ju dusila a prechovávala k sebe obrovský hnev. Bola naštvaná, že nemohla urobiť absolútne nič, čo by zachránilo jeho syna. 

„Nie, musíme byť preňho silní, Maena," pán Kim sa zhlboka nadýchol a hoci to ani pre neho nebolo jednoduché, vedel, že teraz bol jediný, kto držal svoju rodinu ako tak pokope. Nadvihol ruku a palcom svojej manželke zotrel slzy. „Sme, samozrejme, že sme tu pre nášho syna a urobíme všetko. Chvíľu to potrvá, ale dostane sa z toho a my to dokážeme s ním," možno to bolo ťažké, avšak veril...dúfal, že nájdu ten spôsob čoskoro a ich syn sa znovu uzdraví.

„Bolí ma počuť plač svojho dieťaťa, môjho malinkého Taehyunga," Maena sa nešťastne rozplakala a bezmyšlienkovo ovinula svoje ruky okolo manžela, na čo ho silno objala. „Porodila som dvoch synov, ale ani pre jedného nemôžem urobiť dosť. Som strašná matka, Gyung. Nevidela som, čo sa deje....nevšimla som si, ako trpí, ako sa bojí, ako ma prosil o pomoc, nevidela s-som to..." nemohla uveriť, že toto všetko sa stalo. Cítila všetky emócie svojho syna a už od prvého dňa sa modlila k Bohu, aby pohol jej Taehyungovi.  

„Nie, nie, nie..." Gyung nesúhlasne pokrútil hlavou a opäť sa nadýchol, „nie je to naša chyba, zlatko," znovu oboma rukami chytí Maenu za tvár a palcami jej zotieral slzy, ktoré vôbec nešli zastaviť. „To oni za to môžu, že ublížili nášmu synovi a teraz za to platia. Viem, že žiadny trest nebude dostatočný na to, aby vymazal našu bolesť, ale spravodlivosť existuje a dostihla tých bastardov," uprene sa jej pozeral do očí a vynaložil všetko posledné úsilie, aby nezaplakal aj on. Jeho syn a manželka mu vonkoncom neboli ľahostajní a nevedel, ako dlho zvládne kontrolovať vlastné pocity. 

„Ale prečo práve on? Prečo môj syn, môj Taehyung, moja krehká časť, moje malinké dieťa..." Maena nešťastne skrivila tvár do ublíženého výrazu a cez plač sa snažila nabrať dych. Hovorí sa, že to, čo dokážeme dať druhým, sa nám dvojnásobne vráti v lepšej forme. Lenže výnimka potvrdzuje pravidlo a očividne toto nebol ich prípad. „Prečo si vybrali práve neho? Nebol jediný," skľúčene schovala svoju tvár do Gyungovej hrude a hlboko zavrela oči. Priala si, aby tak hlboko vedela absorbovať Taehyungovu bolesť a celú si ju nechať iba pre seba.

„Náš Taehyung je príliš dobrý človek a teraz za to platí, ale vyriešime to," Gyungove ruky ihneď smerovali na vlasy svojej manželky a jemne ju pohladil. Chcel, aby sa prostredníctvom tohto dotyku preniesli jeho láskavé pocity, ktoré prechovával k svojej žene, a upokojili jej rozbúrenú hladinu emócií. „Naše dieťa sa uzdraví a znovu ťa bude držať v náručí," venoval jej nežný bozk na temeno hlavy a pevne ju objímal vo svojich rukách.

„Čo budeme robiť? Ako chceš to napraviť? Veď ani Nayeli mu nedokáže pomôcť, ani ju nechce mať pri sebe," nemala potuchy, o čom to Gyung rozprával, pretože dovtedy len Nayeli bola ochranným balzamom na úplne všetko, čo zahrňovalo jej syna. Lenže aj keď ju pustila k nemu, nijakým spôsobom to nepomohlo a skôr to vytváralo dojem, že sa to viac pokazilo. „Neexistuje žiadny liek na jeho bolesť a ja nemám silu nič nerobiť. Prosím, chcem vyliečiť jeho bolesť, chcem vrátiť čas, chcem ho znovu počuť sa smiať."

Nech to bolo akokoľvek nemožné či nezmyselné, pred problémami sa oplatilo utekať. Rozhodujúce však bolo, ako dlho ste v tomto boji proti nemilosrdnému času úspešní, pretože aj keď sa poslednému zúčtovaniu nevyhnete, stále môžete nabrať dostatočné množstvo síl, aby ste na bojisku boli víťazom. 

„Máme len jednu možnosť."

｡･:*:･ﾟ★･:*:･ﾟ☆━━━☆━━━☆｡･:*:･★｡･:*:･ﾟ

Vitajte pri prológu! Veľmi mi chýbali moji hriešni, pôvabní a posadnutí čitatelia! 

Samozrejme, že aj tento príbeh. Dlho som nevedela, ktorú scénu napíšem do prológu, aby aspoň sčasti zhrnul potrebné informácie. Až do posledného okamihu som sa rozhodovala a napokon som napísala niečo, čo obsahuje zmätok. 

Je mi jasné, že nikto nerozumie, čo sa deje. Po dopísaní som aj ja dlho uvažovala, aký chaos som to stvorila. Avšak nejako vás predsa musím donútiť čakať a zároveň vás prinútiť čítať pokračovanie, hahaha.

Ubehla už dlhá doba a som naozaj rada, že som späť <3 Oh, a určite už netrpezlivo vyčkávam na vaše teórie, že čo sa mohlo stať – nápovedy máte v časti s postavami.