Skúšky VČÚ sa blížili závratnou rýchlosťou, napätie medzi Astrid a Dracom sa stupňovalo. Nikto nevydržal byť v ich blízkosti.
   Na Astridinej tvári sa striedali dve farby - mŕtvolne bledá a sýto červená. Draco si zas udržiaval kamennú masku, cez ktorú sa pokúšal neprepustiť žiadny náznak hnevu. Obaja sa pokúšali byť pokojní, no priveľmi sa škriepili. A oboch ich to trhalo na kusy.
   Začiatkom veľkonočných prázdnin žiaci dostali niekoľko letákov, brožúriek a na nástenkách v klubovniach viseli oznamy súvisiace s rôznymi čarodejníckymi povolaniami. Zároveň s týmto sa na nástenkách objavil ďalší oznam:

VOĽBA POVOLANIA

Od všetkých piatakov sa žiada, aby sa v priebehu
prvého týždňa letného semestra zúčastnili na krátkej schôdzke
s vedúcim svojej fakulty a prebrali s ním tému budúceho
povolania. Čas jednotlivých stretnutí je uvedený nižšie.

   Spolu s VČÚ totiž prišla aj voľba povolania. Astrid úprimne zaujímalo, čo by chcel Draco robiť. A keď jej povedal, že by chcel ísť v otcových šľapajách, takmer odpadla. Prišlo jej nevoľno a na chvíľu si musela sadnúť, aby túto informáciu rozdýchala. Prvé, čo si pri tom predstavilo bolo Znamenie zla. Akoby na povel ju to jej začalo svrbieť a ona si ho cez látku habitu škrabala ako divá. Upokojila sa až keď jej oznámil, že by chcel pracovať v banke, alebo s niečím obchodovať.
   ,,Už som si myslela, že-"
   ,,Že by som chcel byť... Och, kdeže," Pokrútil hlavou a nervózne sa zasmial. Vedel, že aj keď nechce, rozhodne ho to čaká. Nemal na výber. Vedel to Draco a vedela to aj Astrid. A obaja sa toho dňa desili ako ničoho iného.

   Času stráveného so Severusom Snapeom mala viac než dosť. A teraz s ním mala stráviť čas navyše? Po tom naozaj netúžila. A tak stála opretá o stenu a čakala. Netúžila vedieť, čo Severus robí s Dracom v profesorovej pracovni, ani nebola zvedavá na otázky. Sama si týmto predsa už prešla. Aj keď to už bolo pred mnohými rokmi.
   Z premýšľania ju vytrhol zvuk zatvárajúcich sa dverí. Pozrela sa doľava a stretla sa s Dracovími očami. Vyzeral, že ho niečo trápi. Nadýchla sa pripravená položiť mu otázku, čo ju svrbela na jazyku, no on ju prerušil povzdychom. Uhladil si vlasy, usmial sa a vydal sa chodbou preč. Odrazila sa od steny a v tichosti kráčala za ním. Hlavou jej vŕtalo mnoho otázok, no ani jednu nevyslovila nahlas. Bol pondelok popoludnie, už mal voľno, pohovor o budúcom povolaní mal za sebou. Čo také by ho mohlo trápiť? No nemala čas nad tým viac premýšľať.
   Všade naokolo bol hluk, študenti všade pobehovali ako také mravce. Obaja na chvíľu zastali, nechápavo sa obzerali a následne zamierili za skupinkou študentov. Pred dvojicou sa objavil zjav akoby z minulosti, keď Umbridgeová vyhadzovala Trelawneyovú. No miesto profesorky veštenia uprostred toho všetkého stáli Fred a George.
   ,,Tak!" Víťazoslávne zvolala Umbridgeová. Astrid až striaslo. Otočila sa za hlasom a zbadala tú starú ružovú ropuchu na schodoch a kúsok pod ňou Harryho. Nemala však čas premýšľať o tom, čo tam robí Harry. ,,Takže vám sa zdá zábavné zmeniť školskú chodbu na močiar?"
   ,,Áno, celkom zábavné," Prikývol Fred a hľadel na tú bosorku bez najmenšej stopy strachu. Astrid nedokázala potlačiť menší úsmev. Weasleyovie dvojičky jej tak moc pripomínali Jamesa so Siriusom. Nebála sa tvrdiť, že jej dvoch starých priateľov dokonca svojimi výmyslami prekonali. Úsmev z tváre jej zotrel zjav školníka tlačiaceho sa k riaditeľke.
   ,,Mám to tlačivo, pani riaditeľka," Volal chrapľavo, pričom mával kusom pergamenu. ,,Mám to tlačivo a pripravil som si biče. Och, dovoľte, potrestám ich ihneď..."
   Astrid sa so zdesením i hnevom v tvári pretlačila pomedzi študentov na okraj kruhu, aby bola čo najbližšie k dvojčatám, pripravená zasiahnuť ak by to bolo potrebné.
   ,,Veľmi dobre, Argus," Odobrila mu to. ,,A vy dvaja," Pokračovala, hľadiac na Freda s Georgeom,    ,,sa dozviete, ako v mojej škole dopadnú previnilci."
   ,,Viete čo? Myslím, že sa to nedozvieme," Usmial sa na ňu Fred a otočil sa k svojmu bratovi. ,,George, myslím, že už sme vyrástli zo školských lavíc."
   ,,Áno, aj ja mám ten pocit," Nenútene odvetil George.
   ,,Je načase, aby sme svoj talent vyskúšali v skutočnom svete, čo povieš?" Spýtal sa Fred.
   ,,Rozhodne."
   A kým na to Umbridgeová stihla niečo povedať, zdvihli prútiky a naraz povedali: ,,Accio, metly!"
   Ticho, ktoré po týchto slovách nastalo, narušil lomoz znejúci odniekiaľ z diaľky. A naraz, po chodbe k svojim majiteľom leteli dve metly a za jednou z nich sa vliekla hrubá reťaz aj s kolíkom. Astrid by dala ruku do ohňa za to, že tým boli pripevnené ku stene. Metly zabočili doľava, trielili dolu schodmi a zastali tesne pred dvojčatami, pričom reťaz zarinčala na kamennej dlažbe.
   ,,Nebudeme vás navštevovať," Oznámil Fred profesorke Umbridgeovej a prehodil nohu cez metlu.
   ,,Ach, a neobťažujte sa nám písať," Radil jej George, keď na metlu vysadol aj on. Astrid sa od smiechu za brucho chytala, no snažila sa byť potichu, aby na seba nepútala pozornosť riaditeľky.
   Fred sa obzrel na zhromaždených študentov, na tichý, pozorný dav.
   ,,Ak má niekto záujem kúpiť si prenosný močiar, ktorý sme predviedli tam hore, príďte do Šikmej uličky číslo deväťdesiattri - Vydarené výmysly Weasleyovcov," zvolal. ,,Tam je naše nové sídlo."
   ,,Špeciálne zľavy poskytneme tým študentom, ktorí odprisahajú, že naše výrobky použijú na to, aby zbavili Rokfort tejto starej ježibaby," Dodal George a ukázal na profesorku Umbridgeovú.
   ,,Zastavte ich!" Škriekala Umbridgeová, ale už bolo neskoro. Kým ich Inkvizičná čata stihla obkľúčiť, Fred a George sa odrazili od zeme, vzniesli sa do vzduchu a železný kolík sa nebezpečne hojdal pod nimi.
   Astrid zvierala Draca za habit, odmietala fakt, že je členom Inkvizičnej čaty, snažila sa mu zabrániť v akejkoľvek činnosti, ktorá sa s týmto spolkom spájala.
   Fred sa obzrel na druhú stranu haly na Zloducha, ktorý sa v rovnakej výške vznášal nad študentmi.
   ,,Priprav jej za nás peklo, Zloduch."
   Astrid videla len jeden jediný krát prijať Zloducha rozkaz od študenta. Rovnako ako vtedy, aj teraz zložil z hlavy zvoncovitý klobúk, vystrel sa a vzápätí sa poklonil Fredovi a Georgovi, ktorí za búrlivého potlesku študentov pod nimi zakrúžili vo vzduchu a vyleteli cez otvorené vchodové dvere do nádherného západu slnka.
   Spomenula si na jej posledný deň na Rokforte. Ona, Jinx, Holly a Záškodníci v ten deň zašli za Zloduchom. A chceli po ňom jedinú vec. Aby za nich svojimi vtipmi strpčoval život všetkým študentom Rokfortu. A on im sľúbil, že to urobí. Tak ako to sľúbil dnes.
   ,,Prečo si ma zastavila?" Oboril sa Draco na svoju ochrankyňu. Astrid neverila vlastným ušiam. Vyvalila naňho oči a dúfala, že len zle počula.
   ,,Prosím?"
   ,,Prečo si ma zastavila? Som člen Inkvizičnej čaty. Keby... Keby si ma nezastavila určite by sme ich chytili!" Dracovi trochu preskakoval hlas. Astrid vedela, že chlapec zúri.
   ,,Draco," Vľúdne ho oslovila, no jej hlas zanikol v plesknutí, ktoré sa ozvalo chodbou. Na Astridinej tvári teraz svietil červený odtlačok ruky. Hlavu mala otočenú na pravú stranu. Sila, ktorou ju Draco udrel, ju donútila hlavu otočiť.
   ,,A-Astrid, ja... J-Ja neviem... Neviem, čo to do mňa vošlo..." Vyjachtal, zdesený vlastným činom. Pohľadom skákal z Astridinho líca na svoju roztrasenú ruku a späť.
   Astrid sa trhavo nadýchla. Chodbou sa ozvalo ďalšie plesknutie. Vlepila Dracovi takú facku, že ho to zrazilo k zemi. Stála nad ním s napnutou sánkou, so zaťatými päsťami, s rozzúreným pohľadom. Zohla sa k nemu, jednou rukou sa oprela o stenu nad jeho hlavou.
   ,,Len slaboch udrie ženu. A hlavne, keď je to neprávom. To je to najväčšie svinstvo. Si rovnaký, ako tvoj otec," Na každé slovo poslednej vety dala dôraz. A Dracovi sa zaryli do mozgu, akoby ho vybrala a vyryla ich tam nožom. Potľapkala ho po boľavom líci a odišla. Bez ďalšieho slova, bez prejavu nejakých citov. Proste odišla. A on nevedel, čo robiť. Preto len sedel na zemi, prekvapený vlastným činom i činom jeho ochrankyne, sklamaný sám sebou. Vedel, že to prehnal. Astrid naňho nikdy nevztiahla ruku. Samozrejme, občas dostal po hlave, keď ju priveľmi hneval, no nikdy mu nedala facku, nikdy ho skutočne neudrela. Cítil ako mu pocit viny skrúca črevá. Nenávidel ten pocti. Nenávidel, keď robil chyby.

   Uvidel ju sedieť v kresle pri krbe v slizolinskej spoločenskej miestnosti. Iba nemo hľadela do ohňa, s rukami na operadlách, s kamenným výrazom. Na líci sa jej stále črtal odtlačok Dracovej ruky, vo svetle plameňov akoby žiaril. Draco k nej potichu podišiel a posadil sa na zem po jej ľavici. Pritiahol si nohy k telu, bradu si oprel o kolená a sledoval oheň. Po očku sledoval Astrid, ktorá akoby ani nevedela o jeho prítomnosti. Nakoniec sa ponoril do myšlienok plných obviňovania a hnevu na svoju osobu.
   Myšlienkové pochody mu pretrhol dotyk na jeho ľavom líci. Zodvihol pohľad ku svojej ochrankyni. Tá bola trochu nahnutá cez operadlo, pravým palcom jemne prechádzala po líci, na ktorom mal červený odtlačok jej ruky.
   ,,Poškrabala som ťa, prepáč," Nahla hlavu na bok a na perách sa jej mihol drobný úsmev. Odtiahla od neho ruku a siahla do habitu. Vytiahla odtiaľ drobnú krabičku, z ktorej vytiahla béžový obdĺžnik. Draco si neskôr uvedomil, že to je leukoplast. Nalepila mu to na lícnu kosť. Až teraz, keď sa toho dotýkala si uvedomil, že ho štípe líce. A keď si spätne v myšlienkach prešiel čas od toho incidentu do teraz, zistil, že to cítil celý čas, no nevnímal to. ,,Tak. A je to."
   Nechápal to. Nechápal , prečo je k nemu milá. Nechápal jej úsmev. Nechápal jej starostlivosť.
   ,,Prečo?" Hľadel na svoje topánky, pevne zvieral svoje nohavice.
   ,,Čože?" Spýtala sa nechápavo.
   ,,Prečo? Prečo sa tak staráš? Udrel som ťa. Ja... ja som ťa udrel!" Uprel na ňu zúfalý pohľad. Prekvapene zažmurkala, no následne sa znovu usmiala. Nežne ho pohladila po zranenom líčku a zotrela mu neposednú slzu.
   ,,To nič. To nič, Draco. Neplač," Chytila ho za ruky a vytiahla ho na nohy.
   ,,Udrel som ťa. Ako som mohol? Ako som ťa mohol udrieť? Mrzí ma to Astrid," Pokúšal sa neplakať. Opakoval si, že je chlap. Mal by byť silný. Ale on bol slaboch, čo udrel ženu a teraz sa mu drali slzy z očí.
   ,,Ach, poď sem," Stiahla ho na operadlo a začala mu utierať slzy. ,,Neplač, dráčik. Neplač kvôli mne. Tým sa naozaj trápiť nemusíš."
   ,,Som ako môj otec. Máš úplnú pravdu," Pokrútil nad tými slovami hlavou, akoby tomu nechcel veriť. Kedysi by bol hrdý ak by mu niekto povedal, že je ako jeho otec. No teraz, v pätnástich rokoch vedel, že horšie prirovnanie mu dať nemohla. Vedel, že nič horšie než jeho otec nie je. Pretože jeho otec nebol len zlý, bol aj zbabelec a úbožiak. A niekto Dracovi tak drahý ho teraz k nemu prirovnal. Bolo mu zle z neho samého.
   ,,Kdeže, mýlila som sa. Nie si ako tvoj otec. Ani zďaleka nie," Venovala mu žiarivý úsmev. ,,Netráp sa tým. Boli to len hlúpe slová, zbytočné slová. Tvoj otec je odpad ľudskej spoločnosti. Nie, ty nie si taký. Nikdy nebudeš ako tvoj otec, Draco. Nikdy nebudeš ako on. Nedovolím to."
   ,,Odpusť mi, prosím. Prosím, odpusti mi tú facku. Odpusti mi všetko, čo som ti spravil," Cítil sa tak slabý. Cítil sa tak zbytočný. Cítil sa tak závislý od Astrid. Cítil sa ako odpad. Zaujímalo ho, či sa takto občas cíti aj jeho otec.
   ,,Veď ja ti nič nezazlievam. Nehnevám sa na teba, naozaj. Už je to dobré, Draco. Poď ku mne. Skloň sa a objím starú líšku," Zasmiala sa a pritiahla si chlapca do objatia. Oprel si hlavu o jej plece a plakal. Bolo mu jedno, že sedí na operadle v nepohodlnej polohe. Chcel len objímať Astrid, počúvať jej chlácholivé slová. Po ničom inom teraz netúžil. Skutočne ho zaujímalo, či sa jeho otec takto niekedy cíti. Či sa cíti tak bezbranný, že sa musí schúliť v náručí svojej ženy, aby sa cítil aspoň trochu v bezpečí.
   Skutočne ho zaujímalo, či sa podobá svojmu otcovi.