V jednu decembrovú noc ju zobudila profesorka McGonagallová. Oznámila jej, že Artura Weasleyho napadli a jeho deti spolu s Harrym poslali na Grimmauldovo námestie dvanásť. Bez zbytočných rečí jej mávnutím prútika zbalila veci, oznámila, že od teraz až do konca vianočných prázdnin bude na Grimmauldovom námestí a poslala ju za riaditeľom. Ten už mal pre ňu pripravené prenášadlo. 

   S rachotom dopadla na podlahu jednej z mnohých izieb sídla Blackovcov. Nechala kufor na mieste, kam sa premiestnila a po schodoch pomaly schádzala dole. Všade bolo neskutočné ticho. Desivé ticho.
   ,,Sirius?" Dostala zo seba tichým hlasom. Žiadna odpoveď, všade bolo ticho a tma. ,,Lumos."
   Jej prútik osvietil schody vedúce do drobnej chodbičky, na ktorej visel veľký čierny záves. Zišla ešte niekoľko schodov, po treťom vŕzganí zastala a čakala, čo sa stane. Chvíľu sa nič nedialo, dalo sa počuť len tiché odfukovanie portrétu Siriusovej matky ukrytej za ťažkým čiernym závesom. Onedlho nato sa ozvalo otváranie dverí a chodbičku zalialo svetlo, ktoré nepatrilo Astridiním čarom. Hneď na to sa vo svetle objavil tieň a po ňom aj osoba, ktorej patril. Muž sa obzrel po chodbe, mračil sa, až potom jeho pohľad spočinul na schodoch. Jeho oči smerovali od bosých nôh hore, po krátko zelenom župane zahaľujúcom postavu ženy až k jej tvári, jeho čierne oči hľadeli do jej zelených.
   ,,Astrid," Jeho hlas bol tichý a roztrasený. Spravil neistý krok ku schodom a ona rovnako neisto zišla o pár schodov nižšie. Keď sa Sirius neodhodlal ku ďalšiemu pohybu, pár rýchlymi krokmi prekonala vzdialenosť medzi nimi a z posledného schodu mu skočila okolo krku. Ani jeden z nich nechcel toho druhého pustiť. Sirius ju k sebe tisol tak silno, až sa Astrid na chvíľu bála, že ak svoj stisk zväčší, poláme jej všetky kosti. Trochu sa od seba odtiahli, hľadeli na seba, so záujmom si prezerali tvár toho druhého, akoby tam hľadali tých mladých ľudí, ktorými boli, keď sa naposledy videli. A znovu skončili pri očiach. Hľadeli do nich dlho, a predsa to možno bolo len niekoľko sekúnd. Sirius k nej sklonil hlavu, Astrid privrela oči, delil ich len malý kúsok, ktorý sa dal veľmi rýchlo prekonať.
   ,,Sirius? Kto prišiel?" Ozvalo sa od dverí. Sirius a Astrid od seba razom odskočili.
   ,,Och, ahoj, Fredie," Pozdravila chlapca stojaceho medzi dverami a opierajúceho sa o zárubňu. Bola rada za prítmie, ktoré tam panovalo, ukrývalo červeň jej tváre. ,,Ako... Ako je na tom otec?"
   ,,Žije."
   ,,To ma teší, naozaj teší," Pristúpila k Fredovi, opatrne mu položila ruku na rameno, otočila ho smerom do kuchyne a jemne ho tlačila ku stolu, aby sa posadil. ,,Váš otec je odvážny muž. Silný. Určite sa z toho dostane."
   ,,To je prístup! Správny prístup," Sirius sa posadil za stôl a na perách mu pohrával úsmev, ktorý po pár pohľadoch od Weasleyovcov zase zmizol. Chcel ešte niečo dodať, no Astrid ho ráznym pokrútením hlavy zarazila. Nemyslela si, že je teraz na mieste niečo vravieť a ako poznala Siriusa, a že ho poznala dosť dlho, povedal by niečo nadmieru nevhodné. To bola jedna z jeho zvláštnych schopností.

   Keď ráno dorazila Molly Weasleyová, všetky deti sa pobrali spať. Museli aj keby nechceli. Jej slovo bolo zákon a všetci, ktorí ju poznali, to vedeli.
   ,,Vy musíte byť pani Weasleyová. Som Astrid," Predstavila sa, keď všetky deti odišli do izieb.
   ,,Dumbledore nám o vás veľa rozprával," Pani Weasleyová jej s prívetivým úsmevom potriasla rukou.
   ,,Dúfam, že len v dobrom."
   ,,Samozrejme, drahá. Dumbledore mal na vás samú chválu. Aj keď," Na chvíľu sa odmlčala a hodila očkom na schody, ,,máte nešťastnú úlohu."
   Astrid prekvapilo, akú starosť si o ňu pani Weasleyová robí, aj keď sa vôbec nepoznali.
   ,,Pani Weasleyová-"
   ,,Prosím, hovorte mi Molly," Prerušila ju rázne.
   ,,Tak teda, Molly, verte mi, neexistuje nič, čo by som robila s väčšou nechuťou," Smutne sa na ňu usmiala. ,,Ale teraz to nerozoberajme. Čo keby sme si radšej išli všetci ľahnúť? Určite ste moc unavená, Molly."
   Chvíľu jej trvalo, kým Molly aj Siriusa presvedčila, aby si išli ľahnúť. Boli tvrdohlaví a zaťatí, no nakoniec bolo víťazstvo na jej strane. Ona sama spať nešla. Aj keď Siriusovi sľúbila, že o chvíľu aj ona pôjde spať, celý čas, čo ostatný spali ona strávila sedením za kuchynským stolom a premýšľaním. Pár krát sa pristihla, ako takmer zaspala, no to ju znovu nakoplo. 

   Poobede sa všetci chystali ku svätému Mungovi. Boli veselí a zhovorčiví, i keď Astrid si všimla, že Harry vyzerá byť nejaký unavený. Bola si istá, že rovnako ako ona, aj on celý ten čas bdel a premýšľal.
   Prišli k veľkému staromódnemu obchodnému domu z červených tehál s názvom Purge a Dowse, spoločnosť s ručením obmedzeným. Budova bola ošarpaná, vyzerala biedne. Vo výklade stálo niekoľko otlčených figurín s parochňami nakrivo, v odevoch, ktoré vyšli z módy najmenej pred desiatimi rokmi. Veľké nápisy na zaprášených dverách oznamovali: Pre renováciu zatvorené. Nymphadora Tonksová sa naklonila ku sklu, pozrela na tú škaredú figurínu a jej dych zarosil sklo.
   ,,Zdravíme," Povedala, ,,ideme navštíviť Artura Weasleyho."
   Figurína prikývla a prstom privolávala návštevníkov. Tonksová chytila Ginny a Molly za lakte, prešla s nimi cez sklo a zmizli. Fred, George a Ron išli za nimi. Divooký Moody šťuchol Harryho do chrbta a spolu prešli sklom. Astrid sa obzrela, aby sa uistila, že ich nikto nesledoval a vošla ako posledná.
   So záujmom si prezerala svätého Munga, akoby tu nikdy pred tým nebola, i keď opak bol pravdou. Po chvíli, ktorá sa Astrid zdala ako celá večnosť, Molly podišla k stolu, za ktorým sedela plavovlasá čarodejnica.
   ,,Dobrý deň, môjho manžela Artura Weasleyho mali dnes preložiť do inej izby. Mohli by ste nám povedať...?"
   ,,Artura Weasleyho?" Zopakovala čarodejnica a prstom prechádzala po dlhom zozname, ktorý mala pred sebou. ,,Áno, prvé poschodie druhé dvere vpravo, izba Dai Llewellyna."
   ,,Ďakujeme," Poďakovala pani Weasleyová. ,,Poďme, panstvo." 

   Ceduľka na dverách, ktoré mali patriť izbe Artura Weasleyho oznamovala: Nebezpečná izba Dai Llewellyna: vážne uhryznutia. Kartička v mosadznom rámiku pod ňou oznamovala meno zodpovedného liečiteľa a liečiteľa praktikanta, ktorí mali tohto pacienta na starosti. Astrid, Tonksová a Moody ostali čakať vonku. Rozhodlo sa, že prvá pôjde rodina. Väčšina rozhovoru bola Astrid neznáma, započula však, ako Molly hreší svoje deti a spomína pánovi Weasleymu, že za ním prišli aj Moody s Tonksovou a radi by ho videli. Trochu ju zamrzelo, že nespomenula aj ju, no vedela, že Molly nemá tušenie o tom, že sa Astrid a Artur už stretli. Vyhnala deti na chodbu, Moody a Tonksová vošli dnu, no Astrid ostala stáť na mieste.
   ,,Och, drahá, poďte aj vy," Kývla na ňu Molly a otočila sa späť do izby. ,,Prišla ešte jedna návšteva. Spomínaš si, ako nám Dumbledore rozprával o tej mladej žene Astrid?"
   Čarodejnica sa zhlboka nadýchla, usmiala sa, vošla dnu a s vyčítavým pohľadom patriacim dvojčatám za sebou zabuchla dvere. Veľmi dobre vedela, že budú počúvať. Preto kúzom zaistila dvere.
   Sadla si na stoličku pri Arturových nohách a počúvala rozhovor ostatných. Väčšinou mlčala, keď preberali záležitosť s útokom na Arturovu osobu. Keď však prišlo na reč o vinníkovi, nezdržala sa komentára.
   ,,Ja viem, kto na neho zaútočil," Ozvala sa Astrid, keď štvorica jej spoločníkov začala rozoberať Harryho Pottera. ,,Bola to Nagini. Teda bol... Och, ja neviem. Skrátka, povedal vám Dumbledore, po čom celé roky pátra?"
   Štvorica prikývla.
   ,,Tie veci, čo Dumbledore hľadá sú kúsky toho Veď-Viete-Koho. Nagini je had, do ktorého Veď-Viete-Kto ukryl časť toho a poslal ho, aby sa dostal do Oddelenia záhad, pre tú vec. Nemyslím si, že Veď-Viete-Kto Harryho posadol. Myslím si, že Harry je schopný nejakým spôsobom nahliadnuť do mysle Veď-Viete-Koho," Na chvíľu sa odmlčala, pretože vedela, prečo to Harry dokáže, ale boli to skôr len jej vlastné odhady, ,,a vďaka tomuto spojeniu dokázal nevedomky vniknúť do mysle Nagini, zrovna keď útočila na Artura." 

   Astrid vedela, že veľkú časť ich rozhovoru ostatný odpočúvali, preto ju neudivovalo, keď sa Harry dlhú dobu po návšteve Artura neukázal a ostával zatvorený v izbe. Veľmi jej odľahlo, keď ho jeho priatelia konečne dostali z izby. Tiež sa tešila, že prišla Hermiona. A ešte väčšiu radosť jej robilo, keď videla Siriusa šťastného a plného života, ako prechádza po dome a pospevuje: ,,Ne-sie-em va-ám pó-otka-ny-y, hí-po-o-gri-ify." Blackova radosť bola nákazlivá a tak onedlho celý dom zapĺňalo šťastie a spev jeho obyvateľov. Všetci sa pustili do vianočnej výzdoby - z lustrov viseli girlandy z imela a zlaté a strieborné lamety, na kobercoch sa trblietali kôpky čarovného snehu, veľký vianočný stromček zdobený živými vílami, ktorý priniesol Mundungus, zakryl rodokmeň Siriusovej rodiny a odťaté hlavy domácich škriatkov na chodbovej stene mali santaklausovské čiapky a brady.

   Astrid dalo prácu zohnať darček pre každého obyvateľa domu, no nakoniec to zvládla.
Ronovi podarovala začarovanú snehovú guľu, ktorá predpovedala počasie a v jej vnútri bola zmenšenina metlobalového štadiónu, na ktorom sa skutočne hral zápas.
Harrymu sa na dar zložila s Tonksovou - dali mu malý funkčný model Blesku.
Hermiona od nej dostala novú knihu o protizaklínadlách a Ginny podarovala zlatú strelu, ktorú kedysi sama chytila, keďže vedela o jej momentálnej kariére chrabromilského stíhača. Dvojčatám dala ingrediencie do ich ulievacích maškŕt, bolo ťažké a drahé zohnať ich.
Siriusovi dala fotoalbum s fotkami z ich študentských čias a Remus od nej dostal čarovnú hraciu skrinku, ktorej melódia mala upokojiť vlkolaka - mala to odskúšané, no odmietla mu prezradiť na kom, kedy a kde to skúšala. Nakoniec ju za takú neopatrnosť ešte pokarhal.
Keďže sa Astrid rada hrala s kúzlami, pre Tonksovú vyrobila panáčika s Nymphadorinou podobou, ktorý bol začarovaný tak, aby menil vzhľad zároveň s ňou.
Ako posledná dostala od nej dar Molly - dostala novú kuchárku.  
Nedokázala si pomôcť a jeden dar poslala aj Dracovi - drobnú hraciu skrinku, ktorú keď otvoril, bola v nej malá líška a dookola naháňala drobného motýľa a melódia, ktorá vychádzala zo skrinky sa dala zastaviť len zavretím skrinky.
   Po vianočnom obede mali Weasleyovci a Harry s Hermionou v pláne znovu navštíviť Artura v sprievode Moodyho a Remusa. Mundungus dorazil práve na vianočný puding a ovocný pohár. Na túto príležitosť sa mu podarilo ,,požičať si'' auto, lebo metro na Vianoce nepremávalo. Auto zaklínadlom zväčšili, vďaka čomu sa doň celkom pohodlne zmestilo desať ľudí plus Mundungus za volant. Pani Weasleyová sa najprv zdráhala nastúpiť, ale napokon chlad vonku a prosby detí zvíťazili a vďačne sa posadila medzi Freda a Billa. 

   V prijímacej hale svätého Munga bola príjemná sviatočná atmosféra, krištáľové gule, ktoré ju osvetľovali, mali červenú a zlatú farbu a zmenili sa na obrovské žiarivé vianočné ozdoby. Nad každými dverami viselo imelo a v každom kúte sa ligotali jagavobiele vianočné stromčeky zasnežené čarovným snehom, s cencúľmi a s trblietavou zlatou hviezdou na vrcholcoch.
   Pána Weasleyho našli sedieť na posteli, na kolenách mal podnos so zvyškami moriaka, ktorého mal na večeru, s dosť rozpačitým výrazom v tvári.
   ,,Všetko v poriadku, Artur?" Spýtala sa Molly, keď pacienta všetci pozdravili a odovzdali mu darčeky.
   ,,Je to fajn, fajn," Ubezpečoval ich až priveľmi energicky. ,,Eh... nevideli ste liečiteľa Smethwycka?"
   ,,Nie, a prečo?" Podozrievavo sa spýtala Molly.
   ,,Ale nič, nič," Bezstarostne zahováral pán Weasley a začal rozbaľovať kopu darčekov. ,,Ako ste sa všetci mali? Čo ste dostali na Vianoce? Och, Harry... no to je fantastické!"
   Astrid dúfala, že muklovská hračka, malý anjelik, ktorý keď sa zospodu zapol, svietil rôznymi farbami, nadchne Artura rovnako, ako zvláštne drôtiky a nejaká kovovo-plastová vec, ktoré dostal od Harryho. O chvíľu neskôr už v nič nedúfala, iba hnala deti, aby čo najskôr odišli z izby, než sa rozbesní pohroma menom Molly Weasleyová.
   ,,ČO TÝM CHCEŠ POVEDAŤ, ŽE ZHRUBA TAK TO JE?" Ozvalo sa z izby, sotva sa za Astrid, Harrym, Hermionou, Ronom a Ginny zabuchli dvere.
   ,,Typický tatko," Krútila hlavou Ginny na chodbe. ,,Stehy... teda, pýtam sa vás..."
   ,,No na nečarovné rany zaberajú veľmi dobre," Úprimne povedala Hermiona. ,,Predpokladám, že niečo, čo je v tom haďom jede, ich rozpúšťa alebo čo. Ktovie, kde je tá čajovňa?"
   ,,Na piatom poschodí," Povedal Harry.
   ,,Choďte do čajovne a ja sa zatiaľ postarám, aby Molly nezabila vášho tatka," S úsmevom im ponúkla Astrid a deti nijako nenamietali. Ona sama by sa radšej vyparila, no musela strážiť, aby tu neprišlo k ďalšiemu úrazu.
   Keď tak sedela vedľa postele pána Weasleyho a počúvala, ako mu pani Weasleyová čistí žalúdok, premýšľala, čo asi teraz robí Draco. Vianoce na Grimmauldovom námestí dvanásť boli tie najlepšie, ktoré za posledné roky zažila, no jej malý dráčik jej hlavne dnes neskutočne veľmi chýbal. 

   O niečo neskôr sa vytratila z izby Dai Llewellyna a po schodoch zamierila hore. Každým krokom jej srdce bilo rýchlejšie a nepríjemný pocit jej zvieral vnútornosti. Miestnosť, do ktorej vstúpila, bola plná ľudí. Pomätených ľudí. Čarodejníci a čarodejnice každej výšky, váhy aj veku. Všetci zošaleli vďaka mágii. Pri jednom z týchto bláznov si všimla aj trojicu študentov. Ron, Hermiona a Harry boli zbehnutí okolo Gilderoya Lockharta. Celkom ju zaujímalo, prečo sa s ním zdržiavajú. Vlastne, odkiaľ ho vôbec poznajú? Musí sa ich na to neskôr opýtať. Táto skupinka však nebola jej cieľom. Zamierila do rohu miestnosti. V kresle sedela žena v strednom veku. Svetlé, trochu skučeravené vlasy jej padali na chrbát a ramená. Bledé oči upierala niekam do diaľky, hlavu mala nahnutú na bok a na stehnách mala hrubú knihu. Astrid prišla až k nej, kľakla si na zem pred ňu a opatrne položila dlaň na koleno ženy. Tá akoby sa prebudila z tranzu. Vyblednuté oči, akoby patriace mŕtvole, razom žiarili šibalskými iskrami. Na predtým kamennej bledej tvári sa rozlial hrejivý úsmev. 

   ,,Dobrý deň," Hlas akoby nepatril starnúcej žene. Znel mlado, tak medovo, k takmer tridsaťšesť ročnej žene sa skutočne nehodil. Nahla sa k Astrid, usmievala sa jej do tváre a vyvaľovala na ňu bledé oči. Potom zodvihla pohľad ku stropu, narovnala sa a úsmev sa jej ešte viac rozšíril. ,,Pekná výzdoba, čo poviete?" 
   ,,Áno, naozaj pekná. Všetci sa určite veľmi snažili, keď to tu zdobili," Na Astridinej tvári sa objavil drobný úsmev. 
   ,,Nespomínam si," Blondína len pokrčila ramenami a oči znovu uprela na Astrid. V tom akoby jej svitlo, že je niekto pri nej. ,,Och, slečna. Čo tu robíte? Potrebujete niečo?" 

   ,,Kdeže, vôbec nič. Prišla som len navštíviť starú kamarátku. Volá sa Holly O'neillová. Je asi meter sedemdesiat vysoká, plavé vlasy má dlhé tesne pod lopatky a sivomodré oči neobvykle bledé." 

   ,,Ale veď tak vyzerám ja!" Tvár ženy sa rozžiarila. ,,Síce si nespomínam, že by som sa volala Holly O'neillová... No, ja si toho vlastne nepamätám veľa, že?" 
   Astrid sa pobavene uchechtla a stisla koleno svojej kamarátky. 
   ,,To asi áno. Odkedy si tu, zabúdaš naozaj často. Dostala si niečo k Vianociam?" Zaujímala sa Astrid a trochu sa pomrvila, pretože tu už kľačala nejakú dobu a začínalo jej to byť nepohodlné. Holly poklepala prstami po knihe na stehnách, zahľadela sa do diaľky, akoby sa pokúšala spomenúť si a potom sa prekvapene pozrela na predmet, po ktorom klopala prstami, akoby sa tam objavil v tomto momente. 

   ,,Dostala som túto knihu. Je o elixíroch. Nespomínam si, že by som niekedy nejaký pripravila, veď poriadne ani neviem, na čo slúžia," Zasmiala sa a prešla si po svetlých vlasoch. Otvorila knihu a vytiahla z nej papierový obdĺžnik. ,,Mala som k nej aj toto." 
   Podávala neznámy obdĺžnik Astrid. Tá však dobre vedela, čo to je. Bola to fotografia, na ktorej bolo deväť ľudí. Boli na nej dve ryšavé dievčatá, jedna sa tisla k tmavovlasému mladíkovi s okuliarmi, druhá kučeravá pre zmenu stála medzi dvoma dlhovlasými chlapcami s havraními vlasmi, ktorí sa na seba celkom podobali. Nižší z nich držal kučeravé dievča okolo pásu a dával jej pusu na líce, ona s tým vyšším sa smiali. Vysoké chudé dievča s dvoma dlhými modro-fialovými vrkočmi sa rukou opierala o rameno vysokého bledého chlapca s pár jazvami na tvári a trochu plachým úsmevom. Uprostred fotografie stál nízky, trochu tučný chlapec a vedľa neho len o kúsok nižšie plnšie dievča so svetlými vlasmi a úprimným úsmevom. Astrid fotografiu otočila a nahlas prečítala nápis vzadu: ,,Posledný deň v Rokforte, 30. jún 1976, Paroháč, Evansová, Kolibrík, Námesačník, Červochvost, O'neillová Tichošlap, Nórska líška, Regulus. Na pamiatku posledného dňa na najlepšom mieste, ktoré sme navštívili. Nikdy nezabudneme, že v Rokforte dostane pomoc každý, kto o ňu požiada. A že tu bude vždy, aby nás privítal doma. P.S: Regulus, dúfam, že si ten dva roky navyše užiješ, s láskou Tichošlap. P.P.S: Líška mi prikázala napísať na každú fotografiu to isté, takže nech to číta ktokoľvek z ostatných... Neviem, či sa mám ospravedlniť, alebo čo. Proste to ignorujte!" 

   Keby na svojom líci nepocítila dotyk chladnej ruky, ani by si nevšimla, že jej po tvári tečú slzy. Uprela pohľad na svoju kamarátku a usmiala sa. Aj napriek tomu, že na tvárach oboch žien pribudli vrásky a v očiach plavovlásky sa odrážalo šialenstvo, Astrid v nej stále videla to mladé dievča, ktoré spoznala v Rokfortskom exprese, s ktorým žila sedem rokov v jednej izbe, a ktoré sa stalo jej najlepšou priateľkou. Niekde tam vnútri stále bola tá stará Holly O'neillová a ryšavá čarodejnica by dala ruku do ohňa za to, že aj ona tam vo vnútri plače a spomína. 

   Žena si vzala fotografiu naspäť, vložila ju späť do knihy a začala v nej listovať. Očami rýchlo behala po slovách, no bolo jasné, že ich viacmenej nevníma. Keď potom znovu zodvihla svoj pohľad k Astrid, zatvárila sa prekvapene.
   ,,Dobrý deň," Milo sa usmiala a nahla sa k Astridinej tvári tak blízko, že ich delilo sotva päť centimetrov. Potom sa narovnala a uprela oči na strop. ,,Pekná výzdoba, čo poviete?" 
   ,,Áno, veľmi pekná," Prikývla Astrid s novými slzami tlačiacimi sa jej do očí, no aj napriek tomu sa usmievala. 
   ,,Och, slečna, čo tu robíte? Potrebujete niečo?" Opýtala sa, znovu upierajúc svoje oči do tých Astridiných. 

   ,,Nie, iba som tu hľadala svoju starú kamarátku," Pomaly vstala zo zeme a trochu si ponaťahovala nohy. Holly ju pri tom pozorovala. 
   ,,A našli ste ju?" Zaujímala sa, pri čom v prstoch krčila roh stránky v knihe. 

   ,,Áno, našla," Prikývla. ,,Porozprávali sme sa a zaspomínali na staré časy." 
   ,,To je milé. Kiežby som mala s kým spomínať na staré časy," Povzdychla si žena a zahľadela sa na knihu. 
   ,,Už budem musieť ísť. Dovidenia." 
   ,,Dovidenia, slečna."