„Všetci sa narodíme do sveta iných, ale každý jeden z nás zomrie iba v tom svojom."

Bolo celkom ironické, ako rýchlo sa svetlo šírilo. Bez ohľadu na to, akú rýchlosť na to vyvinulo, pokým žiarivé svetlo prišlo do toho miesta, vždy tam prvá bola temnota. Čierna tma, ktorá sa hustou hmlou zmocnila svojho okolia, až príliš dlhú dobu ovládala všetko živé či neživé okolo seba. Možno na istý čas svetlo zahnalo matné temno do úzadia, ale nikdy, naozaj nikdy tá tma nezmizla. Úpenlivo čakala a trpezlivo zbierala nové sily, kým znovu nezaútočila a napokon pohltila aj ten posledný jas doposiaľ žiarivého svetla.

„Ako sa cítiš, Taehyung?" akonáhle znovu započul tú otázku, zhlboka sa nadýchol. Chystal sa zamlčať svoje skutočné pocity, než by mal neskôr čeliť nepríjemnému opovrhovaniu, ale potom sa zastavil. Prečo by mal klamať osobe, ktorá sa skutočne oňho zaujímala? Lenže na druhej strane si nebol istý, či on sám bol pripravený čeliť svojmu vnútru a priznať si svoje emócie, keď sám v nich mal chaos. Avšak skôr, ako mohol dlhšie uvažovať, ústa už konali zaňho:

„Myslím, že dobre," napokon odpovedal s jemným povzdychom a keď si periférne všimol, ako mu psychologička pohľadom naznačila, aby pokračoval, jazykom si mimovoľne prešiel po spodnej pere a pokúšal sa upokojiť rýchly tlkot svojho srdca. „Som trochu nervózny, ale to je asi bežné?"

„Áno," jeho psychologička súhlasne prikývla a prstami si upravila pero, ktoré aj so zošitom zvierala v rukách. „Bude to iné a zajtra začne pre teba nová etapa. Mňa skôr zaujíma, ako vnímaš tieto dni," upresnila a darovala mu hlbší pohľad. Očami sledovala Taehyungove reakcie a snažila sa ho slovami upokojiť, keďže si všimla jeho viditeľné znepokojenie. „Minulý týždeň si mi hovoril, že sa stretneš so svojím kamarátom z detstva, videli ste sa?"

Taehyung mierne sklopil pohľad a začínal si predstavovať to stretnutie. „Myslel som si, že to bude trápne, pretože sme sa nevideli tak dlho, ale..." očami nesústredene behal po celej miestnosti, akoby sa pokúšal nájsť jeden konkrétny bod, ktorý by ho nechal voľne premýšľať, „vôbec nič sa nezmenilo. Bolo to–" na krátky moment sa zastavil a ľavú ruku si priložil k tvári, pretože bolo preňho neľahké ukontrolovať svoje pocity, vystretú dlaň držal voľne vo vzduchu pri svojich perách a lakťom sa podopieral o kožené operadlo, „akoby som našiel svoju stratenú časť. Nemôžem vám to vysvetliť, ale cítim sa tak dobre," napriek vnútornému chaosu, ktorý bol sotva viditeľný, nieto ešte vysvetliteľný, sa fakticky cítil upokojene... ale len navonok. „Konečne mám pocit, že je všetko v poriadku."

„Robíš tak veľké pokroky, Taehyung," psychologička Lee sa uvoľnenejšie oprela do kresla, pustila zošit na svoje kolená a z očí si zložila okuliare, ktoré položila na drevený stôl vedľa seba, „máš za sebou zložitú cestu a aj keď to ešte nie je koniec, môžeš byť na seba hrdý," pani Lee mu venovala teplý úsmev. Bola si istá každým slovom, pretože vzhľadom na Taehyungovu diagnózu a predispozície mal šancu vyhrať ťažký boj s jeho krutými myšlienkami.

„Nemyslím si, že mám právo byť na seba hrdý," s hmatateľným opovrhnutím namietal Taehyung a prstami si prešiel po koreni nosa, aby zmiernil narastajúce napätie v jeho hrudi. 

„Taehyung," karhavo ho oslovila a slabo sa zamračila, „prečo také niečo hovoríš?" položila mu ďalšiu otázku. Po niekoľko sekundovom tichu, na ktoré nebola zvyknutá, sa chystala pokračovať, ale v momente, ako sa nadýchla, Taehyung ju prerušil:

„Cítim sa zvláštne," tón jeho hlasu odrážal značný nepokoj v jeho vnútri a hlboko v kostiach cítil, že nepotreboval veľa a bolo možné, že by sa úplne zosypal, „viem, že som povedal, že je všetko v poriadku a naozaj to tak je, ale..." Taehyung sa zhlboka nadýchol a sústredil sa na vnútorné pocity, ktoré sa v jeho mysli navzájom prekrikovali v snahe získať jeho pozornosť, „chce sa mi plakať a zároveň som pripravený na všetko, čo príde. Nechcem sa viac nechať ovládať svojimi spomienkami a veľmi, fakt veľmi túžim vymazať svoj život." 

„Nie je to normálne, však?" Taehyung z hĺbky svojho srdca neznášal všetko to klišé, ktoré sa zas a opäť pokúšalo pohltiť, a tak znetvoriť každú jeho možnosť na svetlejšie momenty. „Doslova vo mne horí oheň, presne tu," prstom ukázal na svoju hruď a nechtom si silno pichol do svojho tela, „necítim nič iné, než veľkú bolesť. Lenže aj keď sa môžem smiať a viem, že to je skutočný smiech, tak to tam stále je. Straší ma to, prenasleduje ma to v snoch. Nemôžem byť šťastný, pretože kedykoľvek sa o to pokúsim, tá bolesť sa stane silnejšou," mal silné nutkanie sa chaoticky zasmiať, pretože celý tento okamih mu pripadal rovnako smiešny, ako bol on samotný. Vlastne sa nikdy nezbavil domnienky, že všetko, čo sa mu doposiaľ udialo, bol nemiestny žart s cieľom ho tak zmanipulovať, aby nemal ani trochu nádej sa viac snažiť. 

„Ale napriek tomu chcem pokračovať. Môj brat je taký šťastný, keď s ním trávim čas," práve v tejto minúte pociťoval, ako sa mu slza sklamania drala skrz očné viečko, avšak on bol, bohužiaľ, natoľko zvyknutý potlačovať takéto slabé chvíle, že tomu činu nevenoval žiadnu pozornosť, a namiesto toho sa zhlboka nadýchol s myšlienkami pri svojom bratovi. „Namjoon hovorí, že mu môžem hocikedy povedať nie na všetko, čo navrhne, ale ako by som to mohol urobiť, keď sa tak veľmi snaží?" v jeho očiach sa odrážala čistá úprimnosť dieťaťa... toho dieťaťa, ktoré chcelo znovu zažiť pocit bezpečia a bezstarostnosti. „Nechcem ho sklamať."

„Som si istá tým, že ho nesklameš. Pozri sa na to z jeho strany, ste súrodenci a vždy ste si boli blízki, je to tak?" pani Lee bola schopná cítiť smútok Taehyungovho srdca, ktoré chcelo byť zachránené od všetkej bolesti. Akonáhle jej Taehyung súhlasne prikývol, chápala to ako znamenie pokračovať: „Rozumiem, že si myslíš, že by si mohol mať naňho zlý efekt, ale preňho je dôležité, aby si sa pri ňom cítil dobre. A keď sa nebojí, že ho v niečom odmietneš, znamenáš preňho veľa. Záleží mu na tebe a na tvojom pohodlí," pokúšala sa mu vecne objasniť vysvetlenie, po ktorom bažila jeho myseľ. Taehyung potreboval uistenie, že je v poriadku, aby dával najavo všetky svoje potreby. 

„Namjoon to robí stále," napriek slovám psychologičky si Taehyung nevládal pomôcť a už podvedome namietal, „ale nedokážem sa zbaviť pocitu, že som preňho príťaž. Má snúbenicu a viac by sa mal venovať jej, ale namiesto toho trávi všetky chvíle so mnou. Čo ak ma Minsun za to začala nenávidieť?" priznal s rozochveným hlasom a sústredene venoval pani Lee svoj rozrušený pohľad. Jeho emócie sa bili a on nemal toľké množstvo sily, aby to mohol ignorovať. 

„Je normálne, že premýšľaš o všetkom, Taehyung. Ale pomohla ti, aby si mohol študovať a zabezpečila ti miesto v škole, do ktorej si chodil. To je dobré znamenie."

„Lenže čo ak to urobila kvôli tomu, že sa ma chce zbaviť?"

„Taehyung," oslovila ho s miernym povzdychom a prekrížila si jednu nohu cez tú druhú. Jemne zovrela pery a behom krátkej sekundy si zrovnala myšlienky. „Povedal si predsa, že sú spolu dlho a–"

„Šesť rokov," prerušil ju Taehyung, respektíve doplnil o pravdivý fakt.

„Áno, a obidvaja pracujú. Navyše som sa rozprávala s ňou a aj s tvojím bratom. Dohodli sme sa, že to vyskúšaš a nebudeš chodiť na všetky hodiny. Môžeš si vybrať predmety a sám sa rozhodnúť, kedy pôjdeš do školy," znovu mu zopakovala informácie, o ktorých Taehyung dlhšiu dobu vedel. „Chcú pre teba to najlepšie a nemal by si o tom vedieť, ale poviem ti to, aby si sa upokojil," dúfala, že aspoň trochu zmierni napätie v jeho tele, pretože to nebolo pre jeho mentálny stav zdravé. „Tvoj brat sa o teba veľmi bojí a myslí si, že by si mal ešte niekoľko mesiacov vydržať. Dokonca našiel aj súkromných učiteľov, ale vzhľadom na tvoje škaredé spomienky som to zakázala."

„S-súkromných?" Taehyungov stres nabral nielen na sile, ale aj väčších rozmerov. Jeho hruď sa viac stiesnila a zmenšil sa prívod vzduchu do jeho pľúc. 

„Bude pre teba zdravé, keď budeš v prostredí, ktoré si navštevoval ako dieťa," bála sa, že sa Taehyung znovu pohltí nepeknými myšlienkami, preto v ňom ihneď začala vzbudzovať spomienky, ktoré sa mu spájali len so smiechom a bezpečím, „a budeš s Jiminom, všakže?"

Taehyung sa zhlboka nadýchol a v duchu si predstavil, ako tuho objímal svoje vlastné plačlivé srdce v snahe ho presvedčiť, že bol pod ochranou a nemohlo mu byť ďalší raz ublížené. Bolo to to jediné, čo mu zvyklo pomôcť. Nemohol si predsa dovoliť, aby náročná práca jeho psychologičky vyšla na zmar, preto zahnal minulosť späť do kúta a pokúšal sa o spoluprácu. „Vlastne by ma Jimin chcel predstaviť svojim kamarátom," odpovedal po dlhšom zamýšľaní.

„Vidíš? To je skvelé znamenie," pani Lee ho naďalej povzbudzovala a prstami si nadvihla okuliare na nose. „Jimin im určite dôveruje a vie, že si budete rozumieť," schvaľovala jeho rozhodnutie a znovu sa na jej perách objavil vrelý úsmev. „Mohol by si to skúsiť a potom sa sám rozhodneš."

„Chcem Namjoonovi oplatiť jeho láskavosť," objasnil Taehyung dôvod svojho konania.

„Nemôžeš na seba tlačiť. Tvoj brat by nebol šťastný, ak by zistil, že niečo robíš proti svojej vôli," pani Lee mala priveľké nutkanie si povzdychnúť, pretože v jednom momente to vyzeralo, že sa mu podarilo Taehyungovi dostatočne vysvetliť všetky postupy a aj ich odôvodniť, ale následne samotný Taehyung zmaril jej správnu metódu liečenia. „A ani mne by sa to nepáčilo, Taehyung," 

„Pani Lee," bolo to snáď po prvýkrát za celý čas, čo si Taehyung dovolil svoju psychologičku osloviť priezviskom, ale cítil, že nemohol inak, „môj brat si zaslúži, aby bolo oňho rovnako postarané, ako sa on stará o mňa. Každý deň na mňa čaká s raňajkami, robí mi teplé kakao... Mimochodom, nepovedal som mu, že to pijem, keď sa zobudím, ale pamätá si to z nášho detstva... Potom ma zoberie do jedného zo svojich múzeí a stále je so mnou. Pýta sa ma, kde chcem ísť na obed a každú večeru robí on sám," tá trpká naliehavosť v jeho hlase bola taká emotívna, že sa nedala prehliadnuť. Bol to ten nepríjemný pocit, ako keď hustý dážď silno udiera do okien a zanecháva tam po sebe stopy malinkých kvapiek. Aj keď ste sa pokúšali zotrieť tie kvapky, v tom momente, ako stekali, sa spájali s ostatnými a spoločne padli dole. Pre Taehyunga to znamenalo rovnaký spôsob pomoci, lebo hoci mohli mať ostatní tie najčistejšie úmysly, jeho mysli to väčšmi ubližovalo. „Nechápte ma zle, keď mu chcem oplatiť všetko, čo mi dáva a keď ho môj hocijaký posun upokojí, tak budem na sebe pracovať."

„Prosím, nemysli si, že som proti tebe a nechcem ti pomôcť. Tiež ma teší každý tvoj pokrok a som tu pre teba, aby som ti pomohla," psychologička si zo stola vedľa seba vzala svoje okuliare a naspäť si ich nasadila. Prstami si jemne zašla za krk, aby uvoľnila svoje napäté krčné svaly. „Môžeme sa dohodnúť, dobre?" mierne navrhla a lepšie sa usadila. „Vyskúšaš jeden mesiac chodiť do školy. Termín našich sedení sa meniť nebude, ale ak sa hocikedy v škole budeš cítiť nepríjemne alebo sa ti vrátia tvoje spomienky, zavoláš Namjoonovi a on ťa vyzdvihne." 

„V poriadku."

Taehyung mal pocit, že aj keď prešiel cez tie hory prekážok, nikdy to nebolo dosť. Vyzeralo to, akoby podvedome dobrovoľne zbieral všetky škaredé jazvy napáchané na jeho tele ako viditeľný dôkaz toho, že platil za všetky hriechy, ktoré spáchal. Tiež to malo slúžiť ako pripomenutie, že tá bolesť sa stala tak reálnou, že nebolo žiadnej možnosti ju vymazať zo súčasti jeho prežívania. Otázkou na zamyslenie zostávalo, či naozaj všetko to, za čo mu bolo ublížené, bolo jeho chybou, keď tak trpezlivo trpel. Jeho myseľ neprestávala vytvárať dojem, akoby mal na svojich rukách šarlátovú krv. Dosť zreteľne cítil, ako sa neustále zastavovala na jeho zápästiach. Ale nikdy, bože, nikdy nezmizla, len sa objavila na inom mieste. Bolo naivné z jeho strany si myslieť, že existovala nejaká jeho časť, ktorá by nebola zafarbená načerveno alebo z akej by nekvapkalo. Pretože čím viac sa snažil schovať svoju vlastnú bolesť, hlboko dýchajúcu v jeho kostiach, aby neublížil ostatným, tým väčšmi sa sila tej útrpnej agónie nenávratne stupňovala.  

Ale kto sa postará o Taehyungove zlomené srdce?

｡･:*:･ﾟ★･:*:･ﾟ☆━━━☆━━━☆｡･:*:･★｡･:*:･ﾟ

Zdravím svojich pôvabnych čitateľov!

Veľmi ste mi chýbali! Dúfam, že som vás aspoň na nejaký čas potešila a zároveň som za seba rada, že sa mi podarilo prekonať menší spisovateľský blok. Celé to písanie bolo bolestivé, ale vnútorne som rada, že to už mám za sebou a môžem sa zamerať na tie veselšie momenty.

Túto kapitolu chcem venovať ako darček k narodeninám tiinia ♡