Prekvapivo bola na Rokforte skôr ako Draco a tak celý deň presedela v slizolinskej klubovni a čítala knihu, ktorú dostala od Remusa. Až ten známy chlapčenský hlas ju donútil odložiť knihu o vlkolakoch.
   Položila knihu na stolík a vstala. Keď sa hlas približoval ku vchodu do klubovne, musela sa veľmi ovládať, aby mu nevybehla oproti. A keďže by to bolo divné, keby na Draca skočí žena v strednom veku, radšej sa zmenila na líšku a ako poslušný psík čakala, kým jej zverenec vojde do miestnosti. Sotva sa tak udialo, rozbehla sa k nemu a kým sa stihol spamätať, skočila mu do náruče. Všimla si, ako sa začal mierne červenať a odkašľal si, aby to zakryl. Líška vydávala štekavý zvuk, drobným jazýčkom oblizovala jeho líčka. Akoby bola v hypnóze upierala svoje veľké zelené oči do tých jeho sivých a odmietala z neho zoskočiť.
   ,,Aspoň ma nechaj odniesť si kufor," Naliehal na ňu. Až teraz si všimla batožinu, ktorú zvieral v druhej ruke a zoskočila z jeho náruče na zem. Skôr než by sa ktokoľvek stihol nazdať, líška sa rozbehla do chlapčenských spální.
   Keď Draco vošiel do svojej izby, Astrid, už v ľudskej podobe, sedela na jeho posteli a pozerala von oknom.
   ,,Prečo si bral kufor so sebou? Neberú batožiny domáci škriatkovia alebo čo...? Prepáč, je to dávno, čo som tu bola ako študentka, už mi pamäť tak dobre neslúži."
   Draco mlčal. Posadil sa na posteľ chrbtom k Astrid a sledoval svojich spolubývajúcich ako sa náhlia na hostinu do Veľkej siene. Až keď ostali s Astrid sami, konečne prehovoril.
   ,,Je v tom niečo krehké. Nebudem riskovať, že by to niekto nešikovný rozbil," Objasnil jej a bruškami prstov prešiel po svojom kufri. Cítil, ako sa za ním prehla posteľ pod Astridinou váhou a jej dlane prekryli jeho oči.
   ,,Chýbal si mi, Draco. Zvláštne, ako si si privlastnil moju myseľ," Z Malfoyových očí jej dlane prešli hore, uhladila mu vlasy a zišla na jeho ramená. ,,Ako si trávil prázdniny?"
   ,,S rodinou, samozrejme. Matka na Vianoce upiekla vianočné perníky. Dosť ma to prekvapilo."
   ,,Je to také muklovské, čo?" Zasmiala sa.
   ,,To neviem. Skôr také škriatkovské. U nás doma sa o všetky tieto veci starajú domáci škriatkovia," Nespoznával svoj hlas. Bol tichý a roztrasený. Pripisoval to teplému dychu jeho spoločníčky, ktorý cítil na svojom krku.
   ,,Tešila sa na teba, snažila sa, aby si mal tie najkrajšie Vianoce," Zozadu ho objala okolo krku, bradu si oprela o jeho hlavu. ,,Ak prihliadam na udalosti posledných mesiacov, mohli to byť tvoje posledné."
   Cítila, ako sa Draco zachvel. Nechcela ho strašiť, ale tiež ho nechcela klamať.
   ,,To si nemyslím. Sama si povedala, že má so mnou Pán nejaké plány a preto ťa sem poslal, nech za žiadnych okolností nedopustíš, aby sa mi niečo stalo," Namietal Draco, zjavne presvedčený o svojom bezpečí.
   ,,Temný Pán sa mýli," Povedala to tak potichu, že sa sama sotva počula. Akoby sa bála, že aj tu, za hradbami školy, Voldemort započuje jej slová a potrestá ju za jej odvahu vysloviť túto vetu nahlas. Slabo mu stisla ramená. ,,Tak poď, Draco. Pôjdeme sa najesť."
   Bez čakania na odpoveď vstala z postele, niekoľkými dlhými krokmi prekonala vzdialenosť medzi posteľou a dverami. Na chvíľu sa pri nich zastavila, ruku položila na zárubňu dverí. S drobným úsmevom sa obrátila k Dracovi, s nešťastným pohľadom si prezerala mladého chlapca. Potom jej úsmev zmizol a ona odišla z chlapčenských spální.
   Bolelo ju srdce, pri pohľade na sotva pätnásťročného chlapca, ktorý predčasne chátral pred jej očami. Utrápená tvár zbabelca, ktorú tak statočne ukrýval za masku hrdého mladého muža. Všetko na ňom bolo klamstvo, ktoré z neznámych príčin dokázala odhaliť len ona. Len ona a Narcissa. Cítila sa poctená. Patrila medzi dvojicu žien, ktoré boli Dracovi najdrahšie, ktorým bez obáv ukázal svoju pravú stránku. A predsa sa na neho kvôli tomu trochu hnevala. Stal sa vďaka tomu jej slabosťou, ďalšou zbraňou do rúk lorda Voldemorta, ktorú proti nej mohol použiť.

   Čakala na neho v klubovni. Predsa len ho nemohla nechať ísť samého. Znovu za neho niesla zodpovednosť. Aj keď sa nachádzali na Rokforte, o ktorom sa hovorilo ako o najbezpečnejšom mieste na svete, i keď ona o tom vedela svoje, bolo tu pre Draca priveľa nebezpečných vecí - od zákerného ducha Zloducha až po spolužiakov, medzi ktorými mal veľa nepriateľov. A to nespomínala tvory zo Zakázaného lesa, ktoré našťastie do školy nemali prístup.
   ,,Prepáč, trochu som sa zdržal," Ospravedlňoval sa jej, sotva vošiel do miestnosti. Dlaňou si opatrne prešiel po vlasoch, aby si ich ešte trochu uhladil a hneď nato zamieril do Veľkej siene. Astrid vyskočila z kresla a ako poslušný strážny pes kráčala tesne za ním.
   Na hostinu dorazili chvíľu po začatí, zmeškali však Dumbledorov prejav. Prekvapilo ju, že si ho nenechal na koniec, ako to väčšinou robieval. Nič však nenamietala. Vedela, že Albus Dumbledore je múdry čarodej, avšak nikdy nepodporovala jeho prejavy plné metafor, pretkané tajomstvami, ktoré pochopí len málo profesorov a ešte menej študentov.
   V tichosti sedela pri Dracovi, ako tieň, ako spomienka na dieťa, ktoré pred mnohými rokmi sedelo za týmto stolom a snívalo o slnečnej budúcnosti. Únava zmáhala jej telo, bremeno, ktoré niesla na pleciach ju neskutočne ťažilo. Už len jej prítomnosť v tejto miestnosti, ktorá bola plná spomienok, zvnútra ničila jej telo rovnako ako parazit, ktorého v sebe niesla od svojho detstva. Uvedomovala si, že prestáva kontrolovať svoju silu. Nie raz sa čierny dym, neškodná podoba obscurusa, vymanil spod jej kontroly a hrozilo, že by mohol začať útočiť. A niekoľko krát to bolo v Dracovej prítomnosti. Desilo ju, že sa pri ňom nedokázala udržať. Desilo ju, že sedí vedľa neho, akoby pre neho nebola nebezpečná, akoby ho nemohla zabiť mávnutím ruky.
   ,,Draco," Nahla sa bližšie k nemu, aby ju počul len on. ,,Necítim sa dobre. Pôjdem do izby. Tu si predsa v bezpečí, nemusím ti byť nonstop za pätami. Ak ma budeš potrebovať, stačí na mňa myslieť."
   Vyslúžila si od Draca ustráchaný pohľad, čo ju donútilo usmiať sa. Chlácholivo ho pohladila po chrbte. Nechcela, aby sa kvôli nej trápil.
   ,,Neskôr za mnou príď," Jeho hlas znel povýšenecky. Nechcel u priateľov klesnúť ani o kúsok. Keď sa pri dverách Veľkej siene za ním otočila, vrhol na ňu ospravedlňujúci pohľad.

   Chvíľu si myslela, že jej vybuchne hlava. Ľavé predlaktie ju neskutočne pálilo a útočila jej naň bodavá bolesť. Čo zase chceš? pomyslela si, podráždená faktom, že Voldemort zvoláva svojich služobníkov. Dlho váhala. Niekoľko minút stála na jednej z chodieb, opierala sa o stenu, cez veľké okno pozorovala tmu, ktorá vonku vládla. Nakoniec, po dlhom uvažovaní, rozhodla sa pre nie moc správnu vec. Z vrecúška vo svojom kufru vzala za hrsť hop-šup prášku, zašla do klubovne, kde vliezla do krbu a hodila doň prášok.
   ,,Deravý kotlík," Predniesla nahlas, dala si záležať na každej hláske. V krbe sa rozhorel zelený plameň a s Astrid sa všetko zatočilo. Prišlo jej trochu nevoľno, ale to pravdepodobne zapríčinila hlavne bolesť hlavy. Tackavo vyšla z krbu nachádzajúcom sa v pohostinstve, do ktorého v minulosti už pár krát zavítala. Bolo tam celkom rušno, no nikto zo zákazníkov jej pozornosť nevenoval ani na zlomok sekundy. Hlavou kývla na pozdrav krčmárovi a zamierila dozadu. Vyšla von, pred ňou sa teraz týčil múr. Prstami po ňom jemne prešla. Spomínala si, ako tadeto raz išla do Šikmej uličky. Mala vtedy trinásť a bolo to po prvý krát, čo si išla nakúpiť veci do školy sama. Tento krát však nešla do Šikmej uličky. Namiesto toho sa premiestnila.

   Jej nohy dopadli na štrkovú cestu, ktorá viedla k veľkej rezidencii kedysi slávneho rodu Shafiq. Momentálne to bolo sídlo lorda Voldemorta. Krátko po nej sa primiestnila dvojica smrťožrútov - Rabastan a Rodolphus Lestrangeovci.
   ,,Takže tie chýry boli pravdivé. Skutočne ste sa dostali z Azkabanu," Prihovorila sa im bez toho, aby sa na nich čo i len kútikom oka pozrela. Bratia sa postavili po jej boku, každý z jednej strany.
   ,,Takže tie chýry boli pravdivé. Vrátila si sa k Temnému pánovi," Opätoval jej Rabastan uštipačným tónom. Vždy sa vyžíval v provokovaní tejto nespútanej Nórky. Astrid však ani okom nemihla, bez slova vykročila ku sídlu a obaja bratia ráznymi krokmi kráčali za ňou.
   Pri pohľade do tých známych červených očí jej znovu prišlo nevoľno. Podvedome si pošúchala predlaktie a sklopila pohľad k zemi.
   ,,Dali ste si načas, Astrid, Rodolphus, Rabastan," Prihovoril sa im Voldemort, pri čom mávol ku trom prázdnym stoličkám, ktoré sa odsunuli. Dve zo stoličiek boli pri mladej žene, ktorej tvár bola poznačená rokmi v Akzabane a neskrotné čierne vlasy lemovali jej bledú tvár. Tretia bola po Voldemortovej ľavici.
   Astrid niekoľkými dlhými krokmi prekonala vzdialenosť a bez jediného náznaku strachu sa posadila vedľa Temného pána. Monológ, ktorý Voldemort viedol, bol pre ňu nezáživný a tak ho vnímala len okrajovo.
   ,,A ako si vedie náš Draco?" Presmeroval svoju pozornosť na ryšavú čarodejnicu po jeho boku. Astrid prebehla pohľadom všetkých prítomných, v duchu si recitovala ich mená, spomínala na tváre, ktoré mali keď ich videla naposledy. Až potom sa pozrela na Pána Zla.
   ,,Vedie si výborne. Draco je veľmi nadaný. Idú mu Elixíry aj Čarovanie. Možno keby viac dával pozor, bol by omnoho lepší aj v Obrane proti čiernej mágii a o Starostlivosti o zázračné tvory ani nehovorím."
   ,,Prečo by sa mal cvičiť v obrane? Čierna mágia predsa nie je jeho nepriateľkou," Miestnosťou sa ozýval Voldemortov smiech, ktorý nasledoval smiech jeho smrťožrútov.
   ,,Tiež je dobrý v metlobale," Pokračovala Astrid ignorujúc jeho poznámku, ,,aj keď je ešte čo cvičiť. A tiež by mohol byť trochu pokornejší."
   Vrhla pohľad na Luciusa Malfoya, ktorý sa hrdo usmieval.
   ,,Môj pane, nemyslím si, že ste vybrali vhodného. Nezvládne to. Draco... On je... Je to ešte dieťa."
   ,,Je to Malfoy. My sme hrdí služobníci nášho pána. Draco - to - zvládne," Zasyčal na ňu Lucius a venoval jej zamračený pohľad.
   ,,Verím, že Draco zvládne úlohu, ktorú som mu zadal. Je len na tebe, aby si z tohto dieťaťa vychovala silného muža, mocného čarodeja, ktorý bude stáť po mojom boku, bojovať za moju vec," Voldemort si ju premeriaval vážnym pohľadom.
   Mlčala. Načúvala svojim myšlienkam, do ktorých sa vkrádal chlapčenský hlas.
   ,,Musím ísť, prepáčte. Dúfam, že schôdza môže pokračovať aj bezo mňa. Draco na mňa už čaká," Vstala od stolu, mierne sa uklonila a odišla z miestnosti. Hneď za dverami sa premiestnila do zadnej uličky za Deravým kotlíkom, v ktorom neskôr použila krb a vynorila sa v slizolinskej klubovni. 

   Po schodoch sa náhlila do Dracovej izby. Keď vošla sedel na posteli, v rukách držal malú krabičku.
   ,,Kde si bola?"
   ,,To nie je tvoja vec. Neskôr ti to možno poviem," Posadila sa vedľa neho na posteľ. Prekvapilo ju, že je v izbe sám. ,,Čo si potreboval?"
   ,,Čo je to? Ešte som to neotvoril. Od Vianoc to bolo zabalené, až teraz som ten darček rozbalil."
   ,,Je to hracia skrinka," Usmiala sa a opatrne mu krabičku vybrala z rúk. ,,Jej melódia nikdy neutíchne. Teda, takmer nikdy."
   Otvorila skrinku, z ktorej sa ihneď začala niesť tichá melódia a napĺňala miestnosť zvláštnou atmosférou. Z vnútra sa vysunul okrúhli podstavec, na ktorom dookola behala drobná líška a naháňala motýľa.
   ,,Prečo si mi ju dala? Chápal by som to, keby som bol dievča..."
   ,,Vieš, chcela som, aby si ma mal pri sebe, aj keď tu nebudem. Tá líška som ja a ten motýľ, to je život. Je modrý, vidíš? Až ho líška chytí," Na chvíľu sa odmlčala, potrebovala tú myšlienku poriadne vstrebať, ,,budeš vedieť, že som mŕtva."
   ,,Čože?" Draco sa od nej trochu odsunul. ,,Ako to myslíš, že budeš mŕtva?"
   ,,Keď líška chytí toho motýľa, roztrhá ho. To znamená, že môj život skončil. Líška si potom ľahne a bude navždy spať. A skrinka prestane hrať," Zaklapla skrinku a vrátila mu ju. ,,Kľúčikom vzadu sa dá znovu zariadiť, aby hrala. No líška sa už nezobudí."
   ,,Nechcem tú hlúpu hraciu skrinku," Oboril sa na ňu. ,,Nechcem vedieť, kedy zomrieš."
   ,,Nechaj si ju, Draco. Raz, keď líška už dávno bude spať a ty po dlhých rokoch nájdeš túto skrinku, spomenieš si, že kedysi žila žena menom Astrid, ktorú za mladi prezývali Nórska líška. A spomenieš si, že ťa táto Nórska líška milovala ako syna i ako brata, bola tu pre teba, chránila ťa a často ti dávala rady, ktoré ťa aj tak nikdy nezaujímali. A keď si na toto spomenieš, usmeješ sa, vezmeš svojho syna a rozpovieš mu príbeh Nórskej líšky, ktorá zomrela, aby ochránila chlapca, ktorý nemal na výber."