Víkend ubehol prekvapivo rýchlo a kým sa Astrid vôbec stihla spamätať, opäť sa ocitla zoči voči svojmu úhlavnému nepriateľovi, profesorovi elixírov. 
   ,,Známkoval by som vás tak, ako by vás známkovali, keby ste takúto prácu predložili na skúškach na VČÚ," Snape prechádzal pomedzi žiakov a rozdával im úlohy. ,,Môžete tak získať predstavu, čo vás čaká na skúškach." 
   Astrid neskutočne vytáčal ten jeho prihlúply úškrn, ktorý teraz zohavoval jeho tvár. Keď bol Severus dieťa, bol roztomilý a jeho občasný drobný úsmev sa jej neskutočne páčil, no čím starší bol, tým menej sa usmieval a ak tak to bol nadmieru nechutnú úškľabok. 
   ,,Celková úroveň tejto úlohy bola mizerná. Keby toto bola skúška, väčšina z vás by prepadla. Očakávam, že v prácach z tohto týždňa o rôznych protijedoch objavím viac úsilia, inak tých hlupákov, ktorí dostanú H, budem nechávať po škole." 
   Ešte viac ju dopálilo, keď sa jeho úškrn zväčšil akonáhle sa ozval jej zverenec: ,,Niekto dostal H? Pche!"
   Astrid, ktorá doterajšie hodiny, rovnako ako tú dnešnú, trávila v podobe líšky, vydala zo seba štekavý zvuk. Razom to však oľutovala, keďže na seba upútala Severusovu pozornosť. 
   ,,Slečna Shafiq, ak hodláte vyrušovať na mojich hodinách, musím vás požiadať, aby ste opustili učebňu elixírov." 
   Líščie oči sa zahľadeli do čiernoty tých jeho. Sálala z nich temnota a nenávisť, ktorá obopínali zvieracie telo ako hrubé laná. V miestnosti hustla atmosféra a medzi bývalými spolužiakmi rástlo napätie. Všetci v miestnosti to cítili.

   Keď mali elixíry konečne z krku, nečakane sa ocitla uväznená v Dracovej náruči. Bez jediného slova ju niesol na ďalšiu hodinu. 
   Astrid zotrvala v podobe líšky väčšinu dňa. Vyhovovalo jej to hlavne počas Starostlivosti o čarovné tvory. Umbridgeová prišla na kontrolu ku Grumplovej. Za posledný čas stihla vystriedať niekoľko učiteľov, vrátane McGonagallovej, čo bolo nadmieru vtipné, keďže táto ružová ropucha nemala proti Minerve žiadnu šancu. A tak, keď sa tento krát Umbridgeová zjavila po boku profesorky Grumplovej, s Astrid to ani nehlo. V jej vnútri bol stále ten hrejivý pocit z prehry tejto nepríjemnej ženy. 
   ,,Bola by som zvedavá - zdá sa, že riaditeľ ktovie prečo nie je ochotný podať mi v tejto veci nijaké informácie - mohli by ste mi povedať, čo je dôvodom tejto dlhej neprítomnosti profesora Hagrida?" Hoci sa Umbridgeová pokúsila stíšiť hlas dostatočne na to, aby ju počula len profesorka Grumplová, prilákala na seba pozornosť niektorých študentov. Rovnako tak pozornosť líšky. Tá zodvihla hlavu len kvôli svojmu zverencovi, ktorý prestal prechádzať rukou po jej srsti a svoj pohľad presmeroval na profesorku Umbridgeovú. 
   ,,Obávam sa, že nemôžem," Žoviálne odpovedala profesorka Grumplová. ,,Neviem o tom nič viac, než vy. Dumbledore mi poslal sovu, či by som nechcela pár týždňov učiť. Prijala som to. Viem iba toľko. No... Tak by sme mohli začať?" 
   ,,Áno, nech sa páči," Súhlasila profesorka Umbridgeová a čmárala si poznámky. Na tejto hodine zvolila iný postup, než na predošlých. Chodila pomedzi študentov a pýtala sa ich na čarovné tvory. Aj keď Astrid stihla postrehnúť, že tento predmet Draco nemá zrovna v obľube, vedel správne odpovedať na všetky otázky, ktoré mu ohľadom čarovných tvorov profesorka položila. Po vypočutí pár ďalších študentov, v poslednom rade Deana Thomasa, profesorka Umbridgeová sa vrátila ku rozhovoru s profesorkou Grumplovou. 
   ,,Ako dočasný člen učiteľského zboru - teda, dalo by sa povedať, nezaujatý človek zvonka, čo hovoríte na Rokfort? Máte pocit, že sa stretávate s dostatočnou podporou vedenia školy?" 
   ,,Ó, áno, Dumbledore je vynikajúci," Nadchýnala sa profesorka Grumplová a Astrid mala pocit, že jej nadšenie je úprimné. ,,Som veľmi spokojná s tým, ako to tu funguje, naozaj veľmi." 
   ,,A čo plánujete s triedou prebrať tento rok - samozrejme, za predpokladu, že by sa profesor Hagrid nevrátil," Umbridgeová si po predchádzajúcej odpovedi profesorky Grumplovej zapísala malú poznámku, no nezdalo sa, že by profesorke moc verila. 
   ,,Och, no prejdem s nimi tvory, ktoré najčastejšie bývajú pri skúškach na VČÚ," Odpovedala Grumplová. ,,Už toho veľa nezostalo - študovali jednorožce a ňucháče, myslela som, že preberieme štetináče a knézly, naučím ich dobre rozoznávať krupy a knarly..."
   ,,No v každom prípade sa zdá, že vy viete, čo robíte," Profesorka zdôraznila slovo vy a viditeľne si niečo označila do bloku. Následne sa presunula späť ku Slizolinčanom, konkrétne ku Goylovi. ,,Počula som, že v tejto triede sa vyskytli aj nejaké zranenia." 
   Astrid dosť sklamalo, keď Draco neotáľal s odpoveďou: ,,Ja som bol zranený. Podriapal ma hipogrif."
   ,,Hipogrif?" Čudovala sa profesorka Umbridgeová a horúčkovito si čmárala. Drobné no ostré líščie zúbky prešli Dracovou rukou ako nôž maslom a zanechali mu na dlani drobné krvácajúce ranky. Vydal zo seba tiché "Au" a vrhol na Astrid vyčítavý pohľad. Tá sa tvárila, akoby svojho zverenca vôbec neuhryzla, akoby vlastne ani nebola prítomná a dokonca si hlavu vopchala pod jeho druhú nezranenú ruku, čím sa dožadovala ďalšieho hladenia. 

   ,,Čo to akože malo byť? Počkaj, až sa to dozvie môj otec!" Hrozil jej Draco keď sa po vyučovaní vracali do slizolinskej klubovne. Aj napriek týmto vyhrážkam, stále v náruči pevne zvieral drobnú líšku. Astrid na neho uprela svoje zelené oči, teraz omnoho výraznejšie, než keď bola v ľudskej podobe a pokúšala sa mladého Malfoya obmäkčiť. Vedela, že bol ešte stále nahnevaný za ten incident, ktorý sa stal počas víkendu po tréningu chrabromilského tímu. Teraz, keď ho uhryzla, jeho ego utrpelo ešte väčšmi, keďže sa jej neodvážil priveľmi odporovať. A to znamenalo možný pokles v očiach jeho kumpánov. 

   ,,Tak už sa nehnevaj," Astrid sedela na zemi, tento krát v ľudskej podobe, vedľa Dracovej postele. Malfoy ju však vytrvalo ignoroval a listoval v Dennom prorokovi. ,,Dráčik, no tak, veď sa už toľko nenadúvaj. Nie že mi uletíš. To by sa na mňa tvoji rodičia veľmi hnevali." 
   Hlavu mala položenú na zelenej deke pri Dracových nohách. Ten na ňu len rýchlo hodil očkom a znovu sa vrátil k Dennému prorokovi. 
   ,,Je tam aspoň niečo zaujímavé, keď do tých novín tak úpenlivo pcháš nos?" Provokatívne nadvihla jedno obočie a keď sa jej konečne dostalo Dracovej pozornosti, na tvári sa jej vyčaril úsmev. 
   ,,Správaš sa ako pubertiačka." 
   ,,Srdcom aj dušou som stále študentkou Rokfortu," Natiahla k nemu ruku a opatrne mu z tých jeho vzala noviny. Robila to tak pomaly, akoby sa bála, že rýchlejší pohyb by mohol mladíka vyplašiť alebo nebodaj odohnať. 
   ,,Bolo to tu tak otravné a hrozné aj vtedy, keď si sem chodila ty?" Draco nakoniec rezignoval a posunul sa, aby si Astrid mohla sadnúť na posteľ vedľa neho. A ona to skutočne spravila. Rozviazala a vyzula si čižmy, posadila sa na posteľ a pohľad uprela smerom k oknu, pri ktorom mal Draco posteľ. 
   ,,Och, vôbec nie. Milovala som Rokfort. Bol mojim domovom. Netvrdím, že som na tomto mieste nezažila aj krušné časy, no väčšina z nich bola šťastných. Všetky moje spomienky na moje študentské obdobie mi dodávajú silu, ukazujú mi, za čo bojujem. Naučil ťa niekto, ako vyčariť patronusa?" Náhle presunula pohľad na Draca. Pozerala sa priamo do jeho očí a on mal pocit, akoby videla skrz neho, akoby bol otvorená kniha, v ktorej bez problémov listovala a hltala jej obsah. 
   ,,Nie," Pokrútil hlavou, stále hypnotizovaný jej očami.
   ,,Na to, aby si dokázal použiť toto kúzlo potrebuješ tú najšťastnejšiu spomienku. Niečo, na čo keď si spomenieš, zaleje ťa neskutočná horúčava, no príjemná. Srdce ti vtedy búši ako blázon, v bruchu ti poletujú tisícky motýľov a ty máš pocit, akoby si nikdy nemohol byť šťastnejší! A keď sa na to sústredíš, na ten pocit, celým svojím srdcom, mysľou, dušou aj telom, stačí, ak vyslovíš dve jednoduché slová," Vytiahla prútik a namierila ho smerom ku oknu. ,,Expecto patronum."
   Z jej prútiku vyšla strieborná žiara, ktorá razom nabrala hmotnú podobu. Draco očakával, že to bude líška, keďže v toto zviera sa Astrid ako animágus dokázala meniť. Avšak tento predpoklad nebol správny. Pred Draco stál majestátny lev, ktorý hrdo pohodil hrivou, niekoľko krát prešiel po izbe, následne cez okno vyskočil do noci. Draco ho ešte chvíľu mohol pozorovať, kým sa lev nerozplynul na striebornú hmlu. 
   ,,Myslel som si-" Nedokončil svoju myšlienku, keďže Astrid ho rýchlim gestom umlčala. 
   ,,Myslel si si, že to bude líška, však? To si myslel každý, komu som kedy svojho patronusa ukázala. A ver mi, dokázala by som ich zrátať na prstoch ruky. Hlavne ak by som rátala len tých žijúcich," Zasmiala sa, no aj Malfoy si všimol, že ten smiech nebol ani zďaleka pravý - bol plný bolesti a smútku. ,,Raz ti prezradím, prečo má môj patronus podobu leva. Ale dnes to nebude. Dnes by si predovšetkým mal ísť spať. Tento rok bude ešte ťažký a dobrý spánok ti len prospeje. Dobrú noc, Draco." 
   Postavila sa z postele, chystala sa na odchod. No hlas a dotyk jej zverenca ju donútil zostať. 
   ,,Mohla by si dnes ostať tu?" Dracova ruka pevne zvierala jej zápästie, akoby sa bál, že ak povolí, Astrid sa rozplynie rovnako ako to urobil jej lev. 
   ,,Samozrejme. Ak si to želáš, ostanem. Vieš, Draco," Začala, keď si znovu sadala vedľa neho, ,,nie si až taký úžasný, ako sa pred ostatnými tváriš. Mohol by si byť takýto častejšie. Mal by si viac priateľov, lepších, než sú Crabbe, Goyle či Pansy Parkinsonová. Okrem toho, takto sa mi páčiš omnoho viac."
   S týmito slovami odložila svoj prútik na nočný stolík vedľa Dracovej postele a znovu nebrala podobu líšky. Mladý Malfoy sa prikryl, jednou rukou si pritiahol ryšavé klbko bližšie k sebe, s pohľadom upreným k oknu a s predstavami žiarivého strieborného leva napokon zaspal.