Astrid vedela, že Voldemort nie je hlupák a nie je ani naivný či slepý. Keby bol, nestal by sa najmocnejším černokňažníkom. A preto jej bolo jasné, že skôr či neskôr prestane tolerovať jej neposlušnosť. Bála sa toho dňa a predsa bola odhodlaná Voldemortovi čeliť so všetkým, čo má. Bola ochotná zomrieť ak ho to aspoň spomalí a ona tým dá Fénixovmu rádu aspoň minimálny náskok. Bolo jej jedno, že v jej tele rastie dieťa, bolo jej jedno, že za sebou nechá svoju dcéru, Draca a mnoho priateľov, ktorí za ňou budú smútiť. Táto strata stála za záchranu mnohých nevinných životov.
   Prekvapilo ju, že si Pán Zla nechal skákať po hlave tak dlho. Zrádzala jeho dôveru priamo pred jeho nosom. Vysmievala sa mu tým do tváre. A on takmer trištvrte roka nepohol prstom, aby ju zastavil. Pravidelne ju, rovnako ako ostatných smrťožrútov, zvolával na porady, rovnako ako k nim aj k jej ušiam sa dostávalo mnoho dôležitých a predovšetkým tajných informácií. No on na to nedbal. I keď vedel, že jej nemôže dôverovať. Astrid si bola istá, že Voldemort všetko vie. Tiež predsa nebola hlúpa, vyrastala po jeho boku, poznala ho.

   Až po štvrť roku pokoja, niekedy uprostred apríla, zvolal ďalšiu poradu. Nezvyčajné ticho a chlad v okolí sídla ju znervóznil. Pred začatím porady vonku vždy postávalo niekoľko smrťožrútov, sídlo obklopoval les a tak bolo často počuť zvuky prírody, preto jej ticho prišlo podozrivé. A ten chlad... Apríl bol predsa uprostred svojho rozkvetu, tak prečo ten mráz? Vtedy jej to došlo. Po chrbte jej prebehli zimomriavky, všetky vnútornosti v jej tele sa skrútili strachom. So studeným potom zalievajúcim jej telo vstúpila do budovy. Vedela, že cítia jej strach. Počula ich šepot, ich vábivé volanie. Opatrne našľapovala na schody, vyšla na druhé poschodie a zabočila doprava. Prešla chodbou bez dverí ovešanou portrétmi jej predkov, ktorí v tejto neskorej hodine spokojne odfukovali. Slabo zaklopala na tmavé dvere na konci chodby a v tichosti čakala na povolenie vstúpiť. Sotva sa tak stalo, vzala do rúk studenú kľučku, zhlboka sa nadýchla a s odhodlaným a pokojným výrazom vošla dnu. Sotva za sebou zavrela dvere, uklonila sa tak hlboko ako jej to rastúce brucho dovoľovalo.
   ,,Prišla som, môj pane, ako ste žiadal," Prehovorila takmer šepotom so sklonenou hlavou.
   ,,Vitaj, drahá Astrid. Nech sa páči, posaď sa," Rukou mávol k prázdnemu miestu po jeho ľavici, stolička sa odsunula od stolu. Astrid sa narovnala, pousmiala sa a ráznym krokom sa vydala k ponúkanému miestu. Nemohla dovoliť, aby videli jej strach.
   Porada prebiehala pokojne, ako zvyčajne. Smrťožrúti podávali Pánovi informácie, Pán rozdával úlohy. A potom sa obrátil k nej.
   ,,Teraz prišla chvíľa na vyriešenie najväčšieho problému," K jej ušiam doľahla parselčina a ona vedela, že je čas na útek. Začala trochu panikáriť. Nemohla sa odtiaľto odmiestniť. Zistila to, keď sa sem chcela premiestniť. Odrazilo ju to späť a vyhodilo pred bránou, ktorá spolu s vysokými múrmi ohraničovala pozemok sídla. Sídlo pravdepodobne zaistili ochrannými kúzlami, keby sa pokúsila ujsť. Ak sa nedostane včas za bránu, nebude mať kam ujsť.
   ,,Môj pane, rada by som tu ešte zostala, avšak mám isté povinnosti, ktoré ste mi sám dal a na Rokforte je to momentálne omnoho zložitejšie, ako sme vám so Severusom spomínali. Ak ma ospravedlníte..." Zmĺkla. Jej myseľ zachytila kúsok z vety, ktorú Voldemort pomocou legilimencie poslal ku smrťožrútom.
   ,,Vie to," Zneli slová. Viac jej nebolo treba. Vstala, uklonila sa, zvrtla na päte a kráčala preč z miestnosti. Rozprestrela svoje vedomie po celom pozemku, aby zachytila každú jednu myšlienku, každý obraz. Hučalo jej z toho v hlave, bolo jej zle od žalúdku, myslela si, že vybuchne. Ale spravila dobre. Jeden zo smrťožrútov vstal a chcel na ňu vyslať kliatbu. Bola však rýchlejšia.
   ,,Nehýb sa!" Mávla prútikom ku Goylovi a ten razom skamenel. Bez ďalšieho zdržovania sa vyrútila z miestnosti. Schody brala po dvoch, pár krát sa potkla a takmer spadla. Zastala až, keď ju obklopil nepríjemný chlad. Zodvihla pohľad od chodníku pred sebou. Vpravo, pár metrov od nej, sa z tmy vynoril dementor. A za ním ďalší. Celé desiatky obklopovali sídlo. Ak sa dostanem za bránu, budem v bezpečí, pomyslela si. Chvíľu ich nehybne sledovala, zamrzla rovnako ako okolitá príroda. Hľadela do prázdnych očí a ešte skôr, než na to mal dementor možnosť, sama od seba si začala spomínať na tie najhoršie chvíle svojho života. Zavrela oči, silno k sebe tisla viečka, pokúšala sa ich zahnať. Pokúšala sa spomenúť si na to najkrajšie. Keď otvorila oči, dementori už lietali v kruhoch okolo nej a nebezpečne sa blížili. Až vtedy sa konečne pohla a rozbehla sa smerom k bráne. Trhlo ňou, keď tesne vedľa nej preletela čierna postava a vynorila sa hneď pred ňou. Dementor z nej začal vysávať všetko, čo mala. Pomaly z nej sal dušu. Padla na kolená, neschopná dychu, neschopná pohybu, neschopná premýšľania. Znovu zavrela oči, snažila sa rozpamätať sa na všetko pekné. Pred očami sa jej mihali obrazy z minulosti, z jej detstva, z jej študentských rokov. A potom sa v jej ušiach ozval detský plač. 

   Hľadela na malý uzlíček chúliaci sa v jej náruči, ktorý plakal čo mu hrdlo ráčilo. Rozlepil malé očká a uprel na ňu čierne oči. Na svojej tvári ucítila dotyk, zodvihla pohľad od dieťaťa a obrátila hlavu doľava. Na stoličke pri posteli sedel čiernovlasý mladík s rovnako čiernymi očami aké malo dieťa. Červený od plaču, ešte stále so slzami v očiach a mokrými cestičkami na lícach, so šťastným úsmevom hladil svoju milovanú po tvári. Astrid sedela na veľkej posteli, kučeravé vlasy jej padali na chrbát a plecia, lepili sa jej na spotené čelo. Cítila neskutočnú únavu, no zároveň ohromnú radosť. V rukách držala svoje dieťa, svoju malú Zosmu, jej a Regulusove vysnené dieťa. 

   Zodvihla prútik a uprela pohľad do prázdnych očí stvorenia.
   ,,Expecto patronum," Švihla prútikom. Z jeho konca vyletelo strieborné svetlo a zhmotnilo sa do podoby leva. Ten na dementora najprv vyceril ostré zuby a následne zreval čo mu sily stačili. Po celom pozemku sa roznieslo strieborné svetlo. Vo vlnách narážalo do magického poľa a odrážalo sa späť. Dementory sa nemali kam stiahnuť, zdesene poletovali naokolo a pokúšali sa nájsť úkryt. Astrid sa pozviechala zo zeme a rozbehla sa k bráne. Lev chvíľu stál na mieste a potom bežal za ňou. Držal sa v jej tesnej blízkosti, chránil ju až ku bráne. Tam sa rozplynul na striebornú hmlu. Čarodejnica stála pri bráne, snažila sa chytiť dych a potlačiť bolesť, ktorá sa z jej brucha šírila do celého tela. Tehotenstvo jej momentálnu situáciu naozaj sťažovalo. Stvorenia, kedysi strážiace Azkaban, teraz plachtili tmou priamo k nej, už viac neohrození patronusom. Zatriasla s bránou, no tá sa odmietla otvoriť. Bola zamknutá kúzlom, na ktoré alohomora neplatilo. Sama to kúzlo vymyslela, keď bola ešte malé dieťa, vtedy ju dosť prekvapilo, že to funguje. Nevedela, či ho Voldemort nezmenil, predsa však skúsila použiť riekanku, ktorou bránu odomykala.
   ,,Už ma viac nechráň, bol to len sen, už ma viac nechráň, prišiel nový deň," Po týchto slovách sa brána pomaly otvorila. Astird takmer cítila mraziaci dementorov dych na svojom krku, jeho kostnaté prsty na svojom ramene. Sotva prešla cez bránu, tá sa okamžite zavrela a uzamkla. Čarodejnica mohla zreteľne vidieť, ako sa od zámku brány odrazila mágia a vytvorila vlnu, ktorá putovala okolo celého pozemku. Nehodlala sa však nechať zabiť inými beštiami, ktoré tu sliedili v službách Temného pána. A tak sa bez ďalších zbytočných myšlienok premiestnila.

   Čo najnenápadnejšie sa dostala cez pozemok a chodby školy až do svojej izby. Prekvapilo ju, keď našla Draca spať v jej posteli. Vyzerá to tak, že rokfortské ochranné kúzla už nie sú až tak funkčné, pomyslela si. Alebo aj hrad vedel, že som preč a tak ho vpustil.
   Najtichšie ako to šlo si zložila plášť, vyzliekla sa len do spodného prádla a košele a opatrne vliezla k nemu. Otočila sa trochu na bok, chrbtom k nemu. Netrvalo to dlho, kým zacítila, ako sa okolo jej väčšieho bruška opatrne omotala ruka a chlapcove telo sa na ňu natislo.
   ,,Kde si bola?"
   ,,Čo myslíš?" Pohladila ho po ruke. ,,Netráp sa tým."
   ,,Si v poriadku?" Trochu viac sa k nej pritisol. Bál sa o ňu. A hlavne teraz, keď čakala dieťa. Odkedy sa mu vyhrážala, že odíde, ak sa k nej bude stále správať tak ako predtým, zmenil sa. Aspoň čiastočne. Prinajmenšom na ňu bol vždy milý.
   ,,Nič mi nie je, Draco. A netlač sa tak na mňa, prosím," Pretočila sa na chrbát a pozrela do utrápenej tváre mladíka. ,,Naozaj som v poriadku, netvár sa tak."
   ,,Si tehotná, Astrid. Čo ak sa tomu malému niečo stane?" Zamračil sa a pohľad uprel na väčšie bruško, cez ktoré mal stále prehodenú ruku. Nikdy by si to nepriznal, ale keď videl tehotnú Astrid, prebudili sa v ňom minimálne súrodenecké city, ak nie rovno otcovské a mal nutkanie to dieťa chrániť.
   ,,Ako by som ho mala pomenovať, až sa narodí?" Jeho otázku prešla bez povšimnutia.
   ,,Neviem. Ja nad takými vecami nepremýšľam," Pretočil očami, akoby to bola tá najotravnejšia vec na svete. No začalo mu to vŕtať hlavou. Aké meno by sa tomu dieťaťu najviac hodilo?
   ,,Ja som už, narozdiel od teba, premýšľala. Ak by to bolo dievča, dala by som jej meno Adhara. Hneď po Siriusovi je to najžiarivejšia hviezda v súhvezdí Veľkého psa. Aj moja prvá dcéra sa volá po jednej z hviezd, ktorá je v rovnakom súhvezdí ako hviezda, po ktorej sa volá jej otec. Tak prečo túto peknú tradíciu nedodržať? Zosma a Adhara, moje malé hviezdičky," Na chvíľu sa zasnívala, v mysli plávala v predstavách, v ktorých bola so svojimi dcérami a so Siriusom, boli šťastná rodina. Z týchto predstáv ju vytrhol až Dracov hlas.
   ,,A chlapec? Ako by sa volal chlapec?" Opýtal sa a trochu sa nadvihol, aby jej lepšie videl do tváre.
   ,,Chlapec? Scorpius. Rozhodne by sa volal Scorpius. Čo povieš? Páčia sa ti tie mená?"
   ,,Scorpius je súhvezdie."
   ,,Aj Draco je súhvezdie. A vyčítam ti to? Nie. Tak ma nechaj s mojimi menami po hviezdach a súhvezdiach. Rodičia oboch mojich detí sú Blackovci, tí takmer vždy pomenúvali svoje deti po hviezdach a súhvezdiach. Tak mi to neber," Potichu sa zasmiala, akoby sa bála, že svojim smiechom niekoho zobudí, i keď v izbe boli len oni dvaja.
   ,,No, niečo na tom asi bude," Priznal Draco po chvíli premýšľania.
   ,,Tak a teraz spať. Je veľa hodín," Dlaňou ho slabo buchla po čele.
   ,,Hej! Prestaň," Oboril sa na ňu a vrátil jej to rovnakým gestom. Buchla ho po ruke a pohrozila mu prstom.
   ,,Ako si sa sem vlastne dostal?"
   ,,To je tajomstvo," Spiklenecky na ňu žmurkol a šibalsky sa usmial. Viac sa ho na nič nepýtala. Popriala mu dobrú noc, nechala ho objímať ju, sama sa k nemu trochu viac pritúlila a spokojne zaspávala. Teraz, keď bola tehotná, chýbali jej tie noci s Regulusom, keď sa k nemu mohla spokojne túliť a zaspávať v jeho objatí. Bola rada, že sa jej to Draco pokúša vynahradiť. Ale bála sa. Bála sa, že sa Dracovi niečo stane. Bála sa, že Draca zabijú.