Krátko po incidente s Weasleyovcami sa Astrid od madam Pomfreyovej dozvedela, že je tehotná. Po škole sa to roznieslo rýchlo. Či chcela alebo nie, stala sa témou konverzácií mnohých študentov. Aj keby sa akokoľvek snažila, nezakryla by svoj stav. Bruško mala už viditeľne väčšie a okrem toho, Rokfort bol ako dedina, v ktorej sa hneď všetko vie. No cez hradby školy sa nič nedostalo ďalej. Študenti si o tom iba šuškali, učitelia sa nad tým nehodlali pozastaviť. Útek dvojčat aspoň trochu ťahal svoju pozornosť z nej na nich.
Dumbledorove zmiznutie jej všetko len sťažilo, rovnako ako únik Weasleyovie dvojčat. Nemala sa na koho obrátiť, nemal ju kto rozveseliť, i keď ju dosť bavili vtipy Zloducha. So šialeným smiechom lietal po škole, prevracal stoly, nechával vybuchovať tabule, zhadzoval sochy a vázy, dva razy zavrel pani Norrisovú do brnenia, rozbíjal lampy, zhasínal sviečky, žongloval s horiacimi fakľami nad hlavami študentov a rôzne iné lotroviny. Jej sa samozrejme vždy vyhýbal. Kedysi predsa vyvádzali spoločne. Ani Zloduch nebol tak veľký zloduch, aby zradil starú priateľku. A keďže bol Draco pod jej ochranou, duch sa vyhýbal aj jemu.
Túžila sa vrátiť do svojich študentských čias, kedy bol Fénixov rád pred ňou uzavretý a jedinou starosťou bol test z elixírov. Tak moc sa chcela pridať ku Zloduchovi.
,,Si v poriadku?" Z myšlienok ju vytrhol hlas jej zverenca. Zodvihla pohľad od pergamenu a pozrela sa na neho.
,,Odkedy ťa to zaujíma?" Nadvihla obočie a premerala si Dracovu tvár. Starosti o Astrid z bledej tváre razom vyprchali a nahradila ich urazenosť a možno štipka podráždenia. Nič jej však na to nepovedal, iba stočil pohľad späť ku Metlobalu v priebehu vekov a pretočil list knihy na ďalšiu stranu.
,,To, že si tehotná ti ešte nedáva právo byť na mňa takto nepríjemná," Po dlhej chvíli prerušil ticho vládnuce v knižnici. Očividne sa nad tým veľa zamýšľal, asi sa pokúšal sformulovať vetu tak, aby Astrid zbytočne nepodráždil.
,,Môj stav s tým nemá nič spoločné," Precedila pomedzi zaťaté zuby. Tým, že spomenul jej tehotenstvo ju iba zbytočne provokoval. ,,Ak by si sa správal inak, možno by som na teba bola milšia."
,,Neviem o čom hovoríš," Pokúšal sa zachovať chladnú hlavu, cítil však ako sa mu do tváre hrnie krv.
,,Hovoríš a správaš sa ku mne ako keby som bola handra. Ja nie som tvoja slúžka, Draco! Som ľudská bytosť, ktorá cíti. Zaslúžim si trochu úcty," Odvrátila sa od neho. Podoprela si hlavu dlaňou a pozorovala takmer prázdnu knižnicu. Stretla sa s niekoľkými zvedavými očami, no tie sa razom pozerali inam, keď si všimli jej pohľad. ,,Chvíľu si na mňa milý, inokedy to vyzerá, akoby si ma nenávidel. Nechcem tak veľa, Draco. Chcem len, aby si sa ku mne správal tak ako pred tým. Akoby sme boli priatelia, seberovní. Nie tak, ako sa správaš k Potterovie parte."
Mávnutím ruky poslala pergamen na jeho miesto. Vstala od stola, pozbierala pár kníh a rozišla sa preč z knižnice.
,,H-hej! Kam... Kam to ideš?" Draca jej náhly odchod tak zaskočil až sa z toho zakoktal. ,,Si moja ochrankyňa! Máš byť tu a chrániť ma. Vráť sa, Astrid. Ihneď!"
Posledné slová ju rozzúrili snáď ako ešte nič pred tým. Zvrtla sa na päte, s knihami pritisnutými k hrudi a s tvárou červenou od hnevu ho prepálila rozzúreným pohľadom.
,,Nie som pes, Draco Malfoy! Ak sa budeš takto správať ďalej, môžeš zabudnúť, že niekedy nejaká Astrid Shafiq existovala!" Bolo jej jedno, že je v knižnici. Zúrila a tak kričala bez ohľadu na to, kde sa nachádza. ,,A okrem toho," Dodala pokojnejším tónom, ,,si v Rokforte. Tu sa ti nič stať nemôže."
S týmito slovami sa otočila a vyšla z knižnice. Nechala za sebou Draca s ústami otvorenými dokorán a niekoľko prekvapených žiakov, ktorí sa prizerali tomuto výstupu. Bezcieľne kráčala vpred a zastala až ďaleko od knižnice v niektorej z chodieb. Oprela sa o chladnú stenu hradu, zavrela oči a unavene si povzdychla.
Nakoniec sama neverila, že je Draco v Rokforte v bezpečí.

Ten deň bol pre ňu deprimujúci ako žiadny iný. Večer sa mala dostaviť na stretnutie Fénixovho rádu.
Nebolo pochýb o tom, že niektorí študenti začínajú polemizovať o otcovi jej nenarodeného dieťaťa, a že po niekoľkých večeroch, kedy odišla v sprievode Severusa Snapea, je hlavným kandidátom na otcovstvo práve on. Už len z tej predstavy sa jej obracal žalúdok. A dnešok mal túto domnienku znovu potvrdiť, keďže na Grimmauldovo námestie číslo dvanásť mala prísť s ním, rovnako ako predtým.
K tomu všetkému sa pridával aj fakt, že skutočnému otcovi jej dieťaťa ešte neoznámila, že je tehotná. Sirius o tom nemal potuchy. Pokúšala sa oddialiť túto nepríjemnú povinnosť najviac ako to bolo možné. No prekvapovalo ju, ako slepý dokáže Black byť. Bola približne v treťom mesiaci, kedy jej bruško už nabralo na veľkosti a zaguľatilo sa, avšak Sirius Black si stále nič nevšimol. A ona za to ďakovala všetkým bohom, ktorých mená poznala.

Keď stála na Grimmauldovom námestí a hľadela na dom číslo dvanásť, ako sa vysúva spomedzi jedenástky a trinástky, nepríjemne jej zovrelo vnútornosti, v ústach jej vyschlo, v ušiach jej začalo hučať, hlava akoby sa vyprázdnila a v hrdle sa jej zasekla guča, ktorá jej bránila vydať zo seba čo i len hlásku.
,,Už si mu to povedala?" K jej ušiam doľahol hlas podfarbený výsmechom. Vychádzal z úst Snapea a ju po tejto vete striaslo.
,,Čo ťa je do toho?" Oborila sa na neho a podráždeným pohľadom si ho premerala od hlavy po päty.
,,Takže nie," Skonštatoval akoby mimochodom. ,,Už by si mu to mala oznámiť. Alebo chceš zase ujsť, bez rozlúčky či odkazu a neukázať sa celých devätnásť rokov?"
,,Bolo to osemnásť rokov," Opravila ho. ,,Nebodaj som ti chýbala, Sev."
Jej poznámku prešiel mlčaním, akoby nikdy nebola vyrieknutá. Iba položil dlaň na jej chrbát a trochu ju potlačil vpred, čím jej naznačil, aby už vošla. Uprela naňho trochu vystrašený pohľad. A on jej, prekvapivo, venoval drobný povzbudzujúci úsmev, ktorý by si len málokto všimol. Takmer jej padla sánka na zem.
So Severusom nikdy nemala až tak zlý vzťah, to musela uznať. V prvých dvoch ročníkoch boli kamaráti, ak sa to tak dalo nazvať. Ona sa pripojila ku Záškodníkom a jemu ostala len Lily, ktorá nakoniec tiež odišla. Severus a Astrid sa potom stretávali len v klubovni, na hodinách a v jedálni, či občas v knižnici. Už spolu nemali nič spoločné. V podstate sa od seba úplne dištancovali, no akceptovali jeden druhého. Ich vzťah bol ako horská dráha. Raz boli hore, to boli tie lepšie dni, keď sa nehádali a vedeli spolu normálne komunikovať. Inokedy boli zas dole, kedy sa urážali a div že na seba neuvrhli niektorú z Neodpustiteľných kliatob. Preto ju neskutočne zaskočilo, keď sa na ňu usmial.
Váhavými krokmi zdolala tú krátku vzdialenosť medzi miestom, kde pred tým stála a dvermi. Zaklopala a čakala, kým niekto príde otvoriť. Ticho. Žiadne kroky, žiadne hlasy. Zaklopala druhý krát. Nič. Začínala ju pohlcovať panika. Severus jej stisol rameno, pravdepodobne cítil jej nervozitu, a následne sám zaklopal. Do tretice všetko dobré. Konečne sa ozvali kroky a nezrozumiteľné tlmené mrmlanie. Dvere sa otvorili. Stál v nich Remus Lupin v ošúchanom plášti, s veľkými tmavými kruhmi pod očami a s pár novými vráskami na tvári.
,,Ahoj, Námesačník," Pousmiala sa a pristúpila k nemu bližšie, aby sa následne nechala uväzniť v jeho pevnom objatí.
,,Vitaj, Severus," Prihovoril sa profesorovi elixírov Remus, keď ich púšťal dnu. Severus len niečo nevrlo zamrmlal a stratil sa v jedálni, kde sa stretávali členovia Rádu počas každej porady.
,,Už sú tu všetci?" Opýtala sa Astrid zatiaľ čo sledovala ako Remus kúzlami zamyká dvere.
,,Áno. Vy ste tu poslední. Teda, ešte neprišiel Dumbledore."
,,Príde podľa teba vôbec? Na posledných dvoch schôdzach sa neukázal," Astrid si prekrížila ruky na hrudi. Hnevalo ju, že to Dumbledore takto zanedbáva, zatiaľ čo ona sa v tomto stave musela premiestňovať a ohrozovať tým svoje zdravie aj zdravie svojho dieťaťa. Zároveň však chápala, že v momentálnej situácii sa Albus nemôže priveľmi ukazovať. Špehovia ministerstva rovnako ako Voldemortovi špehovia boli všade. Ona to vedela najlepšie, bola predsa jednou z nich.
,,Dúfam, že áno. Sirius začína byť nevrlý-"
,,Začína?" Prerušila ho a nadvihla obočie, čím ešte viac podkopala pravdivosť jeho slov.
,,Začína byť ešte nevrlejší. Už útočí aj na mňa, čo sa pred tým stávalo len ojedinele," Povzdychol si a dlaňami si pošúchal unavenú tvár.
,,Blíži sa spln," Skonštatovala Astrid a odrazila sa od steny, aby mohla po Remusovom boku zamieriť do jedálne.
,,Áno. K Siriusovej nevrlosti sa pridávam aj ja. Spln je čoraz bližšie a ja som nevyspatý a potom často agresívny a nesústredený. Včera som bol dokonca na rade s nočným strážením."
,,To ma mrzí. Dostal si sa dnu?" Zaujímala sa Astrid. Dostať sa nepozorovane do Ministerstva mágie bolo naozaj zložité.
,,Samozrejme, máme predsa neviditeľný plášť. Bolo to jednoduché," Venoval jej krátky úsmev než zastali pred dvermi do kuchyne a jeho tvár zvážnela. ,,Kedy mu to povieš? Vie to snáď každý okrem neho."
,,Každý komu som to napísala v liste. A okrem toho celý Rokfort," Prstami si vošla do kučier, aby ich dostala zo svojej tváre. ,,Ja mu to ešte nechcem povedať."
,,A kedy by si mu to chcela povedať?" Remus si prekrížil ruky na hrudi a uprel na ňu vyčítavý pohľad.
,,Nikdy?"
Remus sa už-už nadychoval, že jej na to niečo povie, no v tom sa otvorili dvere a v nich sa objavil Sirius. Zamračená tvár, ktorá razom pôsobila staršie než v skutočnosti bola, sa rozjasnila ako obloha po daždi a po dlhých týždňoch sa na nej objavil úprimný úsmev.
,,Astrid Shafiq, ty líška! Ako to, že som nevedel, že príde aj Astrid?" Zvolal cez plece do kuchyne, než sa zvrtol k Astrid a silno ju objal.
,,Opatrne Tichošlap," Slabo mu zatlačila na hrudník, aby ho od seba trochu dostala.
,,Prepáč, ale nemôžem uveriť, že si tu. Vraj si mala nejaké zdravotné problémy a-"
,,A nemala by si sa vtedy premiestňovať," Ujala sa slova pani Weasleyová, ktorá sa popri Siriusovi prepchala cez dvere a tiež Astrid objala. ,,Poď, drahá a posaď sa. Keďže sme tu už všetci, môžeme začať."
Na Astridin spýtavý pohľad reagovala len rýchlim šepotom do ucha s tým, že jej to neskôr, keď budú mať súkromie, vysvetlí.
Porada bola nudná a zdĺhavá. Zväčša sa preberalo stráženie proroctva a čítali sa nejaké pergameny, ktorým Astrid nevenovala moc pozornosti. Točila sa jej hlava a bolo jej trochu nevoľno. Pravdepodobne z priveľkého stresu, ktorý na ňu v poslednej dobe doľahol a z častého premiestňovania. Rád ani Voldemort jej nedali chvíľu pokoja a tak bola častejšie mimo Rokfortu než v ňom s Dracom. A k tomu sa jej začínali míňať výhovorky pre Umbridgeovú.
Prekvapilo ju, keď ich uprostred porady prerušilo hlasné klopanie na dvere. Sirius sa už-už zdvíhal, že pôjde otvoriť, no ryšavá čarodejnica ho chytila za rukáv a stiahla späť na stoličku.
,,Ja tam pôjdem," Zachichotala sa Tonksová, ktorej vlasy dnes mali farbu ohňa, dokonca skutočne vyzerali akoby horeli. Vstala od stolu a rýchlim krokom sa vydala po chodbe ku dverám skôr, než by buchot spred domu prebudil starú bosorku Blackovú. Nymphadora sa vrátila rovnako rýchlo ako odišla. Pri stole sa trochu zatackala a s prekvapeným výrazom v tvári sa posadila na svoje miesto. Všetci hľadeli smerom ku dverám a čakali, kto vojde. Nikto nepovedal ani slovo, napätie v miestnosti by sa dalo krájať. A keď nečakaný hosť vošiel, Astrid takmer padla sánka.
,,Albus Precival Wulfrick Brian Dumbledore," Vstala zo stoličky a rukami sa oprela o stôl. ,,Kde si, sakra, celý ten čas bol?"
Hľadela na neho ako vystrašená matka na svoje dieťa, keď sa neskoro vrátilo domov a neozvalo sa jej, kde je. Dumbledore jej venoval láskavý pohľad a usmial sa.
,,Vieš, milá Astrid, ja som vždy tam, kde ma potrebujú."
,,My sme ťa potrebovali. Ja som ťa potrebovala," Precedila pomedzi zaťaté zuby. ,,Sirius ťa potreboval, Harry ťa potreboval snáď najviac. A kde si bol ty?!"
Bolo jej jedno, že na ňu všetci hľadia. Bolo jej jedno, že jej Sirius zviera zápästie a Remus stojí, pripravený hodiť sa na Astrid a zabrániť možnému útoku z jej strany. Bolo jej tiež jedno, že sa po zemi od jej nôh začal ťahať čierny dym a pohlcoval celú miestnosť. Hlasy všetkých sa jej zdali byť tak vzdialené. Teraz tu bola len ona a Dumbledore s tým jeho večne pokojným výrazom, ktorý ju mnohokrát neuveriteľne vytáčal.
,,Upokoj sa, Astrid, a posaď sa. V tvojom stave nie je moc dobré takto sa rozčuľovať," Prihovoril sa jej Dumbledore, neunúval sa reagovať na jej predošlí výstup. Zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla, v duchu začala vymenúvať fantastické zvery a opisovať ich. Vždy sa upokojovala precvičovaním svojich znalostí. Ešte pár krát sa zhlboka nadýchla a znovu vydýchla, než sa už pokojnejšia posadila na miesto. V ušiach jej nepríjemne hučalo, hlava jej išla prasknúť, bolo jej na zvracanie a mala pocit, že každú chvíľu odpadne. Ale nehodlala odísť, musela to vydržať.
Nakoniec prišla na porade rada aj na ňu a Severusa. Zväčša hovoril Severus, pravdepodobne si všetci všimli, že Astrid nie je celkom v poriadku a tak ju neotravovali. Samozrejme sa pár otázok dostalo aj k nej, no inak sa rozhovoru s ňou vyhýbali.
,,Dumbledore, ak dovolíte, so Severusom by sme už mali ísť," Pomaly vstala od stolu, pri čom sa oň stále opierala rukami, aby nespadla, pretože sa jej obrátil žalúdok a zatočil sa s ňou snáď celý svet.
,,Odprevadím ťa ku dverám," Sirius vyskočil zo stoličky, takmer ju zhodil na zem a už sa hnal za Astrid ako poslušný psík. Na Severusovej tvári sa objavil pobavený úškrn, ktorý však ryšavka rýchlo zmietla nepríjemným pohľadom a schladila Snapea, akoby ho obliala studenou vodou. Profesor elixírov na seba nenechal dlho čakať, dokonca z domu vyšiel skôr než Astrid. Tá sa chvíľu zdržala s Námesačníkom, ktorý ju tiež šiel vyprevadiť.
,,Dúfam, že sa čoskoro znovu uvidíme. A píš mi čo najčastejšie, nech mám o všetkom prehľad," Spiklenecky na ňu žmurkol, rozlúčil sa s ňou a s úsmevom, ktorý na jeho tvári vyčaroval Siriusov nechápavý pohľad, vrátil sa do jedálne, aby pomohol Molly s čím potrebovala.
,,Takže ti povedali, že som chorá?" Nepozerala na Blacka, hľadela niekam za neho, no vyzeralo to, akoby jej pohľad patril jemu.
,,Áno, niečo také. Odmietli mi presnejšie povedať, čo s tebou je. Ale som rád, že už ti je lepšie," Nervózne sa poškrabal na zátylku a venoval jej úsmev podobný tomu, ktorý často nosieval na svojej tvári počas študentských rokov. Vyzeral teraz ako zamilovaný plachý pubertiak, ktorý sa pokúša dostať zo seba pozvanie na rande pred dievčaťom, ktoré sa mu už dlhšiu dobu páči.
,,Nechcem to tu teraz s tebou rozoberať, Tichošlap. Nemám toľko času," Obzrela sa za Severusom, ktorý už nedočkavo prešľapoval na chodníku. ,,Ale si slepý, Sirius. Si veľmi slepý, keď to nevidíš."
S týmito slovami mu venovala krátky bozk na rozlúčku a vyšla za Snapeom. Zamávala Siriusovi, chytila sa Severusovho ramena a spolu s ním sa odmiestnila.

Keď prišli do Rokfortu, bola už tma, dávno po večery. Jedlo ju však teraz vôbec nezaujímalo. Potrebovala si hlavne oddýchnuť.
Severus bol dostatočne zdvorilý na to, aby ju odprevadil až do spoločenskej miestnosti, kde sa s ňou rozlúčil a zamieril do svojej izby. Astrid dnes z neho bola poriadne zmätená, trochu jej už chýbal starý Severus.
,,Asi nechtiac vypil nejaký jedovatý elixír a teraz sa snaží získať priateľov aby mu mal kto prísť na pohreb," Neodpustila si poznámku na jeho osobu, keď kráčala smerom do svojej izby. Sotva tam vošla, padla do mäkkých perín a takmer ihneď zaspala.

Na ďalší deň zmeškala raňajky, no moc ju to netrápilo. Spokojne spala celú noc a keď sa nad ránom prebudila, iba si vyzula topánky a prezliekla sa, aby mohla pokračovať v predošlej činnosti. A tak prespala raňajky. Vstala až dlho po nich, dala si ranný kúpeľ a keď bola čistá a voňavá, obliekla sa a šla pohľadať Draca. Bola sobota, mal metlobalový tréning, no až poobede, pretože pred obedom trénoval Bystrohlav. Keďže sa blížil finálový zápas metlobalovej sezóny, všetky tímy mali veľa práce. Bystrohlav však pre mladého Malfoya nebol tak zaujímavý ako Chrabromil a tak nevedela, kde ho má hľadať.
Nakoniec sa ukázalo, že ani nemusí. Sotva vkročila do spoločenskej miestnosti, uvidela Draca sedieť pri krbe, ako si číta nejakú knihu. Posadila sa vedľa neho a pozorovala jeho zamyslenú tvár.
,,Dobré ráno," Neunúval sa zdvihnúť pohľad od stránok.
,,Dobré," Pousmiala sa a zahľadela sa do krbu, v ktorom aj v apríli horeli plamene.
,,Spala si dlho. Dúfam, že dobre," Pretočil na ďalšiu stranu. Až teraz si všimla že číta knihu o starobylých čarodejníckych rodoch.
,,Veľmi dobre," Prikývla. ,,Starobylé čarodejnícke rody? Čo ťa donútilo vziať si z knižnice túto knihu?"
,,Zvedavosť," Odpovedal jednoducho.
,,Zvedavosť? A na čo si bol zvedavý?" Presunula sa bližšie k nemu, aby mu mohla cez rameno pozerať do knihy.
,,Ty," Až teraz zodvihol pohľad od knihy a pozrel sa na ňu. ,,Hľadal som si ťa. Rod Shafiq je naozaj starý."
,,To je," Súhlasne prikývla.
,,Tvoj otec bol z piatich detí. To je dosť. No ty si mala len sestru, len o rok mladšiu a staršieho brata."
,,Áno," Pritakala.
,,Prečo si mi o nich nepovedala?" Vyzvedal. Vždy bol zvedavý. Občas ju to na ňom hnevalo.
,,Všetko má svoj čas. Je tam ešte niečo?"
,,Nie. Tam rod Shafiq končí," Pozrel sa do knihy, akoby sa chcel uistiť, že tam skutočne nie je ďalšie meno.
,,Vieš, odo mňa mala viesť čiara, ktorá by sa spájala s menom Regulus Arcturus Black. Tajne som si ho totiž vzala, keď som mala devätnásť," Pri tej spomienke sa musela usmiať.
,,Dva roky po tom, ako si doštudovala."
,,Presne tak," Potvrdila jeho slová. ,,A o niečo neskôr, nejaký čas pred tým, ako sa narodil Harry, som otehotnela. Z čiary, ktorá by spájala mňa a Regulusa by sa mala ťahať čiara smerom dole."
,,Mali ste dieťa?" Otočil sa a premeriaval si jej tvár prekvapeným pohľadom, akoby v nej hľadal stopy po vtipe.
,,Áno, jedno. Dcérku. Volala sa Zosma. Ako jedna z hviezd v súhvezdí leva. Jej meno malo rovnaký pôvod ako meno jej otca."
,,A kde je Zosma teraz?"
,,V Rumunsku. Starajú sa o ňu moji známy. Krátko po jej narodení som bola nútená zabiť Regulusa. Aby ju nenašli a neublížili jej, ukryla som ju v Rumunsku u istých ľudí," Zahľadela sa do plameňov, no Draco vedel, že iba pátra v pamäti.
,,Kto sú tí známi?"
,,Vlkolaci," Odpovedala bez jediného zaváhania. ,,Je to rumunská svorka vlkolakov. Sú naozaj priateľskí. Nikto z ich svorky ešte nezaútočil na človeka či čarodejníka."
,,Preto si s nimi nechala svoje dieťa?" Takmer kričal, tak moc ho táto informácia rozladila.
,,Zosma bola ešte veľmi malá, nemala takmer ani rok, keď ju uhryzol vlkolak. Bol to čarodejník bez domova, bez prútiku, nemal ani na zakúpenie vlkolačieho elixíru."
,,Dúfam, že si ho zabila."
,,Nie. Keď sa zmenil späť na človeka, uchýlila som ho u seba doma. Postarala som sa o neho, poskytovala som mu vlkolačí elixír, jedlo, pitie a strechu nad hlavou. A on mi prisahal, že bude moju Zosmu chrániť za to, čo jej urobil jej to bol dlžný. Aspoň to povedal on. Po nejakom čase odišiel do Rumunska. Posielali sme si sovy a on mi jedného dňa, po tom, čo som sa mu zverila so svojim problémom, napísal, že Zosmu môžem zveriť do jeho rúk, že sa o ňu jeho nová svorka postará. A ja som mu verila. Mám mnoho fotiek zo života svojej dcéry. Len mi je ľúto, že som ju nevidela vyrastať. Je vlastne tak stará ako ty."
,,Chcela by si ju vidieť?"
,,Samozrejme. Je to moje dieťa. Milujem ju. Vieš, bojím sa, že by ona nechcela vidieť mňa."
Predsa len, je to moje zabudnuté dieťa, pomyslela si Astrid, no nemala odvahu povedať to Dracovi nahlas.